znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 21/06-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   januára   2006 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. E. S., H., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   zamestnankyne   na   spravodlivé   pracovné podmienky   podľa   čl.   36   prvej   vety   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva zamestnankyne na ochranu proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania podľa čl. 36 druhej vety písm. b) Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 139/04 z 15. júna 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. E. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra 2005 doručená sťažnosť PhDr. E. S., H. (ďalej aj „sťažovateľka“ alebo „žalobkyňa“), zastúpenej   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného práva   na   prácu   podľa   čl. 35   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“), základného práva zamestnankyne na spravodlivé pracovné podmienky podľa čl. 36 prvej vety ústavy a základného práva zamestnankyne na ochranu proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania podľa   čl.   36   druhej vety písm.   b)   ústavy   rozsudkom   Krajského súdu   v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 139/04 z 15. júna 2005.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že 30. septembra 2002 podala návrh na začatie konania o určenie neplatnosti výpovede z pracovnej zmluvy proti odporcovi C., B. (ďalej aj „odporca“ alebo „žalovaný“), ktorému bola na Okresnom súde v Humennom (ďalej aj „okresný súd“) pridelená spisová značka 8 C 697/02.

Okresný súd uznesením z 27. novembra 2002 predmetné konanie prerušil. Podaním zo 7. júna 2004 vyčíslila sťažovateľka trovy tohto konania. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 697/02 zo 4. júna 2004 návrh sťažovateľky zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Sťažovateľka   podala   proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu   6.   júla   2004 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 139/04 z 15. júna 2005 tak, že potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu, pričom zároveň určil, že sťažovateľka nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a odporcovi ich náhradu nepriznal.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   uvedeným   rozhodnutím   krajského   súdu   došlo k porušeniu jej označených základných práv, pričom vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že predmetnému konaniu predchádza konanie, ktoré bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 810/01 a na krajskom súde v štádiu odvolacieho konania pod sp. zn. 2 Co 229/03. Rozhodnutie krajského súdu v tejto veci bolo predmetom sťažnosti, o ktorej ústavný súd v konaní   sp.   zn.   IV.   ÚS   287/04   rozhodol   uznesením   z 23.   septembra   2004   tak,   že   ju odmietol.

V tomto konaní bola predmetom sporu otázka, či odvolanie sťažovateľky z funkcie vedúcej   územného   pracoviska   odporcu   v H.   bolo   platné   a či   jej   pracovný   pomer   bol založený   pracovnou   zmluvou.   Právoplatné   rozhodnutie   v tejto   veci   určilo,   že   odvolanie sťažovateľky   z funkcie   vedúcej   územného   pracoviska   odporcu   v H.   je   platné,   a zamietlo žalobu o určenie, že pracovný pomer sťažovateľky bol založený pracovnou zmluvou.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že pri výpovedi z pracovnej zmluvy odporca vychádzal z predpokladu, že dohodnutý druh práce je práca odborný pracovník – psychológ, pričom jej   argument,   ktorým   zdôvodňovala   neplatnosť   výpovede,   ktorá   jej   bola   daná,   spočíva v tom, že druh práce, ktorý bol medzi ňou a odporcom dohodnutý v pracovnej zmluve, bola práca vedúcej územného pracoviska a toto miesto nebolo zrušené. Preto neboli naplnené dôvody, na ktorých odporca založil výpoveď jej danú.

Okresný súd a krajský súd pri rozhodovaní o návrhu vychádzali z konaní vedených na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   6   C   810/01   a krajskom   súde   pod   sp.   zn.   2   Co   229/03, týkajúcich   sa   platnosti   odvolania   sťažovateľky   z funkcie   vedúcej   územného   pracoviska odporcu v H.   a na základe uvedených   skutočností dospeli   k záveru,   že pracovné   miesto odborného pracovníka – psychológa, ktoré bolo zrušené, bolo miesto – ten druh práce, ktorý sťažovateľka po platnom odvolaní z funkcie vedúcej územného pracoviska vykonávala.

