znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 209/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2004 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   J. B.,   M., zastúpeného advokátom   JUDr.   J. F.,   B., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   ako   aj práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v čl.   20   Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp.   zn. 5 Obo 93/2004 z 29. apríla 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2004 doručená sťažnosť Ing. J. B., M., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 20 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 93/2004 z 29. apríla 2004.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   a pripojených   príloh   vyplývajú   nasledovné rozhodujúce skutočnosti.

Najvyšší súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. 5 Obo 93/2004 z 29. apríla 2004 potvrdil   uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorým   bol vyhlásený konkurz na majetok sťažovateľa. Podľa sťažovateľa krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie   tým,   že   on   ako   dlžník   nedisponuje prostriedkami,   ktoré   mu   umožňujú bez zbytočného odkladu uhrádzať splatné pohľadávky veriteľov, čím boli naplnené podmienky na vyhlásenie konkurzu. Napriek návrhom sťažovateľa na vykonanie viacerých dôkazov a jeho   námietkam   voči   nelogickým   záverom   predbežného   správcu   všeobecné   súdy   (tak krajský, ako aj najvyšší   súd)   týmto námietkam nevyhoveli,   ani im   dokonca   nevenovali žiadnu   pozornosť   a tento   svoj   postup   nijakým   spôsobom   neodôvodnili.   Sťažovateľ argumentuje tým, že takýmto postupom sa do uznesenia najvyššieho súdu dostali nesprávne alebo rozporuplné údaje a skutočnosti.

Sťažovateľ sa domnieva, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu sa zasiahlo do jeho   práv   podľa   čl.   20   ústavy,   lebo   sa   ním   dočasne   obmedzujú   jeho   vlastnícke   práva, konkrétne tá ich zložka, ktorá spočíva v dispozícii s majetkom. V súvislosti s uvedeným taktiež namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože všeobecný súd   jeho   dôkazným   návrhom   nevyhovel   bez   toho,   že   by   to   akýmkoľvek   spôsobom odôvodnil.   Podľa   sťažovateľa   sa   všeobecný   súd   nevysporiadal   s jeho   právnou argumentáciou   a svoj   výsledný   právny   názor   o insolventnosti   riadne   nezdôvodnil.   Preto povrchné a všeobecné odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu nepovažuje za súladné s ústavným   poriadkom   Slovenskej   republiky.   Poukázal   pritom   aj   na   nesúlad   súdom prijatých právnych záverov s vykonanými skutkovými zisteniami vo veci.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6. ods. 1 dohovoru, ako aj jeho práva na ochranu   majetku   zaručeného   v čl.   20   ústavy,   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Obo 93/2004 z 29. apríla 2004 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 miliónov Sk a doteraz nevyčíslené trovy konania.

Podľa   §   52   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   sťažovateľ rovnako   navrhuje,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 93/2004 z 29. apríla 2004 až do rozhodnutia ústavného súdu o tejto sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti a z pripojených rozhodnutí vyplýva, že podaním doručeným krajskému súdu   15. apríla 2002 navrhol   Fond národného majetku Slovenskej   republiky (ďalej   len „fond národného majetku“) ako veriteľ vyhlásiť konkurz na majetok dlžníka Ing. J. B.. Veriteľ   svoj   návrh   odôvodnil   tým,   že   voči   dlžníkovi   vykazuje   splatné   pohľadávky v celkovej výške 20 606 470 Sk z obchodných záväzkových vzťahov. Insolvenciu dlžníka v návrhu preukázal aj existenciou jeho ďalších veriteľov.

