znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 209/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. D., zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Janči, s. r. o., Dončova 1451/21, Ružomberok, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ladislav Janči, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu   podľa   čl.   17 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného práva na prezumpciu   neviny   zaručeného čl.   50   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   č.   k.   9   Nt/4/2013-44 z 1. augusta   2013   a uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   č.   k.   3   Tos/96/2013-55 z 26. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. decembra 2013 faxom a 30. decembra 2013 poštou doručená sťažnosť P. D. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného práva   na   prezumpciu   neviny zaručeného čl. 50 ods. 2 ústavy a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného   súdu   Dolný   Kubín (ďalej   len   „okresný   súd“) č.   k.   9   Nt/4/2013-44 z 1. augusta 2013 (ďalej   aj   „uznesenie   okresného   súdu“)   a uznesením   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos/96/2013-55 z 26. septembra 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   okresného   súduč. k. 9 T/50/2011-2009 z 28. júla 2011 uznaný vinným zo spáchania dvoch zločinov lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. a) Trestného zákona a pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. a) Trestného zákona a § 122 ods. 10 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 14 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, ochranný dohľad, ochranné opatrenie zhabanie veci a tiež povinnosť nahradiť poškodeným spôsobenú   škodu.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   1   To/89/2011-2057   z 25.   októbra   2011 odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu   zamietol   a Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   mal   dovolanie   sťažovateľa   uznesením   sp.   zn.   1   Tdo   4/2012 z 21. marca 2012 odmietnuť. Podaním z 23. marca 2013 sťažovateľ žiadal okresný súd o povolenie obnovy konania, tento návrh však okresný súd uznesením č. k. 9 Nt 4/2013-44 z 1. augusta 2013 zamietol a sťažnosť proti tomuto uzneseniu okresného súdu zamietol krajský súd uznesením č. k. 3 Tos/96/2013-55 z 26. septembra 2013.

Sťažovateľ uvádza, že uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu došlo k porušeniu   jeho   základných   práv   a slobôd   a „účinky   interpretácie,   resp.   pokusu o interpretáciu zákona zo strany označených súdov prezentované uvedenými rozhodnutiami nie sú zlučiteľné s ústavou a ani s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach. Tiež sa domnievam,   že   skutkové   a   právne   závery   uvedených   rozhodnutí   sú   zjavne   nedôvodné a arbitrárne, a z ústavného hľadiska neudržateľné, pričom majú za následok porušenie môjho základného práva na spravodlivé súdne konanie.“.   Rovnako uvádza, že „konajúce súdy v rámci konania o povolení obnovy konania nesprávne interpretovali obsah, podstatu a zmysle ustanovenia § 41b zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu SR a konaní   pred   ním,   osobitne   v   nimi   vydaných   rozhodnutiach   popreli   zmysel   nižšie citovaného nálezu Ústavného súdu SR. sp. zn. PL. ÚS 106/2011“, a prezentuje názor, že okresným súdom aj krajským súdom bola posudzovaná opodstatnenosť návrhu na povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku nad rámec podaného návrhu. Sťažovateľ tvrdí, že   § 41b zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) rozširuje dôvody obnovy konania o špeciálny prípad okrem tých, ktoré definuje § 394 Trestného zákona.

