znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 208/2011-16

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 3. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s právami podľa   čl.   9,   čl.   13   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom   a   rozhodnutiami   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   vo   veci   jeho   trestného oznámenia z 3. júna 2010 a uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XV/2 Gn 363/10 z 31. januára 2011 a sp. zn. XV/2 Gn 4/11 zo 17. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2011 doručená   sťažnosť   JUDr.   PhDr.   P.   Ď.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bez   právneho zastúpenia, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v spojení s právami podľa čl. 9, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa ako študent doktorandského štúdia domáhal vrátenia poplatku za štúdium, ktoré podľa neho fakulta, na ktorej študoval, vyžiadala od neho protiprávne. Podľa sťažovateľa sa proti nemu vedenie fakulty aj univerzity správalo šikanóznym spôsobom, čo vyvrcholilo jeho negatívnym hodnotením na dizertačnej skúške. V oponentskom posudku k dizertačnej práci sa vyskytovali určité časti, ktoré u sťažovateľa vyvolali presvedčenie,   že   konanie oponenta   naplnilo skutkovú   podstatu   trestných   činov hanobenia rasy, národa a presvedčenia a obmedzovania slobody vyznania. Sťažovateľ preto prostredníctvom internetu podal 11. mája 2010 trestné oznámenie Úradu boja proti korupcii na Úrade justičnej a kriminálnej polície v R., ktoré doplnil písomným podaním 3. júna 2010. Okrem   oponenta   sa   na   trestnej   činnosti   mali   podieľať   aj   členovia   komisie   a ďalší funkcionári   univerzity.   Vyšetrovateľ   Okresného   riaditeľstva   policajného   zboru,   Úradu justičnej a kriminálnej polície v R. (ďalej len „vyšetrovateľ PZ“) uznesením ČVS: ORP-226/JP-RK-2010 z 24. júna 2010 vec odmietol, pretože nebol dôvod na začatie trestného stíhania. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 2. júla 2010 sťažnosť a 17. augusta 2010 adresoval Okresnej prokuratúre R. (ďalej len „okresná prokuratúra“) žiadosť o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného poriadku. Podaním z 19. augusta 2010 sťažovateľ rozšíril trestné oznámenie na ďalšieho funkcionára univerzity. Toto trestné oznámenie bolo uznesením   vyšetrovateľa   PZ   odmietnuté   29. septembra   2010.   Prokurátorka   okresnej prokuratúry uznesením č. k. 1 Pn 225/10-11 zo 16. septembra 2010 sťažnosť sťažovateľa zamietla ako nie dôvodnú. Sťažovateľ podal na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) trestné oznámenie na orgány činné v trestnom konaní – vyšetrovateľa   polície   a   okresnú   prokurátorku   vo   veci   zneužívania   právomoci   verejného činiteľa, marenie úlohy verejným činiteľom, obmedzovania slobody vyznania, nadržovania páchateľom trestných činov a ďalších trestných činov podľa trestného zákona. Generálna prokuratúra v časti smerujúcej proti okresnej prokurátorke odovzdala trestné oznámenie Prezídiu Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii (ďalej len „úrad boja proti korupcii PPZ“). Uznesením č. k. 1 Pn 269/10-9 z 25. novembra 2010 okresná prokurátorka zamietla sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ ako nedôvodnú. Sťažovateľ zaslal

3. decembra 2010 na úrad boja proti korupcii PPZ ďalšie dve trestné oznámenia na okresnú prokurátorku.   Úrad   boja   proti   korupcii   PPZ   uznesením   ČVS:   PPZ-185/BPK-S-2010 odmietol trestné oznámenie na okresnú prokurátorku, ktoré sťažovateľ podal 9. októbra 2010. Podobne odmietol aj ďalšie trestné oznámenie na okresnú prokurátorku uznesením ČVS: PPZ-206/BPK-S-2010 z 29. decembra 2010. Proti obom uzneseniam úradu boja proti korupcii PPZ podal sťažovateľ sťažnosť. Generálna prokuratúra uzneseniami č. k. XV/2 Gn 363/10-12   z 31. januára   2011   a č.   k.   XV/2   Gn   4/11-8   zo   17.   februára   2011   sťažnosti zamietla ako nedôvodné.

