znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 209/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Š. L., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 9 C 277/03 a na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 7 Co 40/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Š. L.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2005 doručená sťažnosť (z 3. júna 2005) JUDr. Š. L., toho času vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie svojho práva podľa čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 9 C 277/03 a na Krajskom súde v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 Co 40/2005. Sťažovateľ   uviedol,   že   sa   žalobou   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 277/03 domáhal vydania veci (evidenčného listu, ktorý mal sťažovateľ vydať podľa § 78 Trestného poriadku v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 1 T 15/99)   pod   hrozbou   sankcie   vo   výške   500   000   000   EUR   a taktiež   zaplatenia nemajetkovej   ujmy   vo   výške   180   000   000   EUR.   Zároveň   požiadal   o oslobodenie   od súdnych poplatkov (podľa § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poplatku – ďalej aj „OSP“) s tým, že je nemajetný a jeho príjem vo výške 300 Sk mesačne nepostačuje na úhradu trov konania.

Okresný súd však uznesením č. k. 9 C 277/03-37 z 18. januára 2005 sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal okrem iného dôvodiac: „(...) Uznesením č. k. 9 C   277/03-27   zo   dňa   24.   9.   2004   bol   navrhovateľ   vyzvaný   na   doplnenie   podania. Navrhovateľ   podaním   zo   dňa   11.   10.   2004   reagoval   na   výzvu   súdu,   avšak   predmetné podanie nedoplnil v zmysle predmetného uznesenia.

Podľa § 138 ods. 1 O. s. p. na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. (...)

Vzhľadom k predmetu konania by mal navrhovateľ zaplatiť súdny poplatok za návrh v sume 201.000,- Sk. Keďže však s návrhom na začatie konania požiadal o oslobodenie od platenia   súdnych   poplatkov,   nebol   na   jeho   zaplatenie   vyzvaný.   Vzhľadom   k predmetu konania ako aj vzhľadom k tomu, že navrhovateľ riadne neodôvodnil petit návrhu, pričom je predpoklad, že u navrhovateľa sa jedná o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie práva, súd považoval za preukázané, že u navrhovateľa nie sú dôvody na oslobodenie od súdnych poplatkov (...)“

Sťažovateľ napadol uvedené rozhodnutie okresného súdu odvolaním. Krajský súd uznesením   č.   k.   7 Co 40/2005-42 z 28.   februára   2005   rozhodnutie súdu   prvého stupňa potvrdil.

Okresný súd vyzval 4. apríla 2005 sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 200 000 Sk pod hrozbou zastavenia konania. Sťažovateľ tvrdí, že z tohto dôvodu bol nútený svoj   návrh   vziať späť a obrátiť   sa   na   ústavný   súd.   Sťažovateľ   v tejto   súvislosti predložil ústavnému súdu kópiu uznesenia okresného súdu č. k. 9 C 277/03-37 z 18. januára 2005, kópiu uznesenia krajského súdu č. k. 7 Co 40/2005-42 z 28. februára 2005 a kópiu svojho podania z 13.   apríla 2005 v predmetnej   veci,   podľa   ktorého „(...)   návrh zo dňa 25. 12. 2003 beriem v celom rozsahu späť“.

Podľa sťažovateľa došlo v označených konaniach k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 dohovoru, keď mu nepriznaním oslobodenia od poplatkovej povinnosti bola uložená vopred nesplniteľná podmienka, ktorá mu znemožnila prístup k súdnej ochrane.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj porušenie jeho práva podľa čl. 6 dohovoru v označených konaniach a uložil Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky zaplatiť mu z uvedeného dôvodu 200 000 Sk.

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   má   každý   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Právo na súdnu ochranu však nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení   s čl.   51   ods.   1 ústavy),   akými   sú   napr.   spôsobilosť   byť účastníkom   konania, povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   ustanovené   náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty   a taktiež zaplatenie súdneho poplatku   podľa ustanovení príslušného zákona.

Uloženie poplatkovej povinnosti v občianskoprávnych veciach nemožno samo osebe považovať za rozporné ani s právom na prístup k súdu chráneným v čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Tolstoy – Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, 1995, resp. Kreuz proti Poľsku, 2001).

