znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 21/04-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., Ž. n. H.; J. B., Č.; A. B., Čadca; Z. B., Ž. n. H.; E. B., N.; F. C., B. B.; A. C., B. B.; Ing. I. C., B. B.; B. C., B. B.; V. Č., Ž. n. H.; M. Č., Ž. n. H.; E. F., Ž. n. H.; M. G., P.; J. H., B. B.; M. H., B. B.; Ž. H. Ž. n. H.; D. J., Č.; J. J., U.; Mgr. P. J., P.; I. J., P.; J. K., K.; H. K., Ž. n. H.; Ing. P. K., B. B.; M. K., Ž. n. H.; Š. K., Ž. n. H.; A. K., Ž. n. H.; D. K., V.; Š. K. Č.; Š. K., Č.; Š. K., Č.; M. K., B. B.; M. K., B. B.; J. M., B. B.; J. M., B.; H. M. L.; Ľ. N., P.; E. N., P.; L. N., P.; B. P., B. B.; MUDr. A. P., B. B.; R. P., B. B.; J. P., Z.; F. S., B. B.; P. S., P.; Ľ. S., P.; P. S., P.; M. Š., K.; MUDr. A. T., B. B.; J. V., Z.;   H.   V.,   Z.;   M.   W.,   B. B.;   A.   W.,   B.   B.; I.   W.,   B. B.,   a V.   S.,   B. B.,   zastúpených advokátkou JUDr. D. Š., Advokátska kancelária, B. B., vo veci porušenia čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky nečinnosťou Ministerstva financií Slovenskej republiky, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   a   Úradu   pre   finančný   trh   v súvislosti   s činnosťou nebankových subjektov a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť sťažovateľov A. B., J. B., A. B., Z. B., E. B., F. C., A. C., Ing. I. C., B. C., V. Č., M. Č., E. F., M. G., J. H., M. H., Ž. H., D. J., J. J., Mgr. P. J., I. J., J. K., H. K., Ing. P. K., M. K., Š. K., A. K., D. K., Š. K., Š. K., Š. K., M. K., M. K., J. M., J. M., H. M., Ľ. N., E. N., L. N., B. P., MUDr. A. P., R. P., J. P., F. S., P. S., Ľ. S., P. S., M. Š., MUDr. A. T., J. V., H. V., M. W., A. W., I. W. a V. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2003 doručená sťažnosť A. B., Ž. n. H.; J. B., Č.; A. B., Č.; Z. B., Ž. n. H.; E. B., N.; F. C., B. B.; A. C., B. B.; Ing. I. C., B. B.; B. C., B. B.; V. Č., Ž. n. H.; M. Č., Ž. n. H.; E. F., Ž. n. H.; M. G., P.; J. H., B. B.; M. H., B. B.; Ž. H., Ž. n. H.; Č.; J. J., Mgr. P. J., P.; I. J., P.; J. K. K.; H. K., Ž. n. H.; Ing. P. K., Hečkova 3, B. B.; M. K., Ž. n. H.; Š. K., Ž. n. H.; A. K., Ž. n. H.; D. K., V.; Š. K.Č.; Š. K., Č.; Š. K., Č.; M. K., B. B.; M. K., B. B.; J. M., B. B.; J. M., B.; H. M., L.; Ľ. N., P.; E. N., P.; L. N., P., B. P., B. B.; MUDr. A. P., B. B.; R. P., B. B.; J. P., Z.; F. S., B. B.; P. S., P.; Ľ. S., P.; P. S., P.; M. Š., K.; MUDr. A. T., B. B.; J. V., Z.; H. V., Z.; M. W., B. B.; A. W. B. B.; I. W., B. B., a V. S. B. B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených   advokátkou   JUDr.   D.   Š.,   Advokátska   kancelária,   B.   B.,   ktorou   namietali porušenie čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) nečinnosťou Ministerstva financií   Slovenskej   republiky,   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky, Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky a Úradu pre finančný trh v súvislosti s činnosťou nebankových subjektov.