Následne   sťažovateľ   opisuje   splnenie   podmienok   povolenia   obnovy   konania ustanovených   §   41b   zákona   o ústavnom   súde   a poukazuje   na   to,   že „absencia   potreby skúmania   a   preukazovania   iných   podmienok   povolenia   obnovy   v   prípadoch,   keď   sa rozsudok vydal na základe právnej normy ktorá stratila účinnosť v zmysle § 125 Ústavy SR, je viac než prirodzená. Základným znakom právneho štátu je totiž to, že právo nemôže stáť na nepráve. V zmysle uvedenej zásady preto nemožno považovať za správne či zákonné také rozhodnutie,   ktoré   vychádza   z   neústavnej,   a   teda   prvok   zákonnosti   nemajúcej   normy (zákonne je len to, čo je ústavne konformné). Ak v danom prípade bolo vydané rozhodnutie na základe normy, ktorá odporuje najvyššiemu zákonu štátu. resp. normy ktorá stratila účinnosť   a   akoby   nebola,   potom   takéto   rozhodnutie   pri   posudzovaní   jeho   zákonnosti a ústavnej konformity nemôže principiálne obstáť. Už samotná snaha dnes ho legitimizovať z odôvodením, že treba skúmať aj naplnenie dôvodov obnovy podľa § 394 ods. I TP je nesprávna   a   potierajúca   princíp   zákonnosti   trestného   konania.   V   danej   veci   bolo predchádzajúce   konanie   charakterizované   tým,   že   pri   určovaní   trestu   bola   nesprávne zvyšovaná dolná hranica trestnej sadzby súdeného trestného činu a bol uplatňovaný právny predpis, ktorý stratil účinnosť, právny predpis odporujúci Ústave, a teda nulitný právny predpis.   Tento   predpis   nemal   byť   aplikovaný   na   žiadnu   trestnú   vec,   a   ak   sa   tak   stalo výsledok trestného konania vychádzajúci z jeho obsahuje nulitný. Uvedenú nulitu nemožno nijak   ospravedlniť   a   to   ani   poukazom   na   údajne   primeraný   trest.   Trestné   konanie poznačené   takouto   vadou   nikdy   nemôže   viesť   k   uloženiu   spravodlivého   trestu,   nakoľko konanie ako celok nie je spravodlivé.“.

V ďalšej časti sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že v jeho prípade bola aplikáciou § 41 ods. 2 Trestného zákona zvýšená nielen horná hranica trestnej sadzby na 17 rokov a 9 mesiacov, ale aj dolná hranica z 10 rokov na 13 rokov, 10 mesiacov a 20 dní, a v rámci takto nesprávne upravenej trestnej sadzby bol uvedený trest aj ukladaný. V tejto súvislosti dodáva, že na obsah „neústavného zákona nie je možno prihliadať a dôsledky vzniknuté jeho uplatnením nemôžu mať povahu aplikácie práva. Je evidentné, že vo svetle nálezu Ústavného súdu SR možno konštatovať neústavnosť časti právnej normy, podľa ktorej sa v danom prípade ukladal trest.“ V tejto súvislosti poukázal na právny názor, že konajúce súdy „v základom konaní mali za to, že trest je potrebné u odsúdeného ukladať na samej dolnej hranici zákonom určenej sadzby.... Možno teda prijať záver, že súdy s ohľadom k zohľadneným kritériám pre ukladanie trest vyslovili názor, že ods. je treba uložiť trest na samej dolnej hranici trest. Táto sa ale v dôsledku neústavnej normy nesprávne zvýšila z 10 rokov na 13 rokov 10 mesiacov 20 dní, teda takmer o 4 roky. Ak by súdy uplatnili rovnaký princíp pri ukladaní trestu odsúdenému, a trest by ukladali na samej dolnej hranici trestu, potom by zjavne neukladali trest vo výške 14 rokov ale trest na hranici 10 rokov.... Je treba viesť, že s návrhom na povolenie obnovy konania sa v danej veci stotožnil aj intervenujúci prokurátor.“.

V záveroch   sťažnosti   sťažovateľ poukazuje na publikované právne názory   (názor sudcu Okresného súdu Pezinok v periodiku Zo súdnej praxe č. 2/2013), ako aj na judikatúru ústavného   súdu,   ktorú   podľa   jeho   názoru   možno   vo   veci   aplikovať   (I. ÚS   316/2011, IV. ÚS 49/06, III. ÚS 339/08).  

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal v jeho veci takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo. P. D., podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   jeho   právo   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. 3 Tos/96/2013- 55 zo dňa 26. 9. 2013 a Uznesením Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. zn. 9 Nt/4/2013- 44 zo dňa 1. 8. 2013, porušené bolo.

