znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 21/2013-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta,   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť Ing. B. L. a RNDr. Z. L., obaja bytom B., zastúpených advokátom Mgr. M.   B.,   Advokátska   kancelária, B.,   vo   veci   namietaného porušenia   ich   základného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   121/2011   (pôvodne   vedenom pod sp. zn. 13 C 113/02) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. B. L. a RNDr. Z. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 14   C 121/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 C 113/02) p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 121/2011 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. B. L. a RNDr. Z. L. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume 1 500 € (slovom   tisícpäťsto   eur),   ktoré   im j e   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. B. L. a RNDr. Z. L. trovy konania v sume 284,86 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osemdesiatšesť centov) na účet ich právneho zástupcu, advokáta Mgr. M. B., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012 doručená sťažnosť Ing. B. L. a RNDr. Z. L., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 121/2011 (pôvodne pod sp. zn. 13 C 113/02).

1.   V sťažnosti   sťažovatelia   uviedli,   že   ako   žalobcovia   boli   od   9.   mája   2001 účastníkmi   konania   o náhradu   škody   vedeného   pred   okresným   súdom pod sp. zn. 13 C 113/02. Za žalovaných sťažovatelia označili Z., š. p., odštepný závod B. (neskôr   B.,   a. s.,   B.)   a obec   R.   K poškodeniu   sťažovateľov   malo   dôjsť „z dôvodu, že odporcovia   nezabezpečili   napojenie   rodinného   domu   sťažovateľov   na   verejnú kanalizáciu, v dôsledku čoho došlo k tomu, že sťažovatelia utrpeli škodu na rodinnom dome, stratu   na   nájomnom   a stratu   z predaja   rodinného   domu,   ktorého   predaj   boli   nútení realizovať“.

Okresný   súd   rozsudkom   z 15.   novembra   2005   uložil   odporcom   spoločne a nerozdielne   zaplatiť   sťažovateľom   5 330 065   Sk   s príslušenstvom   a nahradiť   im   trovy konania v sume 623 202,50 Sk. Na základe odvolania odporcov Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 2. apríla 2008 v konaní sp. zn. 4 Co 80/06 napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti nahradiť škodu zmenil tak, že žalobu zamietol,   a vo   výroku   o náhrade   trov   konania   ho   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu na ďalšie   konanie.   Odvolací   rozsudok   krajského   súdu   sťažovatelia   napadli   dovolaním, o ktorom Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením z 28. apríla 2010 v konaní sp. zn. 4 Cdo 319/2008 rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský   súd   po   vrátení   veci   z najvyššieho   súdu   uznesením   z 28.   januára   2011 v konaní sp. zn. 4 Co 223/2010 prvostupňový rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Po vrátení veci okresnému súdu 8. marca 2011 jej bola pridelená sp. zn. 14 C 121/2011.

Sťažovatelia   podali   21.   decembra   2010   sťažnosť   na   postup   krajského   súdu   jeho predsedovi, ktorý ju v odpovedi z 13. januára 2011 vyhodnotil ako opodstatnenú. Okrem toho sťažovatelia podali 5. mája 2011 sťažnosť na postup súdu predsedovi okresného súdu. Podpredseda   okresného   súdu   24.   júna 2011   konštatoval   nedôvodnosť   podanej   sťažnosti vo vzťahu k obdobiu po 8. marci 2011 (po vrátení veci okresnému súdu).

Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu tvrdia, že „konanie k dnešnému dňu trvá už takmer 11 rokov..., pričom v konaní súd sa vyskytli minimálne dve obdobia nečinnosti,   a to   (i)   Krajský   súd   v BRATISLAVE   2   (dva)   roky   rozhodoval   o odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa (ii) Najvyšší súd SR rovnako 2 (dva) roky rozhodoval o podanom dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v BRATISLAVE. Čo však považujeme za najpodstatnejšie je to, že konanie v tejto nie veľmi náročnej veci (i) trvá už takmer 11 rokov a (ii) konanie sa opäť nachádza na prvom stupni a (iii) k dnešnému dňu stále nie je   právoplatne   skončené.   Dĺžka   konania   11   rokov   nie   je   za   žiadnych   okolností akceptovateľná.“.

