znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 209/06-82

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   februára   2008 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja Horvátha prerokoval sťažnosť I. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. Š. B., Ž., v ktorej namieta porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 Tos 54/2006 a sp. zn. 1 Tos 55/2006 z 2. mája 2006, a takto

r o z h o d o l :

1.   Uzneseniami   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   1   Tos   54/2006   a sp.   zn. 1 Tos 55/2006 z 2. mája 2006 základné práva I. B. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 v spojení s čl. 2 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   podľa   čl.   5   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd   p o r u š e n é   b o l i.

2.   Uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 Tos 54/2006 a sp. zn. 1 Tos 55/2006 z 2. mája 2006   z r u š u j e.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   I.   B.   v sume   17 224   Sk   (slovom   sedemnásťtisícdvestodvadsaťštyri slovenských korún) jeho právnemu zástupcovi JUDr. Mgr. Š. B., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Žiline   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 17 224 Sk (slovom sedemnásťtisícdvestodvadsaťštyri slovenských korún) na účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 209/06-27   z 10.   októbra   2006   podľa   čl.   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť I. B., R., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. Š. B., Ž., vo veci medzinárodnej ochrany základných práv a slobôd, konkrétne základného práva na osobnú slobodu, podľa čl. 17 ods. 2, 5 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“), v rozsahu, v akom sťažovateľ namietal jeho porušenie postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Tos 54/2006 a sp. zn. 1 Tos 55/2006 a jeho uzneseniami z 2. mája 2006 pre neexistenciu uznesenia súdu o oprávnenosti trvania väzby po 5. apríli 2006. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

V   tejto   veci   začal   konať   II.   senát   ústavného   súdu,   ktorého   predsedníčkou   bola Ľudmila   Gajdošíková,   keďže   uznesením   pléna   ústavného   súdu   sp.   zn.   Spr   140/07 zo 17. októbra   2007   sa   s účinnosťou   od 1.   novembra   2007   predsedom   II.   senátu   stal Sergej Kohut, rozhodnutie vo veci bolo vyhlásené v zložení uvedenom v záhlaví.

Právny   zástupca   sťažovateľa   písomným   podaním   z 28.   januára   2008   vyhlásil,   že netrvá na ústnom vyhlásení rozhodnutia.

Na základe uznesenia vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Č. č. k. ČVS: ORP–292/OVK-CA-05 z 5. januára 2005, bolo proti sťažovateľovi začaté trestné stíhanie pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, a to na tom skutkovom základe, že v období od začiatku roku 2000   do   4.   októbra   2005   v obci   R.   v rodinnom   dome   požadoval   denne   pod   vplyvom alkoholu od svojej matky M. B. peniaze na alkohol a cigarety a keď mu ich odmietala dať, tak jej vulgárne nadával, vyhrážal sa   jej zmrzačením, fyzickým napadnutím, zapálením domu, zabitím, čím svojej matke spôsobil psychické utrpenie.

Uznesením   sudcu   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 29 Tp 117/05 zo 7. októbra 2005 bol sťažovateľ podľa § 68 ods. 1 zákona o trestnom konaní súdnom   (trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“) z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vzatý do väzby. Sudca svoje rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   v prípade   sťažovateľa   hrozí   dôvodná   obava,   že   bude pokračovať v páchaní úmyselnej trestnej činnosti, ktorej objektom je jeho matka.

Okresná   prokuratúra   Ž.   22.   februára   2006   pod   č.   k.   4   Pv   573/05–31   podala   na sťažovateľa obžalobu pre trestný čin podľa § 215 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného poriadku.

Okresný   súd   na   verejnom   zasadnutí   konanom   6.   apríla   2006   podanú   obžalobu predbežne prerokoval a v zmysle § 244 ods. 5 v spojení s ustanovením § 79 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov uznesením rozhodol, že dôvody väzby u sťažovateľa naďalej trvajú.