Sťažovateľka   si   je   vedomá   skutočnosti,   že   podľa   ustanovenia   §   159   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku je výrok právoplatného rozsudku záväzný pre účastníkov a pre   všetky   orgány;   ak   je   ním   rozhodnuté   o   osobnom   stave,   je   záväzný   pre   každého. Sťažovateľka   však   zastáva   názor,   že   napadnuté   rozhodnutie,   ako   aj   predchádzajúce rozhodnutie vo veci platnosti odvolania z funkcie porušujú jej označené základné práva podľa ústavy.

Sťažovateľka   preto   nesúhlasí   s právnym   názorom   krajského   súdu   v predmetnom rozsudku   a   v petite   svojej   sťažnosti   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jej základného práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3 ústavy, základného práva zamestnankyne na spravodlivé   pracovné   podmienky   podľa   čl.   36   prvej   vety   ústavy   a   základného   práva zamestnankyne na ochranu proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania podľa čl. 36 druhej vety písm. b) ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 139/04 z 15. júna 2005, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a uložil mu, aby vec znova prejednal a rozhodol. Sťažovateľka zároveň žiada o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne   zabezpečuje   občanov,   ktorí   nie   z vlastnej   viny   nemôžu   toto   právo   vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa   čl.   36   prvej   vety   ústavy   zamestnanci   majú   právo   na   spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky.

Podľa čl. 36 druhej vety písm. b) ústavy zákon zabezpečuje zamestnancom najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. V zmysle uvedeného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03).

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namieta,   že   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 1 Co 139/04 z 15. júna 2005 došlo k porušeniu jej základného práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3 ústavy, práva zamestnanca na spravodlivé pracovné podmienky podľa čl. 36 prvej vety   ústavy   a práva   zamestnankyne   na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepusteniu   zo zamestnania podľa čl. 36 druhej vety písm. b) ústavy tým, že krajský súd rozhodol v jej neprospech a potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 697/02-65 zo 4. júna 2004, ktorým vyslovil, že výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti doručená sťažovateľke je platná.

Ústavný súd z fotokópie rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 139/04 z 15. júna 2005,   ktorý   bol   k sťažnosti   sťažovateľky   pripojený   ako   príloha,   zistil,   že   uvedeným rozsudkom bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 697/02-65 zo 4. júna 2004 ako prvostupňového   súdu,   ktorým   bolo   určené,   že   výpoveď   z pracovného   pomeru   daná odporcom   sťažovateľke   z dôvodu   nadbytočnosti   [ustanovenie   §   46   ods.   1   písm.   c) Zákonníka   práce   účinného   v relevantnom   období]   je   platná,   pričom   výpoveď   obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti.

Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu v zákonom stanovenej lehote odvolanie, o ktorom krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „... navrhla napadnutý rozsudok zmeniť tak, aby jej žalobe bolo vyhovené. Ako dôvod uviedla, že jej pracovný   pomer   bol   založený   pracovnou   zmluvou,   pričom   v priebehu   jeho   trvania dochádzalo opakovane k zmenám pracovnej zmluvy v časti druh práce, avšak tieto zmeny boli stále dohodnuté na dobu určitú. Platnosť poslednej zmeny bola dohodnutá do 31. 12. 2000.   Druh   práce   dohodnutý   medzi   účastníkmi   sa   doposiaľ   vykonáva,   nakoľko   miesto vedúcej územného pracoviska zrušené nebolo. Taktiež ustanovenia Zákonníka práce v znení platnom do 1. 4. 2002 predpisovali pre výpoveď prísne formálne požiadavky. Absencia slovného   spojenia,   z ktorého   by   bolo   zrejmé,   že   žalovaný   dáva   žalobkyni   výpoveď z pracovného pomeru, sa preto nedá považovať iba za formálny nedostatok výpovede“.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku uviedol, že „Odvolací súd v zmysle zásad ustanovenia § 212 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie žalobkyne nie je opodstatnené.

V súvislosti   s odvolacími   námietkami   je   potrebné   poukázať   na   ustanovenie   §   46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce účinného do 31. 3. 2002, podľa ktorého zamestnávateľ môže   dať   zamestnancovi výpoveď,   ak sa zamestnanec stane   nadbytočným vzhľadom na rozhodnutie   zamestnávateľa   alebo   príslušného   orgánu   o zmene   jeho   úloh,   technického vybavenia,   o znížení   stavu   zamestnancov   za   účelom   zvýšenia   efektívnosti   práce   alebo o iných organizačných zmenách.

