znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 208/08-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., M., zastúpenej advokátom JUDr. A. H., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Martin č. k. 9 C 112/03-231   z 1.   decembra   2005   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 8 Co 102/2006 z 25. septembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2007 faxom a následne 23. februára 2007 poštou doručená sťažnosť (doplnená 17. augusta 2007,   5.   septembra   2007,   14.   marca   2008   a 12.   júna   2008)   M.   H.,   M.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. A. H., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu   Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   9   C   112/03-231   z 1.   decembra   2005 a rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   8   Co   102/2006 z 25. septembra 2006.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva: «Sťažovateľka   sa   žalobou   zo   dňa   27.   5.   2003   domáhal   primeraného   zvýšenia odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb.) v dôsledku dopravnej nehody zo dňa 18. 7. 2002 vo výške 27.675.000,- Sk. Rozsudkom Okresného súdu Martin zo dňa 1. 12. 2005 sp. zn. 9 C 112/2003-231 bol návrh žalobkyne v celom rozsahu zamietnutý a žalobkyni bola uložená povinnosť zaplatiť na účet OS Martin trovy konania vo výške 12.213,30 Sk.

Proti výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá   (implicitne   aj   proti   výroku   o náhrade   trov   konania),   podala   sťažovateľka odvolanie (...). O odvolaní sťažovateľky rozhodol Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 25. 9.   2006   sp.   zn.   8   Co   102/2006,   ktorým   napadnuté   rozhodnutie   potvrdil   a   zároveň zaviazal sťažovateľku nahradiť trovy odvolacieho konania žalovanému v 1. rade vo výške 169.045,-Sk. (...)

A. K porušeniu základných práv sťažovateľky rozhodnutiami vo veci samej Dňa 18. 7. 2002 asi o 10.30 hod. sa stala dopravná nehoda (...). V dôsledku tejto dopravnej nehody utrpela sťažovateľka ako cyklistka početné ťažké zranenia. Súd prvého stupňa a odvolací súd dospeli k záveru, že v tomto prípade žaloba sťažovateľky nie je právne opodstatnená. Predovšetkým prvostupňový súd vychádzal zo znaleckého posudku znalca z odboru cestnej dopravy (...).

Napadnutými   rozhodnutiami   nebola   poskytnutá   náležitá   ochrana   právam a oprávneným   záujmom   sťažovateľky.   Došlo   k   vydaniu   individuálnych   právnych   aktov, ktoré   nezodpovedajú   princípu   proporcionality,   ako   všeobecnému   princípu   v   rámci európskej právnej kultúry. Porušením pravidla proporcionality môže dôjsť ku zásahu do ústavne zaručených práv, a to konkrétne práva na súdnu ochranu.

V   danom   prípade   bol   princíp   proporcionality   porušený   tým,   že   na   rozdiel od ustálenej súdnej praxe všeobecných súdov SR, sa v civilnom konaní tak prvostupňový ako aj   odvolací   súd   uspokojil   s   konštatovaním   znalca   o   vytvorení   náhlej   prekážky sťažovateľkou   bez   toho,   aby   sa   zaoberal   a   náležite   vysporiadal   s   tak   pre   rozhodnutie zásadnou otázkou, či zo strany vodiča nedošlo k porušeniu ust. § 15 ods. 1 zák. č. 315/1996 Z. z. V predmetnom ustanovení je upravená povinnosť vodiča rýchlosť jazdy prispôsobiť okrem iného aj iným okolnostiam, ktoré možno predvídať (a to bez ohľadu na stanovenú maximálnu povolenú rýchlosť). (...)

Sťažovateľka však poukazuje na tú skutočnosť, že znalec technicky neriešil a ani nemohol   riešiť   vo   svojom   znaleckom   posudku   otázku,   či   mohol   alebo   nemohol   vodič predvídať, že žalobkyňa vojde do jazdného koridoru vodiča, nakoľko táto otázka nie je technická, ale právna.

Tým,   že   sa   prvostupňový   ani   odvolací   súd   nevysporiadal   s   otázkou   porušenia ust. § 15   ods.   1   zák.   č.   315/1996   Z.   z.,   zo   strany   vodiča,   došlo   podľa   sťažovateľky k porušeniu princípu proporcionality. (...)

