znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 208/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A. s. r. o., B:, zastúpenej JUDr. D. A., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 24/2012 z 30. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A. s. r. o.   o d m i e t a   ako podanú neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo 24/2012   z   31.   novembra   2012   [správne   má   byť   30.   novembra   2012,   pozn.;   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie“)].

Predmetom   konania   vedeného   najvyšším   súdom   bolo   rozhodovanie   o   dovolaní obchodnej spoločnosti S. s. r. o., B. (ďalej len „žalobkyňa“ alebo „obchodná spoločnosť“), proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob/181/2011-365   z   29.   februára   2012   (ďalej   aj   „rozsudok   krajského   súdu“),   ktorým   bol   potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 36 Cb/169/2009-300 zo 16. februára 2011 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“). Uvedeným rozsudkom okresného súdu bola žaloba podaná proti obchodnej spoločnosti U., s. r. o. (ďalej aj „žalovaná“), o zaplatenie   náhrady   škody   v   sume   475 356,96   €   istiny   s   príslušenstvom   zamietnutá. Napadnutým   uznesením   najvyšší   súd   dovolanie   žalobkyne   odmietol   z   dôvodu   jeho neprípustnosti.

Sťažovateľka v sťažnosti podrobne opisuje skutkový a právny základ veci, v ktorej bolo vydané napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, najmä okolnosti, za ktorých mal byť jej zmluvný vzťah so žalovaným predčasne ukončený, od čoho odvodzuje ňou uplatnené právo na náhradu škody. K ústavnoprávnej rovine predloženého prípadu sťažovateľka uvádza: „Dôsledky   rozhodnutia   Okresného   súdu   Košice   II.,   Krajského   súdu   Košice potvrdeného   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   Košiciach   hlboko zasahujú do práv sťažovateľa a popierajú samotné princípy právneho štátu.

Rozsudky súdov prvého a druhého stupňa sú nepreskúmateľné a sú nedostatočne odôvodnené.   Zákonom   požadované   riadne   a   presvedčivé   odôvodnenie   písomnej   formy rozsudku /§ 157 ods. 2 O. s. p./ je nie len formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci...

Uvedené tvrdenia nie sú v súlade s požiadavkou zrozumiteľnosti a presvedčivosti súdnych   rozhodnutí,   ktoré   majú   byť   odôvodnené   tak,   aby   boli   v   plnom   rozsahu preskúmateľné. Myšlienkový postup vedúci súd k záveru o naplnení všetkých pojmových znakov mal byť v odôvodnení rozhodnutia vysvetlený tak, aby boli zodpovedané všetky tie v konaní   nastolené   otázky,   ktorých   vyriešením   je   podmienené   vydanie   vecne   správneho rozhodnutia...“

Keďže podľa názoru sťažovateľky niet iného súdu   ani iného prostriedku právnej ochrany,   ktorý   by   ochránil   jej   základné   práva   porušené   rozhodnutiami,   proti   ktorým sťažnosť   smeruje,   považujúc   sťažnosť   za   prípustnú   navrhuje   vo   veci   vydať   takéto rozhodnutie:

„I.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo   dňa   31.   11.   2012   sp.   zn. 1 Obdo 24/2012, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu Košice z 29. 2. 2012 sp. zn. 3 Cob/181/2011-365, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   31.   11.   2012   sp.   zn. 1 Obdo 24/2012,   spolu   s   rozhodnutím   Krajského   súdu   Košice   z   29.   2.   2012   sp.   zn. 3 Cob/181/2011-365 a Okresného súdu Košice II. sp.zn. 36 Cb 169/2009-300 zo 16. 2. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania do troch dní od právoplatnosti nálezu vo výške 323,50 EUR, a to advokátskej kancelárii JUDr. D. A... najneskôr do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   a z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva, že domáhať   sa   ochrany   základných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06, III. ÚS 108/2012).

Týmito pravidlami sa ústavný súd spravoval aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Pre   posúdenie   splnenia   procesných   podmienok   konania   o   podanej   sťažnosti   je podstatné, že v prvostupňovom konaní pred okresným súdom, v odvolacom konaní pred krajským   súdom,   ako   aj   v   dovolacom   konaní   pred   najvyšším   súdom   boli   účastníkmi na strane žalobcu obchodná spoločnosť a na strane žalovaného U., s. r. o. Sťažovateľka teda až do právoplatného skončenia konania o návrhu žalobkyne v skutočnosti účastníčkou tohto konania nebola a súčasne nie je ani jej univerzálnou právnou nástupkyňou. Sťažovateľka pritom nepreukazovala a ani netvrdila, že by do konania vstúpila, resp. že by počas konania urobila akýkoľvek procesný návrh, ktorý by bol predpokladom jej vstupu do konania.

V   danom   prípade   teda   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   nemohlo   byť porušené žiadne základné právo sťažovateľky, pretože táto nebola účastníčkou napadnutého dovolacieho konania. Skutočnosť, že zmluvou o postúpení pohľadávky uzavretej po vydaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu mala byť na sťažovateľku prevedená pohľadávka uplatnená   na   všeobecných   súdoch   v   spornom   konaní,   ešte   nepostačuje   na   záver, že na sťažovateľku   súčasne   prešlo   aj   oprávnenie   domáhať   sa   v   danej   veci   vyslovenia porušenia ňou označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Predmetom konania pred ústavným súdom totiž nie je sporná pohľadávka (ku ktorej postúpeniu malo dôjsť), ale ústavný prieskum sťažovateľom tvrdeného porušenia označeného základného práva alebo slobody. Nositeľmi uvedených práv v predmetnom konaní boli len účastníci tohto konania, t. j. obchodné spoločnosti označené ako žalobkyňa a žalovaná, nie však sťažovateľka.

Pretože sťažnosť ústavnému súdu podala sťažovateľka, ktorá nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že ide o sťažnosť podanú neoprávnenou osobou, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   aj   ak   by   bola   sťažnosť pre porušenie označených práv podaná oprávnenou osobou, bolo by na mieste považovať sťažnosť za zjavne neopodstatnenú. Uznesenie najvyššieho súdu sa totiž nedotýka merita sporu, ale len procesnej neprípustnosti podaného dovolania, vo vzťahu ku ktorej sťažnosť neobsahuje žiadne relevantné argumenty svedčiace o nesprávnej aplikácii procesnoprávnych ustanovení   použitých   v   danom   prípade.   Naopak,   rozhodnutie,   ku   ktorému   najvyšší   súd dospel, je dostatočne odôvodnené a nepopiera obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z obsahu sťažnosti pritom vyplýva, že jej podstatou je predovšetkým nespokojnosť s výsledkom súdnych konaní iniciovaných žalobkyňou, avšak táto okolnosť sama osebe nemôže byť právnym základom namietaného porušenia označených práv (pozri obdobne II. ÚS 54/02, III. ÚS 259/2012). Ústavný súd preto nenachádza žiadnu relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom najvyššieho súdu a označenými právami, ktorých porušenie bolo v sťažnosti tvrdené.

S   prihliadnutím   na   uvedené   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   danej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013