znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 21/05-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Eduarda Báránya a Juraja Babjaka vo veci sťažnosti A. K., bytom Z., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Z., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 64/03 na neverejnom zasadnutí 1. júna 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 64/03   p o r u š i l základné právo A. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   A.   K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania A. K. v sume 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na adresu jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. M. V., Z., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti A. K. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č. k. III. ÚS 21/05-7   z   27.   januára   2005   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   A.   K.,   bytom   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Advokátska kancelária, Z., v ktorej namieta porušenie svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 64/03.

Sťažovateľ uvádza, že predmetné konanie sa týka jeho žaloby podanej na okresnom súde 14. apríla 2003, ktorou sa proti spoločnosti S., spol. s r. o., B. (ďalej len „žalovaný“) domáhal určenia, že pohľadávka žalovaného voči sťažovateľovi vo výške 15 758,75 Sk s príslušenstvom neexistuje. Túto skutočnosť uznal vo svojom vyjadrení k žalobe z 24. júna 2003 doručenom okresnému súdu 3. júla 2003 aj žalovaný. Okresný súd napriek tomu vo veci nekonal, v dôsledku čoho sa sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu   obrátil   na   predsedu   okresného   súdu   so   sťažnosťou   na   prieťahy   v označenom konaní   podľa   §   17   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 80/1992   Zb.   o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   č.   80/1992   Zb.“).   Podpredseda   okresného   súdu   vo   svojej   odpovedi   sp.   zn. Spr. 2163/04 z 1. decembra 2004 na sťažnosť sťažovateľa z 15. októbra 2004 konštatoval „objektívny prieťah v konaní od 22. 7. 2003 do 4. 11. 2004“ a uznal sťažnosť za dôvodnú.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd neorganizoval svoj procesný postup v uvedenom konaní v súlade s povinnosťami vyplývajúcimi mu z § 6 a § 100 Občianskeho súdneho poriadku,   podľa   ktorých   postupuje   súd   v   konaní   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi konania   tak,   aby   ochrana   práv   bola   rýchla   a účinná,   pričom   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z okolností uvedeného prípadu je podľa sťažovateľa zrejmé, že v období od 22. júla 2003 do 4. novembra 2004 nevykonal okresný súd vo veci žiaden procesný úkon a bol v konaní nečinný.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.   48   ods.   2   ústavy   bolo   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 19 C 64/03 porušené a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.

Sťažovateľ poukazuje aj na to, že uvedené konanie má dopad na jeho majetkové pomery, pretože pre pohľadávku, ktorej existencia je predmetom jeho určovacej žaloby, je proti   nemu   vedené   exekučné   konanie   na   Okresnom   súde   Banská   Bystrica   pod   sp.   zn. 1 Er 315/2000, EX 333/1999.

V prílohe sťažnosti predložil sťažovateľ ústavnému súdu fotokópiu svojho podania z 15.   októbra   2004   adresovaného   predsedovi   okresného   súdu   preukazujúcu   využitie účinných právnych prostriedkov nápravy vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 17 zákona č. 80/1992 Zb.

Právny zástupca sťažovateľa listom z 28. februára 2005 ústavnému súdu na základe jeho výzvy oznámil, že súhlasí s upustením od konania verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci a súčasne si v ňom vyčíslil trovy konania, ktoré si uplatnil vo výške 9 352 Sk.

Okresný súd listom č. Spr. 2163/04 z 3. marca 2005 ústavného súdu na základe jeho výzvy oznámil, že „spis sp. zn. 19 C 64/03, bol dňa 5. 1. 2005 postúpený Okresnému súdu Banská Bystrica, ako miestne príslušnému na konanie. Z uvedeného dôvodu sa k sťažnosti nemôžem vyjadriť ani Vám predmetný spis zaslať“.

