SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 208/2016-26
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Strojárne potravinárskehopriemyslu, a. s., Stará Vajnorská 4, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťouG. Lenhert, k. s., Rajská 7, Bratislava, pre namietané porušenie práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a namietané porušenie práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 26 Cb 21/2013 z 26. marca 2014,rozsudkomKrajskéhosúduv Bratislavesp. zn. 2 Cob 125/2014zo 14. júla 2015a uznesenímNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn. 3 Obdo 51/2015z 30. novembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Strojárne potravinárskeho priemyslu, a. s.,o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola4. februára 2016 doručená a podaním z 12. februára 2016 doplnená sťažnosť obchodnejspoločnosti Strojárne potravinárskeho priemyslu, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), prenamietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súduBratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 26 Cb 21/2013 z 26. marca 2014 (ďalej len„rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. 2 Cob 125/2014 zo 14. júla 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.3 Obdo 51/2015 z 30. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“; rozsudokokresného súdu, rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu ďalej spolu aj„napadnuté rozhodnutia“).
Sťažovateľka je v konaní pred všeobecnými súdmi účastníčkou konania na stranežalovaného v spore o zaplatenie sumy 33 193,92 € s príslušenstvom. Napadnutýmirozhodnutiami bola zaviazaná k už uvedenému plneniu v prospech žalobcu.
V sťažnosti obsiahlo opisuje skutkový stav, pričom takmer každý skutkový aleboprávny záver všeobecných súdov sa snaží argumentmi formálnej logiky spochybniťa neskôr z tohto základu vyvodiť zásah do základného práva na súdnu ochranu cez tvrdenúarbitrárnosť napadnutých rozhodnutí.
Ústavný súd na tomto mieste len ako príklad uvádza časť zo sťažnosti:„14. Súd prvého stupňa a aj odvolací súd pri rozhodovaní v tejto veci úplne opomenuli fakt, že žalobca vôbec nemôže úspešne tvrdiť, že žalovaný mu predmetný tovar nedodal, keď z dokazovania je nepochybné, že samotný žalobca vystavil dodací list a nechal si u potvrdiť prevzatie toho istého (podľa žalobcu nedodaného) tovaru a za jeho dodanie mu fakturoval kúpnu cenu.
15. Preto je aj tvrdenie žalobcu o oprávnenom odstúpení od zmluvy voči žalovanému z dôvodu nedodania tovaru v zjavnom rozpore so skutočnosťou a s právnymi úkonmi, ktoré do tohto odstúpenia urobil práve žalobca. Súdy sa s týmto logickým rozporom v postupe žalobcu vôbec nevysporiadali.
16. Pokiaľ by malo byť preukázané tvrdenie žalobcu (s čím sa stotožnil ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací súd), že žalovaný mal dodať tovar žalobcovi a tento ho mal následne dodať, žalobca vôbec nemal dôvod ísť za
a nechať si u neho potvrdiť, že tovar prevzal, keď podľa žalobcu mu žalovaný ten istý tovar nedodal. Pritom z výpovedí samotného žalobcu vyplýva, že práve v dôsledku dodania tovaru vzniklo žalobcovi právo požadovať od
splnenie povinnosti zaplatiť za tento tovar cenu dohodnutú s
- 1 396 042 Sk.“
Sťažovateľka vychádzajúc z takto koncipovanej sťažnosti napáda rozhodnutiavšetkých stupňov všeobecných súdov.
V sťažnosti ďalej uvádza:«16. Druhostupňový súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, na základe ktorého prvostupňový súd vychádza z ničím nepodloženého a ničím nepreukázaného tvrdenia žalobcu, že zamestnanec žalovaného p. a spoločne zosnovali voči žalobcovi komplot spočívajúci v tom, že p. cielene vydal tovar, za ktorý zaplatil žalobca žalovanému zálohu,
, ktorý zaň nemal v úmysle žalobcovi zaplatiť.
