znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 210/04-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka   prerokoval   sťažnosť   Jána   Fukasa,   Č.,   zastúpeného   advokátom   Mgr. M. P.,   M., ktorou namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Dolný Kubín v konaní sp. zn. 6 C 446/94, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo Jána Fukasa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 6 C 446/94 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Dolný Kubín p r i k a z u j e   vo veci sp. zn. 6 C 446/94 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Jánovi   Fukasovi p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Dolný Kubín p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Dolný   Kubín j e   p o v i n n ý   nahradiť   Jánovi   Fukasovi   trovy právneho   zastúpenia   vo   výške   9   340   Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsať   slovenských korún) na účet právneho zástupcu Mgr. M. P. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti Jána Fukasa vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2004 doručená   sťažnosť   Jána   Fukasa,   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom Mgr. M.   P.,   M.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 6 C 446/94.

Ústavný   súd   uznesením   z   23.   júna   2004   č.   k.   III.   ÚS   210/04-8   prijal   sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   a   upustil   od   ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že sa žalobou o ochranu proti neoprávnenému zásahu do vlastníckeho práva a o odstránenie stavby zo 6. júna 1994 domáhal, aby okresný súd vydal rozsudok, ktorým odporcom uloží odstrániť oplotenie z pozemku parcelné číslo 291/27 v katastrálnom území Č., ktorého výlučným vlastníkom je sťažovateľ, a zaviaže ich uhradiť mu trovy konania.

Okresný   súd   rozhodol   v   predmetnej   veci   rozsudkom   z   1.   decembra   1994 sp. zn. 6 C 446/94. Odporcovia podali proti rozsudku odvolanie a Krajský súd v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   zo   7.   marca   1995   sp.   zn.   16   Co   183/95 rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Pojednávanie v uvedenej veci bolo stanovené na 22. február 1996 a 18. február 1999. Okresnému súdu bol 23. februára 1999 doručený „vzájomný návrh odporcov“ a 12. augusta 1999 bola vykonaná ohliadka. Termín pojednávania stanovený na 8. september 2003 bol zrušený pre práceneschopnosť sudcu.

V dôsledku týchto skutočností sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na   prieťahy   v predmetnom   konaní,   ktorá   mu   bola   doručená   2.   marca   2004.   Predseda okresného   súdu   vo   svojej   odpovedi   zo   16.   apríla   2004   pripustil,   že   v konaní   došlo k prieťahom.   Uviedol,   že   prieťahy   boli   spôsobené   objektívnymi   skutočnosťami,   a   to odchodom zákonného sudcu a práceneschopnosťou ďalšieho sudcu.

Sťažovateľ vzhľadom na prieťahy v konaní spôsobené okresným súdom žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ zároveň požaduje primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   výzvu   ústavného   súdu   z 15.   júla   2004   vyjadril k sťažnosti   stanoviskom   doručeným   ústavnému   súdu   2.   augusta   2004.   Uviedol   prehľad úkonov   zákonného   sudcu   v   predmetnej   veci   a poznamenal,   že   objektívne   je   potrebné konštatovať, že v danej veci sa priebežne nekonalo, čo bolo sčasti spôsobené opakovanými dlhodobými práceneschopnosťami zákonného sudcu pred vzdaním sa funkcie.

Ďalší   sudcovia   nekonali   vo   veci   priebežne   z dôvodu   enormnej   zaťaženosti a kombinácie jednotlivých agend. Na súde pretrváva doslova kritická personálna situácia, pretože   namiesto   potrebného   počtu   najmenej   ôsmich   sudcov   pracujú   v súčasnosti   piati sudcovia a predtým deväť mesiacov len štyria sudcovia, pričom posledných desať rokov bol okresný súd trvale personálne poddimenzovaný.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska predsedu okresného súdu a najmä   podrobného   preštudovania   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   6   C   446/94   zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Dňa 6. júna 1994 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľa o ochranu proti neoprávnenému zásahu do vlastníckeho práva a o odstránenie stavby vrátane príloh, v ktorej žiada, aby odporcovia v prvom a druhom rade – J. G. a V. G. odstránili oplotenie z jeho pozemku a zdržali sa akéhokoľvek konania, ktorým by sa mu bránilo v riadnom užívaní pozemku.

