znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 209/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť D. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. G., M, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To/136/2010 a jeho uznesením z 18. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2011 doručená   sťažnosť   D.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Krajského súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   To/136/2010   a   jeho uznesením z 18. novembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 3 T/211/2009 z 26. júla 2010 odsúdený za spáchanie prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon“) k peňažnému trestu v sume 500 €. Následne krajský súd uznesením sp. zn. 3 To/136/2010 z 18. novembra 2010 odvolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   ako   nedôvodné   zamietol.   Sťažovateľ   namieta,   že týmto uznesením krajského súdu došlo k porušeniu „jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy..., ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“ z dôvodu, že v konaní bol za vinného uznaný bez toho, „aby bol usvedčovaný, čo i len jediným priamym, relevantným, dôkazom a aby vykonanými dôkazmi boli naplnené zákonné znaky skutkovej podstaty posudzovaného deliktu“.

Na tieto nedostatky poukazoval sťažovateľ počas celého trestného konania, najmä v   záverečnej   reči   26.   júla   2010   a   tiež   v   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu zo 4. augusta 2010 a v jeho doplnení zo 4. októbra 2010 a tiež 18. novembra 2010 „potom, ako advokát obžalovaného nedostal priestor na nič iné len na vyjadrenie, ako navrhuje rozhodnúť...“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   trestné   konanie   vedené   proti   nemu   nebolo   spravodlivé a „odsudzujúci   rozsudok   neobsahoval   také   odôvodnenie,   ako   predpokladá   horeuvedené rozhodnutie III. ÚS 209/04...“ a „... odvolací súd nedal jasne a zrozumiteľne odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace so spáchaním prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. - fakticky sa len stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia...“.

Takisto krajský súd konkrétne neuviedol žiadny priamy dôkaz, ktorý by ho usvedčil zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví.

Sťažovateľ je toho názoru, že všeobecné súdy rozhodli na základe záverov, ktoré sú „v   extrémnom   nesúlade   s   vykonanými   skutkovými   zisteniami,   ktoré   vybočujú   z   medzí ústavnosti,   sú   prejavom   svojvoľnej   interpretácie   príslušného   ustanovenia   právneho predpisu alebo interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti...“.

Na   základe   uvedeného   v   závere   sťažnosti   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd nálezom rozhodol takto:

„Postupom   a   Uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline,   sp.   zn.   3   To/136/2010-189 z dňa 18. novembra 2010 základné právo D. M. podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a   čl. 49 Ústavy..., ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3To/136/2010-189 z dňa 18. novembra 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi D. M. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd už konštantne vo svojich rozhodnutiach prezentuje názor, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podstatou sťažnosti sťažovateľa sú námietky, že k porušeniu jeho základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom malo dôjsť postupom krajského súdu v konaní o odvolaní vedenom pod sp. zn. 3 To/136/2010 a jeho uznesením z 18. novembra 2010, ktorý svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil, fakticky sa stotožnil len s rozsudkom okresného súdu, ktorý neuviedol žiadny priamy dôkaz, ktorý by ho usvedčil zo spáchania skutku.   Takisto   nedal   odpoveď   ani   na   jeho   konkrétne   argumenty   vznesené   v   trestnom konaní,   a to v odvolaniach   proti   rozsudku   okresného súdu.   Sťažovateľ   opiera   dôvody sťažnosti aj o tvrdenie, že skutok nikdy nespáchal, preto sa domáha nápravy spravodlivosti v   konaní   pred   ústavným   súdom.   Sťažovateľ   nesúhlasí   aj   s   hodnotením   skutkových a právnych záverov zo strany krajského súdu v jeho trestnej veci.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú o občianskoprávnych a trestných veciach.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   v   zásade   oprávnený preskúmať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou všeobecných súdov je predovšetkým interpretácia a aplikácia zákonov, kým úloha ústavného súdu spočíva v kontrole zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej   zmluve (I. ÚS 225/03).

1. Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti   zaoberal   najprv   otázkou,   či   obsah   napádaného   uznesenia   krajského   súdu opodstatňuje možnosť prijatia sťažnosti na ďalšie konanie a či účinky výkonu právomoci krajského   súdu   sú   zlučiteľné   s   ústavnými   limitmi   vyplývajúcimi   zo   sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zistil, že rozsudkom okresného súdu z 26. júla 2010 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, pretože „dňa 27. 06. 2009 asi o 19.45 hod. v mieste trvalého bydliska, v dome v obci B..., po predchádzajúcom slovnom nedorozumení, fyzicky napadol Z. J... tak, že ju udrel dlaňou   po pravej   strane tváre,   v dôsledku   čoho   poškodená spadla   na válendu   a zdvihla pravú nohu v úmysle zabrániť ďalšiemu fyzickému útoku, pričom obžalovaný ju chytil za palec na pravej nohe a tento jej vykrútil, čím jej spôsobil zranenie posledného článku prsta pravej nohy s rozvíjajúcou sa podliatinou s dobou práceneschopnosti v trvaní 22 dní“.

Za tento prečin bol sťažovateľovi uložený peňažný trest 500 € a pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, súd mu ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiacov. Súčasne okresný súd poškodenú s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Proti rozsudku okresného súdu z 26. júla 2010 podal sťažovateľ prostredníctvom svojej obhajkyne odvolanie 4. augusta 2010, ktoré doplnil ďalšími podaniami zo 4. októbra 2010 a tiež 18. novembra 2010.

Sťažovateľ v odvolaní poukázal najmä na § 2 ods. 4 Trestného poriadku, z ktorého vyplýva zásada prezumpcie neviny, ako aj na § 2 ods. 10 Trestného poriadku, v ktorom je upravená zásada náležitého zistenia skutkového stavu veci, a namietal, že skutkový základ, na základe ktorého bol uznaný vinným, bol   prevzatý iba   z výpovede poškodenej, ktorú urobila až po dva a pol mesiaci odo dňa udalosti, a nie z jej výpovede urobenej jednu hodinu po   udalosti,   ktorú   učinila   do   zápisnice   o   podaní   oznámenia   o   spáchaní   priestupku. Do tejto zápisnice neuviedla nič o tom, že by malo dôjsť k jej fyzickému napadnutiu v oblasti nôh a vykrúteniu palca na pravej nohe. Uviedol, že výpoveď poškodenej nie je vierohodná, a preto nemôže byť podkladom pre rozhodnutie okresného súdu. Navrhol, aby krajský   súd   napadnutý   rozsudok   zrušil   a   jeho oslobodil   spod   obžaloby,   pretože   nebolo dokázané, že sa skutok stal.

Okrem   toho   sťažovateľ   poprel   spáchanie   uvedeného   úmyselného   trestného   činu a   tvrdil,   že „nikdy   nemal   úmysel,   ktorý   by   smeroval   k   ublíženiu   na   zdraví“,   viackrát spochybnil   odborné   vyjadrenia   lekárov,   ktorí   sa   vyjadrovali   k   zraneniam   poškodenej   v prípravnom konaní, a uviedol, že proti nemu neexistoval žiadny priamy dôkaz, ktorý by odôvodňoval   opodstatnenosť   vzneseného   obvinenia.   Takisto   poukázal   aj   na   výpovede poškodenej   učinené   pred   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní,   ktoré   si   navzájom odporovali,   a   krajský   súd   sa   s   nimi   vôbec   nevysporiadal.   Tieto   skutočnosti   podľa sťažovateľa vyvolávajú pochybnosti o tom, že poškodená si zranenie spôsobila sama (na podporu   svojich   tvrdení   uvádza   aj   výpovede   svedkov,   ktorí   ju   videli   po   udalosti   aj pracovať) a všeobecné súdy sa jeho ďalšími podrobnými námietkami vôbec nezaoberali, čím porušili jeho označené práva.