17. Prvostupňový súd na strane 12 svojho rozsudku bez akejkoľvek opory vo vykonanom dokazovaní alebo zistenom skutkovom stave totiž uvádza, že: „... keď sa ukázalo, že nemá v úmysle za tovar zaplatiť a navrhovateľ sa stal obeťou komplotu a...“. Žalobca proti žiadnemu zo zamestnancov žalovaného - a teda ani proti p. - nikdy nepodal podnet na preverenie skutočností nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin podvodu alebo iný trestný čin a podnet, ktorý dňa 11. 6. 1997 podal proti, bol podľa vyjadrenia samotného žalobcu vybavený Uznesením ČVS: OUV-255/20-1998 o odložení veci zo dňa 14. 5.1998, ktoré v tom istom roku nadobudlo právoplatnosť.
18. Neexistuje teda žiadna skutočnosť, ktorá by podporovala tvrdenie žalobcu o tom, že bol na ňom spáchaný podvod; práve naopak, závery z vyšetrovania v trestnom konaní potvrdzujú, že trestný čin podvodu ani iný trestný čin spáchaný nebol. Je preto zarážajúce, že sa druhostupňový súd stotožnil s takýmto záverom prvostupňového súdu a v nadväznosti na tento nepreukázaný predpoklad hodnotí dôkazy. Ide napr. o interný zápis z pracovnej cesty...».
Sťažovateľka v závere sťažnosti dospela k názoru, že všeobecné súdy vychádzajú„výlučne zo skutočností, ktoré sa takémuto rozhodnutiu hodia, a nie zo všetkých skutočností, ktoré boli v konaní preukázané a pre rozhodnutie vo veci samej podstatné“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Okresný súd Bratislava III svojim rozsudkom, č. k. 26Cb/21/2013-85 zo dňa 26. 3. 2014 vydaným v právnej veci c/a Strojárne potravinárskeho priemyslu, a.s. o zaplatenie 33 193,92 EUR (1 000 000 Sk) s prísl., porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
2. Krajský súd v Bratislave svojim rozsudkom, č. k. 2Cob/125/2014-134 zo dňa 14. 7. 2015 vydaným v právnej veci c/a Strojárne potravinárskeho priemyslu, a.s. o zaplatenie 33 193,92 EUR (1 000 000 Sk) s prísl., porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim uznesením č. k. 3Obdo/51/2015-197 zo dňa 30.11.2015 vydaným v právnej veci c/a Strojárne potravinárskeho priemyslu, a.s. o zaplatenie 33 193,92 EUR (1 000 000 Sk) s prísl., porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
4. Ústavný súd zrušuje rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k. 26Cb/21/2013- 85 zo dňa 26. 3. 2014, rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2Cob/125/2014-134 zo dňa 14. 7. 2015 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 3Obdo/51/2015-197 zo dňa 30. 11. 2015 vydané v právnej veci c/a Strojárne potravinárskeho priemyslu, a.s. o zaplatenie 33 193,92 EUR (1 000 000 Sk) s prísl. a vec vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.“
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“)„odložil vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č. k. 26Cb/21/2013-85 zo dna 26. 3. 2014 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2Cob/125/2014-134 zo dňa 14. 7. 2015 vydaných v právnej veci c/a Strojárne potravinárskeho priemyslu, a.s. o zaplatenie 33 193,92 EUR (1 000 000 Sk) s prísl.“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Predmetom sťažnosti je namietané tvrdenie arbitrárnosti napadnutých rozhodnutívšeobecných súdov z dôvodu nedostatočného odôvodnenia a nesprávnych skutkovýcha právnych záverov.
K rozsudku okresného súdu sp. zn. 26 Cb 21/2013 z 26. marca 2014
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môžekonať o namietanom porušení sťažovateľkiných práv a vecne sa zaoberať iba týmisťažnosťami, ak sa sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnostidomáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnychprostriedkov, ktoré jej zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektoréhozo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súduna konanie o nich.
Vzhľadom na princíp subsidiarity ústavný súd nemá právomoc preskúmavaťnapadnuté rozhodnutie okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravnýprostriedok, ktorý sťažovateľka využila a o ktorom rozhodol krajský súd ako súd odvolacírozsudkom sp. zn. 2 Cob 125/2014 zo 14. júla 2015. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosťv tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
K rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Cob 125/2014 zo 14. júla 2015 a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 51/2015 z 30. novembra 2015
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobnézáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupomustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnúodlišnosť (II. ÚS 27/07).
