znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 208/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť T. H., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 T 11/04 z 13. apríla 2005 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 54/2005 z 28. septembra 2005 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Ntok 1/07 z 2. júna 2009 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 12/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2010 doručená sťažnosť T. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 T 11/04 z 13. apríla 2005 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 54/2005 z 28. septembra 2005 a uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Ntok   1/07   z 2. júna   2009   v   spojení   s   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 12/2009 zo 17. februára 2010.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 T 11/04 z 13. apríla 2005   v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 54/2005 28. septembra 2005 uznaný vinným z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. j) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Ntok   1/2007   z   2.   júna   2009   zamietol   návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o   ktorej   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Tost   12/2009 zo 17. februára 2010 rozhodol tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

V sťažnosti sťažovateľ konkretizuje svoje námietky proti napadnutým rozhodnutiam krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré sa zakladajú najmä na týchto tvrdeniach:

a) že bol odsúdený iba na tom podklade, že na „jeho odeve sa našli stopy, o ktorých znalci uviedli, že môžu pochádzať z povýstrelových splodín, že s obeťou bol v kontakte“. Takýto dôkaz podľa neho nemôže byť použitý ako dôkaz „Nad všetku pochybnosť“, ak na druhej strane znalci konštatovali aj to, že stopy mohli pochádzať aj z „autoakumulátorov“, ktoré obsahujú olovo, a práve v takom prostredí sťažovateľ pracoval. Všeobecné súdy boli povinné aplikovať zásadu „in dubio pro reo“;

b) že sa nikdy k spáchaniu skutku nepriznal a neexistuje žiadny svedok, ktorý by ho mohol usvedčiť zo spáchania trestného činu;

c) že znalci nikdy presne neurčili čas úmrtia zavraždeného, hoci podľa neho v tom čase existovali účinnejšie a presnejšie metódy;

d)   že   v   pôvodnom   konaní   neboli   preskúmané   riadne   ani   ďalšie   dôkazy   (napr. záznamový list vozidla) a všeobecné súdy považovali ako motív spáchania trestného činu iba to, že bol vo finančnej tiesni (mal viacero pôžičiek) a zavraždený, ktorý mal pri sebe väčší obnos peňazí, bol v osudný deň v styku so sťažovateľom.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej rozvádza svoje námietky proti napadnutým uzneseniam krajského súdu a najvyššieho súdu rozhodujúcich o obnove konania a ich podstata tkvie v tom, že znalci v konaní odhadom určili čas smrti poškodeného na 24.00 h - 00.30 h, pričom on tvrdí (na základe svojich skúseností), že vozidlo bolo používané ešte o 02.00 h, a svedkovia potvrdili, že sťažovateľ už nemohol byť v tom čase v predmetnom motorovom vozidle. Sťažovateľ požadoval, aby záznamový list o vozidle bol posudzovaný „nie voľným okom“, ale určeným softvérom, čo však všeobecné súdy ako dôkaz nevykonali.

Sťažovateľ preto na základe uvedených skutočností žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,   že   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   2   T   11/04   z   13.   apríla   2005   v   spojení s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   To   54/2005   z   28.   septembra   2005   a   v   konaní o povolení obnovy konania uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Ntok 1/07 z 2. júna 2009 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 12/2009 zo 17. februára 2010 boli porušené jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru. Súčasne tieto rozhodnutia v konaní o obnove konania požaduje zrušiť a žiada, aby ústavný súd prikázal najvyššiemu súdu prepustiť ho z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu. Súčasne žiada náhradu trov konania.

Zároveň sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde skúmal, či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto   možno považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, II. ÚS 17/05).

1.   Predmetom   časti   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   práv   podľa dohovoru   rozsudkami   krajského   súdu   sp.   zn.   2   T   11/04   z   13.   apríla   2005   v   spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 54/2005 z 28. septembra 2005.

Jednou z podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,   pričom   zákon   o   ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Po preskúmaní tejto časti sťažnosti nebolo sporným to, že napádané rozhodnutia všeobecných súdov sa stali právoplatnými ešte v septembri 2005 a sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu podaná v apríli 2010, teda zjavne po zákonom ustanovenej lehote, a preto ju ústavný súd v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

2.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   označených   práv   podľa   dohovoru rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 6 Ntok 1/07 z 2. júna 2009 v spojení s uznesením najvyššieho súdu zo 17. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 12/2009.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   a)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) b), c) a d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu...

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d)   vyslúchať alebo   dať   vyslúchať svedkov   proti   sebe   a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).

