znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 21/2016-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016predbežne prerokoval sťažnosť Bytového podniku Trebišov, s. r. o., Puškinova 18,Trebišov, a mesta Trebišov, M. R. Štefánika 862/204, Trebišov, oboch zastúpenýchadvokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o., Štefánikova 26, Košice,prostredníctvomktorej koná jej konateľ a advokát Mgr. Tomáš Horkay, vo veci namietaného porušenia

- základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 160/2013 a jehouznesením z 28. októbra 2013,

- základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikyv spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republikyv konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 35/2014 a jeho uznesením z 25. júna 2014

a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Bytového podniku Trebišov, s. r. o., Trebišov, a mesta Trebišovo d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2014doručená sťažnosť Bytového podniku Trebišov, s. r. o., Trebišov, a mesta Trebišov (ďalejlen „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajskéhosúdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 160/2013a jeho uznesením z 28. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“),ako aj základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 35/2014 a jeho uznesenímz 25. júna 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením krajského súdu bolovo výrokoch o náhrade trov konania sťažovateľov potvrdené uznesenie Okresného súduTrebišov (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“ alebo prvostupňový súd“)č. k. 2 Cb 4/2012-148 z 31. mája 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súduz 31. mája 2013“), ktorým súd prvého stupňa rozhodol o zastavení konania vo veci(ďalej len „žalobca“) proti sťažovateľom o zaplatenie zmluvnej pokutyv sume 300 000 € a o zaplatenie náhrady škody v sume 70 800 € s prísl. a o povinnostižalobcu nahradiť sťažovateľom trovy konania. Súd prvého stupňa konanie zastavilpodľa § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“) z dôvodu, že žalobcavzal svoju žalobu ešte pred uskutočnením prvého pojednávania späť. Súd prvého stupňazároveň rozhodol o trovách konania v zmysle § 146 ods. 2 prvej vety OSP tak, že obomsťažovateľom priznal náhradu trov konania, a to trovy právneho zastúpenia v rovnakomrozsahu (1 885,58 €).

Proti uzneseniu krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, ktorým žiadali zrušiťtoto uznesenie z dôvodu, že nedostatočne odôvodneným rozhodnutím odvolacieho súdu imbola odňatá možnosť konať pred súdom, čím odôvodnili v zmysle § 237 písm. f) OSPprípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu.

Uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľov odmietnuté podľa § 218ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 234b ods. 5 prvou vetou OSP z dôvodu, že podľa názorunajvyššieho súdu neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm. f)OSP, pretože nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu nespadá pod procesnú vaduv zmysle uvedeného ustanovenia. Najvyšší súd sa odvolal na svoje stanovisko obsiahnutév rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 5/1997 z 28. augusta 1997 (uverejnenév Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov SRpod č. 111/1998), v zmysle ktorého je nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu vadoukonania, ktorá zakladá jeho odôvodnenosť v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP, nie všakjeho prípustnosť v zmysle § 237 písm. f) OSP.

Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na to, že medzi základné znaky právneho štátupodľa čl. 1 ústavy neoddeliteľne patrí princíp právnej istoty; ktorého účasťou je, okreminých, aj princíp predvídateľnosti práva a naň nadväzujúci princíp predvídateľnosti postupuorgánov verejnej moci v súlade s právom. Ten, kto sa spoľahne na platné právo, nesmie byťv svojom očakávaní sklamaný (obdobne II. ÚS 48/97, I. ÚS 30/99,1. ÚS 87/93).

S princípom právnej istoty je neoddeliteľne spojená predvídateľnosť právnehoporiadku a rozpoznateľnosť dôsledkov rozhodnutí na jeho základe vydaných, ktoré by malibyť formálne aj materiálne v zhode so zákonom tak, aby všetky subjekty práva mohliodôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platnýchprávnych predpisov a že ich budú správne vykladať a aplikovať (II. ÚS 48/97).

Sťažovatelia založili prípustnosť i odôvodnenosť nimi podaného dovolaniana nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu ako vade v zmysle § 237písm. f) OSP v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP, ktorá je vadou zakladajúcou prípustnosťi dôvodnosť dovolania.

