znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 209/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. Cs., N., zastúpenej advokátkou JUDr. L. K., K., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20 ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre č. k. 5 Co 320/2006-226 z 20. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Cs.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra 2007   doručená   sťažnosť   M.   Cs.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. L. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 320/2006-226 z 20. júna 2007.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: „Dňa 20. 5. 2005 som podala ako žalobkyňa na Okresný súd v Komárne žalobu o určenie vlastníckeho práva vydržaním, pričom som navrhovala určiť, že som podielovou spoluvlastníckou nehnuteľnosti ležiacej v k. ú. N. vedenej na Správe katastra v K. na L V č. 1243, parc. č. 1169/45 zastavané plochy a nádvoria - rodinný dom súpis, č. 1494 o výmere 247 m2 a parc. č. 1169/67 záhrady o výmere 313 m2 v podiele 2/3 k celku nehnuteľnosti. Ako vyplýva z podanej žaloby, vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam som nadobudla formou vydržania pri splnení všetkých zákonom požadovaných predpokladov

-faktického ovládania   veci,   vôle   nakladať   s vecou ako s vlastnou,   dobrej   viery,   že vec mi patrí a nepretržitej držby počas celej zákonom stanovenej doby.

Okresný súd v Komárne svojim rozsudkom zo dňa 29. 9. 2006 sp. zn. 6 C 78/2005 žalobu zamietol.   Ako vyplýva   z odôvodnenia   tohto rozsudku,   tento súd je názoru,   že v konaní   som   bezpochyby   nedokázala   preukázať,   že   s   nehnuteľnosťou   tvoriacou   predmet konania   som po   celú   zákonom   stanovenú   dobu   nakladala   ako   s   vlastnou,   čím   neboli naplnené predpoklady nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Súd bol toho názoru, že som nepreukázala   nepretržitú   dobromyseľnú   držbu   2/3   spornej   nehnuteľnosti   ani   to, že s touto som nakladala ako s vlastnou.

V dôsledku môjho odvolania sa vecou zaoberal Krajský súd v Nitre, ktorý rozsudkom č. 5 Co 320/2006 zo dňa 20. 6. 2007 napadnutý rozsudok súdu I. stupňa vo veci samej potvrdil. Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozhodnutia, súd II. stupňa dospel k záveru, že vzhľadom   k   absencii   dobromyseľnosti   ako   jedného   zo   základných   predpokladov vydržania   nehnuteľnosti   odvolací   súd   rozsudok   súdu   1.   stupňa   vo   veci   samej   potvrdil. Zdôraznil pritom, že darovacia zmluva uzatvorená dňa 24. 9. 1986 na Štátnom notárstve v K., ktorou som nadobudla do vlastníctva 1/3 z nehnuteľnosti tvoriacej predmet konania je neplatná, pričom táto neplatnosť má absolútnu povahu, keďže nebol daný súhlas veriteľa k   tomuto   právnemu   úkonu.   Som   presvedčená,   že   v   danom   prípade   došlo   rozhodnutím Krajského súdu v Nitre č. 5 Co 320/2006 k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podstatou odôvodnenia napádaného rozsudku Krajského súdu v Nitre je s poukazom na ustanovenie § 129 ods. 1 Obč. zákonníka záver, že u mňa ako sťažovateľky neexistovala, resp,   zanikla   dobrá   viera,   že   som   oprávnenou   užívateľkou   nehnuteľnosti,   v   okamihu keď som sa zoznámila s obsahom darovacej zmluvy. Jedná sa o darovaciu zmluvu zo dňa 24. 9. 1986, z ktorej vyplýva, že na prevádzanej nehnuteľnosti viazne obmedzenie prevodu nehnuteľnosti z titulu pôžičky G. Cs. u bývalej Slovenskej štátnej sporiteľne v H. a z toho dôvodu nie je naplnený jeden zo zákonných predpokladov vydržania nehnuteľnosti. Takéto posúdenie jedného z atribútov vydržania Krajským súdom v Nitre je spôsobilé stať sa predmetom kritiky ústavného súdu, keďže závery, ktorými sa Krajský súd v Nitre riadil   pri   svojom   rozhodovaní   sú   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   Táto   zjavná neodôvodnenosť a arbitrárnosť vyplýva zo svojvoľného výkladu a aplikácie práva zo strany všeobecného súdu, ktorým je potrebné oponovať.