Podstata práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu každého zodpovedá   povinnosť súdu   nezávisle a nestranne vo   veci   konať tak,   aby bola právu,   ktorého   porušenie   sa   namieta,   poskytnutá   ochrana   v   medziach   zákonov,   ktoré označený článok ústavy, resp. dohovoru vykonávajú. Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom   na   ich   postavenie   ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na povinnosť   Slovenskej   republiky   rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce z medzinárodných   zmlúv   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (pozri   napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho   konania   tak,   ako   vyplývajú   z   čl.   6   dohovoru,   ako   aj   príslušnej   judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

Zákonný   rámec   v   prípade   sťažnosti   sťažovateľa   tvoria   relevantné   ustanovenia Trestného   poriadku,   a to   v   časti   upravujúcej   obnovu   konania (§   393 a nasl.   Trestného poriadku). V konkrétnych okolnostiach danej veci zásadnou otázkou, ktorá je napokon aj dôvodom   podania   sťažnosti   sťažovateľa,   je   ústavná   akceptovateľnosť   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým potvrdil zamietnutie jeho návrhu na obnovu konania krajským súdom. Ústavný súd preto skúmal, či v danom prípade najvyšší súd dostatočne vysvetlil   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Ntok   1/2007 z 2. júna 2009, a zároveň, či neboli najvyšším súdom   relevantné ustanovenia Trestného poriadku   aplikované   spôsobom,   ktorý   by   signalizoval   porušenie   označených   práv sťažovateľa podľa dohovoru.

Ústavný súd zistil, že krajský súd na verejnom zasadnutí 2. júna 2009 zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 2 T 11/04. Svoje rozhodnutie odôvodnil na tom skutkovom základe, že „dňa 29. 9. 2003 okolo 22.34 hod. v kabíne nákladného motorového vozidla zn. AVIA 31, EČV:..., stojaceho v kolóne vozidiel na krajnici štátnej cesty č. E - 50 pred cestným hraničným prechodom medzi Slovenskom a Ukrajinou vo Vyššom Nemeckom, okr. Sobrance, v úmysle usmrtiť a získať finančný obnos, naložil na pravú spánkovú oblasť hlavy vodiča vozidla A. M.   nezistenú   ručnú   palnú   zbraň   kalibru   22LR   (5,6   mm),   ktorú   predtým   nelegálne zaobstaral a držal a následne jedenkrát vystrelil, spôsobiac vyššie menovanému priestrel mozgu a lebky so   zástrelom hlavy...,   čo   viedlo...   k jeho   smrti bezprostredne   po   vzniku zranenia, pričom po tomto sa zmocnil peňažnej hotovosti vo výške minimálne 500 Euro, mobilného   telefónu zn.   Motorola T   2288,   dvoch cestovných dokladov   a   troch karnetov TIR.“

Krajský súd ďalej vypočul   sťažovateľa, svedka, znalca a v rozhodnutí citoval   aj zo záveru odborného vyjadrenia Inšpektorátu práce Košice (č. l. 63). V relevantnej časti svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že „... Záznamové zariadenie z vozidla nebohého malo ten dôkazný význam, že zaznamenalo čas, kedy vozidlo s nebohým a odsúdeným dorazilo do kolóny   vozidiel   stojacich   pred   hraničným   prechodom   vo   Vyšnom   Nemeckom.   Bolo   to o 21.35 hod. dňa 29. 9. 2003. Túto dobu ani obhajoba nijakým spôsobom nespochybňuje a ďalšie   záznamy   na   tomto   zariadení   sú   podľa   ich   názoru   už   druhoradé,   lebo   až   po zastavení vozidla v kolóne začal poškodený večerať a požil pritom aj dve pivá, čo je zrejmé z výpovede odsúdeného a na základe výšky alkoholu v krvi nebohého určili znalci dobu jeho smrti. V dobe smrti nebohého A. M. sa teda nik okrem odsúdeného T. H. v jeho spoločnosti nenachádzal (t. j. ani Š. B.). Na túto základnú skutočnosť dokázanú v pôvodnom konaní pritom nadväzovali ďalšie nepriame dôkazy ohľadom motívu konania odsúdeného, ohľadom náhlej dispozície finančnými prostriedkami odsúdeným po skutku, ďalej ohľadom nelegálnej držby pištole odsúdeným pred skutkom, ako aj ohľadom zistenej prítomnosti olova na bunde odsúdeného, ktorú mal tento oblečenú pri skutku, nakoľko nebohý bol usmrtený olovenou strelou, ktorá bola zaistená pri pitve...“.

Proti uzneseniu krajského súdu podal v zákonnej lehote sťažnosť sťažovateľ, v ktorej poukázal najmä na to, že „súd prvého stupňa v konaní o obnove nevykonal všetky dôkazy navrhnuté odsúdeným... a navyše vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil v neprospech“ sťažovateľa, „a to zaistenými stopami olova na pravom rukáve vetrovky odsúdeného, ktoré boli   vyhodnotené   ako   povýstrelové   splodiny,   namietol   správnosť   zistenia   času   smrti v pôvodnom rozsudku a v tejto súvislosti vyhodnotenie tachografíckého záznamu vozidla poškodeného a nedostatočné zohľadnenie výpovedí svedkov K., E. a B. o tom, že kolóna vozidiel sa pohla až o 01,40 hod., čo znamená, že poškodený nemohol byť usmrtený v čase ako to ustálil súd v pôvodnom konaní. Z uvedených dôvodov sa odborné vyjadrenia Ing. S. javia   ako nepostačujúce a málo hodnoverné, z toho dôvodu sme v konaní o povolenie obnovy Konania navrhli, aby vyhodnotenie záznamového listu z vozidla poškodeného bolo vykonané Výskumným ústavom dopravným, a. s....

