znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 208/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť T. B., zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora   Tekela   23,   Trnava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn.   5   Tos/112/2013   a jeho uznesením z 24. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. decembra 2013 doručená sťažnosť T. B., (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   1   a   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos/112/2013 (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením z 24. septembra 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 8/2010 z 8. júna 2010 uznaný za vinného pre spáchanie zločinu   lúpeže podľa   §   188   ods.   1   Trestného   zákona   na   trest   odňatia   slobody   v trvaní 6 rokov a 10 mesiacov a na   výkon trestu bol zaradený do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Keďže pri ukladaní trestu sa malo postupovať podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona   v znením   účinnom   pred   publikovaním   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, sťažovateľ s poukazom na § 41b ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   považuje   túto   skutočnosť   za   dôvod na povolenie obnovy trestného konania v jeho veci. Z týchto dôvodov podal vo veci návrh na obnovu konania, ktorý okresný súd uznesením sp. zn. 2 Nt 54/2013 z 20. júna 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zamietol z dôvodu, že neboli zistené podmienky obnovy konania. Sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorú sťažovateľ vo veci podal, krajský súd napadnutým uznesením zamietol.

K namietanému porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že krajský   súd „obišiel   obranu   sťažovateľa   vyjadrenú   v   sťažnosti   zo   dňa   21.   6.   2013 a nevysporiadal sa s ňou, odôvodnenie rozhodnutia druhostupňového súdu budí zdanie, že sťažovateľ sťažnosť neodôvodnil.

Takýto postup súdu, je možné považovať za postup, v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie rozhodnutia v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ak odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje vysporiadanie sa s obranou obvineného, sú právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto je potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako i s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Takéto rozhodnutie je len arbitrárne.“.

Sťažovateľ   považuje z hľadiska   hodnotenia   primeranosti   uloženého trestu   odňatia slobody povolenie obnovy konania za opodstatnené, a uvádza, že „Rozdiel takmer štyroch rokov medzi uloženým trestom a jeho dolnou hranicou účinnou v čase ukladania trestu a hranicou možného uloženia trestu odňatia slobody teraz, je rozhodne taký, že je spôsobilý zásadne ovplyvniť postavenie odsúdeného...

Je porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ak niekto, okrem zákonného sudcu, posudzuje uloženie trestu v trestnom konaní.

V konaní o obnove konania nemôže sudca rozhodujúci o povolení obnovy konania, ktorý nebol zákonným sudcom v pôvodnom konaní, posudzovať otázku zrejmého nepomeru uloženého trestu k závažnosti činu a k pomerom páchateľa.

Vyšli totiž najavo nové skutočnosti, ktorými je nález Ústavného súdu SR zo dňa 28. 11.   2012   č.   k.   PL.   ÚS   106/2011,   vzhľadom   na   ktoré   by   pôvodne   uložený   trest   bol v zrejmom nepomere s účelom trestu alebo k pomerom páchateľa a vzhľadom na ktoré by zákonný sudca mohol vyhodnotiť situáciu podľa stavu v súlade s ústavou celkom inak. Preto posudzovanie primeranosti a neprimeranosti trestu uloženého za podmienok účinnosti   protiústavných   zákonných   ustanovení   je   popieraním   možnosti   uloženia   trestu odsúdenému zákonným sudcom podľa ústavných zákonných predpisov.“.   S prihliadnutím na uvedené poukazuje v sťažnosti na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo/19/2012 a tiež na stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd   vyslovil,   že v   jeho „trestnej   veci...   vedenej   na   Krajskom   súde   v   Trnave   pod   č.   k. 5 Tos/112/2013 v súvislosti s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos/112/2013-70 zo dňa 24. 9. 2013, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... a k porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny... a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru..., ako aj k porušeniu čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy...“, a uznesenie krajského súdu zrušil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   vrátane sťažnosti   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy (a rovnako čl. 8 ods. 1 a 2 listiny) osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Tos/112/2013   z   24.   septembra   2013   zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 Nt 54/2013 z 20. júna 2013 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia krajský súd uviedol:  

„Novou skutočnosťou uvádzanou v návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania je nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011, ktorou bola vyslovená protiústavnosť časti § 42 ods. 1 Tr. zák. o uložení trestu nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby. Táto   skutočnosť   sama   osebe   neznamená,   že   v   každej   veci   je   súd   povinný   rozhodnúť o povolení obnovy konania, pretože v § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. sa hovorí o dôvode obnovy konania a nie o dôvode na povolenie obnovy konania v prípade straty účinnosti právneho predpisu, na základe ktorého bol vydaný rozsudok.