Podľa sťažovateľa uvedenými postupmi a uzneseniami boli porušené jeho základné práva a slobody takto:

„1. Vyšetrovateľ Úradu justičnej a kriminálnej polície mjr. Ing. M. V. v jeho prvom uznesení (a následne i v ďalších uzneseniach) ČVS: ORP-226/JP-RK-2010 zo dňa 24. 06. 2010   porušil   moje   práva garantované článkom 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky. Týmto zároveň porušil aj článok 9 (sloboda myslenia, svedomia a náboženstva) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) zo dňa 04. XI. 1950. Týmto zároveň porušil aj článok 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie).

2. Okresná prokurátorka v R. JUDr. J. B. jej dosť nezrozumiteľným uznesením 1 Pn 225/10-11 zo dňa 16. septembra 2010 porušila moje práva garantované článkom 46 ods. 1 a článkom 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Takisto porušila aj článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na účinný opravný prostriedok). Týmto zároveň porušila aj článok 9 (sloboda myslenia,   svedomia a náboženstva) Dohovoru a porušila moje práva garantované článkom 46 ods. 1 a článkom 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Takisto porušila aj článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na účinný opravný prostriedok). Týmto zároveň porušila aj článok 9 (sloboda myslenia, svedomia a náboženstva) Dohovoru a článok 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie),

3. Vyšetrovateľ Úradu justičnej a kriminálnej polície mjr. Ing. M. V. v jeho uznesení ČVS:   ORP-351/JP-RK-2010   zo   dňa   29.   09.   2010   tiež   porušil   moje   práva   garantované článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Týmto zároveň porušil aj článok 9 (sloboda myslenia,   svedomia   a   náboženstva)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) zo dňa 04. XI. 1950. Týmto zároveň porušil aj článok 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie).

4. Okresná prokurátorka v R. JUDr. J. B. v jej unesení 1 Pn 269/10-9 z 25. novembra 2010   znova   porušila moje   práva garantované   článkom   46 ods.   1 a článkom 46   ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky. Takisto porušila aj článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na účinný opravný prostriedok). Týmto zároveň porušila aj článok 9 (sloboda myslenia, svedomia a náboženstvá) Dohovoru a porušila moje práva garantované článkom 46 ods. 1 a článkom 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Takisto porušila aj článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na účinný   opravný   prostriedok).   Týmto   zároveň   porušila   aj   článok   9   (sloboda   myslenia, svedomia a náboženstva) Dohovoru a článok 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie).

5. Vyšetrovateľ Úradu boja proti korupcii PZ, odboru boja proti korupcii Stred pplk. Ing. J. B. jeho uznesením ČVS: PPZ-185/BPK-S-2010 zo dňa 07. 12. 2010 porušil moje práva garantované článkom 46 ods. 1 a článkom 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Takisto   porušil   aj   článok   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd (právo   na   účinný   opravný   prostriedok).   Týmto   zároveň   porušil   aj   článok   9   (sloboda myslenia,   svedomia   a   náboženstvá)   Dohovoru   a   porušil   aj   moje   práva   garantované článkom 46 ods. 1 a článkom 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Takisto porušil aj článok   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (právo   na   účinný opravný   prostriedok).   Týmto   zároveň   porušil   aj   článok   9   (sloboda   myslenia,   svedomia a náboženstva) Dohovoru a článok 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie).

6. Vyšetrovateľ Úradu boja proti korupcii PZ, odboru boja proti korupcii Stred pplk. Ing. J. B. jeho uznesením ČVS: PPZ-206/BPK-S-2010 zo dňa 29. 12. 2010 opätovne porušil moje   práva   garantované   článkom   46   ods.   1   a   článkom   46   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky. Takisto porušil aj článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na účinný opravný prostriedok). Týmto zároveň porušil aj článok 9 (sloboda myslenia,   svedomia   a   náboženstva)   Dohovoru   a   porušil   aj   moje   práva   garantované článkom 46 ods. 1 a článkom 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Takisto porušil aj článok   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (právo   na   účinný opravný prostriedok). Týmto zároveň porušil aj článok 9 (sloboda myslenia, svedomia a náboženstva) Dohovoru a článok 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie).