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahovústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ichprávomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumnýmsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bolalebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislostivo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôžezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivéhoprocesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedána konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetkykľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavouprípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverenálen ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavya zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušeniezákladných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovaneuviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranurozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretáciea aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudskýchprávach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov súdostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektorézo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
Ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť správnosť právneho záveruvšeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona, ktorý v konkrétnej veciaplikoval. Sťažovateľka však túto stabilizovanú judikatúru ústavného súdu opomínaa sťažnosť uplatnila v podstate ako ďalší opravný prostriedok v systéme všeobecnéhosúdnictva. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami v systémevšeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základnýchpráv a slobôd.
Krajský súd v napadnutom rozsudku primeraným spôsobom sťažovateľke vysvetlil,z akých dôvodov považoval rozsudok okresného súdu za správny. Urobil tak v súlades ustanovením § 219 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Argumentáciu krajského súduna zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu nepovažuje ústavný súdza účelné, aj vzhľadom na jej rozsah, na tomto mieste opakovať. V tomto smere ústavný súdiba konštatuje, že záver krajského súdu nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnenýa ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel zákona. S určujúcimi námietkami sa krajskýsúd vysporiadal ústavne konformným spôsobom, keď zdôvodnil, prečo považuje námietkysťažovateľky voči prvostupňovému rozhodnutiu za neakceptovateľné.
V ďalšom bolo dovolanie sťažovateľky najvyšším súdom odmietnuté. Najvyšší súdv odôvodnení napadnutého uznesenia sťažovateľke takisto primeraným spôsobom vysvetlil,že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia tvrdených procesných vád konania, najavonevyšli ani iné procesné vady a prípustnosť dovolania tiež nevyplývala z iného ustanoveniaOSP. Pozornosti ústavného súdu neuniklo ani, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutéhouznesenia snažil sťažovateľke už pred podaním ústavnej sťažnosti ozrejmiť, že v konanímala možnosť vyjadriť svoj názor na to, aké skutkové zistenia sa majú z vykonanýchdôkazov vyvodiť, ako sa majú právne hodnotiť, ako sa majú príslušné predpisy hmotnéhopráva na vec správne aplikovať a aký konečný záver o dôvodnosti žaloby sa má z nichvyvodiť, a takisto, že skutočnosť, že odvolací súd jej skutkové tvrdenia a právne hodnotenieneakceptoval, nemožno považovať za odňatie práva konať pred súdom. Ústavnému súdu savšak z podanej sťažnosti javí, že sťažovateľka bude vidieť zásah do práva na súdnu ochranuv zásade každým odôvodnením, ktoré nebude vyhovovať jej záujmu.
Z uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd sťažnosť prijalna ďalšie konanie. Tej totiž chýbala ústavnoprávna relevancia, ktorá by takýto postupa rozhodnutie ústavného súdu odôvodňovali. V okolnostiach prípadu preto ústavný súdpovažuje postup krajského súdu a najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľný a primeraneargumentačne zdôvodnený. Napadnuté rozhodnutia preto nemožno považovať za svojvoľnéči arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom všeobecných súdovnestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právnynázor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). V napadnutých rozhodnutiachkrajského súdu a najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostinezistil nič, čo by ich robilo ústavne neakceptovateľnými, a teda vyžadujúcimi korekciuzo strany ústavného súdu.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutýmirozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu a namietaným porušením základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, predloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy je potrebné uviesť, že ichaplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálneurčeného základného práva alebo slobody sťažovateľky (v tomto prípade čl. 46 ods. 1ústavy). Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutýmirozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu a čl. 46 ods. 1 ústavy, požiadavkana vyslovenie porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy je v súlade s doterajšourozhodovacou činnosťou ústavného súdu zjavne neopodstatnená (I. ÚS 34/96).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa rozhodovanie o návrhu na odkladvykonateľnosti rozsudkov okresného súdu a krajského súdu stalo bezpredmetným.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2016