SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 209/2015-7
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenýchadvokátom JUDr. Jánom Sopiakom, Štefánikova 17, Humenné, vo veci namietanéhoporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Humennéč. k. 10 C/173/2010-208 z 12. júna 2014 a uznesením Krajského súdu v Prešoveč. k. 18 Co/167/2014-223 z 28. augusta 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola4. decembra 2014 doručená sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“)č. k. 10 C/173/2010-208 z 12. júna 2014 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len„krajský súd“) č. k. 18 Co/167/2014-223 z 28. augusta 2014.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli: „... V konaní OS v Humennom 10C 173/2010 bol prejednávaný žalobný návrh zo dňa 2.12.2010 nás sťažovateľov, ktorým sme žiadali určiť, že parcela ⬛⬛⬛⬛ orná pôda o výmere 357 m2, ktorá je zapísaná na LV ⬛⬛⬛⬛ patrí do dedičstva po našej neb. matke ⬛⬛⬛⬛, rod. ⬛⬛⬛⬛.
Žalobný návrh, ktorému v konečnom dôsledku bolo vyhovené, sme podávali z dôvodu, že naša sestra ⬛⬛⬛⬛, rod. na základe nepravdivých tvrdení si dala osvedčiť vlastníctvo k parcele ⬛⬛⬛⬛ a to formou notárskej zápisnice o vydržaní.
Po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej potom bolo samostatným uznesením rozhodované o trovách konania, pričom prvostupňový súd nám najprv svojim uznesením 10C 173/2010 zo dňa 30.1.2014 trovy konania pozostávajúce zo zaplatených súdnych poplatkov a trov nášho práv. zastúpenia priznal, ale toto uznesenie na základe odvolania našej sestry, bolo zrušené uznesením KS v Prešove 18C 62/2014 zo dňa 27.2.2014 zrušené. Následne I. stupňový súd teda OS v Humennom svojim uznesením, ktoré teraz svojou sťažnosťou napadáme a považujeme za protiústavné a to uznesením 10C 173/2010 zo dňa 12.6.2014 trovy konania nepriznal a toto uznesenie bolo potvrdené uznesením KS v Prešove 18Co 167/2014 zo dňa 28.8.2014. ktoré je podľa názoru rovnako nezákonné a protiústavné. Tak I. stupňový súd ako aj odvolací súd svoje rozhodnutia o nepriznaní trov konania opreli o ust. § 150 ods. 1 O. s. p., z ktorého vyplýva, že ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo z časti priznať. Dôvody hodné osobitného zreteľa pre ktoré nám súdmi neboli priznané trovy konania, súdy videli v tom, aké v čase sporu boli majetkové, sociálne, osobné a iné pomery na strane našej sestry, ktorá v pôvodnom konaní vystupovala ako žalovaná, pričom z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že tieto pomery i na našej strany sú viacmenej obdobné ako u pôvodnom konaní žalovanej, avšak súdy ich vyhodnotili ako pomery, ktoré sú pri porovnávaní s pomermi žalovanej neporovnateľne lepšie. Máme ale za to, že pri rozhodovaní o trovách konania nemôžu sa súdy riadiť takouto zjednodušenou numerickou úvahou, že pomery na strane úspešného účastníka sú o niečo, povedzme o 100 € lepšie ako u druhej strany, ktorá v konaní úspešná nebola. Dôvody hodné osobitného zreteľa ak sa pri rozhodovaní o trovách konania použije ust. § 150 O. s. p. treba skúmať a hodnotiť v širších súvislostiach. K tomu treba uviesť nasledovne.