Podľa   názoru   sťažovateľov   ich   vec   nie   je   skutkovo   ani   právne   zložitá.   Ani   ich správanie neprispelo ku kritizovanej dĺžke konania. Postup súdov sa nevyznačoval len už spomenutými   dvoma   obdobiami   nečinnosti,   ale   aj   nedostatočnou   efektívnosťou. Sťažovatelia „použili svoje úspory v kombinácii s úverom na postavenie rodinných domov, zabezpečenie práce pre svojich zamestnancov, výnos z prenájmu ktorých mal slúžiť na ďalší rozvoj podnikania na pokrytie nákladov na výstavbu týchto domov a životné potreby ich rodiny,   lebo   sťažovatelia   si   svoje   životné   potreby   zabezpečujú   od   roku   1991   výlučne podnikaním. Sťažovatelia požadujú v konaní náhradu straty, ktorú reálne utrpeli a ktorej sa už domáhajú... jedenásty rok. Žalovaná suma pritom predstavuje z hľadiska výšky sumu nie zanedbateľnú.   A preto   dlhotrvajúci   súdny   spor   existenčne   ohrozuje   nielen   sťažovateľov a ich   rodinu,   ale   zmaril   aj   ich   doteraz   úspešné   podnikanie.   Význam   konania pre sťažovateľov je teda mimoriadny.“.

2.   Ústavný   súd   si   vyžiadal   spis   okresného   súdu   v žalovanej   veci,   ktorý   mu   bol doručený 15. augusta 2012.

3. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 21/2013-15 z 15. januára 2013 prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie. Následne 29. januára 2013 vyzval prostredníctvom jeho predsedu okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

4.   Okresný   súd   doručil   ústavnému   súdu   26.   februára   2013   vyjadrenie   k vecnej stránke   prijatej   sťažnosti.   V prvom   rade   predniesol   stručnú   chronológiu   žalovaného konania: „Dňa   09.05.2011 (správne   má   byť   „2001“,   pozn.) bol   súdu   doručený   návrh na vydanie predbežného opatrenia ako i návrh na náhradu škody, ktorá v návrhu nebola písomne   špecifikovaná.   Dňa   28.05.2011 (správne   má   byť   „2001“,   pozn.) súd   rozhodol o návrh na predbežnom opatrení tak, že v tejto súvislosti vyhovel navrhovateľom a vydal žiadané predbežné opatrenie. Na odvolanie odporcov dňa 03.07.2001 bol spis predložený krajskému   súdu   za   účelom   rozhodnutia.   Krajský   súd   s potvrdzujúcim   rozhodnutím   spis vrátil   okresnému   súdu   dňa   10.05.2002.   Dňa   05.08.2002   navrhovateľ   doručil   doplnenie návrhu v súvislosti s náhradou škody. Dňa 22.08.2002 bolo odporcami doručené dovolanie voči rozhodovaniu krajského súdu o predbežnom opatrení. Dňa 15.01.2003 bol spis v tejto súvislosti predložený Najvyššiemu súdu SR, keď 20.02.2003 Najvyšší súd ST spis vrátil ako predčasne   predložený   a následne   mu   bol   predložený   dňa   15.03.2003   a vrátený s meritórnym rozhodnutím bol Okresnému súdu Bratislava III dňa 12.06.2003. Následne boli vo veci vytýčené meritórne pojednávania dňa 24.09.2003, 03.11.2003 a 08.12.2003, keď bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom zadováženia dokladov potrebných pre rozhodnutie o veci samej. Dňa 30.03.2004 boli doručené doklady od Obvodného úradu životného   prostredia   S.,   ktoré   boli   doplnené   ďalším   podaním   zo   dňa   07.05.2004.   Dňa 07.06.2004 bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie a 03.11.2004 bol vypracovaný a súdu   zaslaný   znalecký   posudok.   Následne   boli   vytýčené   vo   veci   meritórne   termíny pojednávania   a to   13.04.2005,   23.05.2005,   20.06.2005   a 11.07.2005,   kedy   bolo pojednávanie   odročené   na   neurčito   v súvislosti   so   sťahovaním   budovy   súdu.   Následné termíny boli vo veci vytýčené 22.09.2005 a 20.10.2005 a 14.11.2005, kedy bolo odročené pojednávanie na 15.11.2005 za účelom vyhlásenia rozsudku. Dňa 09.02.2006 bolo podané voči   prvostupňovému   rozhodnutiu   odvolanie.   Dňa   17.02.2006   bol   spis   predložený krajskému   súdu   za   účelom   odvolacieho   konania.   Dňa   29.04.2008   bol   spis   vrátený z krajského   súdu   so   zmeňujúcim   rozhodnutím,   keď   konanie   vo veci   samej   nadobudlo právoplatnosť dňa 16.07.2008. Dňa 08.08.2008 bolo vo veci podané dovolanie a v tejto súvislosti bol spis dňa 10.12.2008 predložený Najvyššiemu súdu SR. Najvyšší súd SR dňa 09.06.2010 vrátil vec na Krajský súd v Bratislave so zrušujúcim rozhodnutím krajského súdu.   Následne   dňa   08.03.2011   vrátil   Krajský   súd   v Bratislave   spis   Okresnému   súdu Bratislava III so zrušujúcim rozhodnutím na ďalšie konanie.“