Okresný súd vyzval 7. novembra 1994 sťažovateľa na úhradu súdneho poplatku do siedmich dní od doručenia uznesenia a odporcov, aby sa vyjadrili k žalobe. Zároveň okresný súd   stanovil   termín   pojednávania   na   1.   december   1994.   V posudzovanom   spise   sa   na strane 8 nachádza potvrdenie Obecného úradu v Č. zo 16. novembra 1994, že sťažovateľom predložený geometrický plán nie je správny a sťažovateľ si časť pozemku preložil do svojho vlastníctva neoprávnene a „... podviedol svedkov v čestnom vyhlásení aj Obecný úrad tým, že uviedol nepravdivé údaje aj pracovníkom Geodézie.“

Na pojednávaní 1. decembra 1994 sa zúčastnili sťažovateľ, jeho právny zástupca a odporcovia   v prvom   a druhom   rade.   Uskutočnil   sa   výsluch   účastníkov   a súd   rozhodol rozsudkom   sp.   zn.   6   C   446/94   tak,   že   odporcovia   sú   povinní   odstrániť   oplotenie   do pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku, zdržať sa konania, ktoré by bránilo vlastníkovi v riadnom užívaní pozemku a uhradiť sťažovateľovi trovy konania.

Okresnému súdu bolo 13. decembra 1994 doručené odvolanie odporcov v prvom a druhom   rade   prostredníctvom   právneho   zástupcu.   V odvolaní   odporcovia   uviedli,   že podali   protižalobu,   o ktorej   ešte   nebolo   rozhodnuté,   a navrhli   rozsudok   okresného   súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie prejednanie. Okresný súd dal 22. decembra 1994 pokyn na doručenie odvolania sťažovateľovi a výzvy na uhradenie súdneho poplatku za odvolanie odporcom.

Okresnému   súdu   bolo   9.   januára   1995   doručené   vyjadrenie   právneho   zástupcu sťažovateľa k odvolaniu podanému odporcami. Dňa 13. januára 1995 vydal okresný súd pokyn na predloženie spisu krajskému súdu. Krajský súd stanovil 23. februára 1995 termín pojednávania na 7. marec 1995.

Na pojednávaní 7. marca 1995 krajský súd uznesením sp. zn. 16 Co 183/95 zrušil rozsudok okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie. Predmetný spis bol okresnému súdu doručený 24. júla 1995.

Okresný   súd   vydal   26.   júla   1995   pokyn   na   doručenie   uznesenia   krajského   súdu účastníkom konania a 28. augusta 1995 pokyn na pripojenie spisu sp. zn. 8 C 936/94, ktorý sa   nachádzal   na   pobočke   okresného   súdu   v   Námestove.   V   uvedenom   konaní   boli navrhovateľmi J. a V. G. a odporcom sťažovateľ, pričom išlo o spor o určenie vlastníctva.

Okresnému súdu bolo 31. augusta 1995 doručené oznámenie pobočky okresného súdu v Námestove, že vo veci sp. zn. 8 C 936/94 bol 21. augusta 1995 vynesený rozsudok, ktorý ešte nenadobudol právoplatnosť, a spis „nebol na štatistike“, preto ho nezasielajú okresnému súdu.

Okresnému súdu bolo 10. októbra 1995 doručené oznámenie pobočky okresného súdu v Námestove, že spis 8 C 936/94 by mal nadobudnúť právoplatnosť 25. októbra 1995, ak nebude vo veci podané odvolanie. V spise sa bez uvedenia čísla strany nachádza ďalšia žiadanka okresného súdu o vydanie spisu sp. zn. 8 C 936/94 z 10. októbra 1995, pričom spis sp. zn. 8 C 936/94 bol 9. novembra 1995 vydaný zo spisovne pobočky.

Okresný súd vydal 13. novembra 1995 pokyn na pripojenie spisu sp. zn. 8 C 936/94, pričom   spis   bol   podľa   záznamu   vylúčený   28.   októbra   1996.   Okresnému   súdu   bolo 23. januára   1996   doručené   oznámenie   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   že   rozsudok okresného súdu z 21. augusta 1995 sp. zn. 8 C 936/94 nadobudol právoplatnosť a odpadla tým prekážka ďalšieho konania vo veci sp. zn. 6 C 446/94.

Okresný súd nariadil 5. februára 1996 termín pojednávania na 22. február 1996. Na pojednávaní   22.   februára   1996   bolo   vykonané   dokazovanie   v predmetnej   veci a uznesením   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito „...   za   účelom   vyžiadania   spisu z Notárskeho   úradu   JUDr.   H.   M.,   resp.   za   účelom   vyčkania   žaloby   zo   strany   žalobcu smerujúcej proti návrhu na vydanie notárskeho osvedčenia“.