V prvom rade musia súdy vychádzať z toho, že aplikácia ust. § 150 O. s. p. pri rozhodovaní o trovách konania sa môže použiť len výnimočne a základnou zásadou pri rozhodovaní o náhrade trov konania je zásada zodpovednosti za výsledok sporu. Z tohto pohľadu potom, aby súdy mohli použiť ust. § 150 O. s. p. pri rozhodovaní o trovách konania, treba brať zreteľ i na tú skutočnosť, aké okolnosti viedli účastníkov konania na strane žalobcov k uplatneniu svojho práva na súde, kto dal príčinu k vedeniu sporu a aký bol potom postoj oboch sporových strán v konaní k prejednávanej veci. Ako z pohľadu rozhodovania súdov o trovách konania a to či už OS v Humennom alebo KS v Prešove bola vyhodnotená tá skutočnosť, že ochrany svojich vlastníckych práv sme sa nemohli dovolať iným spôsobom ako žalobou na súde, že na vedenie sporu sme nevyhnutne potrebovali právne zastúpenie, nakoľko my nemáme právnické vzdelanie, že v pôvodnom konaní žalovaná, teda naša sestra kládla odpor, i keď dobre vedela, že vlastníctvo k parcele, ktorá bola predmetom sporu si dala osvedčiť neoprávnene, že dokonca sa dala zastupovať advokátkou, to nám v rozhodnutiach týchto súdov v ich odôvodneniach chýba. Nevieme teda ako z pohľadu rozhodovania o trovách konania si všímali tak prvostupňový ako aj odvolací súd okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ako potom vyhodnotili i postoj účastníkov v konaní.
V druhom rade treba tiež poukázať na to, že súdy ak túto zásadu, alebo toto zákonné ustanovenie, teda ust. § 150 O. s. p. pri rozhodovaní o trovách konania výnimočne použijú, trovy konania úspešnému účastníkovi môžu nepriznať buď celkom alebo len z časti. Prečo súdy v prípade ak mali za to, že na rozhodovanie o trovách konania treba použiť výnimočne § 150 O. s. p. a nepriznať nám trovy konania, nezaoberali sa i otázkou len prípadného čiastočného nepriznania trov konania úspešnému účastníkovi konania, to nevieme a nedá sa to ani z týchto rozhodnutí zistiť. Chýba nám totiž v zdôvodneniach napadaných uznesení okresného i krajského súdu, či sa súdy touto otázkou vôbec zaoberali a ak sa ňou zaoberali, k akému dospeli záveru...“
V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodolnálezom, ktorým vysloví, že uznesením okresného súdu č. k. 10 C/173/2010-208z 12. júna 2014 a uznesením krajského súdu č. k. 18 Co/167/2014-223 z 28. augusta 2014bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenie okresnéhosúdu č. k. 10 C/173/2010-208 z 12. júna 2014 a uznesenie krajského súduč. k. 18 Co/167/2014-223 z 28. augusta 2014 zruší a vec vráti na ďalšie konanie a priznásťažovateľom úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. 10 C/173/2010-208 z 12. júna 2014,preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarityzakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiachfyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných právalebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).
Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnuté uznesenie okresného súdupreskúmal v odvolacom konaní. Krajský súd rozhodol uznesením č. k. 18 Co/167/2014-223z 28. augusta 2014. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojejprávomoci na jej prerokovanie.
2. Pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu č. k. 18 Co/167/2014-223 z 28. augusta2014, ktorým tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie okresného súduč. k. 10 C/173/2010-208 z 12. júna 2014, sťažovatelia sťažnosťou namietajú porušeniesvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, žek úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovaniea ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniťkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravytakýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľovzákladných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkona ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesnézáruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajúústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchtokonaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konaniauskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci(II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procesevylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postaveniavyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 150 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočnenáhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, čiúčastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvomúkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazyuplatniť.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým namietajú, že krajský súd napadnuté uznesenieneodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými námietkami sťažovateľov.Podľa názoru sťažovateľov krajský súd nesprávne posúdil dôvody hodné osobitného zreteľa,ktoré viedli k nepriznaniu náhrady trov konania úspešným sťažovateľom. V dôsledku tohomalo dôjsť podľa sťažovateľov k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia č. k. 18 Co/167/2014-223 z 28. augusta2014 krajský súd uviedol:
„... Podľa § 150 O. s. p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo z časti priznať.
Z citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplývajú taxatívne vymedzené dôvody hodné osobitného zreteľa a z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že tieto sa skúmajú v konkrétnom prípade na konkrétne podmienky. V danom prípade súd prvého stupňa v skoršom rozhodnutí vychádzal zo zásady úspechu a z ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. a priznal žalobcom v 1/ až 3/ rade náhradu trov konania v celkovej sume 1.508,- eur. Tieto pozostávali tak zo zaplatených súdnych poplatkov z konania a z odvolania a tiež z náhrady trov právneho zastúpenia, keďže žalobcovia v 1/ až 3/ rade boli zastúpení advokátom.