7. Prokurátorka Generálnej prokuratúry SR JUDr. J. C. jej uznesením XV/2 Gn 363/10-12 zo dňa 31. januára 2011 porušila moje práva garantované článkom 46 ods. 1 a článkom 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Takisto porušila aj článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na účinný opravný prostriedok). Týmto zároveň   porušila   aj   článok   9   (sloboda   myslenia,   svedomia   a náboženstva)   Dohovoru   a porušila moje práva garantované článkom 46 ods. 1 a článkom 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Takisto porušila aj článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na účinný opravný prostriedok). Týmto zároveň porušila aj článok 9 (sloboda myslenia, svedomia a náboženstvá) Dohovoru a článok 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie).

8. Prokurátor Generálnej prokuratúry SR JUDr. J. T. jeho uznesením XV/2Gn 4/11-8 zo dňa 17. 02. 2011 porušil moje práva garantované článkom 46 ods. 1 a článkom 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Takisto porušil aj článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na účinný opravný prostriedok). Týmto zároveň porušil aj článok 9 (sloboda myslenia, svedomia a náboženstva) Dohovoru a porušil aj moje práva garantované článkom 46 ods. 1 a článkom 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Takisto porušil aj článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na účinný   opravný   prostriedok).   Týmto   zároveň   porušil   aj   článok   9   (sloboda   myslenia, svedomia a náboženstva) Dohovoru a článok 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie).“

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza tento návrh na rozhodnutie vo veci samej:„1.   A   preto   žiadam   podľa   článku   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky preskúmanie namietnutého porušenia mojich garantovaných práv a slobôd podľa časti II tejto ústavnej sťažnosti.

2.   Podľa   článku   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   žiadam   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia.   V   oznámení   podanom   na   Úrade   justičnej a kriminálnej polície dňa 03. 06. 2010 v bode 25 v prípade potvrdenia porušenia práv a slobôd   trestnými činmi členmi komisie   k dizertačnej   skúške   v odbore 3.1.14   sociálna práca na P. ako satisfakciu obrovskej nemajetkovej morálnej a psychickej ujmy, ktorú som niekoľkonásobne utrpel od prvého bezprávneho vyhrážania sa prodekana P. RNDr. Š. T.. a ďalšími nezákonnými krokmi pracovníkov K. opísaných v tomto podaní, som žiadal 30 000,- Eur od každého zo siedmych členov komisie k tejto skúške, čo dovedna znamená 210 000,- Eur, a od garantov odboru 3.1.14 sociálna práca na P., ktorými sú prof. PhDr. A. Ž., PhD. a prof. PaedDr. ThDr. Ľ. P., PhD. som žiadal po 30 000,- Eur navyše, čo dovedna znamená 60 000, - Eur. Výsledná suma satisfakcie od členov komisie k dizertačnej skúške z 11. 05. 2010 mala teda byť 270 000,- Eur. Žiadam v zmysle platnej legislatívy Slovenskej republiky (článok 127 ods. 3 Ústavy SR) túto satisfakciu nemajetkovej morálnej a psychickej škody vo výške   270 000,-   Eur   teraz   spoločne   a   nerozdielne   od   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky   a od   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   z   dôvodu   zmarenia odôvodneného trestného konania.