2. Zrušuje sa Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 3 Tos/96/2013-55 zo dňa 26. 9. 2013 a Uznesenie Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. zn. 9 Nt/4/2013-44 zo dňa 1. 8. 2013, a vec sa vracia Okresnému súdu v Dolnom Kubíne, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.   Sťažovateľovi   P.   D.   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 331,13 Eur, ktoré je Krajský súd Žilina povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   vrátane sťažnosti   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy (a rovnako čl. 8 ods. 1 a 2 listiny) osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

2.1   K namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   uznesením okresného súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľa   uznesením   okresného   súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity   je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad   uvedených   v § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

V sťažovateľovej kauze mal právomoc poskytnúť ochranu ním označeným právam krajský súd konajúci o riadnom opravnom prostriedku. Sťažovateľ právo podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu využil. Pre rozhodnutie ústavného súdu je však podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva je preto z ústavného hľadiska podstatné a určujúce len   preskúmanie postupu   a rozhodnutia   krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho (obdobne III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.2   K namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   uznesením krajského súdu

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tos/96/2013   z   26.   septembra   2013   zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 9 Nt/4/2013 z 1. augusta 2013 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia po stotožnení sa so závermi uznesenia okresného súdu krajský súd uviedol:   „Pokiaľ   ide   o   samotný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   14   rokov   uložený odsúdenému,   tento   trest   ani   podľa   názoru   krajského   súdu   nie   je   trestom,   ktorý   by   bol v zrejmom   nepomere k závažnosti činu,   k pomerom páchateľa   alebo   by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. V tejto súvislosti   krajský súd poznamenáva,   že P.   D.   bol   odsúdený za obzvlášť   závažný zločin lúpeže a ďalšie dva zločiny lúpeže, ktorých sa dopustil spolu 6-timi útokmi za použitia zbrane. Následkom jeho konania bolo spôsobenie škody v celkovej výške 62.281,27 Eur. Ako poukázali súdy už v pôvodnom konaní, išlo o útoky, ktorých sa dopúšťal v období 34 mesiacov,   pričom   od   ďalšieho   pokračovania   v   páchaní   trestnej   činnosti   neupustil dobrovoľne,   pretože   bol   zadržaný.   Odsúdenému   bol   v   pôvodnom   konaní   ukladaný   trest v sadzbe od 10 rokov odňatia slobody až do 17 rokov, 9 mesiacov a 10 dní odňatia slobody. Pri použití asperačnej zásady sa mu ukladal trest nad sadzbu od 13 rokov, 10 mesiacov a 20   dní.   Krajský   súd   sa   stotožňuje   so   záverom   prvostupňového   súdu,   že   vzhľadom   na charakter trestnej činností,   pre ktorú bol odsúdený uznaný za vinného,   s poukazom na spôsobený   následok,   okolnosti   spáchaných   trestných   činov   a   s   poukazom   na   pomery   a možnosť nápravy odsúdeného, možno považovať uložený trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov za trest zákonný a primeraný. Ani podľa názoru krajského súdu takto uložený trest v   pôvodnom   konaní   nemožno   považovať   za   trest,   ktorý   by   bol   v   zrejmom   nepomere   k závažnosti činu, k pomerom páchateľa alebo by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. V tomto smere sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje so záverom prvostupňového súdu vyplývajúcim   z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   o   primeranosti   uloženého   trestu odsúdenému.