Na   podporu   svojej   argumentácie,   že   v   jej   prípade   nebol   dodržaný   princíp proporcionality   (vysporiadanie   sa   len   s   otázkou   náhlej   prekážky   ale   už   nie   s   tak pre rozhodnutie zásadnou povinnosťou predvídať) sťažovateľka v prílohe predkladá súdu rozsudok OS Humenné zo dňa 15. 1. 2007, sp. zn. 11 C 934/2000-405. (...)

Skutočnosť,   že   vodič   videl,   že   sťažovateľka   na   neho   nereaguje,   nespomaľuje, ale práve naopak plynulo pokračuje v jazde, odôvodňuje záver, že vodič mohol predvídať, že sťažovateľka bude v jazde pokračovať a vojde do jeho jazdného koridoru, a teda v zmysle vyššie citovaných ustanovení o pravidlách v cestnej premávke mal povinnosť na pohyb cyklistky reagovať skôr ako sťažovateľka vošla priamo na hlavnú cestu. (...)

Zo skutočnosti že vodič nereagoval okamžite, ale reagoval až v momente vstupu sťažovateľky   na   hlavnú   cestu,   vyplýva   v   zmysle   predpisov   občianskeho   práva   jeho spoluzodpovednosť za vzniknutú škodu, nakoľko svojou oneskorenou reakciou poručil svoje právne povinnosti ustanovené v §§ 3 ods. 2 písm. a), 4 ods. 2 písm. c) a 15 ods. 1 zák. č. 315/1996 Z. z. (...)

Sťažovateľka má za to, že v rozhodnom čase sa vodič nevenoval dostatočne dianiu v cestnej premávke, správanie sa sťažovateľky podcenil, neopodstatnene sa spoliehal na to, že do úrovne križovatky zastane a na hlavnú cestu nevojde, teda nesledoval primerane okolnostiam situáciu v cestnej premávke, čo malo za následok oneskorenú reakciu vodiča na   jej   pohyb,   keďže   na   ňu   začal   reagovať   až   v   momente   jej   vstupu   do   jeho   jazdného koridoru. (...)

Rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým bola žaloba sťažovateľky v celom rozsahu zamietnutá a rozhodnutie odvolacieho súdu v časti výroku ktorým bol tento výrok potvrdený, nezaoberaním sa a náležitým nevysporiadaním sa s otázkou, či zo strany vodiča nedošlo k porušeniu ust. § 15 ods. 1 zák. č. 315/1996 Z. z, negatívne zasahujú do ústavného princípu proporcionality. (...)

B. K porušeniu základných práv sťažovateľky rozhodnutiami o náhrade trov konania

1. Rozhodnutie Okresného súdu Martin zo dňa 1. 12. 2005 sp. zn. 9 C 112/03-231 (...) Sťažovateľka k tomu uvádza, že jej odvolaním zo dňa 8.2.2006 boli napadnuté všetky výroky rozsudku prvostupňového súdu, nakoľko výslovne napadla predmetný rozsudok ako celok. (...)

Okresný   súd   aj   odvolací   súd   tým,   že   zaviazali   sťažovateľku   zaplatiť   na   účet OS Martin trovy konania vo výške 12.213,30 Sk, napadnutými rozhodnutiami porušili právo sťažovateľky na spravodlivé prejednanie jeho veci súdom v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   základné   právo   sťažovateľky na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.

V danom prípade sťažovateľka poukazuje na ust. § 4 ods. 2 písm. ch) zák. č. 71/1992 Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení   neskorších predpisov, podľa ktorého „Od poplatku sú oslobodení navrhovateľ v konaní o náhrade škody vrátane škody na veciach, ktorá vnikla v súvislosti s ublížením na zdraví.“

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka nemohla byť zaviazaná zaplatiť na účet   OS   Martin   trovy   konania   vo   výške   12.213,30   Sk,   nakoľko   u   nej   boli   splnené predpoklady   pre oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   čím   prvostupňový   aj   odvolací   súd konal v zrejmom rozpore s ust. § 148 ods. 1 OSP. (...)

Ak Okresný súd Martin a Krajský súd v Žiline vydali v občianskom súdnom konaní rozhodnutia, ktoré sú v evidentnom rozpore s OSP, nie je možné dospieť k záveru, že bolo ich postupom a rozhodnutím zachované právo sťažovateľky na spravodlivý proces a jeho základné právo na súdnu ochranu. (...)