Okresný súd zaslal 1. apríla 1996 prípis notárke JUDr. M. so žiadosťou o zapožičanie spisu vo vzťahu k predmetu konania sp. zn. 6 C 446/94. Uvedený spis bol okresnému súdu doručený 22. apríla 1996 po urgencii okresného súdu z 22. apríla 1996.

Okresný súd vydal 7. septembra 1998 pokyn na pripojenie spisu sp. zn. 8 C 936/94, pričom   na   základe   úradného   záznamu   je   v   rovnaký   deň   pripojená   poznámka,   že   spis nemožno pripojiť, pretože je pripojený pri spise sp. zn. 8 C 49/96.

Okresný   súd   stanovil 28.   januára 1999 termín   pojednávania na 18. február 1999 a požiadal Obecný úrad v Č. o zaslanie správy s údajmi, aké objektívne skutočnosti sú mu známe o spore medzi účastníkmi konania. V spise je ďalej uvedený pokyn na pripojenie spisov   okresného   súdu   sp.   zn.   6   C   49/96   a 8   C   936/94.   V rovnaký   deň   je   na   základe úradného záznamu v spise uvedené, že spis sp. zn. 6 C 49/96 nemožno pripojiť, lebo vo veci ešte nebolo rozhodnuté po zrušení rozhodnutia krajským súdom a spis sp. zn. 8 C 936/94 je pripojený pri spise sp. zn. 6 C 49/96.

Okresnému súdu bola 9. februára 1999 doručená správa Obecného úradu v Č., že trvá na   predchádzajúcich   vyjadreniach   k predmetnému   konaniu.   V spise   sa   na   strane   52a nachádza list sťažovateľa adresovaný okresnému súdu z 5. januára 1999 bez dátumu jeho prijatia   okresným   súdom,   v   ktorom   žiada   o   pokračovanie   v   súdnom   konaní   sp. zn. 6 C 446/94, pretože spor trvá už viac ako štyri roky.

Na pojednávaní 18. februára 1999 predniesol právny zástupca sťažovateľa zmenu petitu, boli vypočutí všetci účastníci konania. Pojednávanie bolo odročené a odporcom bola uložená povinnosť vypracovať „... písomný vzájomný protinávrh...“ v lehote desiatich dní v zmysle   ustanovení   §   42   a   §   79   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Vzájomný protinávrh odporcov bol okresnému súdu doručený 23. februára 1999.

Okresný   súd   vyzval 24. februára 1999 odporcov   na zaplatenie súdneho poplatku a vydal   pokyn   na   zaslanie   protinávrhu   odporcov   sťažovateľovi.   Okresnému   súdu   bolo 9. marca 1999 doručené vyjadrenie sťažovateľa k protinávrhu odporcov. Termín ohliadky nehnuteľnosti v Č. týkajúcej sa predmetu konania bol okresným súdom 6. augusta 1999 stanovený na 12. august 1999.

V spise sa na strane 73 nachádza žiadosť sťažovateľa z 20. apríla 1999 adresovaná okresnej prokuratúre o zaslanie rozsudku z 18. februára 1999, pričom na liste sa nachádza pečiatka okresného súdu s dátumom 22. apríla 1999. V spise sa ďalej na strane 74 nachádza žiadosť sťažovateľa z 5. apríla 1999 doručená okresnému súdu 7. apríla 1999, aby okresný súd vo veci rozhodol.

V zápisnici okresného súdu z 12. augusta 1999 z ohliadky na mieste samom v Č. je uvedené,   že   účastníci   podpísali   dohodu   o mimosúdnom   vyrovnaní   sporu   v predmetnom konaní. Dňa 13. septembra 1999 bolo okresnému súdu doručené splnomocnenie nového právneho zástupcu odporcov.

Okresný   súd   stanovil   14.   mája 2003 termín   pojednávania na 8. september   2003. Predseda senátu 10 C JUDr. M. S. dal 21. augusta 2003 pokyn na zrušenie pojednávania stanoveného na 8.   september   2003 „z dôvodu   trvania   jeho   práceneschopnosti“,   pričom zároveň bolo pojednávanie odročené na neurčito. Na základe úradného záznamu z 20. apríla 2004 nachádzajúceho sa na rubovej strane strany 83 posudzovaného spisu je uvedené, že je „... vylúčený z Spr“. Uvedeným záznamom spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99). Zároveň je potrebné uviesť, že ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu   nemožno   v obsahu   týchto   práv   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 28/01).