Sťažovatelia uviedli, že so spoločnosťami Horizont Slovakia, a. s., Košice; BMG, s. r. o., Košice; AGW, a. s., Košice, ako aj s BDV – družstvom Banská Bystrica uzavreli v presnejšie   neuvedenom   čase   rôzne   typy   zmlúv   (zmluvy   o pôžičke,   zmluvy   o tichom spoločenstve, zmluvy o budúcich darovacích zmluvách, ako aj dohody o vrátení ďalšieho vkladu s BDV – družstvom Banská Bystrica), na základe ktorých v zmysle dohodnutého plnenia poskytli svoje finančné prostriedky označeným podnikateľským subjektom (ďalej aj „nebankové subjekty“).

Sťažovatelia tak konali podľa vyjadrenia právnej zástupkyne predovšetkým preto, lebo „tieto spoločnosti ponúkali občanom výhodné zhodnotenie ich finančných vkladov“, pričom   uzatvorením   menovaných   zmlúv „prevzali   uvedené   subjekty   na   seba   zmluvnú povinnosť zabezpečiť vkladateľom podiel na zisku, výnos, alebo zúročenie vkladov“.

Podľa právnej zástupkyne sťažovateľov: „Niet pochýb o tom, že uvedené spoločnosti vykonávali   činnosť   na   základe   verejnej   výzvy,   zhromažďovali   finančné   prostriedky   za účelom   investovania   v zmysle   zákona   č.   248/1992   Zb.   o investičných   spoločnostiach a investičných fondoch. Táto činnosť, podľa uvedeného zákona podlieha licenciám. (...)“

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   namietajú,   že   ústredné   orgány   štátnej   správy a špeciálne orgány   štátu „t.   j.   Ministerstvo   financií   SR,   Ministerstvo   spravodlivosti   SR, Ministerstvo vnútra SR, Generálna prokuratúra, Úrad pre finančný trh a Ústredné daňové riaditeľstvo   v rámci   svojich   zákonných   povinností   nevenovali   dostatočnú   pozornosť pôsobeniu tzv. nebankových subjektov. Podiel viny nesie vláda Slovenskej republiky, ktorá nedokázala v rámci svojej ústavnej povinnosti zabezpečiť ochranu majetku občanov, lebo včas a účinne nezasiahla. (...) Sťažovatelia tvrdenie o zodpovednosti Ministerstva financií SR a ďalších Ústredných orgánov SR za nezákonnú činnosť tzv. nebankových subjektov a ich   následný   krach   opierajú   o ustanovenia   zákona   č.   347/1990   Zb.   o organizácii Ministerstiev, predovšetkým o §§ 4, 16, 28, 29 a 30, ďalej o ustanovenia §§ 59, 60 a 62 zákona č. 385/1999 Z. z. o kolektívnom investovaní v platnom znení, podľa ktorého dohľad vykonáva „Úrad“,   pričom zákonodárca mal na mysli Úrad pre finančný trh,   kreovaný zákonom   329/2000   Z.   z.“.   V tejto   súvislosti   sťažovatelia   poukazujú   na   čl.   12   ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, podľa ktorého každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   právnej   zástupkyne   sťažovateľov „Medzi   nečinnosťou   vlády,   ústredných orgánov   štátnej   správy,   špeciálnych   orgánov   SR,   pri   zabránení   nezákonnej   činnosti tzv. nebankových   subjektov   a poškodením   sťažovateľov   je   priama   súvislosť,   čím   štát Slovenská republika týmto občanom spôsobil ujmu na ich právach“, pričom „Sťažovatelia využili   bezúspešne   všetky možné prostriedky nápravy a v danom   prípade je   ich   právom domáhať sa ochrany na Ústavnom súde Slovenskej republiky“.

Na základe tvrdení obsiahnutých v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd ich sťažnosť prejednal a nálezom vyslovil: „Nekonaním Ministerstva financií Slovenskej republiky, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, Úradu pre finančný trh Slovenskej republiky bolo porušené ústavné právo sťažovateľov zakotvené v čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky a priznáva sa im diferencované finančné zadosťučinenie, ktoré bude vyplatené Ministerstvom financií do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti nálezu takto: (...)“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   55   ods.   1   ústavy   hospodárstvo   Slovenskej   republiky   sa   zakladá   na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.

