znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 21/2010-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mesta   V.   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky a sťažnosť Mestského zastupiteľstva mesta V. podľa čl. 127a Ústavy Slovenskej republiky, zastúpených   advokátom   JUDr.   A.   B.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného porušenia čl. 67 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 2 a čl. 11 Európskej charty miestnej samosprávy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžp 23/2009 zo 16. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mesta V. a sťažnosť Mestského zastupiteľstva mesta V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2009 doručená   sťažnosť Mesta   V.   (ďalej len „sťažovateľ“)   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   súdne   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp 23/2009 zo 16. apríla 2009 a sťažnosť Mestského   zastupiteľstva   mesta   V.   (ďalej   len   „mestské   zastupiteľstvo“)   podľa   čl. 127a ústavy vo veci namietaného porušenia čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 2 a čl. 11 Európskej   charty   miestnej   samosprávy   (ďalej   len   „Európska   charta“)   a namietaného porušenia čl. 67 ods.   1 a 3 ústavy rozsudkom   najvyššieho súdu   sp.   zn. 3 Sžp 23/2009 zo 16. apríla 2009.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že návrhom z 30. decembra 1997 sa Obec Š. domáhala na Správe katastra P. (ďalej len „správa katastra“) vydania rozhodnutia o zmene priebehu hranice medzi obcou Š. a katastrálnym územím Š. na jednej strane a obcou S. (v súčasnosti mesto V.) a katastrálnym územím Š. na strane druhej. Obec Š. podala uvedený návrh   odvolávajúc   sa   na   ustanovenie   § 52   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení platnom a účinnom v tom čase (ďalej len „katastrálny zákon“), podľa ktorého katastrálny úrad na návrh obce alebo obyvateľov obce v konaní   rozhodne   o   zmene   priebehu   hranice   obce   alebo   hranice   katastrálneho   územia (ďalej len „priebeh hranice“) vtedy, ak sa zmena priebehu hranice vykonala v rokoch 1948 až 1989 bez súhlasu obce alebo obyvateľov obce.

Podľa Obce Š. totiž časť jej katastrálneho územia bola odňatá v prospech sťažovateľa (v   tom   čase   Obec   V.)   nariadením   Slovenskej   národnej   rady   č. 52/1947   Sb.   n.   SNR o utvorení obce V. a o zaistení rozvoja tatranského kraja (ďalej len „nariadenie č. 52/1947“), z dôvodovej správy ktorého vyplývalo, že sa tak stalo bez súhlasu Obce Š. a jej obyvateľov. Následne   z   dôvodu   viacerých   nepresností   a   chýb   v nariadení   č.   52/1947   pri   popise odčleňovaného územia   (chybne uvedené   parcelné   čísla)   prijala   Slovenská   národná   rada zákon č. 3/1954 Sb. n. SNR o pôsobnosti, organizácii a o územnom obvode Mestského národného výboru vo V. (ďalej len „zákon č. 3/1954“) a na jeho vykonanie bolo prijaté nariadenie   Zboru   povereníkov   č.   6/1954   Sb.   n.   SNR   o   podrobnom   vymedzení   územia obvodu Mestského národného výboru vo V. a jednotlivých obvodných národných výborov (ďalej len „nariadenie č. 6/1954“), ktorým podľa Obce Š. bolo nanovo zadefinované územie odnímané   obci   Š.   v prospech   sťažovateľa,   čo   malo   vyplývať   aj   zo skutočnosti,   že ustanovením § 5 zákona č. 3/1954 bolo ako celok zrušené nariadenie č. 52/1947, pretože odporovalo tomuto zákonu.

Uvedené   podľa   Obce   Š.   nasvedčovalo   tomu,   že je splnená   aj ďalšia   požiadavka podľa   § 52 ods. 1 katastrálneho zákona, že k zmene priebehu hranice medzi obcou   Š. a katastrálnym   územím   Š.   na   jednej   strane   a   sťažovateľom   a   katastrálnym   územím   Š. na strane druhej došlo v rozhodnom období rokov 1948 – 1989.