Najvyšší súd podľa sťažovateľov založil svoje rozhodnutie«na opačnom právnom názore, v zmysle ktorého nedostatočne odôvodnenie rozhodnutia súdu nemožno považovať za dôvod prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 237 písm. f) O. s. p., ale za „len“ vadu v zmysle ust § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p. Odvolal sa v tejto súvislosti na právne závery obsiahnuté v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/5/1997, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 111/1998, ako aj na ustálenú dlhoročnú rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu k tejto otázke (3Cdo/135/2012, 3Cdo/128/2010, 3Cdo/49/2011, 3Cdo/165/2011, 3Cdo/84/2012, 7Cdo/52/2011, 1Cdo/140/2009).».

V ďalšej časti sťažovatelia polemizujúc najmä s právnym názorom najvyššieho súduanalyzujú otázku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia.

Pokiaľ ide o rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách odvolacieho konania, tu podľasťažovateľov absentuje odôvodnenie súdneho rozhodnutia úplne, keď tento len uvádza, že„náhradu trov odvolacieho konania s ohľadom na jeho výsledok účastníkom konania nepriznal, pričom odvolací súd neuvádza ani zákonné ustanovenie, na základe ktorého tak rozhodol“.

Takýto mechanický a formalistický prístup odvolacieho súdu, ktorý v napadnutomrozhodnutí vôbec neuviedol dôvody svojho rozhodnutia, viedol podľa názoru sťažovateľov„k arbitrárnemu a nepreskúmateľnému rozhodnutiu súdu predstavujúcemu zásah do práva sťažovateľov na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 dohovoru“.

Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trovkonania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, vrátane trov právneho zastúpenia,je i súčasťou práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkovéhoprotokolu.

Podľa názoru sťažovateľov arbitrárnym a neodôvodneným rozhodnutím odvolaciehosúdu o náhrade trov odvolacieho konania, ktoré sťažovateľom v súvislosti s odvolacímkonaním preukázateľne a účelne vznikli, došlo k zásahu do v sťažnosti označenýchzákladných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolusťažovateľov.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov v 1. a 2. rade na súdnu ochranu v zmysle ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní a právo na rovnosť pred zákonom a súdom v zmysle ust. čl. 12 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky, sp. zn. 3Obdo/35/2014, porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 25. júna 2014, sp. zn. 3Obdo/35/2014, s a zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

2. Základné právo sťažovateľov v 1. a 2. rade na súdnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako ja právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách v konaní pred Krajským súdom v Košiciach, sp. zn. 2Cob/160/2013, porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. októbra 2013, č. k. 2Cob/160/2013-211, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Košiciach sú povinné nahradiť sťažovateľom v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne trovy konania v sume 501,70 €, ktorú je povinný vyplatiť na účet advokátskej kancelárie IURISTICO s. r. o....“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriťvtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniutoho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej mocia základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za potrebnéuviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkovézistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajnýchzákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava,či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretožeto je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkovinterpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou,prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdommá opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnejslobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo stranyústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobneI. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04, II. ÚS 78/05).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnýmiprávami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorýim predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnenéa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ich odmietne. Zjavná neopodstatnenosť tedaznamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnumožnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konanípred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

Sťažovatelia sťažnosťou namietajú porušenie svojich v sťažnosti označenýchzákladných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu uznesenímkrajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu z 31. mája 2013vo výrokoch o náhrade trov konania sťažovateľov, ako aj bolo rozhodnuté o trováchodvolacieho konania, a taktiež uznesením najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorýmbolo sťažovateľmi podané dovolanie odmietnuté ako také, proti ktorému nie je tentoopravný prostriedok prípustný.

Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti aleboetnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodovpoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva.

2.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom a uznesením krajského súdu

Vo vzťahu k sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.2 Cob 160/2013 a jeho uznesením z 28. októbra 2013, ústavný súd prvom rade skúmalvčasnosť tejto časti sťažnosti.