Sťažovateľ využil právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom,   a podal   sťažnosť   listom   doručeným okresnému súdu 2. marca 2004. Predseda okresného súdu vo svojej odpovedi zo 16. apríla 2004   pripustil,   že   v predmetnom   konaní   došlo   zo   strany   súdu   k prieťahom,   ktoré   boli spôsobené   objektívnymi   skutočnosťami,   a   to   odchodom   zákonného   sudcu a práceneschopnosťou ďalšieho sudcu.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníkov súdneho   konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy právny   a   skutkový   stav   veci. Predmetom   konania   je   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti a jej hraníc. Právna stránka vlastníckych sporov týkajúcich sa nehnuteľností a stanovenia ich   hraníc je nesporne   zložitá   napriek   rozsiahlej   judikatúre   v tejto   oblasti, napriek tomu však prieťahy zo strany okresného súdu nemožno v žiadnom prípade pripísať na vrub zložitosti tejto otázky, pretože okresný súd mal k dispozícii dostatok písomných dôkazov predkladaných účastníkmi konania, ako aj subjektmi, ktoré na predloženie rôznych dokumentov v rámci svojej dokazovacej činnosti okresný súd sám vyzval.

Skutková   stránka   posudzovanej   veci   nepatrí   vzhľadom   na protikladné   stanoviská účastníkov konania k jednoduchým prípadom, napriek tomu s prihliadnutím na dostatočný rozsah   dôkazných   prostriedkov   a vyjadrení   účastníkov   a subjektov   konania   nemožno prieťahy pripísať ani na vrub tejto stránke predmetnej veci.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na skutočnosť, že účastníci konania   v plnej   miere   spolupracovali   pri   všetkých   úkonoch   okresného   súdu,   je   možné uviesť, že neprispeli k prieťahom v uvedenom konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu okresného súdu došlo k porušeniu uvedených práv, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky.

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku postup okresného súdu v obdobiach od 22. apríla 1996 do 7. septembra 1998 (28 mesiacov), od 12. augusta 1999 do 14. mája 2003 (45 mesiacov) a od 21. augusta 2003 do 21. augusta 2004 (12 mesiacov) vyhodnotil ako konanie, v ktorom   došlo k zbytočným prieťahom zo strany okresného súdu v celkovej dĺžke 85 mesiacov, t. j. spolu sedem rokov a jeden mesiac, pretože v uvedených obdobiach neboli okresným súdom vykonané žiadne úkony v posudzovanej veci.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu 2. augusta 2004 uviedol, že prieťahy v konaní okresného súdu boli spôsobené dlhodobými práceneschopnosťami   zákonného   sudcu   a dlhodobou   personálnou   poddimenzovanosťou okresného súdu.

Právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré   plynule   smeruje   k odstráneniu   právnej   neistoty   osoby,   ktorá   sa   obrátila   na   súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   zároveň   pripomína,   že   v súlade   s medzinárodným štandardom   uplatňovania   dohovoru   je   ustálený   názor,   že   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 17/02, II. ÚS 120/02). Povahu objektívnych príčin možno priznať právnym udalostiam, ale uplatnenie ústavou zaručeného práva   sa   nemôže   zmariť   nenáležitým   správaním   štátnych   orgánov,   ktoré   v mene   štátu zabezpečujú plnenie práv zaručených ústavou (napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 145/02).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy, a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práv   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   V   konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   vidí   ústavný   súd   nemajetkovú   ujmu sťažovateľa   v   okolnosti,   keď   ani   po   desiatich   rokoch   od   doručenia   žaloby   sťažovateľa okresnému súdu nebolo v danej veci rozhodnuté.

Táto situácia vytvára zároveň nemožnosť výkonu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti. Uvedený stav právnej neistoty je neúnosný aj z toho dôvodu, že 12. augusta 1999   sa   účastníci   konania   mimosúdne   dohodli,   čo   je uvedené   aj   v zápisnici   z ohliadky nehnuteľnosti na mieste samom v Č., a teda bolo možné ihneď po tejto dohode rozhodnúť vo   veci   rozsudkom.   Napriek   tejto   skutočnosti   nasledovalo   ďalšie   obdobie   nečinnosti okresného súdu v dĺžke 45 mesiacov. Ústavný súd považoval preto za primerané finančné zadosťučinenie sumu 80 000 Sk.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru, aplikovaného   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody. Preto ústavný   súd   žiadosti   sťažovateľa   týkajúcej   sa   primeraného   finančného   zadosťučinenia vo zvyšnej časti nevyhovel.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   práva sťažovateľa boli porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2004, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony   právnej   pomoci   každý   v hodnote 4 534 Sk. Ústavný súd rozhodol   aj o priznaní náhrady trov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. 136 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 9 340 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2004