Predovšetkým   je   potrebné   zdôrazniť,   že   darovacie   zmluva   zo   dňa   26.   9.   1986, na ktorú   sa   Krajský   súd   v   Nitre   v   predmetnom   rozhodnutí   odvoláva,   bola   spísaná do notárskej zápisnice pod č. N 609/86, NZ 508/86 na Štátnom notárstve v K., ktorého predmetom činnosti vyplývajúci priamo zo zákona podľa vtedy platného práva bolo okrem iného spisovanie listín a zmlúv.

Štátny notár, ktorý túto listinu spisoval, bol verejným činiteľom a preto o obsahu ním spísanej zmluvy som nemala ani ja, ani moja sestra, ale ani G. Cs. žiadne pochybnosti, najmä keď zmluva bola v deň jej spísania aj zaregistrovaná pod č. 3R 1515/86. Z darovacej zmluvy je zrejmé, že darca mal vyzdvihnutú pôžičku ako aj záväzok, že túto bude splácať v dohodnutých splátkach.

Záver Krajského súdu v Nitre, že darovanie predmetnej nehnuteľnosti bolo možné len so   súhlasom   veriteľa   zo   zmluvy   o   darovaní   nevyplýva   a   preto   po   oboznámení   sa s jej obsahom nemohla zaniknúť moja dobrá viera, že som oprávnenou držiteľkou, najmä keď som obdržala platný list vlastníctva preukazujúci moje vlastnícke právo.

Navyše Krajský súd v Nitre vôbec neakceptoval ustanovenie § 129 ods. 1 veta 2. Obč. zákonníka,   z   ktorej   vyplýva,   že   pri   pochybnostiach   sa   predpokladá,   že   držba je oprávnená, čím poprel účel a význam tohto zákonného ustanovenia.“

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   porušuje jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich práv vidí v tom, že jej návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nebolo vyhovené.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil: „1. Základné právo M. Cs. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a základné právo na súdnu ochranu a na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Nitre spis. zn. 5 Co 320/2006 zo dňa 20. 6. 2007 porušené boli.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Nitre spis. zn. 5 Co 320/2006 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľke   M.   Cs.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 150 000,- Sk, ktoré je povinný Krajský súd v Nitre vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Krajský   súd   v   Nitre   je   povinný   nahradiť   M.   Cs.   trovy   konania   tak,   ako budú špecifikované   v   priebehu   konania   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet advokáta JUDr. L. K.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Z citovaného   vyplýva,   že skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).

V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 320/2006-226 z 20. júna 2007 sa uvádza:

«Napadnutým   rozsudkom   Okresný   súd   Komárno   zamietol,   žalobu   navrhovateľky, domáhajúcej sa proti odporcovi vydania rozsudku, ktorým by súd určil, že je v podiele 2/3-ín podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. N., vedených v katastri nehnuteľností na LV č. 1243 ako parc. č. 1169/45 - zastavané plochy a nádvoria a na nej ležiaci rodinný dom súp. číslo 1494, ako aj parc. č. 1169/67 - záhrada o výmere 313 m2. Rozhodnutie vo veci odôvodnil zistením, že dňa 27. 7. 1983 vydal bývalý Okresný národný výbor, odbor výstavby a územného plánovania pre odporcu stavebné povolenie na novostavbu jednopodlažného domu s rovnou strechou a dňa 23. 9. 1986 vydal Miestny národný výbor v N. ohľadne spornej domovej nehnuteľnosti kolaudačné rozhodnutie. V nasledujúci deň 24. 9. 1986 odporca uzavrel s navrhovateľkou ako aj s ďalšou sestrou   I.   G.   darovaciu   zmluvu,   na   základe   ktorej   previedol   na   ne   po   1/3-ine   spornej nehnuteľnosti.   Následne   na   to   I.   G.   svoj   spoluvlastnícky   podiel   v   1/3-ine   previedla darovacou zmluvou na navrhovateľku. V konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 6 C 75/03 boli obidve darovacie zmluvy vyhlásené za neplatné.

Navrhovateľka sa v tomto konaní domáha určenia vlastníckeho práva vydržaním práve k týmto 2/3-inám spornej nehnuteľnosti. Súd vec právne posúdil podľa ust. § 132 ods. 1, 2 a § 134 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka a poukázal na to, že podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva spôsobom uvedeným v ust. § 134 OZ je, okrem iného, aj to,   aby držiteľ mal nehnuteľnosť nepretržite v držbe po dobu desiatich rokov,   počas ktorých musí nehnuteľnosť nielen užívať, ale s ňou nakladať ako s vlastnou, teda všetky úkony   súvisiace   s   užívanou   nehnuteľnosťou   musí   vykonať   vo   vlastnom   mene   tak,   aby so zreteľom na všetky okolnosti sa mohlo reálne usúdiť, že jeho presvedčenie o vlastníckom práve je podložené konkrétnymi okolnosťami.