Predsedníčka   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   v prílohe   svojho   listu   č.   4018/05 z 13. apríla 2005 ústavnému súdu zaslala spis v predmetnej veci a zároveň v ňom uviedla: „Uvedený spis bol doručený tunajšiemu súdu dňa 17. 01. 2005, zaevidovaný pod sp. zn. 18 C 7/05 a pridelený na vybavenie a rozhodnutie JUDr. K. Na pojednávaní dňa 25. 02. 2005 súd vyhlásil uznesenie, ktorým navrhovaný súdny zmier schválil. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 03. 2005.“

Okresný súd listom č. 2163/04 z 20. mája 2005 ústavnému súdu na základe jeho výzvy   oznámil: „k   veci   samej   sa   nevyjadrujeme   a netrváme   na   verejnom   ústnom pojednávaní, súhlasíme s upustením od neho.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Okresnému   súdu   bola   17.   apríla   2003   doručená   negatórna   žaloba   sťažovateľa, zastúpeného   právnym   zástupcom   (advokátom   JUDr.   J.   S.),   ktorou   sa   voči   žalovanému domáhal určenia neexistencie pohľadávky. Žaloba bola zaevidovaná pod sp. zn. 19 C 64/03.Úpravou z 5. mája 2003 dal vo veci konajúci sudca pokyn vypracovať výzvu na zaplatenie   súdneho   poplatku   a   doručiť   ju   sťažovateľovi   i jeho   právnemu   zástupcovi. Podaním z 28. mája 2003 (doručeným 30. mája 2003) právny zástupca sťažovateľa požiadal okresný súd, aby vydal rozhodnutie o oslobodení sťažovateľa od povinnosti zaplatiť súdny poplatok v tomto konaní. Sťažovateľ kolkovými známkami na rube výzvy z 22. mája 2003 doručenej okresnému súdu 2. júna 2003 zaplatil súdny poplatok za podaný návrh.

Pokynom zo 4. júna 2003 nechal vo veci konajúci sudca doručiť podanú žalobu žalovanému spolu s výzvou, aby sa k nej v lehote 15 dní vyjadril. Dňa 3. júla 2003 bolo okresnému   súdu   doručené   stanovisko   žalovaného   z   24.   júna   2003   k podanej   žalobe, v ktorom   vyhlásil,   že   jeho   pohľadávka   voči   sťažovateľovi   vo   výške   15   758   Sk   s prísl. neexistuje. Pokynom   z 22.   júla 2003   nechal vo veci   konajúci   sudca   doručiť   stanovisko žalovaného z 24. júna 2003 sťažovateľovi.

V spisovom materiáli sa ďalej nachádzalo plnomocenstvo zo 17. septembra 2004, ktorým   sťažovateľ   splnomocnil   advokáta   JUDr.   M.   V.,   Z.,   na   jeho   zastupovanie v predmetnom konaní, ktoré bolo okresnému súdu doručené 12. októbra 2004.

Úpravou zo 4. novembra 2004 dal zákonný sudca pokyn postúpiť spis Okresnému súdu Banská Bystrica ako súdu miestne príslušnému v zmysle § 84, § 88 ods. 1 písm. i) Občianskeho   súdneho   poriadku.   O odstúpení   spisu   mali   byť   na   základe   pokynu   sudcu upovedomení   aj   účastníci   konania,   resp.   ich   právni   zástupcovia.   V spise   boli   pripojené doručenky podpísané JUDr. J. S. a žalovaným.

Okresnému súdu Banská Bystrica bol spisový materiál v predmetnej veci doručený 17.   januára   2005.   Okresný   súd   Banská   Bystrica   sťažovateľa   listom   z 19.   januára   2005 vyzval, aby mu v lehote 8 dní doložil doklad, že plná moc pre JUDr. J. S. bola vypovedaná, a zároveň   mu   zaslal   fotokópiu   vyjadrenia   žalovaného,   aby   sa   k nemu   v tej   istej   lehote vyjadril.

Sťažovateľ   na   výzvu   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   reagoval   podaním z 25. januára 2005 (doručeným 28. januára 2005), v ktorom okrem iného oznámil, že na podanej žalobe trvá.

Vo veci konajúci sudca Okresného súdu Banská Bystrica nariadil v predmetnej veci na 25. február 2005 pojednávanie, na ktoré nechal predvolať účastníkov konania, ako aj právneho zástupcu sťažovateľa. Na pojednávaní bol uznesením schválený návrh súdneho zmieru,   na   základe,   ktorého „súd   určuje,   že   pohľadávka   žalovaného   voči   žalobcovi vyplývajúca z platobného rozkazu vydaného Okresným súdom v Banskej Bystrici v konaní 1 Rob 1580/94 zo dňa 28. 9. 1994 neexistuje. Žalovaný sa zaväzuje nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 1 000,- Sk a trovy právneho zastúpenia vo výške 2 880,- Sk v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu“. Účastníci konania v predmetnej veci sa následne vzdali práva podať vo veci odvolanie v zmysle § 207 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Pokynom zo 7. marca 2005 nechal vo veci konajúci sudca Okresného súdu Banská Bystrica doručiť uznesenie č. k. 18C 7/2005-33 z 25. februára 2005 účastníkom konania a následne pripojiť doručenky do spisu.

