znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 209/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. V., B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. B., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva „na   spravodlivý   proces“ rozsudkom Okresného súdu Bratislava V   č. k. 22 P 364/2009-175 z 9. septembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 324/10-204 z 8. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2013, doručená sťažnosť J. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ rozsudkom Okresného súdu Bratislava V   (ďalej len „okresný súd“) č. k. 22 P 364/2009-175 z 9. septembra 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 CoP 324/10-204 z 8. marca 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu zaviazaný platiť zvýšené   výživné pre svoje   dve   maloleté   deti   (na   každé   dieťa   80   eur   mesačne),   pričom rozsudkom   krajského   súdu   bol   rozsudok   okresného   súdu   potvrdený.   Podľa   názoru sťažovateľa okresný súd síce vykonal dokazovanie, ktoré však nesprávne vyhodnotil, keďže v čase rozhodovania súdu mu mali pribudnúť ďalšie dve vyživovacie povinnosti, avšak túto okolnosť prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní vôbec nebral do úvahy. Nadväzujúc na uvedené   sťažovateľ   podrobne   opisuje   skutkové   okolnosti   svojho   prípadu,   spochybňuje skutkové a najmä právne závery obidvoch napadnutých rozsudkov a namieta, že konajúce súdy nevzali do úvahy v danom prípade všetky relevantné skutočnosti.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza znenie čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 127 ústavy a v následne uvedenom petite navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal nález, ktorým vysloví, že „rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 9. 9. 2010, č. k. 22 P 364/09 a Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 8. 3. 2011, č. k. 11 CoP 324/2010 boli porušené práva sťažovateľov na spravodlivý proces a preto ÚS SR tieto rozhodnutia ruší a vracia vec Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   podania   sťažovateľa   doručeného   8.   apríla   2013 konštatuje, že táto sťažnosť napriek tomu, že sťažovateľ je zastúpený právnou zástupkyňou, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ktoré sú ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm. a) a ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania,   čo   osobitne   platí   v prípadoch,   v ktorých   osoby   požadujúce   ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Podľa   § 50   ods. 1   písm. a)   a ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   okrem všeobecných   náležitostí   uvedených   v   § 20   musí   obsahovať,   ktoré   základné   práva   alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili. K sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona   o ústavnom   súde),   teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť   východiskom   pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

V prvom rade je závažným obsahovým nedostatkom petitu brániacim meritórnemu preskúmaniu   sťažnosti   absencia   dostatočného   označenia   základných   práv   a   slobôd sťažovateľa,   ktoré   mali   byť   označenými   rozhodnutiami   porušené.   Aby   bola   formulácia návrhu na rozhodnutie úplná a zrozumiteľná, petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní viazaný, má obsahovať presné a riadne označené ustanovenia ústavy, prípadne kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy upravujúce základné práva alebo slobody. Uvedené   je   nevyhnutné   pre   vymedzenie   hraníc,   v ktorých   navrhovateľ   žiada   realizovať ústavný prieskum dodržiavania základných práv a slobôd v konaniach realizovaných súdmi.

Pri   vymedzení   porušených   základných   práv   a slobôd   nepostačuje   iba   slovné vyjadrenie, že rozhodnutím okresného súdu alebo krajského súdu boli „porušené práva… na   spravodlivý   proces“,   pretože   z takéhoto   označenia   nie   je   zrejmé,   ktoré   ustanovenie ústavy,   ústavného   zákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy   upravujúce   konkrétne   základné právo alebo slobodu malo byť podľa sťažovateľa porušené. Z nadväzného ustanovenia § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že v prípade zisteného porušenia základného práva alebo slobody musí ústavný súd v náleze aj vysloviť, ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy   bolo   porušené,   a   preto   petit   návrhu,   ktorý nezohľadňuje náležitosti vyplývajúce z uvedeného ustanovenia zákona o ústavnom súde, nemôže byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu.

Presné a nezameniteľné označenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ktoré mali   byť   porušené,   sa   pritom   nenachádza   v   celom   obsahu   sťažnosti. Neurčitosť   petitu zvýrazňuje aj skutočnosť, že zatiaľ čo jeho znenie smerujúce proti právoplatným rozsudkom naznačuje,   že   sťažovateľ   mal   pravdepodobne   v úmysle   namietať   porušenie   základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   citácia   čl.   48   ods.   2   ústavy v argumentácii sťažnosti vedie skôr k záveru, že predmetom konania pred ústavným súdom by mohlo byť aj porušenie základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti sťažovateľa, resp. porušenie práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV. ÚS 409/04,   IV.   ÚS   168/05). Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa považoval už   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   za   dostatočný   dôvod   na   odmietnutie sťažnosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd zistil, že v danej veci bola sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd podaná ústavnému súdu aj oneskorene. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno totiž   sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. V posudzovanom prípade ústavný súd zistil, že sťažovateľom napadnuté rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 30. marca 2011, preto sťažnosť doručená ústavnému súdu 8. apríla 2013, t. j. po viac ako 2 rokoch od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku okresného súdu, ako aj rozsudku krajského súdu, bola podaná dávno po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty. Navyše, pokiaľ prípadným predmetom ústavného prieskumu malo byť porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, bolo by možné sťažnosť proti rozsudku okresného súdu odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu, keďže uvedené rozhodnutie okresného súdu podliehalo podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku revíznej právomoci krajského súdu na základe podaného odvolania, čo v danej veci sťažovateľ aj využil.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť odmietol   podľa   §   25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde,   v dôsledku   čoho v   danej   veci   stratilo   opodstatnenie aj rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013