Navrhovateľku v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno ohľadne preukázania súčasnej existencie všetkých zákonom stanovených predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním   po   celú   vydržaciu   dobu,   avšak   jej   sa   bezpochyby   nepodarilo   preukázať, že so spornou nehnuteľnosťou po celú zákonom stanovenú dobu nakladala ako s vlastnou. Svedecké výpovede svedkýň A. Cs. a I. G. považoval súd za nevierohodné, lebo v súčasnosti majú obe k odporcovi nepriateľské vzťahy, súhlasne nepotvrdili všetky zákonom stanovené podmienky   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   navrhovateľkou   a   navyše   sa   ich   výpovede rozchádzali v tom, kto a akým spôsobom hradil poplatky za plyn, elektrinu a vodu, ako aj vtom, ktorý z účastníkov ktorú časť spornej nehnuteľnosti užíval. Ani z výpovedí ostatných vypočutých   svedkov   nebolo   možné   urobiť   jednoznačný   záver   o   splnení   zákonom stanovených   predpokladov   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   vydržaním.   Navrhovateľka okrem predložených darovacích zmlúv nevedela predložiť žiadne listinné dôkazy na svoje tvrdenia, na rozdiel od odporcu, ktorý predložil ústrižky o zaplatení inkasa, poštové ústrižky o   zaslaní   peňazí   rodičom,   prípadne   navrhovateľke.   Vzhľadom   na   to,   že   navrhovateľka nepreukázala nepretržitú dobromyseľnú držbu 2/3-ín spornej nehnuteľnosti, ani to, že s ňou nakladala ako s vlastnou, súd jej žalobu zamietol.

Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie dôvodiac tým, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (...) Oprávneným   držiteľom   je   ten,   kto   vec   fakticky   ovláda   (corpus   possessionis) a nakladá s ňou ako so svojou (animus possidendi) a je navyše so zreteľom na všetky okolnosti   prípadu   v   dobrej   viere   (bona   fide),   že mu   vec   patrí.   Vôľa   nakladať   s   vecou ako so svojou   vlastnou   znamená   správať   sa   k   veci   tak,   akoby   účastníkovi   patrila. Či je držiteľ   v   dobrej   viere   alebo   nie   je,   je   treba   vždy   hodnotiť   objektívne   a   nie   iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka. To má význam pre odlíšenie prípadov, kedy držiteľ, hoci vec fakticky ovláda a nakladá s ňou ako so svojou, nie je, a vzhľadom k okolnostiam prípadu, objektívne nemôže byť v dobrej viere, že mu vec patrí. Posúdenie, či bola držba oprávnená alebo nie, musí byť vždy vecou zistenia všetkých skutkových   okolností konkrétneho   prípadu.   Základným rozlišujúcim kritériom   pritom je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu po každom subjekte rozumne požadovať, nemal a nemohol mať, alebo mal a mohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda, patrí. Nie je pritom rozhodujúce (na   rozdiel   od   ochrany   vlastníctva)   či   existuje   i   platný   právny   dôvod   nadobudnutia vlastníctva pozri R 45/1986).