Podľa tvrdenia obžalovaného tento vie svedkami preukázať, že dňa 30. 09. 2003 od 04,30 hod. už bol v mieste svojho bydliska, čo uviedol aj v konaní o povolenie obnovy konania“.

Súčasne   navrhol,   aby   odvolací   súd   zrušil   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 6 Ntok 1/07 z 2. júna 2009 a uložil mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Na   podklade   podanej   sťažnosti   najvyšší   súd   preskúmal   správnosť   výroku napadnutého uznesenia a konania, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.   Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil   takto: „Treba predovšetkým poukázať na to, že v konaní o povolenie obnovy zákon nedáva súdu možnosť skúmať ani posudzovať   zákonnosť   postupu   v pôvodnom   konaní,   a to ani z hľadiska,   či   sa súd   pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými okolnosťami prípadu a obhajobou obvineného. Ide vždy len o zistenie a posúdenie, či vyšli najavo také nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi známymi súdu už predtým mohli viesť k iným výrokom, než v pôvodnom rozhodnutí.

Za   nové   pritom   možno   považovať   len   také   skutočnosti,   ktoré   neboli   predmetom dokazovania   alebo   zisťovania   pred   rozhodnutím,   ktorého   sa   návrh   dotýka.   Neznámou skutočnosťou je objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutočného stavu veci.

Novým dôkazom je dôkaz, ktorý nebol v pôvodnom konaní, v ktorom bolo vydané pôvodné   rozhodnutie   obsiahnuté   v   spise,   uplatnený   procesnou   stranou   alebo   nebol vykonaný.

Až po zistení, že ide o nové skutočnosti alebo dôkazy, treba skúmať, či tieto samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi známymi už predtým by mohli viesť k inému než pôvodnému rozhodnutiu.

Pritom treba uviesť, že už návrh na obnovu konania musí obsahovať nové konkrétne skutočnosti,   ktoré   neboli   predmetom   dokazovania   alebo   zisťovania   v   pôvodnom   konaní alebo nové dôkazy, ktoré nie sú obsiahnuté v spise alebo dôkazy síce v pôvodnom konaní vykonané, avšak ich obsah sa v podstatných smeroch odchyľuje od pôvodného dôkazu. Už z podaného návrhu na obnovu konania v predmetnej trestnej veci nepochybne vyplýva, že odsúdený... namieta nedostatočné zistenie skutkového stavu veci a hodnotenie vykonaných dôkazov...“

Ústavný súd z predložených podkladov zistil, že sťažovateľovi bol umožnený reálny prístup   k   súdu,   keď   všeobecný   súd   na   základe   ním   podaného   návrhu   vo   veci   konal a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľ neuviedol žiadne nové a súdu neznáme skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli viesť k inému rozhodnutiu o jeho vine a treste. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia uznesenia odkazom na odôvodnenie v sťažnostnom konaní preskúmavaného rozhodnutia krajského súdu nie je v prípade zamietnutia sťažnosti v rozpore so zárukami vyplývajúcimi z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd konštantne tiež vychádza z príslušnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva, z ktorej   možno vyvodiť,   že pod ochranu čl.   6 ods.   1 dohovoru   nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj konanie o návrhu na obnovu konania (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02 A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože v tomto konaní   ide   o   vydanie   rozhodnutí,   ktoré   priamo   nesúvisia   s   rozhodnutím   o   právach a záväzkoch   občianskoprávneho   charakteru   alebo o   oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného obvinenia   proti   adresátom   práv   podľa   tohto   ustanovenia   dohovoru.   Článok   6   ods.   1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania (pozri aj Svák, J.: Ochrana ľudských   práv   z   pohľadu   judikatúry   a   doktríny   štrasburských   orgánov   ochrany   práva. Žilina:   Poradca   podnikateľa,   2003.   s.   370   –   371,   ktorý   v   tejto   súvislosti   poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. mája 1985, Décisions et raports, č. 60).

Ústavný súd ďalej k tomu poznamenáva, že na posúdenie povolenia obnovy konania je   zásadne   príslušný   všeobecný   súd.   Krajský   súd   a   najvyšší   súd   v   danej   veci   pri posudzovaní   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania,   ktorý   podal   sťažovateľ,   rozhodli v súlade s ustanovením § 402 Trestného poriadku a odôvodnenie napadnutých uznesení obsahuje   tiež   ústavne   akceptovateľný   výklad   a   aplikáciu   §   394   Trestného   poriadku vo vzťahu k uplatneným dôvodom obnovy konania.

Keďže ústavný súd tiež zistil, že medzi namietanými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu a prípadnou možnosťou porušenia práv sťažovateľa zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1, 2, a 3 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2010