Ústavný súd preto preskúmal rozhodnutie krajského súdu (aj v spojení s rozsudkom okresného súdu) a zistil, že skutkové a právne závery krajského súdu nemožno v tomto prípade kvalifikovať ako zjavne nepodložené, arbitrárne alebo nezlučiteľné s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou úpravou, hoci sťažovateľ tvrdí opak.

Vychádzajúc z rozhodnutia krajského súdu odvolanie sťažovateľa bolo zamietnuté podľa § 319 Trestného poriadku, pretože okresný súd „v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní správne zistil skutkový stav tak,   ako ho uviedol v napadnutom rozsudku. V odôvodnení rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení   vykonaných   dôkazov.   Výsledky   vykonaného   dokazovania   v   danom   prípade vyznievajú jednoznačne   a   tvoria úplne ucelenú reťaz tak   priamych,   ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako bol ustálený prvostupňovým súdom.   Taktiež pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, aj krajský   súd   je   toho   názoru,   že   v   danom   prípade   boli   naplnené   všetky   znaky   skutkovej podstaty žalovaného prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. Aj výrok o treste   a   výrok   o   náhrade   škody   zodpovedajú   stavu   veci   a   zákonu.   Okresný   súd   svoje rozhodnutie o vine obžalovaného riadne a zodpovedajúco odôvodnil vo svojom rozsudku, preto v podrobnostiach krajský súd odkazuje na toto odôvodnenie.

Je potrebné konštatovať, že obžalovaný od začiatku trestného stíhania popieral, že by sa dopustil žalovaného trestného činu. Vinu obžalovaného mal krajský súd, podobne ako okresný súd, jednoznačne preukázanú predovšetkým výpoveďou poškodenej, výpoveďami ošetrujúcich lekárov, ako aj listinnými dôkazmi založenými v trestnom spise. Je pravdivé tvrdenie   obžalovaného   vyplývajúce   z   odvolania,   že   poškodená   pri   oznámení   priestupku neuviedla, že obžalovaný jej vykrútil palec na pravej nohe a takto jej spôsobil zranenie, ktorého liečenie si. vyžiadalo 22 dní. V tomto oznámení, ktoré poškodená učinila hodinu po skutku uviedla iba, že obžalovaný ju udrel dlaňou po pravej strane tváre. Až neskôr, v priebehu prejednávania priestupku správnym orgánom poškodená tomuto orgánu doručila lekárske potvrdenie o zranení palca na pravej nohe spolu s dokladom o práceneschopnosti v trvaní 22 dní. Táto skutočnosť bola podkladom pre postúpenie veci zo strany správneho orgánu okresnej prokuratúre.

Poškodená   vo svojej výpovedi uviedla,   že po vykrútení   palca   na   nohe zo   strany obžalovaného ju palec síce bolel, ale nebránil jej v chôdzi, a preto túto skutočnosť vo svojom oznámení o priestupku neuviedla. Až na druhý deň, t. j. v nedeľu ju palec bolel čím ďalej   tým   viac   a   ona   si   dávala   na   palec   obklady.   Keďže   ju   bolesť   neprechádzala,   v pondelok navštívila svoju lekárku, ktorá ju odporučila na vyšetrenie chirurgom MUDr. V. Z odborného vyjadrenia ako aj výsluchu MUDr. T. H. vyplýva, že pocity poškodenej zo zranenia ako aj priebeh liečenia môžu byť také, ako ich poškodená popísala v jej výpovedi. S týmto sa stotožnil aj MUDr. M. V. a MUDr. K. V., pričom aj z týchto výpovedí vyplýva, že poškodená mohla chodiť, pričom krívala, aj s takým zranením, ktoré utrpela následkom útoku zo strany obžalovaného.