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. 9. 2006 sp. zn. 8 Co 102/06 (...) A. Odvolací súd tým, že zaviazal sťažovateľku zaplatiť trovy odvolacieho konania žalovanému v 1. rade vo výške 169.045.,- Sk, porušil právo sťažovateľky na spravodlivé prejednanie jeho veci súdom v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.

V danom prípade sťažovateľka poukazuje na to, že odvolací súd pri určení základnej sadzby   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   nesprávne   postupoval   podľa ust. § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Pre určenie základnej sadzby pre výpočet tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby mal odvolací súd správne aplikovať ust. § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z., podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu práva vyjadriť v peniazoch. (...)

Sťažovateľka sa nedomáhala od žalovaného striktne zaplatenia sumy 27.675.000,-Sk, neiniciovala konanie o zaplatenie sumy 27.675.000,-Sk, ale pri podaní žaloby postupovala v súlade s ust. § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení neskorších právnych predpisov. (...) To znamená, že povinnosť na plnenie peňažnej sumy v konkrétnej výške je daná až právoplatným rozsudkom sudu, lebo len tento orgán je kompetentný o tom rozhodnúť. V čase   do   právoplatného   rozhodnutia   súdu   existuje   medzi   žalobcom   a   žalovaným   len zodpovednostný   právny   vzťah,   ktorého   obsahom   je   povinnosť   žalovaného   nahradiť žalobcovi škodu na zdraví, nie povinnosť plniť konkrétne stanovenú peňažnú sumu. (...) Keďže   súd   nerozhodol   vo   veci   samej,   kde   v   rozsudku   by   špecifikoval   výšku odškodnenia   za   bolesť   a   sťaženie   spoločenského   uplatnenia,   z   dôvodu,   že   súd   žalobu zamietol, nedošlo k vyčísleniu predmetu konania v peniazoch, v konkrétnej výške. Preto pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta za jeden úkon právnej služby sa má správne aplikovať ust. § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. V uvedenom prípade odmena advokáta za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 1. 259,- Sk. Nakoľko súd zaviazal sťažovateľku k náhrade trov odvolacieho konania žalovanému v 1. rade, trovy konania majú byť vyčíslené v sume 2.846,- Sk (1.259,- Sk - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 21. 3. 2006 + 164,-Sk - režijný paušál + 1.259,- Sk - pojednávanie dňa 25. 10. 2006 + 164,-Sk - režijný paušál), plus cestovné a náhrada za stratu času. (...)

Napadnuté rozhodnutie je teda z hľadiska interpretácie objektívneho práva absolútne excesné a vymykajúce sa všeobecným záverom právnej vedy a súdnej praxe.

V snahe podporiť svoje tvrdenie sťažovateľka si dovoľuje dať súdu do pozornosti uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. 10. 2004, sp. zn. 15 Co 293/04 (...) B. Odvolací súd tým, že zaviazal sťažovateľku zaplatiť trovy odvolacieho konania žalovanému v 1.   rade vo výške 169.045,-Sk,   porušil právo sťažovateľky na spravodlivé prejednanie jeho veci súdom v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   č.   460/1992   Zb.   rovnako   z   toho   dôvodu,   že   neaplikoval ust. § 150 OSP.

Ohľadom   aplikácie   ust.   §   150   OSP,   podľa   ktorého,   ak   sú   dané   dôvody   hodné osobitného   zreteľa,   súd   nemusí   výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti priznať; je potrebné vždy prihliadnuť ku konkrétnym okolnostiam prípadu (R 21/1981). (...) V   predmetnom   konaní   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   komplexne   špecifikoval už prvostupňový   súd   s   tým,   že   ku   dňu   rozhodovania   odvolacieho   súdu   o   trovách odvolacieho   konania   na   strane   sťažovateľky   nedošlo   k   žiadnej   zmene   v   jej   osobných pomeroch. Tieto dôvody spočívajú v tom, že jej sociálne pomery použitie ust. § 150 OSP odôvodňujú. Sťažovateľka je študentkou, je závislá na vyživovacej povinnosti rodičov, nemá vlastný príjem a vzhľadom na rozsah poškodenia zdravia sú tu dôvody hodné aj z tohto morálneho hľadiska.»