Z   dokazovania vykonaného   súdom prvého stupňa   vyplýva,   že stavebné povolenie vydal Okresný národný výbor, odbor výstavby a územného plánovania v K. dňa 27. júla 1982 pod č. Výst.: 2408/1982-Pe pre stavebníka G. Cs., bytom N. (navrhovateľ), pričom išlo o   novostavbu   jednopodlažného   rodinného   domu   s rovnou   strechou   s   tromi   obytným miestnosťami + príslušenstvom. Stavebný náklad na stavbu rod. domu činil 237.200,- Kčs; z toho   stavebný   náklad   na   garáž   činil   6.000,-   Kčs.   Dňa   17.   9.   1982   uzavrel   odporca so Slovenskou štátnou sporiteľňou, a. s., mestská pobočka K. Zmluvu o pôžičke a obmedzení prevodu   nehnuteľností,   na   základe   ktorej   mu   táto   sporiteľňa   poskytla   peňažnú   pôžičku 100.000,-   Sk   na   stavbu   rodinného   domu   a on sa zaviazal   splácať   pôžičku   v   500,-   Kčs splátkach mesačne od januára 1984 a zároveň sa zaviazal, že berie na seba správnymi účinkami   i   pre   dedičov   povinnosť   podľa   §   58   a   nasl.   Obč.   zák.,   že   neprevedie   svoju nehnuteľnosť - dom a svoje právo osobného užívania pozemku bez súhlasu sporiteľne na iného, kým pohľadávka z tejto pôžičky nebude úplne uspokojená. Kolaudačné rozhodnutie, ktorým bolo povolené užívanie stavby stavebníkovi G. Cs. vydal Miestny národný výbor, odbor výstavby, miestneho hospodárstva a obchodu v N. dňa 19. 9. 1986 a toto rozhodnutie sa stalo právoplatné a vykonateľné 23. 9. 1986. Dňa 24. 9. 1986 bola na Štátnom notárstve v K. štátnou notárkou M. N. do Notárskej zápisnice pod č. N 609/86, NZ 508/86 spísaná darovacia zmluva uzatvorená medzi prevodcom (darcom) G. Cs. a obdarovanými M. Cs. a I.   G.,   rod. Cs.,   ktorou   G.   Cs.   daroval   obdarovaným   M.   Cs.   a I.   G.   po   1/3-ine nehnuteľnosti v kat. úz. N. V bode 3./ tejto zmluvy sa uvádza, že na predmetnú nehnuteľnosť je pôžička u SŠS v H. v sume 90.348,- Kčs, ktorú sa naďalej zaväzuje platiť prevodca G. Cs. v mesačných splátkach po 500,- Kčs, nakoľko je spoluvlastníkom v 1/3-ine. Táto zmluva bola registrovaná Štátnym notárstvom v K. hneď toho istého dňa 24. 9. 1986 pod číslom 3 R 1515/86. Odporca G. Cs. uzavrel dňa 26. 9. 1986 manželstvo s J. O. pred Obvodným národným   výborom   v B.   II.   Dňa   6.   11.   1992   bola   uzavretá   darovacia   zmluva   medzi darujúcou   I.   G.   a   obdarovanou   M.   Cs.,   ktorou   darujúca   darovala   podiel   1/3-iny z nehnuteľností, registrovaná Štátnym notárstvom v K. dňa 23. 11. 1992 pod č. R 11583/92. Z obsahu spisu Okresného súdu v Komárne sp. zn. 6 C 75/03 vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Komárno zo dňa 19. marca 2004 č. k. 6 C 75/03-135 bol zamietnutý návrh žalobcu G. Cs., podaný proti žalovaným 1./ M. Cs. a 2./ I. G. o neplatnosť oboch hore uvedených darovacích zmlúv, avšak v dôsledku odvolania žalobcu proti tomuto rozsudku Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 3. februára 2005 č. k. 9 Co 131/2004-66 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a učil, že darovacia zmluva uzatvorená medzi G. Cs. na jednej strane   a M.   Cs.   a I. G.,   spísaná   do   notárskej   zápisnice   dňa   24.   9.   1986   pod   číslom   N 609/86,   NZ 508/86,   ktorou   G.   Cs.   daruje   obdarovaným   M.   Cs.   a I.   G.   po   1/3-ine   z nehnuteľností, je neplatná; zároveň určil, že darovacia zmluva, uzavretá dňa 6. 11. 1992 medzi darujúcou I. G. a obdarovanou M. Cs., ktorou darujúca daruje podiel 1/3-iny, je neplatná.

