znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 21/07-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. marca 2007 predbežne prerokoval návrh PhDr. V. J., bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. G., K., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/06/06-K zo 4. septembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Návrh PhDr. V. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. januára 2007 doručený návrh PhDr. V. J., bytom B. (ďalej len „navrhovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D. G., K., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/06/06-K zo 4. septembra 2006.

Navrhovateľka uviedla, že je členkou predstavenstva S., a. s., so sídlom v B. (ďalej len „spoločnosť“) so stopercentnou majetkovou účasťou štátu, a teda s poukazom na čl. 3 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných   funkcionárov   v znení   ústavného   zákona   č.   545/2005   Z.   z.,   ktorým   sa   mení a dopĺňa ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných   funkcionárov   (ďalej   len   „ústavný   zákon   o ochrane   verejného   záujmu“) je verejným funkcionárom, na ktorého sa vzťahuje povinnosť uvedená v čl. 7 ods. 1 tohto ústavného zákona.

Podľa vyjadrenia navrhovateľky 19. decembra 2006 jej bolo doručené rozhodnutie výboru sp. zn. VP/06/06-K zo 4. septembra 2006, ktorým jej výbor za porušenie povinnosti podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu uložil pokutu v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, a to vo výške 138 192 Sk.

Navrhovateľka sa domnieva, že povinnosť vyplývajúcu z čl. 7 ods.   1 citovaného ústavného   zákona   neporušila,   pretože   oznámenie   funkcií,   zamestnaní,   činností a majetkových pomerov (ďalej len „oznámenie“) podala 2. februára 2006, pričom svojej funkcie sa ujala 1. januára 2006. V tejto súvislosti navrhovateľka poukázala na skutočnosť, že   oznámenie   podala   v uvedenej   lehote   z dôvodu,   že   jej   nebolo   jasné,   či   aj   na   ňu   sa vzťahuje   uvedená   povinnosť,   keďže   išlo   prvé   akciové   spoločnosti   vzniknuté   dňom   1. januára 2006. Navrhovateľka ďalej uviedla, že až 19. januára 2006 sa uskutočnilo prvé valné zhromaždenie spoločnosti, pričom jej zmluva o výkone funkcie členky predstavenstva bola schválená až na druhom valnom zhromaždení 28. januára 2006. Navrhovateľka zastáva názor, že práve tieto okolnosti boli dôvodom toho, že oznámenie podala až 2. februára 2006.

Z uvedených dôvodov navrhovateľka trvá na tom, že neporušila povinnosť uvedenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Naopak, na druhej strane sa domnieva, že rozhodnutie výboru sp. zn. VP/06/06-K zo 4. septembra 2006 je v rozpore s citovaným ústavným zákonom, a to jednak z dôvodu, že výbor   nedodržal   povinnosť   uvedenú   v čl.   9   ods.   5   tohto   ústavného   zákona,   teda, že nerozhodol v lehote 60 dní odo dňa začatia konania, ako aj z dôvodu, že pri postupe podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu nesprávne určil výšku pokuty, pretože opomenul aplikovať ustanovenie čl. 9 ods. 15 a 16.

Na základe uvedených skutočností navrhovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom napadnuté rozhodnutie výboru sp. zn. VP/06/06-K zo 4. septembra 2006 zrušil a výbor zaviazal k povinnosti uhradiť jej trovy právneho zastúpenia v sume 13 327 Sk.

Navrhovateľka zároveň žiadala, aby v prípade publikovania rozhodnutí ústavného súdu bolo jej meno a priezvisko nahradené iniciálkami.

II.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Z obsahu spisu výboru sp. zn. VP/06/06-K ústavný súd zistil, že 3. apríla 2006 bolo navrhovateľke   doručené   oznámenie výboru   o začatí   konania   vo   veci   ochrany   verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, a to na základe uznesenia č. 98 zo 16. marca 2006.