V súvislosti so sťažnostnými námietkami odsúdeného krajský súd poznamenáva, že s týmito   sa   nestotožňuje   a   tieto   považuje   za   neopodstatnené.   Na   rozdiel   od   názoru odsúdeného   nepovažuje   krajský   súd   samotný   nález   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn. PL. ÚS 106/2011 z 28.11.2012 za samostatný dôvod obnovy konania, nezávislý od dôvodov uvedených   v   §   394   Tr.   por.   Uvedený   nález   Ústavného   súdu   SR   je   však   podľa   názoru krajského súdu novou skutočnosťou v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. Pre povolenie obnovy konania v zmysle Trestného poriadku sa však podľa názoru krajského súdu okrem tejto novej skutočnosti vyžaduje aj splnenie podmienok obnovy konania v zmysle § 394 Tr. por. (v posudzovanom prípade v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por.). Len na základe samotného nálezu Ústavného   súdu   SR,   na   ktorý   poukázal   v   sťažnosti   odsúdený,   nemožno   podľa   názoru krajského súdu   bez   splnenia aj ďalších   podmienok uvedených   v § 394 ods.   1 Tr.   por. rozhodnúť pozitívne o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania. Prvostupňový súd potom   podľa   názoru   krajského   súdu   postupoval   správne,   keď   návrh   odsúdeného   na povolenie obnovy konania zamietol z dôvodov, že nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394 Tr. por.

Pokiaľ odsúdený poukazuje na fakt, že súdy konajúce v pôvodnom konaní mali za to, že trest je potrebné odsúdenému ukladať na dolnej hranici zákonom určenej sadzby, tu krajský súd poznamenáva, že pri použití asperačnej zásady bola dolná hranica trestnej sadzby 13 rokov, 10 mesiacov a 20 dní. Ako už vyššie konštatoval krajský súd, bez ohľadu na takto (neústavným spôsobom) určenú dolnú hranicu trestnej sadzby, je potrebné trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov uložený odsúdenému považovať za trest primeraný a zákonný, zodpovedajúci zásadám ukladania trestu v zmysle § 34 Tr. zák.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže krajský súd považuje napadnuté uznesenie okresného súdu za zákonné a zákonu zodpovedá aj konanie, ktoré predchádzalo tomuto uzneseniu, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a sťažnosť odsúdeného P. D. podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. ako nedôvodnú zamietol.“

Podstata sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľa so zamietnutím návrhu na obnovu konania   v jeho   trestnej   veci,   v ktorej   bola   pri   ukladaní   trestu   použitá   asperačná   zásada zakotvená v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorého časť textu za bodkočiarkou („súd   uloží   páchateľovi   trest   nad   jednu   polovicu   takto   určenej   trestnej   sadzby   odňatia slobody“) bola nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 (ďalej len „nález ústavného súdu“) vyhlásená za nesúladnú s ústavou.

Ústavný   súd   preskúmal   uznesenie   krajského   súdu,   v   ktorom   krajský   súd   zhrnul skutočnosti relevantné pre posúdenie sťažovateľovho návrhu na obnovu konania, stotožniac sa pritom so závermi uvedenými v uznesení okresného súdu, a s prihliadnutím na obsah podanej sťažnosti zistil, že v danej veci bol sťažovateľovi umožnený reálny prístup k súdu, keď   všeobecný   súd   na   základe   ním   podaného   návrhu   vo   veci   konal,   rozhodol   a   svoje rozhodnutie   jasne   a zrozumiteľne   odôvodnil.   Odôvodnenie   namietaného   uznesenia krajského   súdu   v konaní   o   návrhu   na   povolenie   obnovu   konania   nie   je   podľa   názoru ústavného   súdu   v rozpore   so   zárukami   vyplývajúcimi   zo   základného   práva   na   súdnu ochranu   (m. m. II. ÚS 106/05).   Reálne   garantovanie   a   uplatnenie   základného   práva na súdnu   ochranu   v konaní   o   obnovu   konania   totiž   neznamená,   aby   všeobecné   súdy preberali skutkové a právne názory strany trestného konania, ktorá sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).