V prílohe   podania   doručeného   ústavnému   súdu   12.   júna   2008   sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu na podporu svojich tvrdení, že v prípade konania o   náhradu   za   bolesť   a   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   je   hodnota   veci   určená až rozhodnutím   súdu,   a   teda   že   až   do   takého   rozhodnutia   treba   vychádzať   z toho, že ide o konanie,   v ktorom   hodnotu   veci   nemožno   vyjadriť   v peniazoch,   predložila dva rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vyhlásené v obdobných veciach iných účastníkov konania sp. zn. 2 M Cdo 3/2006 z 30. januára 2007 a sp. zn. 1 M Cdo 1/2008 z 23. apríla 2008.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„I. Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 25. 9. 2006 sp. zn. 8 Co 102/2006 v časti výroku, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku Okresného súdu Martin zo dňa 1. 12. 2005 sp. zn. 9 C 112/03-231, ktorým bol návrh v celom rozsahu zamietnutý, tiež v časti výroku, ktorým   bola   sťažovateľka   zaviazaná   zaplatiť   trovy   odvolacieho   konania   žalovanému v 1. rade vo výške 169.045,-Sk a v časti výroku, podľa ktorého ostáva rozsudok Okresného súdu   Martin   nedotknutý   porušil   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Okresný súd Martin rozsudkom zo dňa 1. 12. 2005 sp. zn. 9 C 112/03-231 v časti výroku, ktorým návrh v celom rozsahu zamietol a v časti výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť na účet OS Martin trovy konania vo výške 12.213,30 Sk porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

III. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. 9. 2006 sp. zn. 8 Co 102/2006 sa zrušuje v časti výroku, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku Okresného súdu Martin zo dňa 1. 12. 2005 sp. zn. 9 C 112/03-231, ktorým bol návrh v celom rozsahu zamietnutý, tiež v časti výroku, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť trovy odvolacieho konania žalovanému v 1. rade vo výške 169.045,-Sk a v časti výroku, podľa ktorého ostáva rozsudok Okresného súdu Martin nedotknutý.

IV. Rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 1. 12. 2005 sp. zn. 9 C 112/03-231 sa v časti   výroku,   ktorým   bol   návrh   v   celom   rozsahu   zamietnutý   a   v   časti   výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť na účet OS Martin trovy konania vo výške 12.213,30 Sk zrušuje a vec sa v tejto časti vracia Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie.

V. Krajský súd v Žiline a Okresný súd Martin sú spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť advokátovi sťažovateľky náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri prerokovaní námietok sťažovateľky z hľadiska možného porušenia jej základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 112/03-231 z 1. decembra 2005 ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach,   a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a slobody sa na ústavnom   súde   možno   domáhať   v prípade,   ak   takúto   ochranu   nemôžu   poskytnúť všeobecné súdy.

Je nepochybné, že proti rozsudku okresného súdu mala sťažovateľka právo podať odvolanie. Ústavný súd zistil, že sťažovateľka toto právo využila a proti prvostupňovému rozsudku   podala   odvolanie,   v ktorom   síce   uviedla,   že   ho   podáva   proti   rozhodnutiu ako celku, ale v odôvodnení poukázala len na nesprávne právne posúdenie veci a neúplne zistený skutkový stav. Z obsahu tohto odvolania však nevyplýva žiadna námietka týkajúca sa nesúhlasu   s náhradou   trov   prvostupňového   konania.   Táto   námietka   je   zrejmá až zo sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,   v ktorej   ju   sťažovateľka   v uvedenej   podobe predostrela v podstate prvýkrát.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 102/2006 z 25. septembra 2006. Z uvedeného teda vyplýva, že námietka porušenia uvedených práv sťažovateľky v podobe podaného odvolania proti výroku rozsudku okresného súdu vo veci samej   bola   predmetom   rozhodovania   krajského   súdu,   ktorý   svoj   právny   názor   vyjadril v označenom rozsudku tak, že prvostupňový rozsudok v tejto časti potvrdil.

Vzhľadom   na   to,   že   na preskúmanie rozsudku   okresného   súdu   bol   v prvom   rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

Ústavný súd konštatuje, že obdobné platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, a to vo vzťahu k časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   výrok   vzťahujúci   sa   na   náhradu   trov prvostupňového konania, o ktorom krajský súd konštatoval, že ostal odvolaním nedotknutý.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 285/06).