Po viacnásobnom zrušení rozhodnutí správy katastra   Krajským súdom   v Prešove napokon rozhodla správa katastra rozhodnutím sp. zn. H-11/97 zo 4. marca 2004, ktorým vyhovela návrhu Obce Š.

Správa katastra odôvodnila svoje rozhodnutie tým, že na prinavrátenie územia obci Š., ktoré jej bolo odňaté v prospech sťažovateľa, sú splnené obe podmienky reštitučného ustanovenia § 52 ods. 1 katastrálneho zákona, a to, že sporné územia boli odňaté obci Š. bez jej súhlasu a bez súhlasu jej obyvateľov, čo malo nepochybne vyplývať aj z dôvodových správ k nariadeniu č. 52/1947 a k nariadeniu č. 6/1954, a tiež bola splnená podmienka, že k odňatiu sporného územia došlo v rozhodnom období rokov 1948 – 1989.

Proti uvedenému rozhodnutiu správy katastra sp. zn. H-11/97 zo 4. marca 2004 podal sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodoval   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský   súd“).   Krajský   súd   v   rozsahu   odvolacích   dôvodov   preskúmal   zákonnosť napadnutého   rozhodnutia   katastrálneho   úradu   podľa   piatej   časti   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) a rozsudkom sp. zn. 24 Sp 16/05 z 29. novembra 2005 napadnuté rozhodnutie správy katastra potvrdil.

Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom správy katastra, podľa ktorého zákonom č. 3/1954 a jeho vykonávacím nariadením č. 6/1954 došlo k zrušeniu nariadenia č. 52/1947, a teda, že v roku 1954, t. j. v rozhodnom období, došlo nanovo k určeniu hraničnej čiary medzi obcou Š. a sťažovateľom.

Rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   24   Sp   16/05   z   29.   novembra   2005   bolo na základe   odvolania   sťažovateľa   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   SžoKS   21/06 z 3. mája 2007 ako vecne správne a zákonné potvrdené.

Na základe sťažností podaných podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a podľa čl. 127a ods. 1 ústavy ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 91/08-111 z 9. septembra 2008 vyslovil porušenie základných   práv   sťažovateľa   zaručených   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy,   ako   aj   porušenie základných práv mestského zastupiteľstva zaručených čl. 67 ods. 1 a 3 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu. Tento rozsudok bol uvedeným nálezom zrušený a vec bola najvyššiemu súdu vrátená na ďalšie konanie.

V uvedenom náleze, ktorý nadobudol právoplatnosť 30. októbra 2008, ústavný súd vychádzal z názoru, že „podľa nariadenia č. 52/1947 Zb. vylúčené územia označených obcí (a územie zrušenej obce) vytvorili územie obce V. dňom účinnosti tohoto nariadenia, teda 26. mája 1947. Všetky ostatné súvisiace úkony (napr. ‚zápis zmien, nastalých podľa tohto nariadenia… v pozemkových a iných knihách‘, vytýčenie priebehu hraníc obce v prírode atď.)   spadajúce   do   rozhodného   obdobia   mali   podľa   názoru   ústavného   súdu   iba deklaratórny a vykonávací charakter. Ak katastrálny úrad a všeobecné súdy vychádzali z toho, že ‚prvé opatrenia na vykonanie nariadenia č. 52/1947 Sb. n. SNR sú datované 7. 10. 1948, 7. 7. 1948, 15. 8. 1948 resp. 18. 8. 1950, teda spadajú už do rozhodného obdobia, pričom podľa § 6 ods. 2 zák. č. 3/1954 Sb. n. SNR je ich potrebné považovať za opatrenia podľa   tohoto   zákona‘,   svojím   výkladom   extrémne   vybočili   z   rámca   predmetného reštitučného ustanovenia, pretože právne účinky nariadenia č. 52/1947 Zb. nastali ex lege už 26. mája 1947 (bez ohľadu na vykonávacie opatrenia uskutočnené v rozhodnom období). Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že vzhľadom na účel obecno-reštitučného zákona,   ktorým   je   náprava   nedemokratických   mocenských   zásahov   do samosprávy,   je rozhodujúce, že o vytvorení obce V. rozhodol demokratický parlament v roku 1947, a nie to, kedy bol zákon technicky vykonaný. Argumentácia najvyššieho súdu slovom ‚vykonala‘ z ustanovenia   §   52   katastrálneho   zákona   vychádza   len   z jazykového,   resp.   mechanického výkladu, ktorý je v zjavnom rozpore s účelom právnej normy.“.

