SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 21/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej ŠKODA LEGAL s. r. o., Komenského 18/B, BanskáBystrica, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Ing. Veronika Škodová, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava Isp. zn. 6 K 48/2013 zo 4. marca 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalejlen „okresný súd“) sp. zn. 6 K 48/2013 zo 4. marca 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Okresný súd napadnutým uznesením zamietol návrh sťažovateľky na zrušenieuznesení schôdze veriteľov úpadcu spolu s návrhom na pozastavenie účinkov týchtorozhodnutí (uznesenie, ktorým bol jeden z veriteľov zvolený za zástupcu veriteľov,uznesenie, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky na zvolenie zástupcu veriteľov,a uznesenie, ktorým bol zamietnutý návrh na výmenu správcu za nového správcu, pozn.),pre ich nezákonnosť spočívajúcu údajne v tom, že jednému z veriteľov boli priznanéhlasovacie práva na základe uznesenia okresného súdu zo 17. februára 2014, ktoré podľanázoru sťažovateľky nemalo byť rešpektované, pretože okresný súd rozhodoval o priznaníhlasovacích práv len v rozsahu popretia veriteľom, pričom sa nezaoberal popretímpohľadávky správcom. Sťažovateľka pritom poukazovala na stanovisko
, ktorý je toho názoru, že súd nemá právomoc rozhodovať v rozsahu popretiapohľadávky správcom konkurznej podstaty, pretože by tým negoval popieraciu právomocsprávcu konkurznej podstaty. Z uvedeného dôvodu považovala sťažovateľka rozhodnutieokresného súdu za nesprávne, nezákonné, a preto uvedené rozhodnutie súdu nemalo byťrešpektované pri stanovení počtu hlasov na schôdzi veriteľov. Okresný súd v odôvodnenísvojho napadnutého uznesenia poukazoval na právny názor vyjadrený v uznesení ústavnéhosúdu sp. zn. III. ÚS 333/2012 z 1. augusta 2012, v zmysle ktorého konkurzný súd môžepriznať hlasovacie práva veriteľovi takej pohľadávky, ktorá bola popretá iným veriteľoma súčasne správcom konkurznej podstaty. Rešpektujúc tento právny názor ústavného súduokresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dospel k záveru, že správca konkurznejpodstaty postupoval v súlade so zákonom, a teda že uznesenia prijaté na schôdzi veriteľovkonanej 21. februára 2014 nie sú v rozpore so zákonom, preto návrh sťažovateľky v plnomrozsahu zamietol.
Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu zopakovala argumentáciuuplatnenú pre okresným súdom a namietala nezákonnosť, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosťnapadnutého uznesenia, z ktorého vyvodzovala aj záver o porušení jej označených právnapadnutým uznesením okresného súdu.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 04.03.2014, č. k. 6K/48/2013-208 porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 04.03.2014, č. k. 6K/48/2013-208 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Bratislava I vracia na ďalšia konanie.
3. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktorému predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľasiedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jemu porovnateľného právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a nietmedzi nimi zásadných odlišností.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšiedaná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávanýchprípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedína všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritomuvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byťspôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Okrem toho všakarbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať aj z ústavne nekonformnéhovýkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad.Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka konaniapred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje k záveru, ženapadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformnéhovýkladu právnych predpisov.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.
Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s výkladom v danom prípaderelevantných právnych noriem okresným súdom, ktorý napadnutým uznesením zamietolnávrh sťažovateľky na zrušenie uznesení schôdze veriteľov. Sťažovateľka považovalanapadnuté uznesenia schôdze veriteľov za nezákonné vychádzajúc zo skutočnosti, že pri ichprijatí boli rešpektované hlasovacie práva dotknutého veriteľa úpadcu na základe skoršiehouznesenia okresného súdu zo 17. februára 2014, ktoré sťažovateľka považovala za nesprávnea nezákonné.
Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcichzákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikácioua výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobomzasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výkladea aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhupri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavkamateriálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnejochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vychádzal zo skutočnosti, žeokresný súd svojím skorším uznesením zo 17. februára 2014 súdu priznal dotknutémuveriteľovi hlasovacie práva na schôdzi veriteľov, preto návrh na zrušenie uznesení schôdzeveriteľov úpadcu z dôvodu, že boli akceptované aj hlasy dotknutého veriteľa, zamietol.V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, ktorá namietala, že okresný súd uznesenímzo 17. februára 2014 sa nezaoberal podľa jej názoru relevantnou skutočnosťou, žepohľadávka dotknutého veriteľa bola popretá nielen inými veriteľmi, ale aj samotnýmsprávcom, a teda okresný súd svojím uznesením zo 17. februára 2014 prekročil svojuprávomoc, keď priznal hlasovacie práva dotknutému veriteľovi úpadcu, okresný súdpoukázal a citoval právny názor ústavného súdu vyjadrený v jeho skoršom uznesenísp. zn. III. ÚS 333/2012 z 1. augusta 2012 a návrh sťažovateľky zamietol ako nedôvodný.
Ústavný súd v medziach svojej právomoci preskúmal napadnuté rozhodnutieokresného súdu z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutína základe sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie jeústavne udržateľné a sťažovateľkine námietky svojou relevanciou neodôvodňujú zásahústavného súdu.
V okolnostiach prípadu ústavný súd konštatuje, že okresný súd pri formulovanísvojich záverov vychádzal z právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v jeho skoršom,citovanom uznesení. Ústavný súd nevidí dôvod na to, aby sa odchýlil od svojho skoršiehoprávneho názoru na danú problematiku, preto závery okresného súdu uvedenév napadnutom uznesení považuje za zlučiteľné s označenými právami sťažovateľkya v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie citovaného uznesenia ústavného súdusp. zn. III. ÚS 333/2012 z 1. augusta 2012.
Keďže ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že bynapadnuté uznesenie okresného súdu bolo možné považovať za popierajúce zmysel právana súdnu ochranu, a s poukazom na to, že obsahom označeného základného práva nie jeprávo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právona úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľky, ktorounamietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesenímokresného súdu považujúc ho za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľky stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. januára 2015