Na   základe   už   uvedeného   a   s poukazom   na   princíp   subsidiarity   ústavný   súd konštatuje,   že   na   prerokovanie   námietky   súvisiacej   s   náhradou   trov   prvostupňového konania z hľadiska možného porušenia označených práv bol pred právomocou ústavného súdu   povinný   poskytnúť   ochranu   týmto   právam   sťažovateľky   krajský   súd   v rámci odvolacieho konania, čo však sťažovateľka nevyužila, a preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co   102/2006 z 25. septembra 2006, keď tvrdila, že odvolací súd porušil princíp proporcionality. Svoje tvrdenie odôvodnila tým, že podľa jej názoru sa krajský súd vo veci samej nevysporiadal so spoluzodpovednosťou   vodiča   za   spôsobenie   dopravnej   nehody,   a tým   aj   možným porušením jeho povinnosti vyplývajúcej z § 15 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o premávke“). Sťažovateľka zároveň vzniesla námietky proti výroku   o trovách   odvolacieho   konania   argumentujúc   tým,   že   krajský   súd   nesprávne aplikoval § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), ako aj tým, že odvolací súd vôbec neuvažoval nad možnosťou aplikácie § 150 Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o premávke vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam a   iným   okolnostiam,   ktoré   možno   predvídať.   Vodič   smie   jazdiť   len   takou   rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad.

Podľa   § 10   ods.   1   vyhlášky   ak nie je ustanovené inak, základná sadzba   tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty je (...)

nad 1 000 000 Sk   14 650 Sk   + 200 Sk

za každých aj začatých   100 000 Sk

prevyšujúcich sumu 1 000 000 Sk.

Podľa § 11 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Podľa   §   150   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak sú   tu   dôvody   hodné   osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Podľa § 224 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Z obsahu sťažnosti a z k nej priložených písomností ústavný súd zistil, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 112/03 o náhradu škody za bolesť a sťaženie spoločenského   uplatnenia   rozhodol   tamojší   súd   rozsudkom   z 1.   decembra   2005   tak, že návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietol, zaviazal ju zaplatiť trovy konania v sume 12 213,30 Sk na svoj účet a zároveň posledným výrokom nepriznal náhradu trov konania ani odporcovi v 1. rade, ani odporcovi v 2. rade. Predmetom návrhu sťažovateľky bola suma 27 675   000   Sk.   V danom   prípade   okresný   súd   na   základe   vykonaného   dokazovania vychádzal zo zistenia, že plne zodpovedná za dopravnú nehodu bola sťažovateľka, ktorá ako cyklistka   pri   vychádzaní   z vedľajšej   cesty   na   hlavnú   cestu   nedala prednosť   v jazde nákladnému motorovému vozidlu, ktoré viedol odporca v 2. rade. V priebehu dopravnej nehody   sťažovateľka   utrpela   viaceré   vážne   zranenia.   V pozícii   odporcu   v 1.   rade vystupovala Č., a. s.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho právneho   zástupcu   odvolanie,   v ktorom   konštatovala,   že   ho   podáva   proti   rozhodnutiu ako celku,   ale   v ďalšom   texte   odvolania   sa   venovala   už   len   námietkam   o nesprávnom právnom   posúdení   veci   a nedostatočne   zistenom   skutkovom   stave.   V odvolaní   vôbec neprezentovala námietky týkajúce sa výroku o náhrade trov prvostupňového konania.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 102/2006 z 25.   septembra   2006   tak,   že   prvostupňový   rozsudok   v napadnutej   časti   potvrdil, sťažovateľku   zaviazal   zaplatiť   odporcovi   v 1.   rade   náhradu   trov   odvolacieho   konania v sume   169   045   Sk,   odporcovi   v 2.   rade   náhradu   trov   odvolacieho   konania   nepriznal a zároveň vyslovil, že vo zvyšnej časti ostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva: „Hodnotiac   výsledky   dokazovania   vykonaného   pred   prvostupňovým   súdom, poukazujúc   na   závery   znaleckého   dokazovania,   ako   aj   šetrenia   dopravnej   nehody príslušníkmi   dopravnej   polície,   krajský   súd   sa   stotožnil   so   záverom   okresného   súdu, že k spôsobeniu škody došlo výlučným zavinením poškodenej - navrhovateľky. Zavinenie poškodeného Občiansky zákonník v ust. § 427 a nasl. neupravuje výslovne ako osobitný liberačný dôvod. Treba tu však vychádzať z toho,   že ust. § 441 Obč.   zákonníka,   ktoré upravuje zavinenie poškodeného, sa musí s ohľadom na svoju všeobecnú povahu uplatniť aj v tomto osobitnom prípade zodpovednosti. Z toho potom vyplýva, že ho treba použiť tak v prípadoch   všeobecnej   zodpovednosti   za   spôsobenú   škodu,   založenú   na   princípe predpokladaného   zavinenia,   (§   420   Obč.   zákonníka),   ako   aj   v   prípadoch   osobitnej zodpovednosti,   vrátanie   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   dopravnými prostriedkami, a to bez zreteľa na to, či škoda bola spôsobená okolnosťami majúcimi, alebo nemajúcimi pôvod v prevádzke. Ak bolo teda zavinenie poškodeného výlučnou príčinou škody,   prevádzateľ sa celkom zbaví zodpovednosti a škodu v celom rozsahu nesie sám poškodený.

