znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 21/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2002 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť R. D., bytom Bratislava, M. M., bytom Bratislava, A.   L.,   bytom   Bratislava,   a PhDr.   H.   H.,   bytom   Bratislava,   ktorou   namietajú   porušenie svojich   ľudských   práv   bývalými   obvodnými   národnými   výbormi,   a to   Bratislava   I, Bratislava II a Bratislava IV, a Okresným úradom Bratislava II postupom pri vybavovaní ich žiadostí o navrátenie nehnuteľností, a takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť R. D., M. M., A. L. a PhDr. H. H.   o d m i e t a   pre nepríslušnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. februára doručené   podanie   R.   D.,   bytom   Bratislava,   M.   M.,   bytom   Bratislava,   A.   L.,   bytom Bratislava,   a   PhDr.   H.   H.,   bytom   Bratislava   (ďalej   len   „navrhovateľky“),   nazvané „Sťažnosť – porušenie právnych predpisov a ľudských práv“. Navrhovateľky namietajú, že bývalé obvodné národné výbory, a to Bratislava I, Bratislava II a Bratislava IV, a Okresný úrad   Bratislava   II   porušili   §   20   zákona   č.   71/1967   Zb.   o správnom   konaní   (správny poriadok) a ich bližšie neurčené ľudské práva tým, „... keď ako nepríslušné správne orgány nepostúpili   naše   podania   príslušnému   správnemu   orgánu,   teda   pozemkovému   úradu“. Naviac   Obvodný   národný   výbor   Bratislava   II   listom   č.   Fin/1653/90   výslovne   oznámil: „Vašu žiadosť vedieme v evidencii a   po účinnosti nových právnych noriem, na základe ktorých bude možné uplatniť si vlastnícke nároky, budeme vo veci konať.“

Okresný úrad Bratislava II rozhodnutím č. j. 343/97/OPPaLH/Tk z 25. júna 1998 R. D.   nepriznal   právo   ku   v ňom   uvedeným   nehnuteľnostiam,   lebo svoj   nárok   uplatnila   na príslušnom orgáne až 15. mája 1997, hoci tak mala urobiť v prekluzívnej lehote do 31. decembra 1992. Okresný úrad Bratislava II teda neuznal podanie právneho predchodcu navrhovateľky K. D. urobené voči iným orgánom do konca roka 1992.

Proti uvedenému rozhodnutiu podala R. D. 28. júna 1998 odvolanie Krajskému súdu v Bratislave, ktorý napadnuté rozhodnutie rozsudkom sp. zn. 27 S 134/98 z 29. septembra 1998 potvrdil a osvojil si v zásade právnu argumentáciu Okresného úradu Bratislava II.

Ústavný   súd   vyhodnotil   podanie   ako   ústavnú   sťažnosť   podľa   čl.   127   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), lebo táto predstavuje jediný typ podania, ktorým sa môže občan domáhať ochrany svojich práv pred ústavným súdom.

Podľa   tvrdenia   navrhovateliek   došlo   k porušeniu   ľudských   práv   konaniami obvodných národných výborov, a to Bratislava I, Bratislava II a Bratislava IV, v rokoch 1990 až 1992. Ústavný súd vznikol 17. marca 1993. Ústavný súd poskytuje ochranu pred porušeniami základných práv a slobôd, ku ktorým došlo po jeho vzniku alebo ktoré po jeho vzniku pokračujú. Z obdobného právneho názoru vychádzal ústavný súd už napríklad vo svojich rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 26/95 a sp. zn. III. ÚS 98/01.

Rozhodnutie   Okresného   úradu   Bratislava   II   č.   j.   343/97/OPPaLH/Tk   už   bolo preskúmané Krajským súdom v Bratislave, čo vylučuje príslušnosť ústavného súdu, lebo podľa   čl.   127   ústavy   rozhoduje   ústavný   súd   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, iba ak o nich nerozhoduje iný súd. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave nemožno pokladať vo vzťahu k navrhovateľkám za arbitrárne a ústavný súd nie je príslušný preskúmať jeho právnu argumentáciu. Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 15/94 vyslovil: „Ústavný súd SR nemôže nahrádzať procesné úkony všeobecných súdov a ani rozhodovať namiesto nich v občianskoprávnych veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov.“ Uvedený právny názor je použiteľný aj po účinnosti ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. z 23. februára 2001,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   Ústava   Slovenskej   republiky   č.   460/1992   Zb.   v znení neskorších predpisov. Preto ústavný súd nemôže v právnej veci navrhovateliek, tak ako sa toho domáhajú, vyniesť nový rozsudok.

Nedostatok   príslušnosti   ústavného   súdu   zaoberať   sa   ústavnou   sťažnosťou navrhovateliek   nie   je   možné   odstrániť.   Preto   ich   ústavný   súd   nevyzýval   na   doplnenie ústavnej sťažnosti ani na odstránenie jej vád.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.