Keďže   obe   obdarované   osoby   –   M.   Cs.   a I.   G.,   ktoré   darovaciu   zmluvu   čítali a podpísali,   vedeli,   že   na   darovanej   (prevádzanej)   nehnuteľnosti   viazne   obmedzenie prevodu nehnuteľnosti, že tu existuje pôžička darcu, ktorú si vzal na domovú nehnuteľnosť a že aj darovanie nehnuteľností je možné len so súhlasom veriteľa, ktorým bola Slovenská štátna sporiteľňa, a. s., mestská pobočka K. Táto požiadavka vyplývala priamo zo zákona (§ 58 a § 59 OZ).   Pretože o takýto súhlas účastníci zmluvy, najmä darca,   nepožiadali veriteľa,   teda   súhlas   veriteľa   k   zmluve   nebol   pripojený,   malo   to v konečnom   dôsledku za následok určenie absolútnej neplatnosti oboch darovacích zmlúv súdom. Táto skutočnosť mala však význam aj z hľadiska dobrej viery navrhovateľky M. Cs. (v darovacej zmluve obdarovanej) a ďalšej obdarovanej I. G. So zreteľom ku všetkým okolnostiam veci nemohla byť   navrhovateľka,   ale   ani   ďalšia   obdarovaná   I.   G.,   ako   držiteľka   v   dobrej   viere, že postačuje takýto právny titul (darovacia zmluva), na základe ktorého vzniká jej vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Dobrá viera, ktorá je daná „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“,   zaniká   v   okamžiku,   keď   sa   držiteľ   oboznámil   so   skutočnosťou,   ktorá objektívne musela vyvolať pochybnosť o tom, že jej vec podľa práva patrí. Dobrú vieru je treba chápať objektívne, vychádza sa z toho, ako by vec bola posúdená pri zachovaní obvyklej opatrnosti, ktorú treba vyžadovať od každého. V okamžiku, keď sa navrhovateľka oboznámila s obsahom darovacej zmluvy zo dňa 24. 9. 1986, čo nastalo v čase podpisu tejto zmluvy, zanikla jej dobrá viera, že je oprávnenou užívateľkou nehnuteľnosti, ktorú mala získať v dôsledku darovania od odporcu ako darcu. V konaní pred prvostupňovým súdom navyše   ani   nad   všetky   pochybnosti   nepreukázala,   že   nakladala   s   nehnuteľnosťou ako s vlastnou.   Vzhľadom   k absencii   dobromyseľnosti   navrhovateľky   ako   jedného zo základných   predpokladov   vydržania   nehnuteľnosti,   pričom   dobromyseľnosť   musela preukázať navrhovateľka ako držiteľka veci dovolávajúca sa súdnej ochrany, odvolací súd napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   bol   návrh   navrhovateľky   zamietnutý, podľa § 219 OSP vo veci samej potvrdil.»

Krajský   súd   preskúmal   skutkový   stav   a jeho   právnu   kvalifikáciu,   s ktorou sa stotožnil, aj keď rozsudok okresného súdu doplnil a čiastočne opravil. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   je   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   právo na odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   prezentuje   zrozumiteľné   a jasné   odpovede na všetky   základné   otázky   nastolené   sťažovateľkou   súvisiace   s predmetom   konania. To znamená nárok na obranu proti jednostrannému nepreskúmateľnému odôvodneniu.Takéto rozhodnutie spĺňa aj požiadavku § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP“),   podľa   ktorého   v odôvodnení   rozsudku   súd   uvedie   podstatný   obsah predmetov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje rozhodnutie, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Postupuje tak aj preto, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy základné právo zaručené čl. 46 ústavy možno uplatniť len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj odôvodnenie odvolacieho rozsudku (§ 211 OSP).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec zásadný záznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzal   do   všetkých   detailov uvádzaných účastníkom konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré stručne   a jasne   objasní   skutkový   stav   a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver o tom, že z toho aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Preskúmavaný postup krajského súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

V danom   prípade   všeobecné   súdy   založili   svoje   rozhodnutie   na   jasnom   zistení, a to, že sa sťažovateľka nestotožňuje s ich závermi, nemôže samo osebe viesť k záveru, že boli porušené jej základné práva.

Ústavný súd viackrát vyslovil názor (II. ÚS 53/97, I. ÚS 225/05 a iné), že základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru nezahŕňa v sebe právo na úspech v konaní.

Ústavný súd je toho názoru, že rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 320/2006-226 z 20.   júna 2007 nedošlo   k porušeniu   základných   práv   sťažovateľky   podľa   čl.   20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nemá   zjavne   neodôvodnený ani arbitrárny   charakter.   Sťažnosť   v tejto   časti   ústavný   súd   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   právo na rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho konania,   resp.   právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V nadväznosti   na   tento   záver   ústavný   súd   odmietol   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 116/05) vychádzajúc z toho, že absencia porušenia ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd totiž   v súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva   názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom,   a nie súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných   súdov, ale bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným   predpokladom   toho, aby sa vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia pod príslušné právne normy.

Ústavný   súd   v tejto   časti   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci na jej prerokovanie, pretože ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne poskytujú všeobecné súdy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 41/02).

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júla 2008