V danom prípade príkazom riaditeľa žalovaného č. 1/2002 zo dňa 8. 3. 2002 (č. l. 25 spisu)   sa   znížil   počet   odborných   zamestnancov   územného   pracoviska   v H.   z 3   na   2   za účelom   zvýšenia   efektívnosti   práce   a s prihliadnutím   na   potrebu   úsporných   opatrení v rozpočte. Následne žalovaný listom z 18. 3. 2002 označeným za výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti [§ 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce] a adresovaným žalobkyni ukončil s touto účastníčkou pracovný pomer... Z tohto právneho úkonu sa dá bez akýchkoľvek pochybností zistiť komu je výpoveď určená, z akých dôvodov sa dáva a kedy má dôjsť ku skončeniu pracovného pomeru. Z formálneho a obsahového hľadiska spĺňa všetky náležitosti vyžadované ustanovením § 44 ods. 1 a ods. 2 Zákonníka práce účinného do 31. 3. 2002. Aj bez slovného spojenia, že výpoveď sa dáva žalobkyni, je zrejmé, komu bol tento právny úkon určený a k čomu smeroval. Po prevzatí listiny označenej ako výpoveď a adresovanej samotnej žalobkyni, táto účastníčka nemohla mať žiadne pochybnosti o tom, že výpoveď je daná jej a nie inej osobe.

Rovnako   argumentácia   o nezrušení   miesta   vedúcej   územného   pracoviska   nemá právny význam. Žalobkyňa po platnom odvolaní z funkcie dňa 19. 4. 2001 prestala byť vedúcou, čo je konštatované v právoplatnom rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 25. 2. 2003 č. k. 6 C 810/01-93 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov zo dňa 10. 3. 2004 č. k. 2 Co 229/03-116.

Keďže dôvody neplatnosti výpovede uvádzané žalobkyňou nie sú dané a o výbere zamestnanca,   ktorý   je   nadbytočný,   výlučne   rozhoduje   zamestnávateľ,   odvolací   súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 O. s. p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil“.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že právoplatný rozsudok krajského súdu v predchádzajúcom   konaní   (pozri   aj   uznesenie   ústavného   súdu   č.   k.   IV.   ÚS   287/04-17 z 23. septembra   2004),   ktorým   bola   potvrdená   platnosť   jej   odvolania   z funkcie   vedúcej územného   pracoviska   H.,   považuje   za   arbitrárny.   Z uvedeného   dôvodu   považuje   aj namietaný rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 1   Co 139/04   z 15.   júna 2005,   ktorým   bola potvrdená platnosť výpovede z pracovného pomeru, za arbitrárny a porušujúci jej základné práva podľa ústavy uvedené v petite sťažnosti.

Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých   prípadoch,   ak porušenie   procesných   práv   účastníkov   konania, ktoré   sú   chránené zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Ústavný   súd   sa   pri   výkone   svojej   funkcie   podľa   ústavy   zameriava   na   kontrolu zlučiteľnosti   interpretácie   a aplikácie   vnútroštátnych   právnych   predpisov   všeobecnými súdmi   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a slobodách.

Sťažovateľka v odvolaní zo 6. júna 2004 (pripojenom ako príloha E k jej ústavnej sťažnosti) proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 697/02 zo 4. júna 2004 uviedla, že okresný súd v predmetnom rozsudku dospel k nesprávnym skutkovým a právnym zisteniam, pretože podľa jej názoru neboli dané dôvody výpovede podľa ustanovenia § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, keďže miesto vedúcej územného pracoviska odporcu v H. nebolo zrušené a výpoveď z pracovného pomeru nie je dostatočne určitá a zrozumiteľná, pretože v listine absentuje oznámenie odporcu o tom, že sťažovateľke dáva výpoveď z pracovného pomeru.