V inej veci vedenej pod sp. zn. 3 SžoKS 21/2006 najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom z 3. mája 2007 potvrdil rozsudok krajského súdu vyhlásený 29. novembra 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Sp 25/2005, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správy katastra o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zmenu hranice katastrálnych území Š. a V. tak, že územie T. by bolo prinavrátené sťažovateľovi. Predmetný rozsudok najvyššieho súdu sťažovateľ   napadol   sťažnosťou   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy, o ktorej   sa   viedlo konanie na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 363/08.

I.   senát   ústavného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   I.   ÚS   363/08   dospel k právnemu   záveru   odchylnému   od   právneho   názoru   vyjadreného   v   náleze   sp.   zn. II. ÚS 91/08,   preto   pred   rozhodnutím   vo   veci   predložil   plénu   ústavného   súdu   návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

Plénum   ústavného   súdu   sa   18.   februára   2009   uznesením   č.   k.   PLz.   ÚS   1/09-3 „nestotožnilo s argumentmi II. senátu...“. Následne sformulovalo svoje stanovisko tak, že „prvá zmena hranice katastrálneho územia obce Š. tak, že z jej katastrálneho územia bolo odčlenené územie T. v prospech územia mesta V., bola vykonaná v rozhodnom období od 1. januára 1948 do 31. decembra 1989 [§ 52 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení platnom do 31. decembra 2001], a to bez súhlasu obyvateľov obce, a preto nie je dôvod na prinavrátenie územia T. mestu V., ktoré mu   bolo   odňaté   na základe   uznesenia   pléna   Okresného   národného   výboru   P.   č.   90 z 23. marca 1976.“.

V závere uznesenia o zjednotení odchylných právnych záverov plénum ústavného súdu   uviedlo,   že   „senáty   ústavného   súdu   budú   v   zmysle   §   6   poslednej   vety   zákona o ústavnom súde pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané stanoviskom pléna ústavného súdu vyjadreným vo výrokovej časti tohto uznesenia“.

Najvyšší   súd   po   zrušení   svojho   rozsudku   vyhláseného   3.   mája   2007   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   SžoKS   21/2006   nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   91/08 pokračoval v konaní, nariadil odvolacie pojednávanie a rozsudkom vyhláseným 16. apríla 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 23/2009 (4 SžoKS 21/2006) potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 24 Sp 16/2005-106 z 29. novembra 2005.

Opätovné potvrdenie rozsudku krajského súdu napriek viazanosti právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v náleze sp. zn. II. ÚS 91/08 najvyšší súd zdôvodnil tak, že „hoci v predmetnej veci koná a rozhoduje na základe zrušujúceho rozhodnutia ústavného súdu vo veci ‚Š.‘, nemôže bez ďalšieho nevziať v úvahu skutočnosť, že plénum ústavného súdu v časti VII svojho uznesenia sa nestotožnilo s argumentmi II. senátu vyjadrenými v časti VI uznesenia pléna... a následne plénum väčšinou hlasov prijalo stanovisko k prvej zmene hranice Obce Š. s tým, že týmto stanoviskom budú viazané senáty ústavného súdu v ďalších obdobných veciach.

... Viazanosť   najvyššieho   súdu   nálezom   ústavného   súdu   z   9.9.2008   je   takto modifikovaná   (prelomená)   následným   uznesením   pléna   ústavného   súdu   so   zreteľom na prijaté stanovisko pléna a dôvody I. senátu uvedené v časti VI. uznesenia pléna. Za tohto skutkového a právneho stavu veci najvyšší súd už nemohol akceptovať nález z 09.09.2008 ako jediný, záväzný a nespochybniteľný ústavne konformný výklad pre riešenie základnej otázky sporu, ako sa toho navrhovateľ domáhal.