Odvolací súd v dôsledku odvolania žalovanej toto skoršie rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a uložil povinnosť súdu prvého stupňa dôsledne skúmať pomery na strane žalobcov v 1/ až 3/ rade a tiež na strane žalovanej a z tohto pohľadu z oboch procesných strán skúmať okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré je možné podriadiť pod ustanovenie § 150 O. s. p.. Konkrétne v tejto veci malo ísť o osobné, majetkové a zárobkové pomery na strane žalovanej, na ktoré poukázala už v skoršom odvolaní, keďže je poberateľkou starobného dôchodku vo výške 272 eur a ešte má vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu, ktoré študuje dennou formou na vysokej škole a 2/3 príjmu zo starobného dôchodku sú použité na bývanie a náklady s tým spojené.
Ako vyplynulo zo skutočností, ktoré boli predložené v rámci konania pred súdom prvého stupňa nič sa nezmenilo na pomeroch žalovanej, naďalej je starobnou dôchodkyňou, naďalej má vyživovaciu povinnosť a výdavky sú spojené predovšetkým s bývaním a užívaním bytu. Je rozvedená a na náklady, ktoré sú spojené s bývaním a užívaním bytu prispieva výlučne žalovaná.
Pokiaľ ide o žalobcov v 1/ až 3/ rade, z odvolania k uzneseniu, ktorým súd nepriznal náhradu trov konania účastníkom na strane žalobcov vyplynulo, že žalobca v 1/ rade žije v spoločnej domácnosti s manželkou, obaja sú evidovaní na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, žijú v spoločnom staršom rodinnom dome a starajú sa o jedno nezaopatrené dieťa. Žalobkyne v 2/ a 3/ rade pracujú v zahraničí na turnusoch.
Porovnaním týchto pomerov na strane žalobcov v 1/ až 3/ rade a na strane žalovanej správne dospel súd prvého stupňa k záveru, že sú tu okolnosti hodné osobitného zreteľa vzhľadom na vyššie spomenutú sociálnu situáciu žalovanej v porovnaní na strane žalobcom v 1/ až 3/ rade. Z týchto dôvodov je možné súhlasiť s odôvodnením súdu prvého stupňa a odvolací súd naviac poukazuje na to, že tieto pomery na strane žalobcov v 1/ až 3/ rade a žalovanej neporovnateľné v neprospech žalovanej, a preto rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p..
Naviac je potrebné poukázať, že úhrada nákladov alebo trov konania vo výške 1.508 eur by pri príjme a povinnostiach žalovanej voči dieťaťu, ktoré ešte nie je schopné samo sa živiť, by malo likvidačný charakter voči žalovanej. Pokiaľ ide o argumenty žalobcov, že uhradila trovy u notára v minulosti pri vydaní osvedčenia, ktoré práve bolo potom predmetom tohto konania, kde opäť vznikli trovy konania, táto okolnosť nemôže byť rozhodujúca pre posúdenie náhrady trov konania v tomto spornom konaní, keďže sa vychádza zo skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce v čase rozhodovania o veci a pomery, ktoré boli u žalovanej v minulosti ani okolnosť, že vyvolala súdny spor nemôže byť jedinou skutočnosťou, na ktorú by súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadal...“
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutomuznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnýmiodvolacími námietkami sťažovateľov, s ktorými sa nestotožnil, a preto uznesenie súduprvého stupňa potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožnopodľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j.také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp.popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnychpredpisov.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesenímkrajského súdu č. k. 18 Co/167/2014-223 z 28. augusta 2014 a základným právom podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovatelianamietajú, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súdpo prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ichporušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľovv časti, v ktorej namietajú porušenie svojich práv uznesením krajského súduč. k. 18 Co/167/2014-223 z 28. augusta 2014, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľov uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uzneseniakrajského súdu č. k. 18 Co/167/2014-223 z 28. augusta 2014, vrátenie veci na ďalšiekonanie a priznanie úhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2015