Sťažovateľ   10.   apríla   2006   podal   okresnému   súdu   žiadosť   o prepustenie   z väzby na slobodu, ktorú odôvodnil tým, že jeho ďalšie zotrvanie vo väzbe je nezákonné, pretože absencia rozhodnutia okresného súdu o väzbe v čase od uplynutia väzobnej lehoty a novým rozhodnutím okresného súdu o ďalšom trvaní väzby je v rozpore s čl. 17 ods. 5 ústavy. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na judikovanú súdnu prax ústavného súdu (nález I. ÚS   204/2005).   Sťažovateľ   v predmetnej   žiadosti   zároveň   vyslovil   právny   názor,   že povinnosťou   prokurátora   za   daného   stavu   veci   bolo   podať   návrh   na predĺženie   väzby spôsobom uvedeným v ustanovení § 71 ods. 4 Trestného poriadku.

Okresný   súd   podanú   žiadosť   sťažovateľa   z 10. apríla   2006   o prepustenie   z väzby na slobodu   uznesením   č.   k.   3   T   20/2006-126   z   18.   apríla   2006   na verejnom   zasadnutí konanom   18.   apríla   2006   zamietol.   V odôvodnení   predmetného   uznesenia   okresný   súd okrem   iného   uviedol,   že   postupoval   v súlade   s novou   procesnou   úpravou   realizovanou zákonom   č.   301/2005   Z.   z.   v znení   zákona   č.   650/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok,   keď obžalobu podľa § 238 Trestného poriadku najskôr prezrela predsedníčka senátu a za účelom jej   predbežného   prerokovania   nariadila   bez   omeškania   a s prihliadnutím   na   možnosti okresného súdu, verejné zasadnutie na 6. apríl 2006. Na tomto verejnom zasadnutí okresný súd v súlade s § 244 ods. 5 Trestného poriadku obligatórne rozhodol aj o ďalšom trvaní väzby. Podľa názoru okresného súdu, zákonom predpísaný spôsob dodržal, a teda o ďalšom trvaní väzby rozhodol v zákonnej lehote. Okresný súd zároveň vyslovil právny názor, že titulom pre ďalšie trvanie väzby sťažovateľa nebolo samotné podanie obžaloby okresného súdu,   ale   jeho   rozhodnutie   o trvaní   existencie   dôvodov   väzby   na   verejnom   zasadnutí o predbežnom prerokovaní obžaloby.

Sťažovateľ 18. apríla 2006 podal krajskému súdu sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu č. k. 3 T 20/2006-119 zo 6. apríla 2006, v ktorej sťažovateľ opätovne zopakoval dôvody   obsiahnuté   v jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   z 10.   apríla   2006 a navyše   uviedol,   že   v zmysle   čl.   154   ods.   1   ústavy   je povinnosťou   všeobecného   súdu prednostne aplikovať pred príslušným ustanovením Trestného poriadku ustanovenie čl. 5 ods. 1 dohovoru, keďže tento zabezpečuje väčší rozsah zákonných práv a slobôd v tejto otázke. Sťažovateľ ďalej uvádza, že absenciu rozhodnutia súdu do 5. apríla 2006 12.30 h nemožno „zhojiť“ rozhodnutím súdu zo 6. apríla 2006.

Sťažovateľ následne 21. apríla 2006 podal sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp.   zn.   3   T   20/2006   z   18.   apríla   2006,   ktorým   okresný   súd   zamietol   jeho   žiadosť o prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Sťažovateľ   v predmetnej   sťažnosti   opakuje   dôvody, pre ktoré bola podaná sťažnosť, už obsiahnuté v jeho predchádzajúcich podaniach, pričom právne   uzatvára,   že   absencia   rozhodnutia   okresného   súdu   o väzbe   do   5.   apríla   2006 znamená vo svojich dôsledkoch nutnosť jeho prepustenia z väzby na slobodu.

Krajský   súd   na   verejnom   zasadnutí   konanom   2.   mája   2006   uznesením   č.   k. 1 Tos 54/206-137 rozhodol o sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 20/2006 zo 6. apríla 2006 tak, že ho zamietol. Krajský súd predmetné uznesenie   odôvodnil   tak,   že   sa   nestotožňuje   s tvrdením   sťažovateľa,   že   o väzbe   sa nerozhodlo   v zákonnej   lehote   do   5.   apríla   2006.   Podľa   názoru   krajského   súdu   táto povinnosť síce súdu vyplývala z § 76 ods. 5 Trestného poriadku, ale ustanovenie tohto paragrafu bolo novelizované na základe zákona č. 650/2005 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1.   januára   2006,   a súdy   nerozhodujú   o ďalšom   trvaní   väzby   v pätnásťdňovej   lehote po podaní obžaloby, ale až po nariadení predbežného prerokovania obžaloby.