Najvyšší   súd   v   danej   veci   súvislosti   poznamenáva,   že   mu   neprislúcha   hodnotiť dôvodnosť   vydania   pléna   ústavného   súdu,   ale   za   podstatnú   považuje   skutočnosť,   že po vydaní   nálezu   II.   senátu   ústavného   súdu   bol   vyslovený   iný   právny   názor   I.   senátu a najmä pléna ústavného súdu, ako najširšieho kolektívneho orgánu ochrany ústavnosti, ktorého obsah je vo vecnej a právnej súvislosti aj s prejednávanou vecou.

... Pokiaľ senáty ústavného súdu sú podľa § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde viazané   s   poukazom   aj   na   časť   VII   uznesenia   pléna   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní o ďalších   obdobných   veciach   pri   výklade   §   52   ods.   1   katastrálneho   zákona   viazané stanoviskom pléna ústavného súdu vyjadrenom vo výrokovej časti uznesenia pléna, nie je rozumný   dôvod   na   to,   aby   sa   najvyšší   súd   riadil   iným   výkladom,   než   tým,   ktorý   zo stanoviska pléna aj pre prejednávanú vec vyplýva...“.

V sťažnosti, ktorej predbežné prerokovanie ústavný súd týmto uznesením završuje, sťažovateľ porušenie svojich označených základných práv videl v tom, že najvyšší súd pri opätovnom rozhodnutí o jeho odvolaní proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu č. k. 24 Sp 16/2005-106 z 29. novembra 2005 porušil ustanovenie § 56 ods. 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde, podľa ktorého po zrušení právoplatného rozhodnutia ústavným súdom a vrátení veci na ďalšie konanie je ten, kto také rozhodnutie vydal, viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V sťažovateľovom prípade mal podľa jeho názoru najvyšší súd rešpektovať právny názor vyjadrený v náleze z 9. septembra 2008 vyhlásenom v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 91/08, a to aj napriek tomu, že po nadobudnutí právoplatnosti tohto nálezu došlo k prijatiu zjednocovacieho stanoviska pléna ústavného súdu, ktoré vychádzalo z odchylného právneho názoru a z ktorého napokon vychádzal aj najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom rozsudku.   Dôvodom   odchýlky   od   záväzného   právneho   názoru   ústavného   súdu   podľa sťažovateľa môže byť iba „zmena v zistení skutkového stavu alebo zmena právneho stavu... V danom prípade k takej zmene skutkového ani právneho stavu nedošlo.“.

Vo vzťahu k zjednocovaciemu stanovisku pléna ústavného súdu z 18. októbra 2009 sťažovateľ   zdôraznil,   že   bolo   prijaté   napriek   späťvzatiu   jeho   sťažnosti   vo   veci   sp.   zn. I. ÚS 363/08   (späťvzatie   bolo   ústavnému   súdu   doručené   17.   februára   2009),   poukázal na čl. 131 ods. 1 ústavy, z ktorého podľa jeho názoru nevyplýva oprávnenie pléna ústavného súdu zjednocovať právne názory senátov v konaniach podľa čl. 127 ods. 1 a podľa čl. 127a ústavy, uviedol, že „žiadne ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky neupravuje, a teda ani nepripúšťa   zrušenie,   ani   nerešpektovanie   rozhodnutia   ústavného   súdu,   na   ktorom   sa uzniesol   senát   ústavného   súdu   v   rámci   svojej   pôsobnosti“,   a   napokon   aj   interpretoval ustanovenie   §   6   zákona   o   ústavnom   súde   tak,   že   zjednocovacím   stanoviskom   pléna   je viazaný iba senát konajúci v tej veci, v ktorej dospel k odchylnému právnemu záveru.

