znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 209/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenýchadvokátom   JUDr.   Jánom   Sopiakom,   Štefánikova   17,   Humenné,   vo   veci   namietanéhoporušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Humennéč. k. 10 C/173/2010-208   z 12.   júna   2014   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešoveč. k. 18 Co/167/2014-223 z 28. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola4. decembra 2014   doručená   sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Humenné (ďalej   len   „okresný   súd“)č. k. 10 C/173/2010-208 z 12. júna 2014 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len„krajský súd“) č. k. 18 Co/167/2014-223 z 28. augusta 2014.  

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli: „... V konaní OS v Humennom 10C 173/2010 bol prejednávaný žalobný návrh zo dňa 2.12.2010 nás sťažovateľov, ktorým sme žiadali určiť, že parcela ⬛⬛⬛⬛ orná pôda o výmere 357 m2, ktorá je zapísaná na LV ⬛⬛⬛⬛ patrí do dedičstva po našej neb. matke ⬛⬛⬛⬛, rod. ⬛⬛⬛⬛.

Žalobný   návrh,   ktorému   v   konečnom   dôsledku   bolo   vyhovené,   sme   podávali   z dôvodu, že naša sestra ⬛⬛⬛⬛, rod. na základe nepravdivých tvrdení si dala osvedčiť vlastníctvo k parcele ⬛⬛⬛⬛ a to formou notárskej zápisnice o vydržaní.

Po   právoplatnom   rozhodnutí   vo   veci   samej   potom   bolo   samostatným   uznesením rozhodované o trovách konania, pričom prvostupňový súd nám najprv svojim uznesením 10C   173/2010   zo   dňa   30.1.2014   trovy   konania   pozostávajúce   zo   zaplatených   súdnych poplatkov a trov nášho práv. zastúpenia priznal, ale toto uznesenie na základe odvolania našej sestry, bolo zrušené uznesením KS v Prešove 18C 62/2014 zo dňa 27.2.2014 zrušené. Následne I. stupňový súd teda OS v Humennom svojim uznesením, ktoré teraz svojou sťažnosťou napadáme a považujeme za protiústavné a to uznesením 10C 173/2010 zo dňa 12.6.2014 trovy konania nepriznal a toto uznesenie bolo potvrdené uznesením KS v Prešove 18Co 167/2014 zo dňa 28.8.2014. ktoré je podľa názoru rovnako nezákonné a protiústavné. Tak I. stupňový súd ako aj odvolací súd svoje rozhodnutia o nepriznaní trov konania opreli o ust. § 150 ods. 1 O. s. p., z ktorého vyplýva, že ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo z časti priznať. Dôvody hodné osobitného zreteľa pre ktoré nám súdmi neboli priznané trovy konania, súdy videli v tom, aké v čase sporu boli majetkové, sociálne, osobné a iné pomery na strane našej sestry, ktorá v pôvodnom konaní vystupovala ako žalovaná, pričom z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že tieto pomery i na našej strany sú viacmenej obdobné ako u pôvodnom konaní žalovanej, avšak súdy ich vyhodnotili ako pomery, ktoré sú pri porovnávaní s pomermi žalovanej neporovnateľne lepšie. Máme ale za to, že pri rozhodovaní o trovách konania nemôžu sa súdy riadiť takouto zjednodušenou numerickou úvahou, že pomery na strane úspešného   účastníka sú o   niečo,   povedzme   o 100   € lepšie ako u   druhej   strany, ktorá v konaní úspešná nebola. Dôvody hodné osobitného zreteľa ak sa pri rozhodovaní o trovách konania použije ust. § 150 O. s. p. treba skúmať a hodnotiť v širších súvislostiach. K tomu treba uviesť nasledovne.

V prvom rade musia súdy vychádzať z toho, že aplikácia ust. § 150 O. s. p. pri rozhodovaní o trovách konania sa môže použiť len výnimočne a základnou zásadou pri rozhodovaní o náhrade trov konania je zásada zodpovednosti za výsledok sporu. Z tohto pohľadu   potom,   aby súdy mohli   použiť ust.   § 150   O.   s. p. pri   rozhodovaní o   trovách konania, treba brať zreteľ i na tú skutočnosť, aké okolnosti viedli účastníkov konania na strane žalobcov k uplatneniu svojho práva na súde, kto dal príčinu k vedeniu sporu a aký bol potom postoj oboch sporových strán v konaní k prejednávanej veci. Ako z pohľadu rozhodovania súdov o trovách konania a to či už OS v Humennom alebo KS v Prešove bola vyhodnotená tá skutočnosť, že ochrany svojich vlastníckych práv sme sa nemohli dovolať iným spôsobom ako žalobou na súde, že na vedenie sporu sme nevyhnutne potrebovali právne   zastúpenie,   nakoľko   my   nemáme   právnické   vzdelanie,   že   v   pôvodnom   konaní žalovaná, teda naša sestra kládla odpor, i keď dobre vedela, že vlastníctvo k parcele, ktorá bola   predmetom   sporu   si   dala   osvedčiť   neoprávnene,   že   dokonca   sa   dala   zastupovať advokátkou, to nám v rozhodnutiach týchto súdov v ich odôvodneniach chýba. Nevieme teda ako z pohľadu rozhodovania o trovách konania si všímali tak prvostupňový ako aj odvolací súd okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ako potom vyhodnotili i postoj účastníkov v konaní.

