znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 210/07-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   decembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika v konaní   o sťažnosti   J.   B.,   B.,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   Ing.   V.   N.,   Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 31/02 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9 C   31/02 p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9   C   31/02 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   III j e   p o v i n n ý   uhradiť J.   B. trovy   právneho zastúpenia   v sume   11 136,90   Sk   (slovom   jedenásťtisícstotridsaťšesť   slovenských   korún a deväťdesiat halierov) na účet jej právneho zástupcu advokáta Mgr. Ing. V. N., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti J. B. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. III. ÚS 210/07 z 21. augusta 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie konanie sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III   (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9C   31/02   o vyslovenie   neplatnosti „zmluvy o vstavbe a o zdržaní sa zásahov do vlastníckeho práva“ sťažovateľky.

Z obsahu   sťažnosti   okrem   iného   vyplýva,   že   sťažovateľka   návrhom   podaným okresnému   súdu   22.   februára   2002   sa domáha   vyslovenia   neplatnosti   zmluvy   o vstavbe a o zdržaní sa zásahov do jej vlastníckeho práva.

Sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   v predmetnom   konaní   pred   okresným   súdom dochádza k prieťahom, preto zastáva názor, že uvedeným postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Svoje tvrdenia odôvodňuje aj tým, že „... doba 5 rokov odo dňa podania návrhu na začatie konania do vytýčenia prvého pojednávania je viac ako neprimeraná, a ako vyplýva z vyššie uvedeného popisu skutkového stavu, nebola spôsobená konaním sťažovateľky“.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 3. septembra 2007 vyzval predsedu okresného súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril a aby ústavnému súdu zaslal súdny spis.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   z 18.   septembra   2007 (sp. zn.   Spr. 3581/2007,   doručenom   ústavnému   súdu   24.   septembra   2007)   uviedla: „... Prešetrením spisového materiálu na vec sa vzťahujúceho ako i z vyjadrenia zákonného sudcu poukazujem na písomné stanovisko p. JUDr. Ľ. S. – predsedu občianskoprávneho grémia adresované verejnému ochrancovi práv zo dňa 05. 12. 2006...“, ktorý vo svojom stanovisku,   ako   ústavný súd   zistil   zo   súdneho   spisu,   podal   prehľad   úkonov,   ktoré   boli v priebehu konania vykonané, a poukázal na skutočnosť, že oddelenie zákonného sudcu možno   považovať za preťažené. Podpredsedníčka   okresného   súdu   ďalej uviedla,   že „... Úpravou zákonného sudcu z 10. 01. 2007 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 21. 02. 2007, ktorý termín bol však zrušený z dôvodu návrhu navrhovateľky   na zámenu účastníka na strane odporcu. O tomto návrhu súd rozhodol uznesením zo dňa 20. 02. 2007, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 04. 2007. Po oznámení novej adresy pristúpeného   odporcu   zo   strany   navrhovateľky   bol   odporcovi   doručený   návrh   na vyjadrenie,   následne   bol   spis   do   augusta   u vyššieho   súdneho   úradníka   a po   predložení zákonnému sudcovi bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 05. 11. 2007. Na záver uvediem,   že   samotný   návrh   nespĺňal   náležitosti   návrhu   na   začatie   konania   –   petit   bol neurčitý,   nevykonateľný.   Táto   vada   návrhu   bola   odstránená   na   základe   výzvy   súdu   až podaním navrhovateľky zo dňa 25. 01. 2006.“ V závere svojho vyjadrenia podpredsedníčka okresného   súdu   súhlasila,   aby   ústavný   súd   prerokoval   sťažnosť   bez   nariadenia   ústneho pojednávania.

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa úkonov okresného súdu, zistil z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z preskúmania súdneho spisu sp. zn. 9 C 31/02 aj ústavný súd.

Ústavný súd   navyše zistil, že pojednávanie nariadené na 5. november 2007 bolo zrušené „z dôvodu školenia vo veci konajúceho sudcu“ a odročené na 16. január 2008.