Zákonná   sudkyňa   v prílohe   vyjadrenia   okresného   súdu   pokračuje   v chronológii konania po 8. marci 2011 takto: „... úpravou VSÚ zo dňa 16.03.2011 bolo doručované rozhodnutie   KS   v Bratislave,   následne   som   nariadila   úpravou   zo   dňa   10.05.2011 pojednávanie na deň 20.09.2011, dňa 20.09.2011 bolo súdu doručené oznámenie zástupcu odporcu   v 1.   rade,   že   po   vzájomnej   dohode   ukončil   zastupovanie   v tejto   veci, na pojednávaní   20.09.2011   som   doručila   vyjadrenia   navrhovateľa   v 1.   rade   odporcovi v 2. rade, navrhovateľ v 1. rade založil do spisu plnú moc na zastupovanie navrhovateľky v 2. rade, navrhovateľ a zástupca odporcu v 2. rade, oznámili súdu, že sa pokúsia o zmierne vyriešenie sporu, pojednávanie som odročila na termín 27.10.2011 s tým, že bude písomne volaný   odporca   v 1.   rade   dňa   27.09.2011   bolo   súdu   doručené   písomné   podanie navrhovateľov 1. a 2. rade označené ako doplnenie, v ktorom súdu špecifikoval predložiť prehľad trov konania, dňa 17.10.2011 bolo súdu doručené písomné podanie navrhovateľov označené ako doplnenie vyčíslenia škody a zároveň bol podaný návrh na priznanie úplného oslobodenia od súdnych poplatkov navrhovateľov 1. a 2. rade, prílohu tohto podania tvorilo 15 listinných príloh, úpravu zo dňa 29.10.2011 bol navrhovateľom v 1. a 2. rade... zaslaný vzor   6   za   účelom   prešetrenia   majetkových   pomerov   potrebných   pre   rozhodnutie o oslobodení   od   súdnych   poplatkov,   dňa   21.10.2011   bolo   súdu   doručené   písomné vyjadrenie odporcu v 2. rade k veci samej, prílohou tohto podania tvorilo 17 príloh, na pojednávaní   dňa   27.10.2011   som   krátkou   cestou   doručila   navrhovateľovi   vyjadrenie odporcu   v 2.   rade   ako   aj   podanie   navrhovateľa   som   doručila   zástupcovi   odporcu   1 a zástupcovi odporcu 2, na tomto pojednávaní som vypočula navrhovateľa v 1. rade, ktorý nesúhlasil so zmenou petitu spočívajúcou v jeho rozšírení o sumu 256,69 Euro, rozhodla som tak, že som túto zmenu nepripustila, vypočula som zástupcu odporcu v 2. rade, na čo reagoval zástupca odporcu v 1. rade tak, že vzhľadom na obsiahly prednes navrhovateľa v 1.   rade,   ktorý   mu   bol   doručený   až   na   dnešnom   pojednávaní,   zašle   súdu   písomne. Pojednávanie som odročila na neurčito za účelom písomného vyhotovenia o zmene návrhu a rozhodnutia o oslobodení od súdnych poplatkov pre navrhovateľov v 1. a 2. rade V ten istý deň som predložila spis VSÚ za účelom prípravy uznesenia o zmene petitu, uznesenie o nepripustení zmeny petitu spočívajúcom v rozšírení návrhu som doručovala úpravou zo dňa 02.11.2011, toto uznesenie sa stalo právoplatným dňa 22.11.2011. Dňa 09.11.2011 boli súdu predložené potvrdenia navrhovateľov v 1. a 2. rade – vzor 6 za účelom rozhodnutia o oslobodení   od súdnych   poplatkov,   rozhodnutím   zo   dňa   07.12.2011   súd   nepriznal navrhovateľom   v 1. a 2.   rade   oslobodenie   od   súd.   Poplatkov,   toto   rozhodnutie   sa   stalo právoplatným dňa 18.01.2012, uznesením zo dňa 05.06.2012 súd nariadil vo veci vykonanie kontrolného   znaleckého   dokazovania,   dňa   03.07.2012   bolo   súdu   doručené   podanie navrhovateľov   v 1. a 2.   rade   označené   ako   odvolanie   a námietky   proti   uzneseniu o nariadení znaleckého dokazovania, úpravou zo dňa 13.07.2012 bolo uvedené podanie doručované odporcovi v 1. rade a zástupcovi odporcu v 2. rade za účelom vyjadrenia sa k nemu. Dňa 07.08.2012 bolo súdu doručené písomné vyjadrenie ustanoveného súdneho znalca – právnickej osoby, v ktorom žiada aby súd uvedené uznesenie s definíciou znaleckej úlohy upresnil.“

