znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 21/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti   podľa   čl.   19   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C/247/2009 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), základného práva na zákonného sudcu podľa   čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C/247/2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní pred okresným súdom sa sťažovateľ domáha   od   Slovenskej   republiky   zaplatenia   nedoplatku   a úrokov   z omeškania   v sume 305 eur.   Sťažovateľ   okrem   iného   uviedol,   že „podal   dôvodnú   žalobu   proti   SR...   o zaplatenie nedoplatkov po vyplatení satisfakcii rozsudkov ESLP... Je nepochopiteľne, že sťažovateľ   musí   o   túto   samozrejmosť   bojovať   už   4   roky   naďalej.  ...   Namiesto   vydania platobného rozkazu súd sa uchýlil k starým praktikám - vymáhaniu poplatku - hoci takáto vec je od poplatkov oslobodená zo zákona, súd mal povinnosť konať už bez zbytočných prieťahov..., ale tento súd je nepoužiteľný, ani dva rozsudky nadriadeného súdu Okresným súdom Bratislava I nepohnú a tento súd si nebude plniť svoje úradné povinnosti ani za cenu vlastného   úpadku...   Sudkyňa   JUDr.   H.   H.   dokonca   konanie   prerušila   pre   iné   konanie 28Ps/13/2008, ktoré je tiež v prieťahoch. Sudkyňa H. sa objavila v konaní bez akéhokoľvek upovedomenia, pretože predtým bola zákonnou sudkyňou JUDr. D. K.. Teda bolo porušené ďalšie základné právo garantované čl. 48 ods. 1 - nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, podľa Ústavy SR.  ... Sťažnosť predsedovi súdu JUDr. H. K. nepriniesla žiadnu nápravu – odstránenie právnej neistoty. Sťažnosť zo dňa 23.07.2010 zostala bez reakcie.“. Sťažovateľ zároveň žiada ústavný súd, aby mu na jeho zastupovanie ustanovil v konaní právneho zástupcu.

Sťažovateľ napokon navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že „II.A. Okresný súd Bratislava I porušuje základné práva D. B., garantované čl.48 ods. 1, čl. 48 ods.2, čl.1 ods.2, čl.19 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods.1 Dohovoru. II.B. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Okresného   súdu Bratislava I 18C/247/2009-41 z dňa 28.05.2010 ako iba provokačné rozhodnutie a marenie naplnenia rozsudkov Európskeho súdu č. 46844/99 a č. 57678/00.

II.C. Ústavný súd   prikazuje vo veci vydať platobný rozkaz... II.D. Okresný súd Bratislava I   je   povinný zaplatiť D. B. satisfakciu... vo výške 50.000 EUR..., v prípade omeškania je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť úroky z omeškania vo výške 300 EUR za každý deň omeškania až do zaplatenia.

II.E. Predseda   súdu   Okresný   súd   Bratislava   I   je   povinná   začať   disciplinárne konanie proti súdnemu úradníkovi Mgr. M. K. (pre chybné vymáhanie poplatku) a proti sudkyni JUDr. H. H. pre chybné prerušenie konania...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,   návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd posudzujúc sťažnosť podľa jej obsahu dospel k záveru, že pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť bola vzhľadom na princíp subsidiarity podaná predčasne.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I. ÚS 6/04,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV. ÚS 135/05).   Zásada   subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Okresný súd o návrhu sťažovateľa dosiaľ meritórne nerozhodol, ale konanie prerušil uznesením č. k. 18 C/247/2009-41 z 28. mája 2010. Podľa zistení ústavného súdu sa spis od 31. augusta 2010 nachádza na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý má rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa proti označenému uzneseniu okresného súdu.  

Námietka sťažovateľa spočívajúca v tvrdení, že vo veci rozhoduje nezákonný sudca, vytvára   procesnú   situáciu,   ktorá   je   však   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   podanie odvolania proti uzneseniu prvostupňového súdu podľa § 221 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), prípadne dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu podľa §   237   písm.   g)   OSP,   a   prípustnosť   týchto   opravných   prostriedkov   vylučuje   právomoc ústavného súdu   podľa   čl. 127 ods.   1 i. f. ústavy. Podľa   § 237 písm. g) OSP je totiž dovolanie prípustné, ak bol súd nesprávne obsadený.