Výklad a aplikácia   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ako   aj   ustanovení ďalších zákonných predpisov upravujúcich podmienky prístupu k súdnej ochrane zo strany všeobecných súdov však musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým   je   poskytnutie   materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou a výkladom   týchto   ustanovení   nemožno   obmedziť   základné   právo   na   súdnu   ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

Z tohto hľadiska musí všeobecný súd prihliadať na rovnováhu medzi poskytnutím materiálnej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania a ochranou plynulého a riadneho výkonu spravodlivosti pred neuváženým, prípadne šikanujúcim výkonom práva podať návrh na začatie konania jeho spoplatnením.

Legálnym prostriedkom na zabezpečenie rovnováhy uvedených záujmov je zákonná možnosť priznať účastníkovi súdneho konania na návrh celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 138 OSP), ak to jeho pomery odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Zákonná   procesná   úprava   občianskeho   súdneho   konania   tak   zveruje   súdu príslušnému na konanie v konkrétnej veci   právomoc zaistiť naplnenie účelu základného práva na súdnu ochranu osoby, ktorá sa podaním návrhu na začatie konania súdnej ochrany domáha,   v situáciách,   v ktorých   by   výška   súdneho   poplatku   vzhľadom   na   osobné, majetkové a príjmové pomery takejto osoby predstavovala reálnu a objektívnu prekážku prístupu   k súdu   v rozpore   s účelom   a zmyslom   práv   zaručených   v čl.   46   ods.   1   ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ sa v tomto zmysle ochrany svojich základných práv v konaní vedenom na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   9   C   277/03   domáhal   žiadosťou   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov   podanou   súčasne   s návrhom   na   začatie   konania   a následne   (po   rozhodnutí okresného   súdu   o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   v označenom   konaní) podaním odvolania proti uzneseniu okresného súdu z 18. januára 2005 na krajskom súde.

Podstata sťažovateľovej argumentácie o namietanom porušení jeho základných práv smeruje   teda   proti   rozhodnutiam   okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktorými   nepriznali sťažovateľovi oslobodenie od súdneho poplatku v jeho veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 277/03.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 40/2005-42 z 28. februára 2005 bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 277/03-37 z 18. januára 2005, ktorým sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že nesúhlasí   s týmito   rozhodnutiami   predovšetkým   preto,   že   podľa   neho „(...)   Trestný poriadok   neobsahuje   žiadne   ustanovenie   o právnej   vykonateľnosti   práva,   v prípade porušenia   povinnosti   súdu   o vydaní   veci   podľa   §   80/1   Tr.   por.“, v dôsledku   čoho   bol „nútený svoje právo uplatniť v občiansko-právnom konaní na ochranu vlastníckeho práva o vydanie veci podľa § 126 OZ“. Sťažovateľ namieta: „Na to, aby bolo právo vykonateľné a vynutiteľné, som žiadal – v prípade nesplnenia súdneho rozhodnutia – uloženie finančnej sankcie (vo výške 500 000 000 EUR, pozn.) Nemajetkovú ujmu (vo výške 180 000 000 EUR, pozn.) som žiadal z toho dôvodu, že odporca nesplnil dobrovoľne to, čo mu ukladá zákon. Zodpovednosť odporcu vyplýva z § 421 OZ.

Bez uloženia sankcie pre prípad nesplnenia právoplatného rozhodnutia by nebolo predmetné právo vynutiteľné.“