Pokynom z 22. marca 2005 nechal vo veci konajúci sudca okresného súdu vykonať štatistiku a uložiť spis do archívu.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o určenie neexistencie   pohľadávky   (negatórna   žaloba).   Z obsahu   súdneho   spisu,   z   vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu a z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd   zistil,   že   okresný   súd   v predmetnej   veci   po   vykonaní   prvotných   jednoduchých procesných   úkonov   (zaslanie   výzvy   na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   zaslanie   žaloby žalovanému spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nej) až do postúpenia predmetnej veci inému miestne   príslušnému   súdu   nevykonal   v predmetnom   konaní   žiadne   úkony   smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu veci. V čase priebehu preskúmavaného konania na okresnom súde prípadná právna alebo skutková zložitosť veci nemohla mať vplyv na predĺženie tohto konania.

B)   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   ústavný   súd   hodnotí   ako súčinnostné.   Sťažovateľ   bol   v konaní   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, reagoval   na   výzvu   okresného   súdu   a   za   účelom   ochrany   svojho   základného   práva v predmetnom konaní využil opravné prostriedky. V správaní sťažovateľa teda ústavný súd nezistil   žiadne   okolnosti,   v   dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť   k   spomaleniu   postupu okresného súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil dlhé obdobie nečinnosti v postupe okresného súdu v predmetnom konaní, ktoré malo výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Uvedené obdobie začalo 22. júla 2003, keď nechal zákonný sudca doručiť stanovisko žalovaného k podanej žalobe sťažovateľovi, a trvalo viac ako pätnásť mesiacov, t. j. do 4. novembra 2004, keď vo veci konajúci sudca nechal spis v tejto veci postúpiť Okresnému súdu Banská Bystrica ako súdu miestne   príslušnému   a upovedomiť   o tomto   úkone   účastníkov   konania.   Nečinnosť okresného súdu vo vyššie označenom období bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka,   je   potrebné   považovať   za   zbytočný   prieťah   v konaní   v zmysle   čl.   48   ods.   2 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvalo viac ako jeden rok a desať mesiacov. Z uvedenej doby takmer pätnásť mesiacov (t. j. jeden rok a tri mesiace)   tvorí   obdobie,   v ktorom   v dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu   dochádzalo k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní.

S ohľadom na vyššie uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľa bolo porušené.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk, uvedená suma podľa jeho názoru „zohľadňuje charakter zbytočných prieťahov v súdnom konaní a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty a straty dôvery v efektívne a správne poskytnutie súdnej ochrany v predmetnej veci“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 15 000 Sk. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku predmetného konania s prihliadnutím na predmet   konania   okresného   súdu,   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní   (pätnásť mesiacov) a s tým spojenú ujmu sťažovateľa.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 9 352 Sk, ktoré bližšie špecifikoval ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na súd) vykonané v roku 2004 vrátane režijného paušálu (2 x 4 540 Sk po zaokrúhlení odmeny + 2 x 136 Sk = 9 342 Sk).

Pri   výpočte   trov   právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný   súd   vychádzal z   § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   účinnej   od   1.   januára   2005 a z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 19 ods. 3, § 22 ods. 3 a § 25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby uskutočnený   v období   od   1.   januára   2004   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje 4 534 Sk a hodnota režijného paušálu 136 Sk.

V súlade s týmito ustanoveniami možno teda trovy konania sťažovateľa vyčísliť ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2004 (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na súd) vrátane režijného paušálu (2 x 4 534 Sk po zaokrúhlení + 2 x 136 = 9 342 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu predstavuje 9 342 Sk.

Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 9   342   Sk   a vo   zvyšnej   časti   uplatnenému   nároku   na   náhradu   trov   konania   v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2005