Z   obsahu napadnutého uznesenia   je zrejmé, že krajský   súd stratu   účinnosti   časti právneho predpisu na základe nálezu ústavného súdu považoval za skutočnosť súdu skôr neznámu,   na   základe   ktorej   zvažoval   možnosť   povolenia   obnovy   konania   vo   veci sťažovateľa posudzovaním splnenia ďalších podmienok ustanovených na prijatie takéhoto rozhodnutia v Trestnom poriadku. Na základe svojich úvah dospel k záveru, že hoci je splnená   podmienka   existencie   novej   skutočnosti   súdu   pred   tým   neznámej,   s   ohľadom na ďalšie okolnosti prípadu, t. j. závažnosť činov spáchaných sťažovateľom, nie je v jeho prípade naplnená druhá podmienka povolenia obnovy konania, a síce že obnovené konanie by   pre   neho   prinieslo   priaznivejšie   rozhodnutie   o treste.   Primerane   pritom   vysvetlil,   že vzhľadom na rozsah spôsobeného následku z trestnej činnosti, pre ktorú bol sťažovateľ uznaný za vinného (škoda v celkovej výške 62 281 €), počet spáchaných útokov, dĺžku páchania   trestnej   činnosti,   ako   aj   dôvody   upustenia   ďalšieho   páchania   trestnej   činnosti (sťažovateľovo zadržanie) možno považovať uložený trest vo výmere 14 rokov za trest zákonný a primeraný. Preto bola sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým nebolo návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania vyhovené, krajským súdom zamietnutá.

Ústavne akceptovateľný je aj názor krajského súdu, že samotný nález ústavného súdu sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011   z 28.   novembra   2012   nie   je   samostatným   dôvodom   obnovy konania   nezávislým   od   dôvodov   uvedených   v   §   394   Trestného   poriadku   a   vydanie označeného nálezu ústavným súdom podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ešte samo osebe neznamená, že v každej veci je súd povinný rozhodnúť o povolení obnovy konania. Ústavný súd je totiž toho názoru, že povoľovaním obnovy konania „ex offo“ by došlo k nadbytočnému,   formálnemu   a   neúčelnému   prehodnocovaniu   právoplatných   rozhodnutí v trestných   veciach,   ktoré   by   boli   na   základe   návrhov   odsúdených   bez   ďalšieho preskúmavané napriek tomu, že už v konaní o obnove konania je zo všetkých okolností zrejmé,   že   obnovenie   konania   nemôže   pre   odsúdeného   privodiť   iný,   resp.   priaznivejší výsledok (podobne I. ÚS 673/2013, III. ÚS 18/2014).

Rovnako neobstojí ani námietka, že v základnom konaní mali konajúce súdy vysloviť názor, že v sťažovateľovej veci je potrebné ukladať trest „na samej dolnej hranici zákonom určenej trestnej sadzby“, pretože zo sťažovateľom predložených rozsudkov takéto závery nevyplývajú. Aj   keď sa   pri ukladaní trestu sťažovateľovi postupovalo podľa   asperačnej zásady   zakotvenej   v   §   41   ods.   2   Trestného   zákona   a to   v znení   pred   vydaním   nálezu ústavného   súdu,   okresný   súd   v rozsudku   č.   k.   9   T/50/2011-2009   z 28.   júla   2011   len konštatoval   uloženie   trestu   odňatia   slobody   pri   dolnej   hranici   rozpätia   trestnej   sadzby upraveného aplikáciou označeného ustanovenia Trestného zákona a krajský súd podobne v rozsudku   č.   k.   1   To/89/2011-2057   z 25.   októbra   2011   uviedol,   že   podľa   jeho   názoru „úhrnný   trest   odňatia   slobody   pri   dolnej   hranici   zvýšenej   trestnej   sadzby   vo   výmere 14 rokov   dostatočne   a spravodlivo   zohľadňuje   účel   trestu   z hľadiska   jeho   individuálnej i generálnej   prevencie“. Pritom   z obidvoch   rozsudkov   vyplýva,   že   pri   určení   rozpätia trestnej   sadzby   (teda   jej   hornej   hranice   boli   zohľadnené   aj   poľahčujúce   okolnosti ustanovené v § 36 Trestného zákona). Preto sa nejaví ako rozporný a ústavne neudržateľný neskorší záver okresného súdu a krajského súdu formulovaný v konaní o sťažovateľovom návrhu   na   obnovu   konania,   že   trest   uložený   označenými   rozsudkami   nie   je   v zrejmom nepomere k závažnosti činu a pomerom páchateľa.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery   krajského   súdu formulované   v uznesení   pri   aplikácii   relevantných   právnych   noriem   korešpondujú   so skutkovými   zisteniami,   a   tieto   zistenia   nie   sú   výsledkom   svojvôle,   ale   komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných na rozhodovanie o tejto otázke, ktorá   mala   z hľadiska   posúdenia   dôvodu   zamietnutia   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodujúci význam.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že tvrdená arbitrárnosť uznesenia krajského súdu majúca za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu je zjavne neopodstatnená, keďže medzi týmto uznesením a uvedenými základným právom neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol ústavný súd vysloviť jeho porušenie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   ústavný   súd   poukazuje   na   doterajšiu   judikatúru Európskeho   súdu   pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru   nespadá   konanie   o   mimoriadnych   opravných   prostriedkoch,   za   ktoré   treba bezpochyby   považovať   aj obnovu   konania   (IV. ÚS 382/09,   m.   m.   I. ÚS 5/02   A.   B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože   rozhodnutia   o   povolení   obnovy   konania   alebo   zamietnutí   návrhu   na   povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru   alebo   o   oprávnenosti   trestného   obvinenia   proti   adresátom   práv   podľa   tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania   [pozri   aj   Svák,   J.:   Ochrana   ľudských   práv   z   pohľadu   judikatúry   a   doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina 2003. s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje   na rozhodnutie   vo   veci   Callaghon   c.   Spojené   kráľovstvo   z 9. mája   1985, Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)].