Ústavnému   súdu   bolo   11.   októbra   2007   doručené   stanovisko   právneho   zástupcu sťažovateľky   k vyjadreniu   okresného   súdu,   v ktorom   uvádza,   že   okresný   súd   tým,   že vo svojom vyjadrení „... len konštatuje, že termín pojednávania vytýčený bol, avšak k svojej nečinnosti trvajúcej takmer päť rokov, sa nevyjadril, poukazuje   podľa nášho názoru na skutočnosti,   ktoré   nie   sú   dôvodom   na   nekonanie   a nečinnosť   súdu“. Právny   zástupca sťažovateľky   vo   svojom   stanovisku   nesúhlasí   s tvrdením,   že   k odročeniu   pojednávania, nariadeného na   20. február 2007 došlo z dôvodov na strane sťažovateľky, ale tvrdí, že k odročeniu   termínu   pojednávania   došlo   z okolností   na   strane   odporcu.   Vo   vzťahu k nedostatkom   návrhu   na   začatie   konania   právny   zástupca   sťažovateľky   poukazuje na skutočnosť, že okresný súd   vyzval sťažovateľku ich na odstránenie takmer štyri roky po samotnom   podaní návrhu, pričom   sťažovateľka   ich   promptne odstránila v stanovenej lehote. Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku ďalej uvádza, že „... prieťahy v konaní okrem verejného ochrancu práv skonštatoval i samotný predseda Okresného súdu Bratislava   III   listom   zo   dňa   12.   01.   2007,   v ktorom   uviedol,   že   sťažnosť   na   prieťahy v súdnom konaní je dôvodná, pričom k prieťahom došlo z dôvodu zmeny zákonného sudcu a zaťaženosti   jeho   oddelenia“. Ústavnému   súdu   právny   zástupca   sťažovateľky   ďalej oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   jej   základného   práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iným zákonom   predvídaným spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“ (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že   predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   návrh o vyslovenie neplatnosti právneho úkonu („zmluvy o vstavbe“) a o zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva. Vec nie je skutkovo ani právne zložitá, tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania, jeho priebehu a dosiahnutých   výsledkov   na   záver   konštatuje,   že nezistil   také   okolnosti,   ktoré by odôvodňovali päťročný priebeh konania z dôvodu právnej a faktickej zložitosti veci.

2.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom. Pri hodnotení postupu podľa tohto kritéria ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka bola v konaní aktívna, od začiatku je zastúpená advokátom. Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil žiadnu   okolnosť   v správaní   sťažovateľky,   ktorou   by   prispela   k zbytočným   prieťahom v konaní. Za takúto okolnosť nemožno považovať ani nedostatky návrhu na začatie konania (petitu návrhu), na odstránenie ktorých bola sťažovateľka vyzvaná uznesením okresného súdu 13. januára 2006 (takmer po štyroch rokoch od podania návrhu na začatie konania) a ktoré právny zástupca sťažovateľky odstránil v určenej desaťdňovej lehote. Rovnako ani návrh právneho zástupcu sťažovateľky z 26. januára 2007 na zámenu účastníka na strane odporcu v 1. rade vyvolaný zmluvou o postúpení práv a povinnosti nemožno považovať za správanie,   ktorým   by   sťažovateľka   prispela   k zbytočným   prieťahom,   a to   napriek skutočnosti,   že okresný   súd   v tejto   súvislosti   31. januára 2007 uznesením   zrušil   termín pojednávania nariadeného na 21. február 2007. Ústavný súd si v tejto súvislosti osvojil konštatovanie   právneho   zástupcu   sťažovateľky   vyjadrené   v stanovisku   k vyjadreniu okresného súdu   z 5.   októbra   2007,   že „... V   súlade   s § 92   ods.   2   OSP   preto navrhla sťažovateľka   potom,   ako   sa   o tejto   skutočnosti   dozvedela   nahliadnutím   do   evidencie katastra nehnuteľnosti, (nakoľko zo strany odporcov v 1. rade nedošlo počas konania ani k vyjadreniu k žalobnému návrhu, sťažovateľka predpokladala, že ani predmetné postúpenie práv   a povinnosti   nebolo   z ich   strany   oznámené   súdu)   aby   súd   rozhodol   o pripustení zámeny účastníka...“.

Sťažovateľka na postup okresného súdu spôsobujúci prieťahy v konaní upozornila sťažnosťami zo 7. februára 2003 a 4. januára 2007. Predseda okresného súdu v liste sp. zn. Spr. 2000/2007 z 12. januára 2007 sťažnosť kvalifikoval ako dôvodnú, pričom konštatoval, že k prieťahom v konaní došlo z rôznych príčin, jednak zmenou zákonného sudcu, jednak zaťaženosťou oddelenia zákonného sudcu. Sťažovateľka sa obrátila so žiadosťou o pomoc z 22. októbra 2006 aj na verejného ochrancu práv a listom z 27. novembra 2006 žiadala okresný súd o nariadenie pojednávania vo veci.