V druhom rade treba tiež poukázať na to, že súdy ak túto zásadu, alebo toto zákonné ustanovenie, teda ust. § 150 O. s. p. pri rozhodovaní o trovách konania výnimočne použijú, trovy konania úspešnému účastníkovi môžu nepriznať buď celkom alebo len z časti. Prečo súdy v prípade ak mali za to, že na rozhodovanie o trovách konania treba použiť výnimočne § 150 O. s. p. a nepriznať nám trovy konania, nezaoberali sa i otázkou len prípadného čiastočného nepriznania trov konania úspešnému účastníkovi konania, to nevieme a nedá sa to ani z týchto rozhodnutí zistiť. Chýba nám totiž v zdôvodneniach napadaných uznesení okresného i krajského súdu, či sa súdy touto otázkou vôbec zaoberali a ak sa ňou zaoberali, k akému dospeli záveru...“

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   rozhodolnálezom, ktorým   vysloví,   že uznesením   okresného   súdu   č.   k.   10   C/173/2010-208z 12. júna 2014 a uznesením krajského súdu č. k. 18 Co/167/2014-223 z 28. augusta 2014bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenie okresnéhosúdu   č.   k.   10   C/173/2010-208   z 12.   júna   2014   a uznesenie   krajského   súduč. k. 18 Co/167/2014-223 z 28. augusta 2014 zruší a vec vráti na ďalšie konanie a priznásťažovateľom úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. 10 C/173/2010-208 z 12. júna 2014,preskúmaniu   ústavnosti   tohto   rozhodnutia   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarityzakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiachfyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných právalebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).

Takýmto súdom   bol   krajský   súd,   ktorý   napadnuté   uznesenie   okresného   súdupreskúmal v odvolacom konaní. Krajský súd rozhodol uznesením č. k. 18 Co/167/2014-223z 28.   augusta   2014.   V tejto   časti   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   svojejprávomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu č. k. 18 Co/167/2014-223 z 28. augusta2014,   ktorým   tento   súd   v odvolacom   konaní   potvrdil   uznesenie   okresného   súduč. k. 10 C/173/2010-208   z 12.   júna   2014,   sťažovatelia   sťažnosťou   namietajú   porušeniesvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, žek úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovaniea ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniťkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravytakýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez akejkoľvek   diskriminácie   každému   z   nositeľovzákladných   práv   a   slobôd.   Koncepcia týchto   konaní   musí   zabezpečovať   reálny   výkona ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesnézáruky   základných   práv   a slobôd.   Existenciou   takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajúústavné   požiadavky   späté   s uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchtokonaní   predpokladá   aj   to,   že orgán   verejnej   moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konaniauskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a s využitím   všetkým   zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu   verejnej   moci(II. ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym   postupom   sa   v rozhodovacom   procesevylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postaveniavyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   §   150   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v zneníneskorších predpisov ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočnenáhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, čiúčastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvomúkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazyuplatniť.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;Hiro   Balani   c.   Španielsko   z 9. 12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým namietajú, že krajský súd napadnuté uznesenieneodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými námietkami sťažovateľov.Podľa názoru sťažovateľov krajský súd nesprávne posúdil dôvody hodné osobitného zreteľa,ktoré viedli k nepriznaniu náhrady trov konania úspešným sťažovateľom. V dôsledku tohomalo dôjsť podľa sťažovateľov k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia č. k. 18 Co/167/2014-223 z 28. augusta2014 krajský súd uviedol:

„... Podľa § 150 O. s. p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo z časti priznať.

Z   citovaného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   nevyplývajú   taxatívne vymedzené dôvody hodné osobitného zreteľa a z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že tieto sa skúmajú v konkrétnom prípade na konkrétne podmienky. V danom prípade súd prvého stupňa v skoršom rozhodnutí vychádzal zo zásady úspechu a z ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. a priznal žalobcom v 1/ až 3/ rade náhradu trov konania v celkovej sume 1.508,- eur. Tieto pozostávali tak zo zaplatených súdnych poplatkov z konania a z odvolania a tiež z náhrady   trov   právneho   zastúpenia,   keďže   žalobcovia   v   1/   až   3/   rade   boli   zastúpení advokátom.