Okresný   súd   poukazuje na   dĺžku   období,   počas   ktorých   sa   súdny   spis   z dôvodu potreby   rozhodovania   o opravných   prostriedkoch   nachádzal   na   súdoch   vyššieho   stupňa, a konštatuje skutkovú a právnu zložitosť sporu, „keď vo veci bolo potreba vykonať znalecké dokazovanie a na základe rozhodnutí dovolacieho a odvolacieho súdu i následne opätovné znalecké dokazovanie za účelom zistenia eventuálnej výšky škody...   Možno konštatovať, že i čiastočne na dĺžke sporu mal vplyv i postup sťažovateľov, keď žalobný návrh podali dňa 09.05.2011, ktorý vo vzťahu k náhrade škody bol neúplný a tento bol doplnený až podaním doručeným na súd dňa 05.08.2002.“.

Na   podklade   uvedených   faktov   a hodnotení   okresný   súd   vyjadril   názor, že k porušeniu označených práv sťažovateľov v žalovanom konaní z jeho strany nedošlo.

Podaním doručeným ústavnému súdu   4. marca   2013 okresný súd vyjadril   súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti sťažovateľov.

5.   Vyjadrenie   okresného   súdu   zaslal   ústavný   súd   27.   februára   2013   právnemu zástupcovi sťažovateľov s možnosťou zaujať stanovisko.

6. Sťažovatelia prostredníctvom právneho zástupcu v podaní doručenom ústavnému súdu 20. marca 2013 vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania o ich sťažnosti a poukázali na tieto nedostatky v postupe žalovaného súdu:

„(i) takmer rok trvalo, aby odvolací súd rozhodol o odvolaní proti predbežnému opatreniu a doručil spis súdu prvého stupňa;

(ii) takmer 4 a pol mesiaca trvalo, než súd prvého stupňa predložil spis Najvyššiemu súdu SR za účelom rozhodnutia o odvolaní;

(iii)   od vypracovania znaleckého posudku trvalo viac ako 5 mesiacov,   kým bolo nariadené pojednávanie;

(iv) skutočnosť, že sťažovatelia doplnili návrh na náhradu škody podaním zo dňa 05.08.2002 konanie nespomalilo, pretože súd v tom čase v merite veci nekonal, pretože sa rozhodovalo o opravných prostriedkoch proti predbežnému opatreniu;

(v)   samotná   skutočnosť,   že   bolo   potrebné   vypracovať   znalecký   posudok neodôvodňuje také dlhé trvanie konania a ani nesignalizuje extrémnu zložitosť sporu. Čas, ktorý potreboval znalec na vypracovanie znaleckého posudku, nespôsobil trvanie konania už takmer 12 rokov;

(vi)   čo   týka   časti   konania   nasledujúce   po   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   SR o dovolaní, nie je zrejmé, prečo bolo kontrolné znalecké dokazovanie nariadené po viac ako roku od vrátenia spisu, keď navyše tento úkon je sprevádzaný neefektivitou v konaní súdu, pretože   súd   úlohu   znalcovi   dostatočne   nevymedzil.   Okrem   toho   predloženie   spisu Ústavnému súdu SR nie je dôvodom nekonania vo veci, keď súd mohol konaj aj na základe fotokópie spisu;

(vii) Okresný súd BRATISLAVA III, ako aj Krajský súd v BRATISLAVE na základe sťažností sťažovateľov uznali, že v konaní došlo k prieťahom v konaní, a preto neobstojí tvrdenie   odporcu,   že   neporušil   právo   sťažovateľov,   aby   sa   ich   vec   prerokovala bez zbytočných prieťahov.“

Z uvedených dôvodov sťažovatelia zotrvávajú na svojom sťažnostnom návrhu.