3. Od dekana P. doc. PaedDr T. J., PhD. a prodekana P. RNDr. Š. T., PhD., ktorí ako verejní činitelia nielenže nedohliadali nad zákonnosťou vzdelávacieho procesu na P., ale sa mi zlomyseľné vyhrážali vylúčením zo štúdia, hoci na to nemali právo a žiadali po mne peniaze, na ktoré tiež nemali právo, som chcel v rámci riadneho trestného konania v zmysle platnej legislatívy SR žiadať satisfakciu nemajetkovej morálnej a psychickej ujmy spoločne a nerozdielne vo výške 60 000,- Eur, ktorú aj v tomto prípade žiadam spoločne a nerozdielne   od   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   a   od   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky z dôvodu zmarenia odôvodneného trestného konania.

4.   Od   prorektorky   prof.   RNDr.   ThDr.   J.   M.,   PhD.,   ktorá   ako   člen   štatutárneho orgánu K., ktorý mal dohliadnuť na zákonnosť vzdelávacieho procesu a z titulu jej funkcie mal   právne nástroje   na eliminovanie   trestnej činnosti pracovníkov K.,   no   nevyužil   ich, dokonca zlomyseľné nadržoval páchateľom trestnej činnosti, som mienil v rámci riadneho trestného konania, ktoré zmarili spomínané orgány činné v trestnom konaní (kapitola II. tejto   ústavnej   sťažnosti)   v   zmysle   platnej   legislatívy   žiadať   satisfakciu   nemajetkovej psychickej a morálnej ujmy, ktorá mala vzniknúť jej trestným činom, tiež vo výške 30 000,- Eur,   ktorú   teraz   požadujem   spoločne   a   nerozdielne   od   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky   a   od   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   z   dôvodu   zmarenia odôvodneného trestného konania.

5.   Celková suma, ktorú požadujem spoločne a nerozdielne od Ministerstva vnútra SR a od Generálnej prokuratúry SR je teda 360.000,- EUR (slovom: tristošesťdesiatíisíc EUR).

6. Podľa článku 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky žiadam po postupe podľa článku   127   ods.   1   Ústavy   prikázanie   povinného   zákonného   konania   orgánom   činným v trestnom konaní voči prokurátorke JUDr. J. B. a voči narušiteľom mojich garantovaných práv z K. pre narušenie opísané v tejto sťažnosti.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého zo základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I.   ÚS   6/04,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06,   III.   ÚS   42/07).   Zmyslom   a   účelom   uvedeného   princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   pre   ochranu   svojich   práv,   porušenie   ktorých namieta v bodoch 1 až 6 svojej ústavnej sťažnosti v časti označenej „II. Porušené právo a sloboda“, využil opravné prostriedky efektívnym spôsobom, keďže napadnuté uznesenia vyšetrovateľa   PZ   a   okresnej   prokurátorky   boli   preskúmané   generálnou   prokuratúrou. Generálna prokuratúra sa náležite vyjadrila k právnemu posúdeniu postupu orgánov činných v trestnom konaní, a tým boli sťažovateľovi dané relevantné odpovede na jeho výhrady a námietky proti uzneseniam napadnutým v jeho sťažnostiach.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   základných   práv   bolo   preto z ústavného   hľadiska   podstatné   a   určujúce   preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa   PZ a okresnej   prokurátorky   generálnou   prokuratúrou.   Vzhľadom   na   uvedený   princíp subsidiarity považoval preto ústavný súd sťažnosť v bodoch 1 až 6 uvedenej časti, teda v časti smerujúcej proti ich uzneseniam, za dôvodné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým   malo byť spôsobené   namietané porušenie   základného   práva.   Táto   lehota   sa   pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Pokiaľ ide o túto časť ústavnej sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je   potrebné považovať sťažnosť aj za oneskorenú, pretože v období od vydania napadnutých uznesení (t. j. 24. júna 2010, 16. septembra 2010, 29.   septembra   2010,   25.   novembra   2010,   7.   decembra   2010   a 29. decembra   2010)   do podania sťažnosti ústavnému súdu (t. j. 10. marca 2011) už došlo k uplynutiu lehoty dvoch mesiacov.

