znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 209/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 131/03 a jeho rozsudkom z 2. augusta 2004 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 348/04 a jeho rozsudkom z 2. decembra 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2009 doručená sťažnosť M. A. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. sp. zn.   5   C   131/03   a   jeho   rozsudkom   z 2.   augusta   2004   a postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 348/04 a jeho rozsudkom z 2. decembra 2004.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa na okresnom súde návrhom z 5.   júla   2003   domáhala   proti   odporcovi „určenia   neplatnosti   skončenia   pracovného pomeru okamžitým skončením“.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 5 C 131/03-76 z 2. augusta 2004 tak, že návrhu sťažovateľky vyhovel a vo výroku určil, že „okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 17. 6. 2003, dané odporcom navrhovateľke je neplatné“. Súčasne druhým výrokom určil, že „pracovný pomer navrhovateľky u odporcu trvá“.

Proti tomuto rozsudku podal odporca odvolanie. Krajský súd v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. 12 Co 348/04 z 2. decembra 2004 potvrdil rozsudok okresného súdu. Rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 17. januára 2005.

Sťažovateľka   v sťažnosti   tiež   uvádza,   že   na   základe   citovaných   právoplatných rozhodnutí   sa   domáhala   v rámci   exekučného   konania „výkonu   pracovného   pomeru“, pričom Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. 24 CoE/23/2009 z 5. mája 2009 potvrdil uznesenie Okresného súdu Galanta sp. zn. 25 Er/973/2008 o zamietnutí udelenia poverenia na vykonanie exekúcie.

Odmietnutie udelenia poverenia bolo odôvodnené tým, že „horeuvedený rozsudok a vyrieknuté   uloženie   povinnosti,   odporcom   sťažovateľku   naďalej   zamestnávať,   nie   je v súdnom rozhodnutí judikovaný tak, že by určoval povinnosť umožňovať jej i výkon práce“.

Sťažovateľka   namieta,   že   citované   rozsudky   okresného   súdu   a krajského   súdu v konaní „o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru“ nie sú riadne odôvodnené, čím došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:«Porušovatelia na 1 a 2 mieste rozsudkami č. j. 5 C - 131/03 - 76 a 12 Co - 390/06 v časti   rozhodnutia   „pracovný   pomer   u   odporcu   trvá“   bez   riadneho   zdôvodnenia   tohto záveru   a   bez   judikovania   povinnosti   odporcu   umožňovať   sťažovateľke   i   výkon   práce odporcom, porušili jej základné práva na súdnu ochranu dané jej čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Žiari nad Hronom v spore č. j. 5 C - 131/03

- 76 a Krajského súdu v Banskej Bystrici v spore evidovanom pod č. j. 12 Co - 348/04, a základných   práv   a   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy   podľa   čl.   127   Ústavy   SR.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za porušenie týchto práv (§ 221 ods. 1 pís. f/O. s. p., podľa čl. 127 Ústavy SR a vzhľadom na dĺžku konania), sťažovateľke priznáva nemajetkovú ujmu v čiastke 2 000 000,- EUR.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľky). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.   Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom   na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti   po   uplynutí zákonom   ustanovenej   lehoty   neumožňuje zákon   o ústavnom   súde zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   to   kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03).

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha vo svojej sťažnosti.

Ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   sťažovateľky   zistil, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu z 2. augusta 2004 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 131/03 v spojení s rozhodnutím krajského súdu z 2. decembra 2004 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co348/04 nadobudlo právoplatnosť 17. januára 2005. Sťažovateľka doručila ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy 17. júna 2009, teda zjavne už po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ktorej zmeškanie nemožno odpustiť. Z tohto dôvodu ústavný súd predloženú sťažnosť odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2009