Odvolací súd v dôsledku odvolania žalovanej toto skoršie rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a uložil povinnosť súdu prvého stupňa dôsledne skúmať pomery na strane žalobcov v 1/ až 3/ rade a tiež na strane žalovanej a z tohto pohľadu z oboch procesných strán skúmať okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré je možné podriadiť pod ustanovenie § 150 O. s. p.. Konkrétne v tejto veci malo ísť o osobné, majetkové a zárobkové pomery na strane žalovanej, na ktoré poukázala už v skoršom odvolaní, keďže je poberateľkou starobného dôchodku vo výške 272 eur a ešte má vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu, ktoré študuje dennou formou na vysokej škole a 2/3 príjmu zo starobného dôchodku sú použité na bývanie a náklady s tým spojené.

Ako vyplynulo zo skutočností, ktoré boli predložené v rámci konania pred súdom prvého stupňa nič sa nezmenilo na pomeroch žalovanej, naďalej je starobnou dôchodkyňou, naďalej má vyživovaciu povinnosť a výdavky sú spojené predovšetkým s bývaním a užívaním bytu. Je rozvedená a na náklady, ktoré sú spojené s bývaním a užívaním bytu prispieva výlučne žalovaná.

Pokiaľ ide o žalobcov v 1/ až 3/ rade, z odvolania k uzneseniu, ktorým súd nepriznal náhradu trov konania účastníkom na strane žalobcov vyplynulo, že žalobca v 1/ rade žije v spoločnej domácnosti s manželkou, obaja sú evidovaní na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, žijú v spoločnom staršom rodinnom dome a starajú sa o jedno nezaopatrené dieťa. Žalobkyne v 2/ a 3/ rade pracujú v zahraničí na turnusoch.

Porovnaním týchto pomerov na strane žalobcov v 1/ až 3/ rade a na strane žalovanej správne dospel súd prvého stupňa k záveru, že sú tu okolnosti hodné osobitného zreteľa vzhľadom na vyššie spomenutú sociálnu situáciu žalovanej v porovnaní na strane žalobcom v 1/ až 3/ rade. Z týchto dôvodov je možné súhlasiť s odôvodnením súdu prvého stupňa a odvolací súd naviac poukazuje na to, že tieto pomery na strane žalobcov v 1/ až 3/ rade a žalovanej   neporovnateľné   v   neprospech   žalovanej,   a   preto   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p..

Naviac je potrebné poukázať, že úhrada nákladov alebo trov konania vo výške 1.508 eur by pri príjme a povinnostiach žalovanej voči dieťaťu, ktoré ešte nie je schopné samo sa živiť, by malo likvidačný charakter voči žalovanej. Pokiaľ ide o argumenty žalobcov, že uhradila   trovy   u   notára   v   minulosti   pri   vydaní   osvedčenia,   ktoré   práve   bolo   potom predmetom   tohto   konania,   kde   opäť   vznikli   trovy   konania,   táto   okolnosť   nemôže   byť rozhodujúca   pre   posúdenie   náhrady   trov   konania   v   tomto   spornom   konaní,   keďže   sa vychádza zo skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce v čase rozhodovania o veci a pomery, ktoré boli   u žalovanej v minulosti ani okolnosť,   že vyvolala súdny spor nemôže byť jedinou skutočnosťou, na ktorú by súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadal...“

Na   základe   citovaného   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v napadnutomuznesení   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   s   relevantnýmiodvolacími   námietkami   sťažovateľov,   s   ktorými   sa   nestotožnil,   a   preto   uznesenie   súduprvého stupňa potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožnopodľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j.také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp.popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnychpredpisov.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutým uznesenímkrajského súdu č. k. 18 Co/167/2014-223 z 28. augusta 2014 a základným právom podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovatelianamietajú,   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   na   základe   ktorej   by   ústavný   súdpo prípadnom   prijatí   sťažností   na ďalšie   konanie   reálne   mohol   dospieť   k   záveru   o   ichporušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľovv časti,   v ktorej   namietajú   porušenie   svojich   práv   uznesením   krajského   súduč. k. 18 Co/167/2014-223 z 28. augusta 2014, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch   sťažovateľov   uplatnených   v petite   sťažnosti   (zrušenie   napadnutého   uzneseniakrajského   súdu   č.   k.   18   Co/167/2014-223   z 28.   augusta   2014,   vrátenie   veci   na   ďalšiekonanie a priznanie úhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015