7.   Ústavný   súd   z vyžiadaného   súdneho   spisu   okresného   súdu   zistil   rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého súdneho konania a zároveň zistil, že ku dňu rozhodovania o sťažnosti nie je predmetné konanie právoplatne skončené.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   si   už   pri   výklade   „práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov“   garantovaného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto na splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a postup   okresného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02).

Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Základnými kritériami hodnotenia veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetom žalovaného konania je uplatnený nárok na náhradu škody. Spory o náhradu škody tvoria štandardnú súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   zložitosť   skutkového   stavu pri posudzovaní uplatneného nároku na náhradu škody však môže vyplývať zo skúmania zákonných podmienok pre priznanie takéhoto nároku. Náročnosť právneho posúdenia veci môže   byť   v uvedených   sporoch   okrem   iného   daná   aj   na   úrovni   právneho   hodnotenia skutkových okolností rozhodných pre posúdenie príčinnej súvislosti medzi tvrdenou škodou a zisteným protiprávnym konaním.

V posudzovanom   prípade   istý   stupeň   zložitosti   (tak   v rovine   skutkovej, ako aj právnej)   vyvolávalo   ustálenie   sumy   vzniknutej   škody.   Sťažovatelia   netvrdili   iba vznik skutočnej škody, ale aj ušlého zisku, a to na podklade nájomných zmlúv podpísaných ešte pred kolaudáciou novovybudovaných nehnuteľností, ktoré neskôr v dôsledku črtajúcich sa   problémov   s kolaudáciou   budúci   nájomcovia   vypovedali.   Požadovaný   ušlý   zisk sťažovatelia definovali aj ako rozdiel medzi trhovou cenou nehnuteľností v roku 2005 (keď plánovali   nehnuteľnosti   odpredať)   a kúpnou   cenou,   ktorú   dostali   v rokoch   2001   a 2002 pri predaji nehnuteľností vynútenom problémami s ich kolaudáciou. Vzhľadom na to bolo potrebné nariadiť znalecké   dokazovanie predovšetkým   na účel   objektivizácie výnosovej hodnoty   nehnuteľností   v období   nakontrahovaného   trvania   nájmu,   ale   aj   dokazovanie výsluchom   svedkov   –   kupujúcich,   ktorí   v rokoch   2001   a 2002   od   sťažovateľov nehnuteľnosti odkúpili.

2.   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria   stabilne   používaného   na   účel   hodnotenia prípadných   zbytočných   prieťahov   v konaní   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   na   výzvy okresného súdu reagovali sťažovatelia v zásade včas a riadne.

Sťažovateľom možno pričítať nesplnenie poplatkovej povinnosti po vyčíslení sumy požadovanej náhrady škody v doplnení ich žaloby doručenej okresnému súdu 5. augusta 2002, ako aj nesplnenie poplatkovej povinnosti za podané dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. Okrem toho podaniami doručenými okresnému súdu 17. mája 2005   a 17. októbra   2011 sťažovatelia   navrhli zmeny žalobného petitu.   V tejto   súvislosti ústavný súd zdôrazňuje svoj stabilne judikovaný názor, podľa ktorého využitie možností daných navrhovateľom procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie ich práva v občianskom   súdnom   konaní spôsobuje   síce   predĺženie   priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01, III. ÚS 405/09).

3.   Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   posúdenia   porušenia   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zhodnotil   ústavný   súd   ako   postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.