Krajský   súd   na   verejnom   zasadnutí   konanom   2.   mája   2006   uznesením   č.   k. 1 Tos 55/2006-140 rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 20/2006   z   18.   apríla   2006   tak,   že   ho   zamietol.   Krajský   súd   predmetné   uznesenie odôvodnil tým, že práva obžalovaného, ktoré cituje v podanej sťažnosti a ktoré mu zaručuje ústava a iné predpisy, ako aj medzinárodné dohovory, porušené neboli. Krajský súd právne uzatvára, že okresný súd nezmeškal žiadnu lehotu na rozhodnutie o väzbe, a preto ani táto skutočnosť nemôže byť dôvodom na prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade so zákonom. V zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo   ešte   predtým,   ako   uplynie   lehota,   na   ktorú   bola   väzba   v prípravnom   konaní naposledy predĺžená (rozhodnutie I. ÚS 6/02).

Samotná skutočnosť,   že vec bola postúpená súdu   nie   je postačujúca na splnenie kritéria   „zákonnosti“   väzby   v zmysle   čl.   5   ods.   1   dohovoru   a nemôže   bez   príslušného súdneho   rozhodnutia   odôvodniť   ďalšie   trvanie   väzby   (rozsudok   Stasaitis   c.   Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

Ústavný súd mal v posudzovanom prípade vyriešiť otázku, či z hľadiska základného práva   na osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   ústavy   a práva   podľa   čl.   5   ods. 1 dohovoru je dôvodné, aby súd konajúci vo veci nerozhodol o ďalšom trvaní väzby v období od podania obžaloby na súd do jej predbežného prerokovania obžaloby napriek tomu, že na uvedené   obdobie   pripadne   koniec   základnej   väzobnej   lehoty   ustanovenej   na   prípravné konanie, a to aj bez návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby.

Okresný súd a rovnako aj krajský súd vyslovili názor, že zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný   poriadok   po   novelizácii   zákonom   č.   650/2005   Z.   z.   neukladá   explicitne   súdu po podaní   obžaloby   prokurátorom   povinnosť   rozhodnúť   o ďalšom   trvaní   väzby s náväznosťou na dĺžku jej trvania v prípravnom konaní, a to v striktne v špecifickej lehote. Postačí teda, ak súd o ďalšom trvaní väzby rozhodne po predbežnom prerokovaní obžaloby, pretože ide o jeho obligatórnu povinnosť. Ustanovenie § 76 ods. 5 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok bolo novelizované zákonom č. 650/2005 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2006, a preto súdy nerozhodujú o ďalšom trvaní väzby v pätnásťdňovej lehote po podaní obžaloby, ale až po nariadení predbežného prerokovania obžaloby.

Ustanovenie § 76 ods. 5 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 explicitne neustanovuje dokedy konajúci súd má vo veci rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, avšak v zmysle § 242, resp. § 244 ods. 5 Trestného poriadku tak musí rozhodnúť najneskôr pri preskúmaní obžaloby, resp. jej predbežnom prejednaní. Uvedené platí za podmienky, že väzobné lehota ustanovená na prípravné konanie neuplynie do termínu konania preskúmania obžaloby, resp. jej predbežného prerokovania súdom konajúcim vo veci. Ak by väzobná lehota   ustanovená   pre   prípravné   konanie   mala   uplynúť   pred   termínom   nariadeným na predbežné prerokovanie obžaloby, potom súd konajúci vo veci musí rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby najneskôr v deň, na ktorý pripadne koniec väzobnej lehoty ustanovenej na prípravné konanie. Opačný postup podľa § 76 ods. 5 Trestného poriadku by nebol v súlade s judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Ústavný súd už judikoval (II. ÚS 55/98), že záruky osobnej slobody jednotlivca sa v prípade   väzby nevyčerpávajú len odkazom   na zákonnú úpravu, ale tieto   záruky treba vnímať   v širších   súvislostiach.   Rovnako   ústavný   súd   už   judikoval,   že   základné   práva a slobody   podľa   ústavy   je   potrebné   vykladať   a uplatňovať   v zmysle   a duchu medzinárodných   zmlúv   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (PL.   ÚS   1/93, PL. ÚS 15/98) a že do rámca ústavných záruk práva na osobnú slobodu treba zahrnúť aj záruky   poskytované čl.   5 dohovoru,   tak ako ich   vykladá   a uplatňuje Európsky   súd   pre ľudské   práva   vo   svojej   judikatúre   (III.   ÚS   7/00,   II.   ÚS   55/98).   Uvedené   korešponduje s čl. 17 ods. 5 ústavy, ktorý hovorí, že do väzby možno vziať iba „na základe rozhodnutia súdu“.