V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, čl. 36.... tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Právo na prácu   a právo   na   spravodlivé   pracovné   podmienky   patria   medzi   tie   práva,   ktorých   sa možno   domáhať   v   tom   rozsahu,   ktorý   ustanovujú   Zákonník   práce   a súvisiace   predpisy. Ústavný   súd   preto   zvlášť   skúmal,   či   v danom   prípade   neboli   ustanovenia   zákonov aplikované   spôsobom,   ktorý   by   prerástol   do   porušenia   označených   ústavných   práv sťažovateľky,   a zistil,   že   tomu   tak   nie   je.   Krajský   súd   sa   primerane   vysporiadal s argumentáciou   sťažovateľky   a relevantné   ustanovenia   Zákonníka   práce   aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu účelu ani označeným článkom ústavy.

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu účelom práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3 ústavy je zabezpečiť prístup k práci. Právo na prácu však nemožno chápať ako právo na   konkrétnu   prácu,   na   ktorú   má   občan   príslušnú   kvalifikáciu   (rozhodnutie   sp.   zn. II. ÚS 12/93),   ani   ako   právo   na   konkrétnu   prácu,   na   ktorú   má   občan   zodpovedajúcu kvalifikáciu,   v mieste   zvolenom   občanom   a v priestoroch,   kde   si   osoba   želá   pracovať (rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 47/98). Napokon uvedené právo nemožno chápať ani ako právo na   vykonávanie   výlučne   vedúcej   funkcie,   z ktorého   by   nebolo   možné   ustanoveného zamestnanca zamestnávateľom odvolať. Skutočnosť, že sťažovateľka svoje odvolanie z postu vedúcej územného pracoviska odporcu v H. napriek právoplatnému rozsudku neakceptuje (čo z odvolania a napokon aj ústavnej sťažnosti jednoznačne vyplýva), neznamená súčasne aj porušenie ústavných práv.

Taktiež právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky podľa čl. 36 prvej vety ústavy a právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 druhej vety písm. b) ústavy neznamenajú nemennosť, resp. zákaz skončiť pracovný pomer so zamestnancom, pokiaľ sa tak stane v súlade s ústavnými a zákonnými limitmi, ktoré sa na takýto postup zamestnávateľa vzťahujú (v konkrétnom prípade platia najmä ustanovenia Zákonníka práce účinného v relevantnom období). Odporca mal nepochybne právo v rámci úsporných a racionalizačných opatrení zrušiť pracovné miesto a dať podľa svojho uváženia výpoveď   z pracovného   pomeru   jednému   zo   zamestnancov,   ktorí   pracujú   v uvedenom zaradení.

Sťažovateľka nesúhlasila s výpoveďou z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce, ktorú jej odporca doručil, preto si uplatnila ochranu svojich práv pred všeobecnými súdmi, na ktorú mala nepochybne nárok. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal postup okresného súdu v konaní o vyslovenie neplatnosti výpovede, dospel však k záveru, že okresný súd správne posúdil skutkový stav uvedenej veci   a   výpoveď   daná   odporcom   sťažovateľke   je   v súlade   s právnymi   predpismi,   preto svojím rozsudkom sp. zn. 1 Co 139/04 z 15. júna 2005 potvrdil rozhodnutie okresného súdu, pričom   v jeho   rozhodnutí   bol   rešpektovaný   skutkový   a právny   stav   v čase   nastania relevantnej právnej skutočnosti. Krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 1 Co 139/04 z 15.   júna   2005   analyzoval   zo   skutkového   a právneho   hľadiska   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   a takisto   sa   vysporiadal   aj   s   argumentáciou   sťažovateľky   uvedenou v odvolaní   zo   6.   júla   2004,   pričom   zároveň   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   nie   je   možné akceptovať   právne   názory   sťažovateľky. Ústavný   súd   preto   pri   preskúmaní rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 139/04 z 15. júna 2005 nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné tento rozsudok označiť za arbitrárny.

Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná súvislosť medzi   označenými   základnými   právami   sťažovateľky   a postupom   krajského   súdu   pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou označených   základných   práv.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   nestotožňuje   s právnym názorom   krajského   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   uvedeného   rozhodnutia   a nezakladá   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   alebo   význam   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.

V zmysle ustanovenia § 36 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 142 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2006