Podľa názoru ústavného súdu možno okresnému súdu pričítať spomalenie konania v období od 3. júla 2001 do 10. mája 2002, teda v období, počas ktorého bol súdny spis predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní   odporcov   proti   nariadenému predbežnému opatreniu (viac ako 10 mesiacov). Predĺženie konania z dôvodu, že žalovaný súd nedisponuje príslušným súdnym spisom v dôsledku využívania opravných prostriedkov účastníkmi   konania,   ústavný   súd   štandardne   nepričítava   na   ťarchu   konajúceho   súdu. V posudzovanom prípade však na takéto hodnotenie nebol dôvod. Krajský súd rozhodoval vo   veci   predbežného   opatrenia,   pričom výsledok   jeho   rozhodnutia   nemohol   mať   vplyv na priebeh   dokazovania   v merite   sporu.   Rozhodovanie   o predbežnom   opatrení   bolo v žalovanom konaní časovo situované do jeho počiatočnej fázy (uznesenie okresného súdu o nariadení   predbežného   opatrenia   je   na č. l. 67),   bolo   preto   možné   od   okresného   súdu rozumne   očakávať   vytvorenie   fotokópie   súdneho   spisu   tak,   aby   aj   počas   rozhodovania o odvolaní   odporcov   proti   nariadeniu   predbežného   opatrenia   mohlo   paralelne   prebiehať konanie a dokazovanie vo veci samej.

V žalovanom konaní okresného súdu ústavný súd nezistil žiadne ďalšie dlhotrvajúce obdobia bezdôvodnej nečinnosti, nebolo však možné prehliadnuť viacero kratších období pasivity, a to často medzi úkonom právne významným pre ďalší priebeh konania a celkom jednoduchým procesným úkonom žalovaného súdu.

Po   vrátení veci   okresnému súdu   z krajského súdu   (10. mája 2002)   okresný súd vyzval   23.   júla   2002   sťažovateľov   na   doplnenie   ich   žalobného   petitu   (vyčíslenie požadovanej náhrady škody), teda po viac ako dvoch mesiacoch.

Po doručení dovolania odporcu v I. rade okresnému súdu (26. augusta 2002) tento až 14.   novembra   2002   (viac   ako   dva   a pol   mesiaca)   vyzval   dovolateľa   na   odstránenie nedostatkov dovolania (chýbajúce splnomocnenie na právne zastupovanie advokátom).

Právny   zástupca   sťažovateľov   doručil   okresnému   súdu   10.   februára   2004   otázky pre znalca, na čo ho okresný súd vyzval na predchádzajúcom pojednávaní, pričom okresný súd až 7. júna 2004 nariadil znalecké dokazovanie a poveril súdneho znalca vypracovaním znaleckého posudku (takmer 4 mesiace). Je pravdou, že v kritizovanom období okresný súd obstarával   listinné   dôkazy   od   orgánov   štátnej   správy   na   úseku   vodného   hospodárstva a na úseku   katastra, no tieto   pre vymedzenie   znaleckej   úlohy význam nemali. Znalecké dokazovanie bolo nariadené na účel zistenia rozsahu vzniknutej škody, kým od orgánov štátnej správy okresný súd potreboval informácie týkajúce sa určenia osoby zodpovednej za prevádzkovanie   kanalizácie.   Rovnako   základnými   údajmi   katastra   o nehnuteľnostiach vo vlastníctve   sťažovateľov   už   okresný   súd   v tom   čase   zjavne   disponoval   (predtým nariadené predbežné opatrenie).

Z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   tiež   vyplynulo,   že   krajský   súd   vrátil   spis okresnému súdu   29. apríla 2008 po rozhodnutí o odvolaní. Okresný súd však rozsudok krajského súdu   doručil   účastníkom   konania až 14.   a 16.   júla 2008   (viac ako dva   a pol mesiaca).

Po doručení dovolania sťažovateľov proti zmeňujúcemu rozsudku krajského súdu (8. augusta   2008)   ich   okresný   súd   až   22.   októbra   2008   vyzval   na   zaplatenie   súdneho poplatku (dva a pol mesiaca).

Obdobne   po   vrátení   spisu   z krajského   súdu   8.   marca   2011   okresný   súd   vo   veci pojednával až 20. septembra 2011 (viac ako 5 mesiacov).

Za neodôvodnenú nečinnosť v postupe okresného súdu treba považovať aj obdobie od rozhodnutia   okresného   súdu   o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov (8. december 2011) do rozhodnutia o nariadení kontrolného znaleckého dokazovania (5. jún 2012), čo predstavuje takmer 6 mesiacov.