K   uzneseniu   výboru   č.   98   zo   16.   marca   2006   sa   navrhovateľka   vyjadrila   v liste zo 7. apríla   2006,   v ktorom   uviedla,   že   nemala   vedomosť   o tom,   že   je   verejným funkcionárom, ktorý je v zmysle čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu povinný   podať   výboru   oznámenie,   ale   hneď   ako   sa   to   dozvedela   –   2.   februára   2006, oznámenie podala.

Následne   výbor   uznesením   č.   29   zo   4.   septembra   2006   konštatoval,   že   tým, že mu navrhovateľka v stanovenej lehote nepodala oznámenie, porušila povinnosť uloženú v čl. 7   ods.   1   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu,   za   čo   jej   v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) citovaného ústavného zákona uložil pokutu v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára. Výbor navrhovateľku poučil aj o jej práve podať návrh na preskúmanie tohto rozhodnutia ústavnému súdu.

Listom   sp.   zn.   VP/06/06-K   z 12.   septembra   2006   požiadal   predseda   výboru spoločnosť o oznámenie výšky mesačného platu navrhovateľky.

Výbor   7.   decembra   2006   vydal   rozhodnutie   zo   4. septembra   2006,   v ktorom konštatoval, že konaním navrhovateľky došlo k porušeniu čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, za čo jej v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) citovaného ústavného zákona   uložil   pokutu   v sume   138   192   Sk.   V odôvodnení   rozhodnutia   výbor   uviedol, že navrhovateľka mu mala do 30 dní odo dňa ujatia sa funkcie podať oznámenie. Keďže funkcie sa   ujala 1.   januára 2006   a oznámenie podala až 2.   februára 2006, je nesporné, že tým porušila povinnosť zakotvenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.   Za   porušenie   tejto   povinnosti   jej   uložil   pokutu   vo   výške   138   192   Sk,   pričom vychádzal   z oznámenia   generálneho   riaditeľa   spoločnosti,   podľa   ktorého   priemerný mesačný plat navrhovateľky za rok 2006 predstavuje práve sumu 138 192 Sk.

Rozhodnutie   výboru   zo   4.   septembra   2006   bolo   navrhovateľke   doručené 19. decembra 2006.

K návrhu navrhovateľky sa na základe výzvy ústavného súdu z 23. januára 2007 vyjadril aj výbor prostredníctvom svojho predsedu, a to listom sp. zn. RD-296/2007-PO z 1. februára   2007.   V liste   predseda   výboru   uviedol,   že   ústavnému   súdu   navrhuje, aby napadnuté   rozhodnutie   výboru   potvrdil   a navrhovateľke   nepriznal   náhradu   trov právneho zastúpenia. Súčasne vyjadril názor, že navrhovateľka „nepopiera, že k omeškaniu skutočne došlo, hľadá len dôvody na jeho odôvodnenie, čo ju však nezbavuje zodpovednosti za porušenie povinnosti podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona“.   Ku skutočnosti, že výbor nerozhodol v lehote 60 dní odo dňa začatia konania predseda výboru uviedol, „že ide o tzv. poriadkovú lehotu a s jej nedodržaním ústavný zákon nespája zastavenie konania alebo zánik   zodpovednosti   v konaní   podľa   čl.   9   tohto   ústavného   zákona“.   K námietke navrhovateľky týkajúcej sa nesprávneho určenia výšky pokuty predseda výboru uviedol: „Vzhľadom na skutočnosť, že ide o pokutu za nepodanie oznámenia do 30 dní od ujatia sa funkcie, nie je možné použiť ustanovenie čl. 9 ods. 14 ústavného zákona, keďže nepracovala v uplynulom roku 12 mesiacov a výška pokuty bola ustálená podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) vo výške platu uvedeného v zmluve so zamestnávateľom verejného funkcionára.“

Preskúmaním návrhu navrhovateľky, spisu výboru sp. zn. VP/06/06-K a namietaného rozhodnutia zo 4. septembra 2006 dospel ústavný súd k záveru, že návrh navrhovateľky v časti, v ktorej tvrdila, že neporušila povinnosť uvedenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, je zjavne neopodstatnený.