Krajský súd skúmal uložený druh a výmeru trestu z hľadiska § 394 ods. 1 Tr. por. a zistil,   že   tento   trest   je   primeraný   vzhľadom   na   závažnosť   činu   a   pomery   páchateľa. Odsúdenému bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 10 mesiacov. Trestná sadzba uvedená v § 188 ods. 1 Tr. zák. je v rozpätí troch až ôsmich rokov odňatia slobody. Za predpokladu použitia zákonného ustanovenia o priťažujúcich okolnostiach by bola dolná hranica zákonnej trestnej sadzby zvýšená o jednu tretinu.

Vzhľadom   na   to,   že   odsúdenému   bol   uložený   trest   v   zákonnej   trestnej   sadzbe s prihliadnutím na všetky okolnosti rozhodujúce pri určovaní druhu a výmery trestu, možno konštatovať, že podmienky na povolenie obnovy konania neboli splnené.“

Podstata sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľa s nepovolením obnovy konania v jeho trestnej veci, v ktorej bola pri ukladaní trestu použitá asperačná zásada zakotvená v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorého časť textu za bodkočiarkou („súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“) bola nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011   z 28.   novembra   2012   vyhlásená   za nesúladnú s ústavou.

Ústavný   súd   preskúmal   uznesenie   krajského   súdu,   v   ktorom   krajský   súd   zhrnul skutočnosti   relevantné   pre   posúdenie   sťažovateľovho   návrhu   na   obnovu   konania a v podstate sa nimi prihlásil k záverom uvedeným v uznesení okresného súdu, ako aj obsah sťažovateľom podanej sťažnosti a zistil, že sťažovateľovi v danej veci bol umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ním podaného návrhu vo veci konal, rozhodol a svoje rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodnil. Odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovu konania je síce stručné, nie však v rozpore   so   zárukami   vyplývajúcimi   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu (m. m. II. ÚS 106/05).   Reálne   garantovanie   a   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu ochranu   v konaní   o   obnovu   konania   totiž   neznamená,   aby   všeobecné   súdy   preberali skutkové a právne názory strany trestného konania, ktorá sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).

Z obsahu uznesenia krajského súdu je zrejmé, že tento súd stratu účinnosti časti právneho predpisu na základe nálezu ústavného súdu považoval za skutočnosť súdu skôr neznámu,   na   základe   ktorej   zvažoval   možnosť   povolenia   obnovy   konania   vo   veci sťažovateľa posudzovaním splnenia ďalších podmienok ustanovených v Trestnom poriadku na   prijatie   takéhoto   rozhodnutia.   Na   základe   svojich   úvah   dospel   k   záveru,   že   hoci   je splnená   podmienka   existencie   novej   skutočnosti   súdu   predtým   neznámej,   s   ohľadom na ďalšie okolnosti prípadu, t. j. závažnosť činu a pomery páchateľa, nie je v jeho prípade naplnená druhá podmienka povolenia obnovy konania, a síce že konanie prinesie pre neho iné, priaznivejšie rozhodnutie o treste. Tento záver odôvodňuje podľa krajského súdu najmä predpoklad   použitia   zákonného   ustanovenia   o priťažujúcich   okolnostiach,   pri   aplikácii ktorej by bola dolná hranica zákonnej trestnej sadzby zvýšená o jednu tretinu. Preto bola sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým nebolo návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania vyhovené, krajským súdom zamietnutá.

Ústavne akceptovateľný je aj výklad ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde podaný vo veci krajským súdom, podľa ktorého vydanie označeného nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 ešte samo osebe neznamená, že v každej veci je súd povinný rozhodnúť   o povolení   obnovy   konania.   Z hľadiska   obsahu   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno dospieť k záveru o arbitrárnosti napadnutého uznesenia ani z dôvodu, že toto je v rozpore s obsahom stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Tpj   44/2013,   podľa   ktorého   je   vydanie   uvedeného   nálezu ústavného súdu v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde dôvodom obnovy konania „ex   lege“.   V okolnostiach   prípadu   je   zrejmé,   že   uvedené   stanovisko   bolo   prijaté   až 2 mesiace   po   vydaní   napadnutého   uznesenia,   a teda   že   krajský   súd   toto   zjednocujúce stanovisko   najvyššieho   súdu   nemohol   pri   svojom   rozhodnutí   zohľadniť   a ani   na   neho vo svojom rozhodnutí reagovať.