Podľa   čl.   55 ods.   2 ústavy   Slovenská   republika chráni a podporuje   hospodársku súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či sú splnené zákonom ustanovené podmienky na jeho prijatie na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu podania a najmä návrhu na rozhodnutie (petitu) vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie čl. 55 ústavy v dôsledku nečinnosti príslušných orgánov Slovenskej republiky vo vzťahu k pôsobeniu nebankových subjektov.

Základnou ústavnou podmienkou konania o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je sťažovateľom namietané porušenie   niektorých   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   zaručených   v   ústave,   alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, pričom   ochrana   uvedeného   práva   v okolnostiach   daného   prípadu   nepatrí   do   právomoci všeobecných súdov.

V ustanoveniach čl. 55 ústavy sú zakotvené základné ústavné princípy limitujúce právnu   úpravu   hospodárskych   a ekonomických   aktivít   v Slovenskej   republike,   ako   aj samotnú   hospodársku   politiku   štátu   na   báze   trhovej   ekonomiky   zahŕňajúc   podporu a ochranu   konkurenčného   hospodárskeho   prostredia,   vytváranie   právnych   prostriedkov a záruk   proti   obmedzovaniu   hospodárskej   súťaže   (napr.   PL.   ÚS   13/97)   za   súčasného rešpektovania   záujmu   na   zabezpečení   trvalo   udržateľného   rozvoja   v oblasti   ochrany prírodných zdrojov a životného prostredia, ako aj v oblasti sociálnej.

Z ustanovení čl. 55 ústavy však nemožno vyvodiť pozitívne právo fyzickej osoby alebo   právnickej   osoby   voči   štátu   (prípadne   jeho   mocenským   orgánom)   na   elimináciu, prípadne   kompenzáciu   strát   vyplývajúcich   z rizík   spojených   s jej   dobrovoľnou   účasťou v podnikateľských,   resp.   súkromnoprávnych   vzťahoch   založených   na   báze   zmluvnej voľnosti.

V okolnostiach daného prípadu nepokladal preto ústavný súd samotný čl. 55 ústavy za ústavnú bázu pre poskytnutie ústavnej ochrany sťažovateľov.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade orgány, ktoré sťažovatelia vo svojej sťažnosti označili ako porušiteľov ich základných práv, sa tohto porušenia, tak ako to v petite sťažnosti žiadajú sťažovatelia vysloviť, nemohli dopustiť.

Táto skutočnosť zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľov z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Sťažovatelia   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   poukázali   aj   na   čl.   20   ods.   1   ústavy garantujúci právo vlastniť majetok, rovnosť vlastníckeho práva, ako aj rovnakú ochranu vlastníckeho práva všetkých vlastníkov v spojení s čl. 12 ústavy. Vo vzťahu k uvedeným článkom   sa   však   sťažovatelia   rozhodnutia   ústavného   súdu   nedomáhali.   Ústavný   súd   sa preto, súc viazaný návrhom (20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), sťažnosťou sťažovateľov zaoberal v rozsahu, v akom predmet konania vymedzila právna zástupkyňa sťažovateľov v petite sťažnosti.

Pokiaľ   však   ide   o uvedenú   časť   odôvodnenia   sťažnosti,   možno   poukázať   na rozhodnutie   ústavného   súdu   z 29.   októbra   2003   v obdobnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn. II. ÚS 220/03, v ktorom ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti   pre   absenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   porušením   základných   práv sťažovateľov   (vlastníckeho   práva   upraveného   v čl.   20   ods.   1   ústavy)   a sťažovateľmi označenou   nečinnosťou   orgánov   verejnej   moci   (vlády   Slovenskej   republiky,   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky,   Úradu   pre   finančný   trh,   Ústredného   daňového riaditeľstva,   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky,   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky a Národnej banky Slovenska).

Taktiež je potrebné uviesť, že ochrana vlastníckeho práva porušeného spôsobením majetkovej škody v dôsledku prípadného nesprávneho úradného postupu štátnych orgánov patrí do právomoci všeobecných súdov (§ 18 a § 26 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom), v dôsledku čoho je v takýchto prípadoch v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy vylúčená právomoc ústavného súdu konať o veci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2004