Navrhovateľka   iniciovala   konanie   pred   ústavným   súdom   v zmysle   §   73a   a nasl. zákona   o ústavnom   súde,   pretože   tvrdila,   že neporušila   povinnosť   uloženú   ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu v čl. 7 ods. 1, hoci oznámenie nepodala do 30 dní odo dňa ujatia sa funkcie, ale učinila tak s nepatrným oneskorením hneď, ako sa o tejto skutočnosti dozvedela.

Zjavná   neopodstatnenosť   predmetného   návrhu   spočíva   v podstate   tvrdení navrhovateľky,   ktoré   síce   smerujú   k obhajobe   vlastného   konania,   ale   neodôvodňujú súladnosť   s právami a povinnosťami   uloženými jej   ústavným zákonom, z čoho   vyplýva, že ústavný súd ich nemôže ako relevantné v rámci konania podľa § 73a zákona o ústavnom súde skúmať. Podstata námietok navrhovateľky je v jej ospravedlnení konania neznalosťou ústavného zákona.

K tejto námietke ústavný súd zaujal nasledovné stanovisko:

Ako vyplýva z § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde, predmet tohto konania, v rámci ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom   prostriedku   proti rozhodnutiu   výboru,   je   jednoznačne   obmedzený   na   posúdenie   konania   navrhovateľky ako verejného   funkcionára   z hľadiska   jeho   konformnosti   s príslušnými   ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Primárnym impulzom vzniku tohto konania je konanie verejného funkcionára, ktorý je povinný plniť povinnosti, ktoré mu vyplývajú z ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Ďalšou zložkou determinujúcou konanie ústavného súdu o opravnom prostriedku je konkrétne   rozhodnutie   výboru,   a v neposlednom   rade   je ním   návrh   navrhovateľky, ktorým žiada, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutie preskúmal.

Podľa čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu tento ústavný zákon sa vzťahuje na funkcie štatutárneho orgánu alebo členov štatutárneho orgánu obchodných spoločností so stopercentnou majetkovou účasťou štátu.

Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je na účely tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1. Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie, a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára s výkonom iných   funkcií,   zamestnaní   alebo   činností   podľa   čl.   5   ods.   1   a   2,   b)   aké   zamestnanie vykonáva   v   pracovnom   pomere,   obdobnom   pracovnom   vzťahu   alebo štátnozamestnaneckom   pomere   a   akú   podnikateľskú   činnosť   vykonáva   popri   výkone funkcie verejného funkcionára, c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy,   v   orgánoch   právnických   osôb   vykonávajúcich   podnikateľskú   činnosť a v orgánoch   iných   právnických   osôb;   taktiež   uvedie,   z   ktorých   uvádzaných   funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky, d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného   funkcionára,   e)   svoje   majetkové   pomery   a   majetkové   pomery   manžela a neplnoletých detí, ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu.

Podľa čl. 7 ods. 5 písm. e) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu oznámenie podľa odseku 1 podáva iný verejný funkcionár určenému výboru Národnej rady Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   navrhovateľka   ako   verejný   funkcionár   bola   v zmysle vyššie   citovaných   ustanovení   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   povinná predložiť výboru oznámenie do 30 dní odo dňa ujatia sa funkcie.