Ústavný   súd   síce   rešpektuje   právomoc   najvyššieho   súdu   zjednocovať   judikatúru všeobecných súdov, tak ako táto vyplýva zo zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   [§ 8 ods. 3,   § 20   ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)], avšak vzhľadom na to, že sa nepovažuje za ďalšiu   inštanciu   všeobecného   súdnictva,   ale   za   nezávislý   orgán   ochrany   ústavnosti, pridŕžajúc   sa   princípu   zdržanlivosti   nevzhliadol   dostatok   relevantných   dôvodov na vykonanie   zásahu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   pretože   obsah napadnutého uznesenia vyhodnotil ako spĺňajúci ústavné limity kladené základným právom zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny. Ústavný súd je totiž toho názoru, že   povoľovaním   obnovy   konania   „ex   offo“   by   došlo   k nadbytočnému,   formálnemu a neúčelnému prehodnocovaniu právoplatných rozhodnutí v trestných veciach, ktoré by boli na základe návrhov odsúdených bez ďalšieho preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní o obnove   konania   je   zo   všetkých   okolností   zrejmé,   že   obnovenie   konania   nemôže   pre odsúdeného privodiť iný, resp. priaznivejší výsledok (podobne I. ÚS 673/2013, III. ÚS 18/2014).

Neobstojí ani námietka, že trest uložený sťažovateľovi neposudzoval zákonný sudca, pretože   sudca   rozhodujúci   o obnove   konania   len   skúmal   otázku   zrejmej   neprimeranosti uloženého trestu k závažnosti činu, t. j. či je vzhľadom na nové skutočnosti dôvodné prípad znovu otvoriť, a sťažovateľovi žiaden nový trest neukladal.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery   krajského   súdu formulované   v uznesení   pri   aplikácii   relevantných   právnych   noriem   korešpondujú so skutkovými   zisteniami,   a   tieto   zistenia   nie   sú   výsledkom   svojvôle,   ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných na rozhodovanie o tejto otázke, ktorá   mala   z hľadiska   posúdenia   dôvodu   zamietnutia   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodujúci význam.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   preto   dospel k záveru, že námietky sťažovateľa o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani podľa čl. 36 ods. 1 listiny uznesením krajského súdu sú zjavne neopodstatnené, keďže medzi   týmto   uznesením   a uvedenými   základnými   právami   neexistuje   taká   príčinnú súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol ústavný súd vysloviť ich porušenie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru   nespadá   konanie   o   mimoriadnych   opravných   prostriedkoch,   za   ktoré   treba bezpochyby   považovať   aj obnovu   konania   (IV. ÚS 382/09,   m.   m.   I. ÚS 5/02   A.   B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože   rozhodnutia   o   povolení   obnovy   konania   alebo   zamietnutí   návrhu   na   povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru   alebo   o   oprávnenosti   trestného   obvinenia   proti   adresátom   práv   podľa   tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania   [pozri   aj   Svák,   J.:   Ochrana   ľudských   práv   z   pohľadu   judikatúry   a   doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina 2003. s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje   na rozhodnutie   vo   veci   Callaghon   c.   Spojené   kráľovstvo   z 9. mája   1985, Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)].

Napokon k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny ústavný   súd   poznamenáva,   že   uvedené   základné   právo   na   osobnú   slobodu   umožňuje pozbaviť niekoho osobnej slobody iba z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné. Inými slovami, každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli   (I.   ÚS   165/02,   II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   177/03,   III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   115/07, I. ÚS 187/07).   V týchto   súvislostiach   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   bol a v súčasnom   období   aj   je   pozbavený   osobnej   slobody   v dôsledku   jeho   právoplatného odsúdenia pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 T/8/2010 z 8. júna   2010, teda pozbavenie jeho osobnej slobody výkonom právoplatne uloženého trestu odňatia slobody je/bolo „zákonným“ zásahom do tohto jeho základného práva garantovaného ústavou. Inými slovami, ústavný súd nenachádza príčinnú súvislosť medzi sťažovateľom namietaným porušením základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a napadnutým rozhodnutím krajského súdu, v dôsledku čoho konštatuje, že k porušeniu tohto práva zamietnutím návrhu na povolenie obnovy konania dôjsť nemohlo.  

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní (obdobne I. ÚS 673/2013, III. ÚS 18/2014, III. ÚS 47/2014). Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2014