Ľahkovážnosťou   okresného   súdu   pri   uskutočňovaní   jednoduchých   procesných úkonov   sa   tak   žalované   konanie   predĺžilo   o viac   ako   dva   roky.   Spolu   s kritizovaným obdobím, počas ktorého sa súdny spis nachádzal na krajskom súde z dôvodu rozhodovania o odvolaní odporcov proti nariadenému predbežnému opatreniu, možno okresnému súdu pričítať predĺženie konania o viac ako dva roky a desať mesiacov.

Hoci   správanie   štátneho   orgánu,   ktoré   zapríčiňuje   zbytočný   prieťah,   sa   obvykle prejavuje   nečinnosťou   orgánu   s   právomocou   konať   o   veci,   pre   splnenie   účelu   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je právne významné akékoľvek správanie štátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila   na štátny   orgán,   aby   o   jej   veci   rozhodol   (I.   ÚS   17/99,   II.   ÚS   33/99, III. ÚS 60/2011).

Po podaní dovolania proti rozhodnutiu krajského súdu o odvolaní proti nariadeniu predbežného opatrenia (26. augusta 2002) okresný súd zabezpečoval odstránenie nedostatku kvalifikovaného právneho zastúpenia dovolateľa, pričom sa dopustil chyby, keďže vo výzve adresovanej dovolateľovi ho neupozornil na právne následky neodstránenia predmetného nedostatku. Najvyšší súd potom musel spis vrátiť okresnému súdu, aby svoje pochybenie napravil. Z uvedeného dôvodu možno spomalenie konania v období od 26. augusta 2002 do 12. júna 2003 čiastočne pričítať aj na ťarchu okresného súdu.

Z chronológie žalovaného konania vyplýva, že okresný súd (označený sťažovateľmi ako   porušovateľ   ich   základných   práv)   disponoval   predmetnou   vecou   od   9.   mája   2001 do 17. februára   2006,   keď   spisový   materiál   predložil   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní proti meritórnemu rozsudku z 15. novembra 2005, a neskôr od 8. marca 2011 až do doručenia sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu (7. mája 2012).

Postup okresného súdu v konaní, ktoré trvá takmer 12 rokov, možno charakterizovať z pohľadu   rešpektovania   základného   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   ich   veci bez zbytočných prieťahov ako vadný približne v rozsahu dvoch rokov a desiatich mesiacov.

4.   Pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   o merite   posudzovanej   sťažnosti   zohrávala podstatnú úlohu v prvom rade dĺžka žalovaného konania, ktorá nie je z pohľadu požiadaviek plynúcich   na   kvalitu   súdneho   konania   zo   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   a z práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote ospravedlniteľná. Ústavný súd vzal do úvahy aj ďalší podstatný faktor, a to skutočnosť, že na celkovej dĺžke rozhodovania o žalovanej veci sa zjavne významnou mierou podieľali súdy   vyšších   stupňov   (krajský   súd   a najvyšší   súd),   ktoré   vecou   disponovali   v období od 17. februára 2006 do 8. marca 2011 (viac ako 5 rokov). Za relevantné považoval ústavný súd aj zistenie istého stupňa skutkovej náročnosti prerokovávanej veci.

V popísaných   rozhodujúcich   okolnostiach   hodnotí   ústavný   súd   postup   okresného súdu v kauze sťažovateľov za nezlučiteľný s požiadavkami plynúcimi zo základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a z práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote.   Dôvodom   formulovaného   záveru   je   predovšetkým   účel   konania podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   prejavujúci   sa   prioritne   v poskytnutí   účinnej   ochrany   tam uvedeným   právam   fyzických   osôb   a právnických   osôb   (m.   m.   III.   ÚS   483/2012),   nie v sankcionovaní orgánu verejnej moci označeného sťažovateľom za porušovateľa jeho práv. Ani pri zistenej skutkovej náročnosti veci, ba ani pri zreteľne sa črtajúcom podstatnom podiele   súdov   vyšších   stupňov   (teda   nie   žalovaného   súdu)   na   celkovej   dĺžke   právnej neistoty sťažovateľov nemožno odoprieť požadovanú ústavno-právnu ochranu účastníkom stále právoplatne neukončeného a už takmer 12 rokov trvajúceho konania. Táto ochrana sa v aktuálnom   štádiu   prebiehajúceho   konania   môže   prejaviť   len   vo   vyslovení   porušenia sťažovateľmi označených práv v predmetnom konaní a v následnom príkaze adresovanom okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu v označenom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných   prieťahov,   ako aj ich   právo na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej lehote (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovatelia   v petite   svojej   sťažnosti   navrhli   takéto   rozhodnutie.   Posudzované   konanie vedené   na   okresnom   súde   nie   je   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   o sťažnosti právoplatne   skončené,   preto   bolo   potrebné   popri   vyslovení   porušenia   označených základných   práv   sťažovateľov   prikázať,   aby   okresný   súd   konal   v predmetnej   veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľov garantovaného im čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj o porušení ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Tú   sťažovatelia   okrem   poukazu   na   dĺžku   žalovaného   konania   odôvodnili   aj   žalovanou sumou,   ktorá „predstavuje   z hľadiska   výšky   sumu   nie   zanedbateľnú“,   bezmocnosťou a stratou   viery „v právny   štát   a v schopnosť   súdov   súdny   spor   vôbec   správne   a najmä v primeranom čase rozhodnúť“, ako aj sumou súdnych poplatkov zaplatených v doterajšom priebehu konania. Sťažovatelia požadujú priznať každému z nich 20 000 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľov a aj skutočnosť, že   ústavný   súd   vo veci   zistil   porušenie   základného   práva.   Významným   kritériom podmieňujúcim sumu priznaného finančného zadosťučinenia bolo v posudzovanom prípade pre ústavný súd aj už konštatované zistenie o podiele okresného súdu na celkovej dĺžke žalovaného konania.