Podľa   výpisu   z Obchodného   registra   Slovenskej   republiky   vznikla   navrhovateľke funkcia   člena   predstavenstva   spoločnosti   1.   januára   2006.   Keďže   ústavné   právo   nemá všeobecné ustanovenie o počítaní lehôt, v danom prípade je potrebné aplikovať ustanovenie generálnej   právnej   normy   civilného   procesu,   a teda   § 57 ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku, podľa ktorého do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľke začala plynúť 30-dňová lehota   na   splnenie   povinnosti   uloženej   ústavným   zákonom   nasledujúci   deň   po   vzniku funkcie,   teda   2.   januára   2006,   pričom   táto   lehota   uplynula   31.   januára   2006.   Keďže navrhovateľka podala výboru oznámenie až 2. februára 2006, je nepochybné, že ho podala po zákonom stanovenej lehote, čím porušila povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Na základe týchto skutočností začal výbor voči navrhovateľke konanie, výsledkom ktorého bolo jeho rozhodnutie sp.   zn. VP/06/06-K zo 4. septembra 2006. V rozhodnutí výbor konštatoval porušenie čl. 7 ods. 1 citovaného ústavného zákona a za porušenie tejto povinnosti uložil navrhovateľke v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) tohto ústavného zákona pokutu   v sume   zodpovedajúcej   mesačnému   platu   verejného   funkcionára,   teda   v sume 138 192 Sk.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   navrhovateľka   tvrdila,   že   ústavný   zákon   neporušila, pretože nevedela, že aj na ňu sa vzťahuje uvedená povinnosť, pričom hneď, ako sa o nej dozvedela, ju splnila, aj keď po zákonom stanovenej lehote. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje   na   jednu   zo   základných   zásad   práva,   ktorú   si   aj   samotná   navrhovateľka uvedomuje, a síce „ignorantia legis non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd návrh navrhovateľky v tejto časti na predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   môže   s poukazom na čl. 2 ods. 2 ústavy konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ustanovenie § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde jednoznačne vymedzuje predmet konania o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov. V rámci tohto konania je úlohou ústavného súdu posúdenie, či konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu.

S prihliadnutím na čl. 2 ods. 2 ústavy a predmet konania vymedzený v § 73b ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   nemôže   v konaní   podľa   §   73a   a nasl.   zákona o ústavnom súde skúmať opodstatnenosť a výšku uloženej sankcie za porušenie tej-ktorej povinnosti   stanovenej   ústavným   zákonom   o ochrane   verejného   záujmu,   prípadne   to, či výbor   v rámci   konania   dodržal   lehotu   stanovenú   v čl.   9   ods.   5   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu.

Aj   keď   predmetom   konania   podľa   §   73a   a nasl.   zákona   o ústavnom   súde je preskúmanie konania verejného činiteľa a jeho súladnosť s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu, ústavný súd k námietke navrhovateľky o prekročení 60-dňovej lehoty výborom ustanovenej v čl. 9 ods. 5 citovaného ústavného zákona poznamenáva, že keďže konanie bolo začaté uznesením výboru zo 16. marca 2006, niet pochybností o tom, že táto lehota   bola   prekročená.   Vzhľadom   na   to,   že   v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky absentuje úprava následkov prekročenia tejto lehoty, jej uplynutie sa nespája so žiadnym právnym účinkom. Na základe tohto poznatku možno dospieť k záveru, že výbor môže rozhodnúť aj po uplynutí stanovenej lehoty.

Je   však   v záujme   dodržiavania   princípov   právneho   štátu,   najmä   právnej   istoty účastníka konania, aby výbor vydával rozhodnutia v primeranej lehote, aj keď je táto lehota poriadková.

Výbor je povinný postupovať podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, je teda povinný rešpektovať aj lehoty uvedené v ústavnom zákone.

Pokiaľ   ide   o tvrdenia   navrhovateľky,   že   výbor   porušil   ústavný   zákon   tým, že nerozhodol v 60-dňovej lehote, a tým, že jej uložil pokutu v sume prevyšujúcej pokutu vyplývajúcu z ústavného zákona, ústavný súd konštatuje, že z ustanovení § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde   jednoznačne vyplýva, že tieto námietky navrhovateľky nemôžu byť   predmetom   skúmania   ústavného   súdu   v konaní   o preskúmaní   rozhodnutia   vo   veci ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   jedenásteho   oddielu druhej hlavy zákona o ústavnom súde (čl. 2 ods. 2 ústavy).

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že označené nedostatky v rozhodovaní výboru, v dôsledku ktorých by sa navrhovateľka cítila byť poškodená na svojich právach, by mohli byť predmetom skúmania ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy, pričom lehota na podanie sťažnosti podľa citovaného článku ústavy začína navrhovateľke plynúť po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia výboru (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde a čl. 133 ústavy).

Keďže   ústavný   súd   návrh   navrhovateľky   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa jej žiadosťou o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2007