Krajský   súd uznesením   sp.   zn. 6 K 32/02 z 11.   marca 2004 vyhlásil   konkurz na majetok dlžníka – sťažovateľa a za správcu konkurznej podstaty ustanovil JUDr. A. S., advokáta, B. Zároveň súd vyzval všetkých veriteľov na prihlásenie všetkých nárokov.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol, že z účtovných dokladov doložených k správe predbežného správcu zistil, že podľa súvahy k 31. decembru 2001 bol dlžník v úpadku aj v dôsledku predĺženia, keďže jeho vlastné imanie vykazovalo zápornú hodnotu.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší   súd prerokoval   vec v zmysle ustanovenia   § 212   ods.   1   a § 214   ods.   2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania a po jej preskúmaní dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné. Preto uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 K 32/02 z 11. marca 2004 potvrdil. Najvyšší súd mal za preukázané existenciu splatných pohľadávok voči dlžníkovi vo výške 20 606 470 Sk, existenciu jeho ďalších veriteľov   ako   aj   stav   predĺženia   dlžníka.   Vychádzajúc   z predložených   dôkazov,   ako   aj zo správy   predbežného   správcu   preto   konštatoval   splnenie   podmienok   pre   vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka.

Krajský   súd   v nadväznosti   na   to   uznesením   sp.   zn.   6   K 32/02   z 13.   mája   2004 nariadil prieskumné pojednávanie vo veci a zvolal schôdzu konkurzných veriteľov.

Začatie   konkurzného   konania   je   podmienené   podaním   návrhu   na   vyhlásenie konkurzu, ktorý je podľa § 4 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) oprávnený podať sám dlžník,   jeho   veriteľ,   likvidátor   právnickej   osoby   alebo   ďalšia   osoba,   ak   to   ustanovuje osobitný zákon.

Ak návrh podáva veriteľ, musí v ňom okrem všeobecných náležitostí podania uviesť okolnosti nasvedčujúce úpadku dlžníka v zmysle § 1 ods. 2 a 3 zákona, označiť ďalšieho veriteľa   a doložiť   svoju   pohľadávku   voči   dlžníkovi,   čím   zároveň   osvedčuje   svoje oprávnenie   na   podanie   návrhu   (tzv.   procesné   konkurzné   právo).   Pritom   existencia navrhovateľovej pohľadávky voči dlžníkovi musí byť zo skutočností uvedených v návrhu do   takej   miery   pravdepodobná,   že   o nej   nemožno   pochybovať.   Takéto   doloženie pohľadávky   s dôsledkom,   že   súd   nemá   pochybovať   o jej   existencii,   je   dôležité   jednak z hľadiska naplnenia obsahovej náležitosti návrhu a jednak vzhľadom na skutočnosť, že sporná pohľadávka nezakladá aktívnu legitimáciu navrhovateľa na podanie návrhu (pričom účelom   konkurzného   konania   nie   je   zisťovanie   existencie   spornej   pohľadávky,   napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 49/2000 a sp. zn. 4 Obo 159/2001).

Podľa § 66e ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní na konkurz sa primerane použijú ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak. Z ustanovenia § 13 ods. 1 citovaného zákona, ktoré upravuje vyhlásenie konkurzu, vyplýva, že o vyhlásení konkurzu rozhodne súd uznesením, ktoré musí obsahovať odôvodnenie. Hoci náležitosti odôvodnenia tento zákon bližšie neustanovuje, najvyšší súd v tejto súvislosti už judikoval, že aj na rozhodnutie o vyhlásení konkurzu sa vzťahuje ustanovenie § 157 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   takže   z jeho   odôvodnenia   by   malo byť zrejmé,   o ktoré dôkazy   oprel   súd   svoje   skutkové   zistenia   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov spravoval (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 261/98).