Na   pomerne   obsiahlom   priestore   sa   sťažovateľ   v   sťažnosti   venuje   argumentácii v prospech   právnych   záverov   o   pričlenení   sporného   katastrálneho   územia   ešte pred 1. januárom 1948.

Sťažnosť   mestského   zastupiteľstva   podaná   podľa   čl.   127a   ústavy   je   odôvodnená tvrdením, že najvyšší súd po zrušení jeho rozsudku nálezom ústavného súdu z 9. septembra 2008   (II.   ÚS   91/08),   v   ktorom   sa   konštatovalo   porušenie   základných   práv   mestského zastupiteľstva zaručených čl. 67 ods. 1 a 3 ústavy, „bol povinný v ďalšom konaní svojím novším rozhodnutím napraviť porušené základné právo Mestského zastupiteľstva Mesta V., zaručené v čl. 67 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky“.

Vadou v konaní najvyššieho súdu relevantnou z hľadiska konania podľa čl. 127a ústavy bolo aj nepripustenie mestského zastupiteľstva ako vedľajšieho účastníka do konania vedeného pod sp. zn. 3 Sžp 23/2009 (4 SžoKS 21/2006). K takémuto postupu najvyšší súd totiž nebol podľa mestského zastupiteľstva zaviazaný ani zjednocovacím stanoviskom pléna ústavného súdu.

Už   uvedenými   nedostatkami   tak   podľa   názoru   mestského   zastupiteľstva   došlo k porušeniu označených ustanovení ústavy i Európskej charty.

V závere   sťažnosti   sťažovateľ a mestské   zastupiteľstvo   navrhli,   aby ústavný súd po prijatí   oboch   sťažností   a   po   prehodnotení   stanoviska   vyjadreného   v   uznesení   pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/09-3 z 18. februára 2009 meritórne nálezom rozhodol, „že rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   3Sžp   23/2009   (4   SžoKS 21/2006) zo dňa 16. apríla 2009 porušené bolo:

a) Základné právo Mesta V. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a Právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1, prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.)

b) Základné právo Mestského zastupiteľstva Mesta V., zaručené čl. 67 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo vyplývajúce z článkov 3 ods. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 2 a čl. 11 Európskej charty miestnej samosprávy (č. 336/2000 Z.z., č. 602/2002 Z.z. a č. 587/2007 Z.z.)

...   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   3Sžp   23/2009 (4 SžoKS 21/2006) zo dňa 16. apríla 2009 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie... priznal Mestu V. náhradu trov konania s povinnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaplatiť túto náhradu na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. A. B., CSc., B., vo výške, ktorú vyčísli v náleze.“.

Sťažovateľ   a   mestské   zastupiteľstvo   navrhli   ústavnému   súdu   zároveň   i   odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona zákon o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v rámci   konania o predloženej sťažnosti už nie je oprávnený zaoberať sa   právnymi závermi I. senátu ústavného súdu vyslovenými v právoplatnom uznesení č. k. I. ÚS 363/08-117 z 19. februára 2009, ako ani právnymi závermi pléna ústavného súdu vyslovenými v právoplatnom   uznesení   č.   k.   PLz.   ÚS   1/09-3   z   18.   februára   2009.   Značná   časť odôvodnenia sťažnosti totiž bola tvorená práve argumentáciou o správnosti právneho názoru sťažovateľa týkajúceho sa časového momentu pričlenenia sporného katastrálneho územia k mestu V., čo tvorilo meritum oboch už uvedených rozhodnutí ústavného súdu. V konaní pred   ústavným   súdom   totiž   nie   je   možné   domáhať   sa   preskúmania   iného   rozhodnutia ústavného súdu [§ 24 písm. c) zákona o ústavnom súde].

Z   uvedeného   dôvodu   sa   ústavný   súd   už   taktiež   nezaoberal   ani   napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu v otázke právneho posúdenia okolností rozhodovania správy katastra v sťažovateľovej veci.