V prípade podania dovolania a súbežne podanej ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiuodvolacieho súdu je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutínajvyššieho súdu o dovolaní, pričom lehota na podanie takej sťažnosti bude považovanáza zachovanú vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípade,ak bola podaná v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia dovolacieho súdu(porov. Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“) vo veciZvolský a Zvolská v. Česká republika z 12. novembra 2002, sťažnosť č. 46129/99).Tak to bolo aj v danej veci.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniťpodľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sašpecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Zásadnou námietkou sťažovateľov je, že krajský súd sa nevysporiadals ich námietkami a argumentmi, ktoré boli obsahom ich odvolania podaného proti výrokomuznesenia okresného súdu z 31. mája 2013 o náhrade trov konania.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnils odôvodnením prvostupňového rozsudku, a preto sa v súlade s § 219 ods. 2 OSP v zásadeobmedzil len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov.

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzalzo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolaciekonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňaaj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov(prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdnehokonania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnýmisúdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávisléhosúdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmavarozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania bymohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidielupravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretáciea aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Ústavný súd nezistil, že by výklad a závery krajského súdu v danej veci bolisvojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušnýchustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstatya zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú,nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostinapadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnuochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusírozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátaneich dôvodov a námietok. Ústavný súd zároveň pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšouopravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Čo sa týka namietaného porušenia základného práva sťažovateľov vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z jehoodôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnémuzásahu do týchto práv sťažovateľov, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavnekonformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy. Ústavný súdv tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovatelia porušenie týchto právv sťažnosti žiadnym spôsobom neodôvodnili.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným uznesenímkrajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj právom podľa čl. 1dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosťvysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čohopri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľov aj v tejto jej časti odmietol ako zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitostimedzi posudzovaným uznesením krajského súdu a namietaným porušením základnýchpráva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a preto sťažnosť sťažovateľov v tejto jejčasti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom a uznesením najvyššieho súdu

Sťažovatelia namietajú taktiež porušenie svojich v sťažnosti označených základnýchpráv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu uznesením najvyššiehosúdu, ktorým bolo ich dovolanie odmietnuté.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že na vytýkanú vadu uzneseniakrajského súdu spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení by mohol dovolací súd prihliadaťlen vtedy, ak by bolo dovolanie proti tomuto rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu, pretožeide len o tzv. inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, ktorávšak sama prípustnosť dovolania nezakladá. Keďže prípustnosť dovolania nebolo možnévyvodiť ani z § 237 OSP a ani z § 239 OSP, dovolanie teda smerovalo proti takémurozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nebolo prípustné. Najvyšší súd dovolaniapreto podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 243b ods. 5 prvou vetou OSP odmietolbez toho, aby bola preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.Pokiaľ sťažovatelia na podporu svojich tvrdení uvádzajú, že najvyšší súd sa právnymnázorom vyjadreným v napadnutom uznesení odchýlil od iných svojich rozhodnutí,v ktorých naopak založil prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP na nedostatkuriadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, táto námietka je vo vzťahuk namietanému porušeniu ich základných práv bez právneho významu.

Ústavný súd konštatuje, že právne názory najvyššieho súdu, ktorým založilprípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP z dôvodu nedostatku riadneho odôvodneniarozhodnutia súdu, boli predmetom posudzovania aj v inej rozhodovacej činnosti ústavnéhosúdu a ústavný súd sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúrenajvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudkunezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa§ 241 ods. 2 písm. b) OSP. Táto judikatúra je citovaná aj v napadnutom uznesenínajvyššieho súdu.

V danej veci podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorýmodmietol dovolanie sťažovateľov, primerane odôvodnil na strane 7 až 11, jeho rozhodnutienie je arbitrárne a svojvoľné a odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonnéhoodôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP), a je teda ústavne akceptovateľné.

Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu, postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,a dôvodov sťažovateľov uvedených v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že záverynajvyššieho súdu v tomto uznesení sú zlučiteľné s obsahom práva na súdnu a ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ústavnýsúd poukazuje na to, že sťažovatelia podali sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, t. j.sťažnosť pre porušenie základných práv alebo slobôd. Ustanovenia čl. 1 a 12 ústavy všakmajú charakter všeobecných základných (ústavných) princípov, ktoré sú povinnérešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy, a teda primárneneformulujú základné právo ani slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, a preto ichporušenie nemožno sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy individuálne (samostatne) namietať.Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v týchto častiach podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalšíchnávrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa s nimi ústavný súduž nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016