Právny názor vyslovený okresným súdom a krajským súdom, že absencia explicitne zákonnej úpravy umožňuje súdu po rozhodnú dobu nekonať a nezakladá jeho zodpovednosť za   nezákonné   trvanie   väzby,   nie   je   zákonný   a v súlade   s ústavou,   pretože   nemôže   byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo   ešte   predtým,   než   uplynie   lehota,   na   ktorú   bola   väzba   v prípravnom   konaní naposledy   predĺžená   (I.   ÚS   6/02).   Ústavný   súd   v danom   prípade   nemohol   akceptovať právny názor súdov, podľa ktorých Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006 v zmysle § 76 ods. 6 písm. b) v spojení s § 76 ods. 7 ustanovil maximálnu dobu trvania väzby pre zločiny   na   18   mesiacov,   pričom   v posudzovanej   veci   táto   lehota   do   rozhodnutia   súdu o ďalšom trvaní väzby pri predbežnom prerokovaní obžaloby 6. apríla 2006 neuplynula. Lehota 18 mesiacov ustanovená v zákone pre prípravné konanie je lehotou maximálnou, po ktorú môže trvať väzba v prípravnom konaní. V danom prípade u sťažovateľa začala plynúť   väzba   5.   októbra   2005   o 12.30   h.   Základná   lehota   trvania   väzby   v prípravnom konaní šesť mesiacov uplynula 5. apríla 2006 o 12.30 h. Okresný súd konajúci vo veci rozhodol   o ďalšom   trvaní   väzby   sťažovateľa   až   6.   apríla   2006   na   verejnom   zasadnutí po predbežnom prerokovaní obžaloby, teda   v nasledujúci deň po tom, čo 5. apríla 2006 uplynula základná lehota trvania väzby pre prípravné konanie.

Absencia formálneho rozhodnutia okresného súdu k 5. aprílu 2006, na ktorý pripadol koniec   zákonnej   šesťmesačnej   väzobnej   lehoty   ustanovenej   na   prípravné   konanie, vo svojich dôsledkoch znamená, že na ďalšie trvanie väzby počnúc 6. aprílom 2006 nebol právny titul, ktorý by zabezpečil jej legitímnosť a legálnosť. Ak sťažovateľ bol vo väzbe po 5. apríli 2006, jej ďalšie trvanie až do 5. septembra 2006, keď bol nariadený výkon trestu súdom, treba považovať za nezákonnú, pričom nezákonnosť trvania väzby zakladá aj jej protiústavnosť, pretože je nevyhnutné dôsledne rešpektovať ústavnú požiadavku, aby sa väzba vždy opierala o rozhodnutie súdu.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ medzičasom 5. septembra 2006 nastúpil výkon trestu, neprichádza už do úvahy, aby ústavný súd nariadil jeho prepustenie z väzby na slobodu.

Nebolo   možné   vyhovieť   ani   sťažovateľovej   požiadavke   o priznanie   primeraného zadosťučinenia, ktoré žiadal v sume 100 000 Sk. Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade neprichádza priznanie primeraného finančného zadosťučinenia do úvahy. Je to tak preto,   že   už   samotné   vyslovenie   porušenia   základného   práva,   resp.   slobody   spolu so zrušením rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu predstavuje primeranú satisfakciu pre sťažovateľa, navyše odsudzujúcim rozsudkom č. k. 3 T 20/2006-179 z 22. júna 2006 bol sťažovateľovi uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 2,5 roka, pričom doba počas ktorej bol vo výkone väzby, sa mu započítala do doby výkonu trestu odňatia slobody.

Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   209/06   z 21.   júna   2006   ustanovil sťažovateľovi na jeho žiadosť právneho zástupcu, advokáta JUDr. Š. B. Právny zástupca si vyčíslil trovy právneho zastúpenia v špecifikácii z 2. júna 2007 celkovo v sume 17 300 Sk.