Svoju   pozornosť   tak   ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti sťažovateľa zameral na ťažiskovú námietku, ktorá z odôvodnenia sťažnosti vyplývala. Bolo ňou tvrdenie, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom zo 16. apríla 2009 porušil ustanovenie § 56 ods. 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde, pričom súčasne ústavne nekonformným spôsobom   interpretoval   ustanovenie   §   6   zákona   o   ústavnom   súde.   Došlo   teda k nerešpektovaniu   záväzného   právneho   názoru   vysloveného   v   právoplatnom a vykonateľnom   náleze   ústavného   súdu   z   9.   septembra   2008,   ktorý   nebol   neskorším zjednocovacím   stanoviskom   pléna   ústavného   súdu   z   18.   februára   2009   nijak   dotknutý. Navyše najvyšší súd mal pri interpretácii § 6 zákona o ústavnom súde vychádzať z jeho doslovného znenia vedúceho k záveru, že týmto stanoviskom je viazaný senát ústavného súdu   výlučne   v   tej   veci,   v   ktorej   odchylný   názor   ho   viedol   k   predloženiu   veci   plénu ústavného súdu na zjednotenie odchylných stanovísk, teda vo veci sp. zn. I. ÚS 363/08.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a   uplatňovanie ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Úlohou   ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   bolo posúdiť,   či   právne   závery   najvyššieho   súdu,   ktoré   ho   viedli   k   opätovnému   potvrdeniu odvolaním napadnutého prvostupňového rozsudku krajského súdu, by po prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie   mohli   viesť   k   záväznému   konštatovaniu   ústavnej   nekonformity   jeho interpretácie relevantných ustanovení zákona o ústavnom súde.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Najvyšší súd vzťah citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde v okolnostiach sťažovateľovho   prípadu   vyložil   tak,   že   neskorším   zjednocovacím   stanoviskom   pléna ústavného   súdu   došlo   k   prelomeniu   viazanosti   najvyššieho   súdu   právnym   názorom skoršieho   rozhodnutia   ústavného   súdu,   v   ktorom   bol   vyjadrený   právny   názor   odchylný od názoru autoritatívne formulovaného plénom ústavného súdu. V takom prípade potom „nie je rozumný dôvod na to, aby sa najvyšší súd riadil iným výkladom, než tým, ktorý zo stanoviska pléna aj pre prejednávanú vec vyplýva...“.

Ústavný   súd   k   tomu   poznamenáva,   že   pre   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nebolo podstatné to, či zjednocovacie stanovisko pléna ústavného podľa § 6 zákona o ústavnom súde zaväzuje všetky senáty vo veciach skutkovo a právne rovnakých alebo podobných, ktoré sa v budúcnosti vyskytnú, alebo či je záväzné iba pre senát, ktorý vec plénu ústavného súdu pre účely zjednotenia odchylných právnych názorov predložil, a to výlučne v tej veci, pri prerokovaní ktorej tento senát k odchylnému právnemu názoru dospel. Rozhodujúce pre najvyšší   súd   bolo,   či   zjednocovacie   stanovisko   pléna   ústavného   súdu   je   takou skutočnosťou, ktorá umožňuje nerešpektovať v danom prípade ustanovenie § 56 ods. 6 zákona   o   ústavnom   súde,   teda   viazanosť   najvyššieho   súdu   právnym   názorom   senátu ústavného súdu, ktorý bol medzičasom už prekonaný zjednocovacím stanoviskom pléna ústavného súdu.

Ústavný súd v konaniach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vo vzťahu k preskúmavaniu rozhodnutí všeobecných súdov stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00,   III.   ÚS   151/05, III. ÚS 344/06).

Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní sťažovateľovej sťažnosti k záveru, že právny záver najvyššieho súdu o prelomení jeho viazanosti právnym názorom II. senátu ústavného   súdu   vysloveným   v   náleze   č.   k.   II.   91/08-111   z   9.   septembra   2008   nie   je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený.