Z vykonaného dokazovania okresným súdom jednoznačne vyplýva, že k dopravnej nehode došlo tým spôsobom, že navrhovateľka, ktorá jazdila na bicykli po vedľajšej ceste, prichádzala na križovatku ciest, kde po hlavnej ceste prichádzalo z obce D. do M. nákladné motorové vozidlo AVIA. Viditeľnosť vodiča na vedľajšiu cestu, ale aj cyklistky z vedľajšej cesty   na   hlavnú   bola   dobrá   (vzhľadom   na   miestne,   ako aj poveternostné   podmienky). Pred križovatkou   v   smere   jazdy   cyklistky   z   vedľajšej   cesty   na   hlavnú   sa   nachádzala príkazová   dopravná   značka   „Daj   prednosť   v   jazde“.   Z priebehového   deja   je   zrejmé, že navrhovateľka   ako   cyklistka   nerešpektovala   dopravnú   značku,   vošla   do   križovatky bez toho, aby sa presvedčila, či v smere po hlavnej ceste neprechádzajú iní účastníci cestnej premávky. V danom prípade po hlavnej ceste v smere z obce D. do M. jazdilo nákladné motorové   vozidlo   značky   AVIA,   ktorého   prevádzateľom   bol   odporca   v 2)   rade, tým spôsobom, že cyklistka vošla do smeru jazdy nákladného vozidla značky AVIA   tak, že odbočila   doľava   (do   smeru   jazdy   nákladného   vozidla).   Uvedeným   spôsobom   došlo k náhlej zrážke nákladného vozidla s cyklistkou a následnému spôsobeniu škody. Zo záverov znaleckého posudku, v ktorom sa znalec podrobne vyjadroval ku okolnostiam dopravnej nehody,   ako   aj   (vzhľadom   na   vznesené   otázky   navrhovateľkou   v   konaní)   na   správnosť spôsobu jazdy vodiča nákladného vozidla značky AVIA, ako aj jeho reakcie krátko pred dopravnou   nehodou   vyplýva,   že   reakcia   vodiča   na   danú   situáciu   bola   správna, a to vzhľadom   na   spôsob   jazdy   navrhovateľky   ako cyklistky,   ktorá   tým,   že   odbočila z vedľajšej   cesty   na   hlavnú,   smerom   doľava,   vytvorila   vodičovi   nákladného   vozidla prekážku náhlu, ktorý aj napriek okamžitej reakcii (strhnutím volantu doľava) nemohol uvedenej   zrážke   zabrániť.   Posudzovanie   priebehu   dopravnej   nehody   v   reakcii   vodiča, ako mohol vodič nákladného auta na situáciu inak alebo skôr reagovať, je len v teoretickej rovine,   ktorá   by   bola   napríklad   závislá   aj   od   toho,   ako by (iným   spôsobom)   reagovala na situáciu navrhovateľka ako cyklistka. Vychádzajúc však z okolností k priebehu dopravnej nehody,   tak   ako ho   zistila   polícia,   ako   aj vyplýva z výsledkov znaleckého dokazovania, bolo možné v danom prípade jednoznačne vyhodnotiť daný skutkový stav, že k spôsobeniu škody došlo výlučným zavinením zo strany poškodenej.