Ústavný súd považoval za dostatočne preukázané a odôvodnené priznanie náhrady trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   v   celkovej   sume   17 224   Sk,   a   preto   Kancelárii ústavného súdu (ďalej len „kancelária“) uložil zaplatiť trovy konania v uvedenej sume na účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   (bod   3   výroku   nálezu)   a zároveň   krajskému   súdu prikázal   zaplatiť štátu   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   17 224   Sk   na   účet   kancelárie (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde,   podľa   ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch podľa   výsledku   konania uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa   ustanovenia   § 11   ods. 2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č. 655/2004 Z. z.“)   základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   –   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2006 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 17 822 Sk.

Na   základe   uvedeného   ústavný súd   priznal náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za 3 úkony   právnej   služby   poskytnuté   v roku   2006   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia   –   2 x 2 730 Sk, 1-krát podanie sťažnosti z 22. augusta 2006 – 1 x 2 730 Sk) a 2 úkony právnej služby poskytnutej v roku 2007 (1-krát stanovisko k výzve ústavného súdu z 23. mája 2007 a 1-krát porada s klientom 1. júna 2007 – 2 x 2 970 Sk).

Podľa   § 15   písm.   a)   vyhlášky   č. 655/2004   Z. z.   ústavný   súd   priznal   právnemu zástupcovi sťažovateľa popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu hotových výdavkov účelne   a preukázateľne   vynaložených   v súvislosti   s poskytovaním   právnych   služieb (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.), a to 3-krát režijný paušál za 3 úkony právnej služby vykonané v roku 2006 (3 x 164 Sk), 2-krát režijný paušál za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2007 (2 x 178 Sk), ako aj náhradu preukázaných cestovných výdavkov v sume 204 Sk za cestu vlakom zo Ž. do D. a späť 1. júna 2007 v súvislosti so štúdiom spisu na Najvyššom súde Slovenskej republiky 11. januára 2007 a nárok na stravné v sume 89 Sk.

Výpočet   cestovných   výdavkov   ústavný   súd   realizoval   v   súlade   so   zákonom č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestovných   náhradách“)   a   opatrením   Ministerstva   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny Slovenskej   republiky   č. 615/2005   Z. z.   o   sumách   stravného   (ďalej   len   „opatrenie ministerstva“).

Podľa   § 4   ods. 1   zákona   o   cestovných   náhradách   zamestnancovi   vyslanému na pracovnú cestu patrí a) náhrada preukázaných cestovných výdavkov (...), c) stravné (...).

Podľa   §   5   ods.   1   zákona   o cestovných   náhradách   zamestnancovi   patrí   stravné za každý   kalendárny   deň   pracovnej   cesty   za   podmienok   ustanovených   týmto   zákonom. Suma stravného je ustanovená v závislosti od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni, pričom čas trvania pracovnej cesty je rozdelený na časové pásma a) 5 až 12 hodín (...).

Podľa § 5 ods. 2 zákona o cestovných náhradách sumu stravného pre časové pásma podľa odseku 1 ustanoví opatrenie, ktoré vydá Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“);   opatrenie   sa   vyhlási   uverejnením   jeho úplného znenia.

Podľa § 1 písm. a) opatrenia ministerstva sumy stravného pre časové pásma sú: a) 89 Sk pre časové pásmo 5 až 12 hodín (...).

Podľa § 15 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. advokát má popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu za stratu času.

Podľa   § 17   ods. 1   vyhlášky   č. 655/2004   Z. z.   pri   úkonoch   právnej   služby vykonávaných v mieste, ktoré   nie je sídlom   advokáta, za čas strávený cestou   do   tohto miesta a   späť   patrí   advokátovi   náhrada   za   stratu   času   vo   výške   jednej   šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu. Ústavný súd rozhodol aj o náhrade za stratu času 7 hodín (14 polhodín) stráveného cestou zo Ž. do D. a späť 1. júna 2007 (17 822 : 60 = 297; 297 x 7 = 1 953 Sk).

Ústavný súd s prihliadnutím na ustanovenie § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde považoval   za   dostatočne   preukázané   a   opodstatnené   priznanie   náhrady   trov   právneho zastúpenia v celkovej sume 17 224 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2008