znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 21/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej ŠKODA LEGAL s. r. o., Komenského 18/B, BanskáBystrica, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Ing. Veronika Škodová, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   Isp. zn. 6 K 48/2013 zo 4. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a   ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2014doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnuochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalejlen „okresný súd“) sp. zn. 6 K 48/2013 zo 4. marca 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Okresný   súd   napadnutým   uznesením   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   zrušenieuznesení   schôdze   veriteľov   úpadcu   spolu   s návrhom   na   pozastavenie   účinkov   týchtorozhodnutí   (uznesenie,   ktorým   bol   jeden   z   veriteľov   zvolený   za   zástupcu   veriteľov,uznesenie,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľky   na   zvolenie   zástupcu   veriteľov,a uznesenie, ktorým bol zamietnutý návrh na výmenu správcu za nového správcu, pozn.),pre   ich   nezákonnosť   spočívajúcu   údajne   v tom,   že   jednému   z veriteľov   boli   priznanéhlasovacie práva na základe uznesenia okresného súdu zo 17. februára 2014, ktoré podľanázoru sťažovateľky nemalo byť rešpektované, pretože okresný súd rozhodoval o priznaníhlasovacích   práv   len   v rozsahu   popretia   veriteľom,   pričom   sa   nezaoberal   popretímpohľadávky   správcom.   Sťažovateľka   pritom   poukazovala   na   stanovisko

, ktorý je toho názoru, že súd nemá právomoc rozhodovať v rozsahu popretiapohľadávky správcom konkurznej podstaty, pretože by tým negoval popieraciu právomocsprávcu konkurznej podstaty. Z uvedeného dôvodu považovala sťažovateľka rozhodnutieokresného súdu za nesprávne, nezákonné, a preto uvedené rozhodnutie súdu nemalo byťrešpektované pri stanovení počtu hlasov na schôdzi veriteľov. Okresný súd v odôvodnenísvojho napadnutého uznesenia poukazoval na právny názor vyjadrený v uznesení ústavnéhosúdu sp. zn. III. ÚS 333/2012 z 1. augusta 2012, v zmysle ktorého konkurzný súd môžepriznať hlasovacie práva veriteľovi takej pohľadávky, ktorá bola popretá iným veriteľoma súčasne správcom konkurznej podstaty. Rešpektujúc tento právny názor ústavného súduokresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dospel k záveru, že správca konkurznejpodstaty postupoval v súlade so zákonom, a teda že uznesenia prijaté na schôdzi veriteľovkonanej 21. februára 2014 nie sú v rozpore so zákonom, preto návrh sťažovateľky v plnomrozsahu zamietol.

Sťažovateľka   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   zopakovala   argumentáciuuplatnenú pre okresným súdom a namietala nezákonnosť, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosťnapadnutého uznesenia, z ktorého vyvodzovala aj záver o porušení jej označených právnapadnutým uznesením okresného súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 04.03.2014, č. k. 6K/48/2013-208 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 04.03.2014, č. k. 6K/48/2013-208 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Bratislava I vracia na ďalšia konanie.

3. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktorému predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľasiedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jemu porovnateľného právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a nietmedzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšiedaná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávanýchprípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedína všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritomuvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byťspôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Okrem toho všakarbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať aj z ústavne nekonformnéhovýkladu   ustanovení   právnych   predpisov aplikovaných na prerokúvaný   skutkový prípad.Právomoc   ústavného   súdu   konštatovať   porušenie   základného   práva   účastníka   konaniapred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje k záveru, ženapadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformnéhovýkladu právnych predpisov.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenienávrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   jej   nesúhlas   s   výkladom   v   danom   prípaderelevantných právnych noriem okresným súdom, ktorý napadnutým uznesením zamietolnávrh   sťažovateľky   na   zrušenie   uznesení   schôdze   veriteľov.   Sťažovateľka   považovalanapadnuté uznesenia schôdze veriteľov za nezákonné vychádzajúc zo skutočnosti, že pri ichprijatí boli rešpektované hlasovacie práva dotknutého veriteľa úpadcu na základe skoršiehouznesenia okresného súdu zo 17. februára 2014, ktoré sťažovateľka považovala za nesprávnea nezákonné.

Všeobecný   súd   musí   vykladať   a   používať   ustanovenia   na   vec   sa   vzťahujúcichzákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikácioua výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobomzasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výkladea aplikácii   príslušných   právnych   predpisov   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhupri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania(obdobne   napr.   III.   ÚS   271/05,   III.   ÚS   78/07).   Princíp   spravodlivosti   a   požiadavkamateriálnej   ochrany   práv   sú   totiž   podstatnými   a   neopomenuteľnými   atribútmi   právnejochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Okresný   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   vychádzal   zo   skutočnosti,   žeokresný súd svojím skorším uznesením zo 17. februára 2014 súdu priznal dotknutémuveriteľovi hlasovacie práva na schôdzi veriteľov, preto návrh na zrušenie uznesení schôdzeveriteľov úpadcu z dôvodu, že boli akceptované aj hlasy dotknutého veriteľa, zamietol.V súvislosti   s argumentáciou   sťažovateľky,   ktorá   namietala,   že   okresný   súd   uznesenímzo 17.   februára   2014   sa   nezaoberal   podľa   jej   názoru   relevantnou   skutočnosťou,   žepohľadávka   dotknutého   veriteľa   bola   popretá   nielen   inými   veriteľmi,   ale   aj   samotnýmsprávcom,   a teda   okresný   súd   svojím   uznesením   zo   17.   februára   2014   prekročil   svojuprávomoc,   keď   priznal   hlasovacie   práva   dotknutému   veriteľovi   úpadcu,   okresný   súdpoukázal   a citoval   právny   názor   ústavného   súdu   vyjadrený   v jeho   skoršom   uznesenísp. zn. III. ÚS 333/2012 z 1. augusta 2012 a návrh sťažovateľky zamietol ako nedôvodný.

Ústavný   súd   v   medziach   svojej   právomoci   preskúmal   napadnuté   rozhodnutieokresného   súdu   z   hľadísk,   ktoré   pripúšťa   ústavný   prieskum   súdnych   rozhodnutína základe sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie jeústavne   udržateľné   a sťažovateľkine   námietky   svojou   relevanciou   neodôvodňujú   zásahústavného súdu.

V   okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   pri   formulovanísvojich záverov vychádzal z právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v jeho skoršom,citovanom uznesení. Ústavný súd nevidí dôvod na to, aby sa odchýlil od svojho skoršiehoprávneho   názoru   na   danú   problematiku,   preto   závery   okresného   súdu   uvedenév napadnutom   uznesení   považuje   za   zlučiteľné   s označenými   právami   sťažovateľkya v podrobnostiach   odkazuje   na   odôvodnenie   citovaného   uznesenia   ústavného   súdusp. zn. III. ÚS 333/2012 z 1. augusta 2012.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   existenciu   skutočností   svedčiacich   o   tom,   že   bynapadnuté uznesenie okresného súdu bolo možné považovať za popierajúce zmysel právana súdnu ochranu, a s poukazom na to, že obsahom označeného základného práva nie jeprávo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právona   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02,   resp.   I.   ÚS   3/97),   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorounamietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesenímokresného súdu považujúc ho za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľky stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2015