Zohľadňujúc doterajšiu judikatúru o práve na zákonného sudcu (napr. IV. ÚS 26/04, IV.   ÚS   161/08, II.   ÚS   136/08) týkajúcu sa   nesprávneho obsadenia   súdu   výklad pojmu nesprávne obsadený súd sa vzťahuje rovnako na otázku nezákonného sudcu, a ak vo veci rozhodoval nezákonný sudca, účastník sa môže za splnenia zákonných predpokladov brániť proti porušeniu tohto jeho práva podaním odvolania, resp. dovolania. Z uvedeného dôvodu princíp   subsidiarity   bráni   ústavnému   súdu   preskúmať   namietané   porušenie   základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Rovnako pri posúdení sťažovateľom namietaného, avšak bližšie nekonkretizovaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd vychádzajúc   zo   zistenia,   že   konanie   pred   okresným   súdom   dosiaľ   nebolo   právoplatne skončené   a nebolo   v ňom   dokonca   ani   vydané   žiadne   meritórne   rozhodnutie,   obdobne dospel k záveru, že sťažovateľ má stále možnosť domáhať sa nápravy prípadného porušenia tohto práva pred iným súdom využitím opravných a iných právnych prostriedkov, ktoré pripúšťa platné procesné právo, a teda ani čo sa   týka tejto časti sťažnosti,   nie je daná právomoc ústavného súdu na ďalšie konanie.

2.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   vznesené   námietky   porušenia   základného práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na zachovanie ľudskej   dôstojnosti   podľa   čl.   19   ústavy   a porušenie   čl.   1 ods.   2 ústavy, ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd na základe svojej konštantnej judikatúry berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred   súdom...,   ako   aj   postup   zákonného   sudcu   nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby bola sťažnosť prijatá   na   ďalšie   konanie“   (II. ÚS 93/03),   resp.   že   „na   základe   skutočností   uvedených v sťažnosti nemožno postup súdu považovať za taký, ktorý by signalizoval pri predbežnom prerokovaní možné porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (III. ÚS 204/09).

Konanie pred okresným súdom začalo 8. septembra 2009, pričom právne významnou okolnosťou pre ďalší priebeh konania je, že okresný súd konanie prerušil uznesením sp. zn. 18   C/247/2009   z   28.   mája   2010.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   odvolanie a odvolacie konanie na krajskom súde nebolo dosiaľ skončené. Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe týchto zistených skutočností považovať postup okresného súdu za taký,   ktorý   by   bolo   možné   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle citovaných článkov ústavy a dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (III. ÚS 91/04). Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok   porušenie   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy [čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, III. ÚS 359/08)].

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   časti   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom pod sp. zn. 18C/247/2009 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Predovšetkým   ústavný   súd   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr. II. ÚS 78/05,   IV. ÚS 301/07,   I.   ÚS   150/09),   ktorej   súčasťou   je   aj   právny   názor,   že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy (čl. 11 Listiny   základných   práv   a slobôd   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl. 46   až   čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Pokiaľ ide o porušenie základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného práva, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a sťažovateľ   neuviedol   žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení jeho označených práv, preto bolo na mieste aj s prihliadnutím na citovanú judikatúru sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.  

Napokon sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia čl. 1 ods. 2 ústavy, ktorý však neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva a slobody, ale je akýmsi základným či všeobecným ustanovením limitujúcim zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku ústavy možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   namietať   len   v   spojení   s   namietaným   porušením   už   konkrétneho   označeného základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   napr.   II.   ÚS   167/04,   III.   ÚS   300/06, III. ÚS 224/08). Keďže porušenie označených základných práv sťažovateľa (čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 19 ústavy) zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení označených základných ustanovení ústavy.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011