Ústavný   súd   v popísaných   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   považuje za primerané   priznať   každému   zo   sťažovateľov   sumu   1   500   €   (bod   3   výroku   nálezu). Pri určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo záujmu ochrany   ústavnosti   a zo   zásad   spravodlivosti,   o ktoré   sa   opiera   ESĽP,   keď   priznáva spravodlivé zadosťučinenie   podľa   čl. 41 dohovoru   aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Ústavný súd vo väzbe na odôvodnenie sťažovateľmi požadovaného finančného zadosťučinenia (argumentáciou žalovanou sumou a sumou zaplatených súdnych poplatkov) podotýka, že jeho podstatou je náhrada nemateriálnej ujmy spôsobenej právnou neistotou účastníkov žalovaného konania.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom Mgr. M. B. Požadujú náhradu v sume 489,06 € za tri úkony právnej služby, a to za prevzatie a prípravu zastupovania, za vypracovanie sťažnosti a za vyjadrenie k stanovisku okresného súdu.

Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov každému za dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania a písomné podanie (sťažnosť). Stanovisko k vyjadreniu okresného súdu doručené ústavnému súdu 20. marca 2013 vyhodnotil ústavný súd ako neprinášajúce nové skutkové tvrdenia alebo právnu argumentáciu, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť záverečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.

Úkony   právnej   služby,   za   ktoré   ústavný   súd   náhradu   sťažovateľom   priznal,   boli vykonané v roku 2012. Sťažovatelia napriek tvrdeniu uvedenému v stanovisku doručenom ústavnému súdu 20. marca 2013 nepreukázali, že by ich právny zástupca bol platiteľom dane   z pridanej   hodnoty   (podanie   neobsahuje   v ňom   avizovanú   prílohu   –   osvedčenie o registrácii   právneho   zástupcu   sťažovateľov   za   platiteľa   dane   z pridanej   hodnoty), preto ústavný súd k vypočítanej sume náhrady trov nemohol pripočítať 20 % daň z pridanej hodnoty.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   účinnom v čase vykonania úkonov právnej   služby (ďalej len „vyhláška“) prislúcha   ako základná tarifa   podľa   §   11   ods.   3   vyhlášky   1/6   z   výpočtového   základu   (§   1   ods.   3   vyhlášky, t. j. zo sumy 763 € pre úkony v roku 2012), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2012 odmenu v sume 127,17 €. Režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje 7,63 € za každý úkon právnej pomoci.

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

S poukazom na výsledok konania majú sťažovatelia nárok na náhradu trov konania za   štyri   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v roku   2012   (dvakrát   prevzatie   a príprava zastúpenia,   dvakrát   písomné   podanie   –   sťažnosť).   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny po znížení podľa § 13 ods. 2 vyhlášky je tak 254,34 €. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál v celkovej sume 30,52 € (štyrikrát 7,63 €). Spolu náhrada trov právneho zastúpenia sťažovateľov je 284,86 €. Okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu   sťažovateľov   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s §   149 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2013