Po   vyhodnotení týchto skutočností   krajský súd sa   stotožnil   s názorom okresného súdu, že výpoveď poškodenej je logická, je v súlade aj s inými dôkazmi vykonanými v trestnom konaní, a preto nie je dôvod na spochybnenie jej vierohodnosti. Aj krajský súd preto dospel k záveru, že skutok uvedený v napadnutom rozsudku sa stal, tento má všetky znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. a tento spáchal obžalovaný D. M.

Krajský súd preskúmal aj výrok o treste a dospel k záveru, že trest, tak ako bol obžalovanému uložený súdom prvého stupňa, je v súlade so stavom veci a zákonom... Aj   podľa   názoru   krajského   súdu   uloženie   peňažného   trestu   vo   výmere   500,-Eur obžalovanému D. M. spolu s určením náhradného trestu odňatia slobody bude dostatočný na   nápravu   a   prevýchovu   obžalovaného,   a   to   s   prihliadnutím   na   všetky   kritériá,   ktoré okresný súd odôvodnil na strane 7 napadnutého rozsudku.“.

Vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že je síce pravdou, že ku všetkým námietkam sťažovateľa v odvolaní sa krajský súd nevyjadril detailne, resp. nedal mu priamu odpoveď na niektoré z nich, a uznesenie je odôvodnené iba stručne, nie je však arbitrárne a opiera sa aj o vykonané dokazovanie a výsluchy poškodenej a ďalších 8 svedkov, ktoré dôkazy vyhodnotil   okresný súd aj krajský súd v neprospech sťažovateľa.

To,   že   krajský   súd   iba   odkazuje,   resp.   sa   stotožňuje   s   odôvodnením   rozsudku okresného súdu, ešte neznamená, že jeho rozhodnutie je nesprávne, resp. svojvoľné, a že ním došlo k porušeniu jeho označených základných práv, ak okresný súd svoje rozhodnutie po   vyhodnotení   všetkých   vykonaných   dôkazov   riadne   a   vyčerpávajúcim   spôsobom odôvodnil (s. 2 až 7 rozsudku).

Okresný súd pri svojom rozhodovaní s rovnakou starostlivosťou objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a i keď sťažovateľ tvrdí, že neexistuje priamy dôkaz, resp. že nikdy nemal úmysel niekomu ublížiť na zdraví, ústavný súd nie je súdom skutkovým, ktorý by mohol v tomto smere nahrádzať orgány činné v trestnom konaní a všeobecné súdy, ktoré rozhodovali v tejto trestnej veci.

Sťažovateľ   má   tiež   pravdu   v   tom,   že   sa   vyskytli   v   trestnom   konaní   rozporné výpovede poškodenej, ale v okolnostiach daného prípadu tieto skutočnosti nemohli zmeniť, resp.   ovplyvniť   rozhodnutie   všeobecných   súdov   (i   na   základe   listinných   dokladov   a odborných lekárskych potvrdení a dokladov o ošetrovaní zo zdravotnej karty, aj z vyjadrení svedkov), a preto je ústavný súd toho názoru, že krajský súd skúmal podstatné dôvody, ktoré   uviedol   sťažovateľ   v odvolaní,   a   na   jeho   argumentáciu   reagoval   primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec rozhodujúci význam a ktoré dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia,   a   do   odôvodnenia   svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo   na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (IV. ÚS 233/04), t. j. právo na spravodlivý proces. Avšak   obsah   tohto   práva   nedáva   účastníkovi   záruku,   že   sa   trestné   konanie   skončí právoplatným rozhodnutím v jeho prospech.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach podliehajúcich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   preto   na   základe   uvedeného   rozhodol   o   odmietnutí   sťažnosti sťažovateľa v tejto časti, a to pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažovateľ   v   časti   sťažnosti   namietal   tiež   porušenie   svojho   základného   práva podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 49 ústavy uznesením krajského súdu. Keďže sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom a vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, resp. bližšie neodôvodnil, v čom vidí porušenie svojho základného práva podľa   čl. 17 ods.   2 ústavy a čl.   49 ústavy, ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. III. ÚS 193/09)

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2011