Ako vyplýva z odôvodnenia oboch označených uznesení, tak okresný súd, ako aj krajský súd vychádzali z ustanovenia § 138 ods. 1 OSP, podľa ktorého predpokladom pre oslobodenie od platenia súdneho poplatku sú pomery účastníka, pri zohľadňovaní ktorých súd vychádza z uváženia potrieb účastníka s ohľadom na jeho osobné, rodinné a majetkové pomery,   ako   aj   z povahy   uplatňovaného   nároku   a výšky   súdneho   poplatku,   a súčasne prihliadali na splnenie ďalšej podmienky, a síce že v uvedenom prípade nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Z odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   z 28.   februára   2005   je   zrejmé,   že   po prejednaní   odvolania   sa   stotožnil   so   záverom   okresného   súdu   rozhodujúceho   v prvom stupni,   podľa   ktorého   išlo   v sťažovateľovom   prípade   v danej   veci   o   zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   okrem   iného   uviedol:   «(...) Podstatným v tejto veci je však záver o zrejme bezúspešnom uplatňovaní práva. Žalobcovi ide o vydanie listiny, ktorú odovzdal v trestnom konaní a ktorá sa má nachádzať v súdnom spise, a to „pod hrozbou sankcie 500.000.000,- EUR“, a uplatňuje si aj právo na zaplatenie nemajetkovej ujmy za porušenie zákonnej povinnosti vydania listiny v sume 180.000.000,- EUR. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca namiesto toho, aby požiadal súd konajúci v trestnej veci o vrátenie odňatej listiny (§ 79 Tr. por.) v zmysle § 80 ods. 1 Tr. por. (o čom by rozhodoval predseda senátu konajúci vo veci sp. zn. 1 T 15/99 Krajského súdu v Nitre podľa § 80 ods. 3 Tr. por.), podal žalobu v zmysle § 79 ods. 1 OSP o vydanie veci, pričom žalobný návrh v časti „pod hrozbou sankcie 500.000.000,- EUR“ a tiež v časti o zaplatenie sumy 180.000.000,- EUR ničím právne nezdôvodnil, no najmä neuviedol také okolnosti, ktoré by svedčili o možnosti zaradenia skutkového stavu pod právnu normu, ktorá má byť na tento prípad použitá.

Keďže je zjavné, že niet právnej normy, ktorá by vec z hľadiska občianskoprávneho upravovala, a niet ani dôvodu na použitie analógie, potom návrhu chýba právny základ a v takom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. (...)»

Po   oboznámení   sa   s obsahom uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   7   Co   40/2005-42 z 28. februára 2005 dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.   Z jeho   záverov   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa   vzhľadom   na vyššie   uvedené   skutočnosti   nedomnieva, že by závery   krajského   súdu   v predmetnej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami ústavy a dohovoru.

Výška súdneho poplatku vyrubeného sťažovateľovi okresným súdom v konaní sp. zn. 9   C   277/03   bola   podmienená   práve   časťou   petitu   žaloby   týkajúcou   sa   sťažovateľom uplatnených nárokov, ktorým podľa záveru krajského súdu chýbal právny základ (zaplatenie 500   000   000   EUR   ako   sankcie   v prípade   nevydania   veci   a náhrada   nemajetkovej   ujmy 180 000 000 EUR). Pokiaľ sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal, že „... bez uloženia sankcie pre prípad nesplnenia právoplatného rozhodnutia by nebolo predmetné právo vynutiteľné...“, je potrebné uviesť, že podmienky núteného výkonu právoplatného rozhodnutia   súdu   ukladajúceho   žalovanému   povinnosť   vydať   vec   sú   upravené v ustanoveniach šiestej časti Občianskeho súdneho poriadku (Nariadenie a uskutočnenie výkonu rozhodnutia) predovšetkým v § 345 - 347 (Odobratie veci), resp. v ustanoveniach zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, predovšetkým v § 186 - 188 (Odobratie veci alebo cenných papierov). Označený   nárok   uplatnený   sťažovateľom   v sporovom   konaní   nemožno   pod   uvedené ustanovenia   subsumovať,   pričom   nešlo   ani   o nárok   na   náhradu   škody   spôsobenej sťažovateľovi. Napokon ani náhrady nemajetkovej ujmy (pokiaľ ide o druhý z označených, sťažovateľom   uplatnených   nárokov   na   zaplatenie   180   000   000   EUR)   sa   nemožno s úspechom   domáhať   iba   na   základe   tvrdenia   o porušení   povinnosti   vydať   vec   jej vlastníkovi.   Možnosť   domáhať   sa   veci   vydanej   v trestnom   konaní   navyše   upravujú ustanovenia § 80 - 81 Trestného poriadku.

S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti ani z k nej pripojených napadnutých rozhodnutí - najmä z konečného rozhodnutia krajského súdu, nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených   krajským   súdom,   a teda   o porušení práv sťažovateľa   podľa   čl.   46 ods. 1 a 3 ústavy alebo podľa čl. 6 dohovoru.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedokV Košiciach 17. augusta 2005