3.   Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k namietanému   porušeniu   označených   práv, ústavný súd zistil, že okresný súd bol v určitých obdobiach nečinný, pričom plynulému prerokovaniu danej veci nebránila žiadna zákonná prekážka.

Nečinnosť   okresného   súdu   bola   zistená   už   v samotnom   začiatku   konania,   a to v období   od   22.   februára   2002,   keď   sťažovateľka   podala   návrh   na   začatie   konania, do 2. júna 2003,   keď   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku (nečinnosť   15   mesiacov).   Okresný   súd   bol   nečinný   v konaní   aj   v nasledujúcom   období od 13.   júna   2003,   keď   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky   na   predloženie   zmluvy, ktorej platnosť svojím návrhom na začatie konania napadá, do 15. marca 2004, keď vyzval sťažovateľku na doplatenie súdneho poplatku (nečinnosť 9 mesiacov). Rovnako okresný súd bol nečinný v období od 24. januára 2005, keď vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril k vyjadreniu odporcu v 2. rade, až do 13. januára 2006, keď okresný súd uznesením   vyzval   sťažovateľku   na   odstránenie   nedostatkov   návrhu   na   začatie   konania a predloženie listinných dôkazov (nečinnosť 12 mesiacov). V uvedených obdobiach neboli vo veci bez existencie zákonnej prekážky vykonané žiadne úkony zabezpečujúce podklady pre rozhodnutie vo veci samej.

Za   nesústredený   ústavný   súd   považoval   aj   postup   okresného   súdu   v súvislosti s doručovaním výzvy z 26. októbra 2004 právnemu zástupcovi sťažovateľky na vyjadrenie k vyjadreniu odporcu v 2. rade. Výzva nebola doručená v dôsledku uvedenia nesprávnej adresy   právneho   zástupcu   sťažovateľky,   ktorý   však   oznámil   zmenu   sídla   advokátskej kancelárie podaním doručeným okresnému súdu už 2. apríla 2002. Dňa 24. januára 2005 okresný súd opätovne vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril k vyjadreniu odporcu v 2. rade (prieťahy 3 mesiace), čo urobil potom, ako požiadal o predĺženie lehoty, 10. februára 2005. Spolu takto zbytočné prieťahy v predmetnom konaní predstavujú tri roky a tri mesiace.

Konanie v predmetnej veci ústavný súd kvalifikuje ako pomalé a neúčinné konanie, resp. prerokúvanie veci v neprimeranej lehote, teda ako konanie so zbytočnými prieťahmi.

Nadmerná zaťaženosť sudcov v dôsledku vysokého počtu nevybavených vecí, zmeny zákonného sudcu, či otázky vnútornej organizácie činnosti súdu, nie sú dôvodom na to, aby zbytočné prieťahy v konaní neboli pripísané konajúcemu súdu   (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Eckle - séria A, č. 51, ale aj II. ÚS 26/95).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 31/02 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Keďže   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   došlo   neefektívnym   konaním a nekonaním   okresného   súdu,   ústavný   súd   mu   prikázal   vo   veci   konať   bez   zbytočných prieťahov (2. bod výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 31/02 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu ústavný súd považoval priznanie sumy 60 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde (3. bod výroku nálezu); vo zvyšnej časti sťažnosti ústavný súd nevyhovel (5. bod výroku nálezu).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním advokátom Mgr. Ing. V. N. v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľka žiadala uhradiť trovy svojho právneho zastupovania v sume 11 136,90 Sk podľa žiadosti advokáta   za   tri   úkony   právnej   služby. Vzhľadom   na   to,   že   požadované   trovy   konania neprekročili   sumu   ustanovenú   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v požadovanej sume, pričom vychádzal z tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vykonanej v roku 2007 v sume 2 970 Sk a z paušálnej náhrady výdavkov pre jeden úkon v sume 178 Sk [ 3 x 2 970 Sk = 8 910 Sk + 1 692,90 Sk (19 % DPH) + 3 x 178 = 11 136,90].

Priznanú úhradu   trov   právneho zastúpenia   v sume 11 136,90 Sk   je okresný   súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (4. bod výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2007