Rovnako k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy ústavný súd poznamenáva, že uvedené základné právo na osobnú slobodu umožňuje pozbaviť niekoho osobnej slobody iba z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré sú prípustné len za splnenia   ustanovených   podmienok. Inými slovami, každé pozbavenie slobody   musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli   (I.   ÚS   165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). V týchto súvislostiach ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol a v súčasnom období aj je pozbavený osobnej slobody v dôsledku jeho právoplatného odsúdenia za dva zločiny lúpeže podľa § 188 ods. 1 a   2 písm.   b)   a c)   Trestného   zákona   v spojení   s §   138   písm.   a) Trestného   zákona a za pokračujúci obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. a) Trestného zákona a § 122 ods. 10 Trestného zákona rozsudkom okresného súdu č. k. 9 T/50/2011-2009 z 28. júla 2011 potvrdeným rozsudkom krajského súdu č. k. 1 To/89/2011-2057 z 25. októbra 2011. Pozbavenie jeho osobnej   slobody   výkonom   právoplatne   uloženého   trestu   odňatia   slobody   teda   je/bolo „zákonným“   zásahom   do   tohto   jeho   základného   práva   garantovaného   ústavou.   Inými slovami   ústavný   súd   nenachádza   príčinnú   súvislosť   medzi   sťažovateľom   namietaným porušením základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu,   v dôsledku   čoho   konštatuje,   že   k namietanému   porušeniu tohto práva zamietnutím návrhu na povolenie obnovy konania dôjsť nemohlo.  

Napokon   ústavný   súd   nenachádza   žiadnu   relevantnú   súvislosť   ani   medzi sťažovateľom označeným základným právom na prezumpciou neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy na jednej strane a napadnutým uznesením krajského súdu na strane druhej, pretože dôvod, na základe ktorého mohla byť povolená obnova konania, bol založený na vyslovení ústavnej nesúladnosti ustanovenia aplikovaného pri ukladaní trestu, a preto nemal žiadny dosah na výrok o vine sťažovateľa. Keďže výrok o vine sťažovateľa nemohol byť dotknutý ani prípadným povolením obnovy konania krajským súdom, ani v tejto časti ústavný súd nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa uznesenia krajského súdu   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (obdobne I. ÚS 673/2013, III. ÚS 18/2014, III. ÚS 47/2014). Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2014