Viazanosť   orgánu   verejnej   moci   právnym   názorom   ústavného   súdu   vysloveným v zrušujúcom náleze vyplýva z kasačnej podstaty rozhodovania ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ak by kasačné rozhodovanie nebolo spojené s viazanosťou orgánu verejnej moci, ktorého rozhodnutie bolo zrušené právnym názorom ústavného súdu, potom by kasačné oprávnenie ústavného súdu nemalo rozumný zmysel. Nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v zrušujúcom náleze je nielen porušením § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde, ale v konečnom dôsledku i porušením základného práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu.

Viazanosť právnym názorom plynúca z kasačnej podstaty rozhodovania o opravných prostriedkoch je typická i pre iné druhy právne regulovaných procesov, v ktorých dochádza k aplikácii práva. Je to tak v občianskom súdnom konaní (§ 226 a § 243d ods. 1 OSP), v správnom súdnictve (§ 250j ods. 6 a § 250r OSP), v trestnom konaní (§ 327 ods. 1 a § 391 ods.   1   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov),   ale i v správnom   konaní [§ 59   ods.   3   zákona   č.   71/1967   Zb.   o správnom   konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov].

V   žiadnom   z   uvedených   druhov   právne   regulovaných   procesov   však   viazanosť právnym názorom nadriadeného orgánu, resp. orgánu vyššieho stupňa nie je uplatňovaná absolútne. Inými slovami, v určitých prípadoch sa viazanosť právnym názorom neuplatní. Tieto   výnimočné   prípady   však   explicitne   nezakotvuje   zákonný   text,   ale   sú   výsledkom aplikačnej praxe i právnej teórie. Ide najčastejšie o zmenu v skutkových zisteniach, ktoré tvorili   základ   kasačného   i   zrušeného   rozhodnutia,   alebo   aj   zmenu   právnej   úpravy po zrušovacom rozhodnutí, ale pred opätovným rozhodnutím orgánu, ktorého rozhodnutie bolo zrušené. Dôvodom bezvadnosti, a tým i prípustnosti takýchto výnimiek, je skutočnosť, že v prípade opätovného napadnutia rozhodnutia formálne rešpektujúceho právny názor kasačného orgánu opravným prostriedkom by kasačný orgán musel napadnuté rozhodnutie vzhľadom na odlišne ustálený skutkový stav alebo v dôsledku zmeny právnej úpravy znova zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, pričom by musel formulovať odlišný právny názor ako v prvom zrušovacom rozhodnutí.

Najvyšší   súd   v   sťažovateľovom   prípade   posúdil   zjednocovacie   stanovisko   pléna ústavného súdu ako skutočnosť umožňujúcu nerešpektovať právny názor vyjadrený v skôr vyhlásenom   a   právoplatnom   zrušovacom   náleze   II.   senátu   ústavného   súdu,   na   základe ktorého   bol   najvyšší   súd   povinný   o   odvolaní   sťažovateľa   opätovne   rozhodnúť.   Pritom právny   názor   vyjadrený   v   zjednocovacom   stanovisku   charakterizoval   najvyšší   súd   ako právny názor „najširšieho kolektívneho orgánu ochrany ústavnosti“.

Podľa názoru ústavného súdu interpretácia § 56 ods.   6 zákona o ústavnom súde najvyšším súdom v sťažovateľovom prípade nesignalizuje aj vzhľadom na už analyzovanú podstatu   viazanosti   právnym   názorom   kasačného   orgánu   možnosť   zistenia   porušenia označených základných práv sťažovateľa pri meritórnom prerokovaní sťažnosti. Najvyšší súd svoje opätovne potvrdzujúce rozhodnutie zdôvodnil atribútom rozumnosti, ktorá mu bránila   rešpektovať   pôvodne   vyslovený   právny   názor   II.   senátom   ústavného   súdu. Vychádzal z toho, že neskorší právny názor vyjadrený plénom ústavného súdu mal pre jeho rozhodovanie väčšiu relevanciu.