Z   dôvodu,   že   prerokovaniu   sťažnosti   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom sťažnosť je navyše   potrebné   považovať   čiastočne   za   oneskorene   podanú,   ústavný   súd   už   pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

2. V bodoch 7 a 8 v časti ústavnej sťažnosti označenej ako „II. Porušené právo a sloboda“ táto smeruje proti uzneseniam generálnej prokuratúry č. k. XV/2Gn 363/10-12 z   31.   januára   2010   a č.   k.   XV/2Gn   4/11-8   zo   17.   februára   2011,   ktorými   generálna prokuratúra   zamietla   sťažnosť   sťažovateľa   vo   veci   jeho   oznámenia   pre   podozrenie zo zneužívania právomoci verejného činiteľa. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už uviedol, že „Právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči   označenej   osobe na základe podaného trestného   oznámenia nepatrí   medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd“ (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00, III. ÚS 278/06).

Z uvedeného vyplýva, že nikto nemá právny nárok (ani ústavnoprávny nárok) na to, aby jeho podaniu   bolo vyhovené.   Ak   dôkazy,   ktoré   boli   vykonané v   predchádzajúcom konaní,   nedávajú   dostatočný   podklad   na   vedenie   trestného   stíhania,   resp.   na   jeho pokračovanie v trestnom stíhaní, generálna prokuratúra nie je povinná zrušiť sťažnosťou napadnuté uznesenia úradu boja proti korupcii PPZ podľa ustanovení Trestného poriadku. Sťažovateľ má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho podaniami generálna prokuratúra riadne zaoberala. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (mutatis mutandis II. ÚS 88/99, III. ÚS 272/09). Ústavný súd tiež v tejto súvislosti   poznamenáva,   že   naša   ústava   negarantuje   nikomu   „právo   na   trestné   stíhanie iného“.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti   a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že prokurátorka generálnej prokuratúry v prípade uznesenia č. k. XV/2 Gn 363/10-12 z 31. januára 2011 a prokurátor generálnej prokuratúry v prípade uznesenia č. k. XV/Gn 4/11-8 zo 17. februára 2011 vybavili návrhy sťažovateľa zákonným spôsobom, keď nezistiac dôvody na zrušenie napadnutých uznesení, keďže postup vyšetrovateľa úradu boja proti korupcii PPZ spôsobom podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku bol v súlade so zákonom a bol dôvodný, sťažnosti sťažovateľa zamietli. Ústavný súd dospel k záveru, že v odôvodneniach oboch uznesení generálnej prokuratúry   sú pre zamietnutie sťažnosti uvedené logické argumenty a úvahy v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, a preto napadnutými rozhodnutiami nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy v spojení   s   čl.   9,   čl. 13   a   čl.   14   dohovoru.   Preto   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   jej   časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Napokon   pozornosti   ústavného   súdu   neušla   ani   skutočnosť,   že   ústavná   sťažnosť sťažovateľa trpí nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Sťažovateľ ku svojej sťažnosti   požadovanú   plnú moc na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom nepripojil a ani nepreukázal, že sám je advokátom.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   i   keď   z   návrhu   na   začatie   konania   sa   čiastočne   dá vydedukovať,   akej   veci   sa   týka,   kto   ho   podáva   a   proti   komu   smeruje,   sťažovateľovo podanie neobsahuje však najmä jasný a zrozumiteľný návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci.

Návrh na rozhodnutie nie je preto v takejto podobe vykonateľný (neobsahuje spisovú značku namietaného konania a nie je v ňom riadne označené základné právo podľa ústavy alebo právo podľa dohovoru, ktoré malo byť údajne týmto postupom porušené), pričom chýbajú   aj   iné   podstatné   formulácie   opatrení   k   možnej   náprave   porušenia   ústavnosti v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 282/04).  

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podania   sťažovateľa,   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup slúži inštitút   povinného   právneho zastúpenia v   konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Ústavný súd však najmä vzhľadom na existenciu dôvodov na odmietnutie sťažnosti už   pri   predbežnom   prerokovaní   nepovažoval   za   potrebné   vyzývať   sťažovateľa   na odstránenie uvedených nedostatkov jeho podania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2011