znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 210/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. S., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. P. D., P., pre namietané porušenie jeho základných práv zbytočnými prieťahmi v konaní vo veci prerokovávanej v prvom stupni na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 7 Cb 81/99 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2005 doručená   sťažnosť   (z   25.   mája   2005)   Ing.   P.   S.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. D., P., ktorou namietal porušenie svojich základných práv zbytočnými prieťahmi v konaní vo veci prerokovávanej v prvom stupni na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 Cb 81/99.

Sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   uviedol,   že 20. decembra 1999 podal na krajskom súde návrh na začatie konania, ktorým sa domáhal zrušenia jeho účasti v obchodnej spoločnosti P, s. r. o., P. Konanie bolo na krajskom súde vedené pod sp. zn. 7 Cb 81/99. Krajský súd bol vo veci nečinný. Sťažovateľ sa preto listom z 18. novembra 2000 obrátil na predsedu krajského súdu so žiadosťou o zjednanie nápravy. Predseda   krajského   súdu   posúdil   podanie   podľa   jeho   obsahu   ako   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   v zmysle   §   17   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 80/1992 Zb.   o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov a vo svojom   liste   sťažovateľovi   z 12.   januára   2001   konštatoval „čiastočnú   opodstatnenosť“ sťažnosti.   Napriek   uvedenému   k náprave   nedošlo.   Krajský   súd   vo   veci   rozhodol až 18. septembra   2003   a to   tak,   že   zrušil   účasť   sťažovateľa   ako spoločníka   v označenej obchodnej spoločnosti a priznal mu náhradu trov konania. Obchodná spoločnosť P., s. r. o., P. ako odporca napadla rozsudok odvolaním 14. novembra 2003. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) nariadil termín pojednávania vo veci na 6. júl 2004. Neskôr ho zmenil na 7. júl 2004 a aj tento termín neskôr zrušil. Odporca doplnil odvolanie proti rozsudku až 26. augusta 2004. Najvyšší súd nariadil termín pojednávania o podanom odvolaní na 31. august 2004. Pojednávanie bolo pre neúčasť zástupcu odporcu odročené na 7. december 2004, keď najvyšší súd rozsudkom prvostupňové rozhodnutie krajského súdu z 18. septembra 2003 zmenil tak, že návrh zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Najvyšší súd založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach, ku ktorým došlo až po vynesení prvostupňového rozhodnutia (valné zhromaždenie spoločníkov odporcu zvolané na   20. august   2004   sťažovateľa   zo   spoločnosti   vylúčilo).   Sťažovateľ   napadol   rozsudok odvolacieho   súdu   dovolaním.   Krajský   súd   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho poplatku, ktorý sťažovateľ neuhradil. Krajský súd preto konanie zastavil.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   namieta: „(...)   prieťahmi   v súdnom   konaní   som   bol vzhľadom na pretrvávajúci právny stav obmedzovaný v podnikaní s prihliadnutím na zákaz konkurencie,   na   základe   živnostenského   listu   som   podnikal   len   v obmedzenom   rozsahu, neplynuli   mi   žiadne   príjmy,   aj   keď   som   formálne   bol   dlho   ešte   konateľom   spoločnosti a 5 rokov   po   podaní   návrhu   aj   jej   spoločníkom.   Strojné   zariadenie   som   odovzdal,   ako súčasť   nepeňažného   vkladu   do   základného   imania   (vrátane   zariadenia   Zetová   os,   ako dôležitú   súčasť   stroja,   ako   svoje   hmotné   i duševné   vlastníctvo),   teda   nemohol   som   ho využívať v podnikaní a na nové som nemal prostriedky.

Žiadam, aby mi Ústavný súd priznal majetkovú ujmu úvahou po 3.000.- Sk mesačne, t. j. za roky 2000 do augusta 2004, kedy som bol zrejme protiprávne vylúčený t. j. celkom 168.000.- Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa (a taktiež jeho právneho zástupcu, ako aj ďalších účastníkov konania).

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť sťažovateľa nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred   ústavným   súdom   ustanovené   v   §   20   ods.   1   a §   50   ods.   1   písm.   a)   a   c)   zákona o ústavnom   súde.   Aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   je   zastúpený   advokátom,   sťažnosť neobsahuje označenie základných práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta [§ 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde], ani návrh rozhodnutia (petit), ktorého sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne,   teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť   východiskom   pre   rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci, t. j. ktorého formulácia nevyvoláva pochybnosti o tom, porušenie ktorého základného práva, ktorým orgánom verejnej moci a v akej veci žiada sťažovateľ vysloviť. Návrh rozhodnutia neoznačuje, či sťažovateľ žiada vysloviť porušenie základných práv iba zo strany krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cb 81/99, alebo aj zo strany najvyššieho súdu v odvolacom konaní (ktoré sťažovateľ ani neoznačil), prípadne či sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva aj v dovolacom konaní. V tomto kontexte nie je ani zrejmé, proti ktorému súdu sťažnosť smeruje.

Aj napriek uvedenému však ústavný súd na základe tvrdení obsiahnutých v sťažnosti v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyzval krajský súd na vyjadrenie či (a kedy) bolo vo veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 7 Cb 81/99 právoplatne rozhodnuté a taktiež, či došlo aj k právoplatnému skončeniu dovolacieho konania v predmetnej veci.

Z obsahu   oznámenia   krajského   súdu   (ktoré   si   ústavný   súd   vyžiadal)   a z   k nemu pripojených listinných dôkazov (predovšetkým z kópií na vec sa vzťahujúcich rozhodnutí s vyznačenou doložkou právoplatnosti) považuje ústavný súd za preukázané, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 314/03 zo 7. decembra 2004 o podanom odvolaní proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 Cb 81/99-98 z 18. septembra 2003 nadobudol právoplatnosť 25. januára 2005 a uznesenie krajského súdu č. k. 7 Cb 81/99-188 zo 7. apríla 2005, ktorým bolo   zastavené   dovolacie   konanie   v označenej   veci,   nadobudlo   právoplatnosť   12.   mája 2005.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v rámci   predbežného   prerokovania návrhu v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02, III. ÚS 254/04). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil sťažnosťou z 25. mája 2005 podanou na poštovú prepravu   10.   júna 2005,   t.   j.   po   uplynutí   viac ako   štyroch   mesiacov   od   právoplatného skončenia konania vedeného v prvom stupni na krajskom súde pod sp. zn. 7 Cb 81/99, ako aj   odvolacieho   konania   v označenej   veci   vedeného   na   najvyššom   súde   pod sp. zn. 5 Obo 314/03.

Sťažovateľ   sa   na   ústavný   súd   obrátil   aj   po   skončení   dovolacieho   konania v predmetnej veci, ktorého celková dlžka nepresahujúca štyri mesiace (počítaná od okamihu právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorému je možné podať dovolanie, po okamih nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o zastavení dovolacieho konania) vylučuje, aby   ústavný   súd   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie   vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa, pokiaľ ide o prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov v dovolacom konaní.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre oneskorenosť a zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ďalší   procesný   postup,   ktorý   by   mohol   viesť k odstráneniu   nedostatkov   sťažnosti   v zákonom   predpísaných   náležitostiach   (pokiaľ   ide o petit sťažnosti, presné označenie základných práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, ako aj vymedzenie orgánov verejnej moci – súdov, proti ktorým sťažnosť smeruje), stratil opodstatnenie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2005