Úvahám najvyššieho súdu nechýba logika berúc do úvahy vzťah pléna ústavného súdu k senátom ústavného súdu. Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje v pléne okrem   iného   aj   o   zjednocovaní   právnych   názorov   senátov,   preto   ho   skutočne   možno považovať za najširší kolektívny orgán ochrany ústavnosti. Ak teda plénum ústavného súdu prijme zjednocovacie   stanovisko   v   určitej   veci,   nie je rozumné predpokladať,   že   by sa ktorýkoľvek senát ústavného súdu v podobnej alebo dokonca rovnakej veci v budúcnosti od právneho názoru pléna ústavného súdu odchýlil. Tento záver nie je výsledkom výkladu § 6 zákona o ústavnom súde, ale výrazom dôsledného rešpektovania jedného zo základných hodnotových princípov právneho štátu, a to princípu právnej istoty [(čl. 1 ods. 1 ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri   opakovaní   v   rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   I.   ÚS   87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný potom možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo   analogické   situácie   rieši   odchylným   spôsobom,   pričom   ho   nemožno   objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04). Uvedené požiadavky formulované v rozhodnutiach ústavného súdu nepochybne musí rešpektovať i samotný ich tvorca už len s ohľadom na to, že je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).

Keďže   ústavný   súd   nezistil   ústavne   relevantnú   súvislosť   medzi   sťažovateľom označenými   základnými   právami   a   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   odmietol sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

III.

Podľa čl. 127a ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 67 ods. 1 ústavy územná samospráva sa uskutočňuje na zhromaždeniach obyvateľov obce, miestnym referendom, referendom na území vyššieho územného celku, orgánmi   obce   alebo   orgánmi   vyššieho   územného   celku.   Spôsob   vykonania   miestneho referenda a referenda na území vyššieho územného celku ustanoví zákon.

Podľa   čl.   67   ods.   3   ústavy   štát   môže   zasahovať   do   činnosti   obce   a   vyššieho územného celku len spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 3 ods. 1 Európskej charty miestna samospráva označuje právo a spôsobilosť miestnych   orgánov   v   medziach   zákona   spravovať   a   riadiť   podstatnú   časť   verejných záležitostí v rámci ich kompetencií a v záujme miestneho obyvateľstva.

Podľa   čl.   4   ods.   4   Európskej   charty   právomoci   udelené   miestnym   orgánom   sú obyčajne plné a výlučné. Tieto právomoci nesmie porušiť ani obmedziť žiaden ústredný či regionálny orgán s výnimkou prípadov ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   5   Európskej   charty   so   zainteresovanými   miestnymi   samosprávami   sa vopred prekonzultujú všetky   miestne zmeny územných hraníc,   prípadne sa   tam, kde   to zákon umožňuje, uskutoční referendum.

Podľa čl. 6 ods. 2 Európskej charty podmienky služby zamestnancov miestnej správy sú   také,   aby   umožňovali   prijímať   vysokokvalifikovaných   ľudí   podľa   ich   zásluh a schopností; na tento účel sa poskytujú primerané možnosti na vzdelávanie, odmeňovanie a perspektívu služobného postupu.

Podľa   čl.   11   Európskej   charty   miestne   orgány   majú   právo   na   súdne   opravné prostriedky   s   cieľom   zabezpečiť   slobodný   výkon   svojich   právomocí   a   rešpektovanie princípov samosprávy zakotvených vo vnútroštátnom zákonodarstve.

Vzhľadom na to, že porušenie citovaných ustanovení ústavy a Európskej charty malo podľa mestského zastupiteľstva vyplývať z rovnakých skutkových a právnych okolností, akými argumentoval sťažovateľ v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti rozsudku najvyššieho súdu sp.   zn. 3 Sžp 23/2009 (4 SžoKS   21/2009) zo 16. apríla 2009, zaujal ústavný súd aj k sťažnosti mestského zastupiteľstva podanej podľa čl. 127a ods. 1 ústavy rovnaké   stanovisko   ako   k   sťažnosti   sťažovateľa   podanej   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy a odmietol ju ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd tu odkazuje na dôvody obsiahnuté v bode II odôvodnenia tohto uznesenia.

Keďže ústavný súd odmietol obe podané sťažnosti, nie je daný dôvod na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu tak, ako to bolo navrhnuté v oboch sťažnostiach.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010