Zisťovanie hmotnoprávnych predpokladov ustanovených v § 1 ods. 2 a 3 zákona o konkurze a vyrovnaní prináleží súdu. Pred rozhodnutím o návrhu na vyhlásenie konkurzu musí súd skúmať, či sú splnené podmienky vyhlásenia konkurzu. Konkurz môže byť na majetok   dlžníka   vyhlásený,   ak   je   dlžník   v úpadku.   Dlžník   je   v úpadku,   ak   má   viacej veriteľov a nie je schopný 30 dní po lehote splatnosti (v znení zákona č. 328/1991 Zb. účinnom pred 1. februárom 2001 „po dlhšiu dobu“) plniť svoje záväzky (§ 1 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní). Dlžník je v úpadku   aj vtedy,   ak je predĺžený (§ 1 ods.   3 cit. zákona).   V obidvoch   prípadoch   ide   o stav   objektívny   a pri   skúmaní,   či   sú   splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu je bez významu dôvod a spôsob, akým sa dlžník do stavu úpadku dostal. Nie je preto rozhodujúce, či úpadok je dôsledkom činnosti úpadcu majúcom   pôvod   v jeho   hospodárení,   či   je   výsledkom   viac–menej   objektívnych   udalostí (situácia   na   trhu)   alebo   či   k nemu   viedla   činnosť   tretích   osôb   spočívajúca   prípadne   aj v protiprávnom konaní (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 19/2002 z 23. apríla 2002).

V okolnostiach prípadu krajský súd a ani najvyšší súd nemal pochybnosti o úpadku sťažovateľa tak v dôsledku insolventnosti, ako aj v dôsledku jeho predĺženia a svoje zistenia podložil   preukázanými pohľadávkami voči   dlžníkovi,   ďalšími   veriteľmi   dlžníka,   ako aj rozsahom jeho predĺženia vyplývajúceho z účtovnej súvahy.

Účelom konkurzného konania je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je   v úpadku   (§   1   ods.   1   zákona   o konkurze   a vyrovnaní).   Z tohto   procesnoprávneho postavenia dlžníka a účelu konkurzného konania vychádzal ústavný súd pri skúmaní, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je alebo nie je v príčinnej súvislosti s porušením označených základných práv sťažovateľa. Postavenie dlžníka ako úpadcu a účel (povaha) konkurzného konania majú totiž zásadný vplyv na rozsah, obsah a kvalitu garantovania základných práv procesného charakteru podľa čl. 46 až 50 ústavy.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   v konaní   o návrhu   na   vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka je aj právo dlžníka na to, aby príslušný súd (v tomto prípade najvyšší   súd   ako   odvolací   súd)   svoje   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie prvostupňového   súdu,   zrozumiteľne   a jasne   odôvodnil   a vyrovnal   sa   s námietkami uplatnenými v opravnom prostriedku.

Sťažovateľ tvrdil, že najvyšší súd ako odvolací súd porušil jeho základné právo na spravodlivý proces, pretože v odôvodnení svojho rozhodnutia nereagoval na žiadnu z jeho odvolacích námietok.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   v odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd podstatný   obsah   prednesov,   stručne   a jasne   vyloží,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení   dôkazov   riadil   a posúdi   zistený   skutkový   stav   podľa   príslušných   ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu (§ 211 Občianskeho   súdneho   poriadku).   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia najvyššieho súdu a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces.

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým potvrdil vyhlásenie konkurzu na majetok   sťažovateľa ako dlžníka, vyplýva,   že dôvody   v ňom uvedené   sú   zrozumiteľné a dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a relevantných procesných   noriem. Rozhodnutie krajského súdu   aj najvyššieho súdu nevykazujú znaky svojvôle,   neobsahujú   odlišné   hodnotenia   dôkazov   a právne   závery,   oba   súdy   svoje rozhodnutia odôvodnili na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98, IV. ÚS 110/03). Preto ústavný súd uzavrel, že najvyšší súd takým rozhodnutím nemohol vôbec porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v rozsahu, aký namietal sťažovateľ.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   z právnych   východísk   a záverov   odmietol   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu namietaného porušenia základných práv, t. j. aj v rozsahu tvrdení o porušení práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 20 ústavy. Z tohto dôvodu ústavný súd už nerozhodoval ani   o návrhu   sťažovateľa,   ktorým   sa   domáhal   odkladu   vykonateľnosti   napadnutého rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   jeho   zrušenia   a priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2004