Vychádzajúc preto z vyššie uvedených skutočností, keďže v danom prípade nastali podmienky uvedené v § 441 Obč. zákonníka vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody vo vzťahu k odporcovi v 1) rade podľa ust. § 427 ods. 1 Obč. zákonníka a vo vzťahu k odporcovi v 2) rade podľa ust. § 15 ods. 1 Zák. č. 381/2001 Z. z. (okresný súd nesprávne uviedol skúmanie podmienok podľa § 420 ods. 1 Obč. zákonníka), krajský súd rozsudok okresného súdu ako správny v zmysle § 219 O. s. p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p., založenej na zásade úspechu účastníka v konaní. Krajský   súd   priznal   náhradu   trov   odvolacieho   konania   len   odporcovi   v 1)   rade,   keďže odporca v 2) rade si náhradu trov odvolacieho konania neuplatňoval. Krajský súd priznal odporcovi   v 1)   rade   náhradu   trov   odvolacieho   konania,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti s uplatňovanými úkonmi právnej pomoci v odvolacom konaní, a to za vykonané 2 úkony právnej   pomoci,   (vyjadrenie   k   odvolaniu   zo   dňa   21.   3.   2006,   účasť   na   odvolacom pojednávaní)   kde   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   (vychádzajúc   z   hodnoty   sporu 27 675 000,- Sk v zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) predstavuje 68 050,- Sk, za dva úkony vo výške 136 100,- Sk. V zmysle § 18 ods. 4 vyhlášky 655/2004 Z. z. bola odmena zvýšená o 19 % DPH zo sumy 136 100,- Sk, t. j. o 25 859,- Sk + 2 x 164,- Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 citovanej vyhlášky). Ďalej krajský súd priznal uplatňovanú stratu času za   cestu   vykonávanú   právnym   zástupcom   odporcu   v 1)   rade   z   Bratislavy   do   Žiliny a späť na odvolacie pojednávanie, celkovo za 12 polhodín, ktorá predstavuje 3 276,- Sk (12 x 273,- Sk) v súlade s ust. § 17 ods. 1 vyhlášky. Odporcovi v 1) rade vznikla aj náhrada cestovných výdavkov za cestu na odvolacie pojednávania vykonané právnym zástupcom odporcu v 1) rade, za použite motorového vozidla značky Fabia (...), kde podľa špecifikácie základná   náhrada   predstavuje   6,20   Sk/km,   kombinovaná   spotreba   6,5   l/100   km,   cena pohonných   hmôt   37,20/l,   ubehnuté   kilometre   Bratislava   -   Žilina   -   202   km,   Žilina   - Bratislava - 202 km, spolu 404 km. Náhrada cestovných výdavkov potom predstavuje sumu 3 482,- Sk. Náhradu trov odvolacieho konania v celkovej výške 169 045,- Sk, navrhovateľka zaplatí na účet právneho zástupcu odporcu v 1) rade, JUDr. M. Š. v súlade s ust. § 149 ods. 1 O. s. p.“

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne práva priznaného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávislo a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému   právu   poskytnutá   ochrana v medziach   zákonov,   ktoré   ustanovenia o súdnej ochrane vykonávajú, a teda, že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať   sa   súdnej   ochrany,   ale   túto   aj   v určitej   kvalite,   t.   j.   zákonom   ustanoveným postupom súdu, dostať (napr. III. ÚS 124/08).

Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a slobôd.   Z uvedeného   dôvodu ústavný   súd   nemôže   zasahovať   do   skutkových   a právnych   záverov   týchto   všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   po   preskúmaní   obsahu   a   spôsobu   odôvodnenia napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   v časti,   v   ktorej   sa   venoval   problematike zodpovednosti osôb za škodu na zdraví, ktorá vznikla sťažovateľke pri dopravnej nehode, sa nestotožňuje s názorom sťažovateľky, že krajský súd sa nevenoval možnému porušeniu povinnosti   odporcu   v 2.   rade   podľa   § 15 ods.   1 zákona   o   premávke.   Uvedené tvrdenie ústavný   súd   zakladá   na   tom,   že   krajský   súd   jednoznačne   konštatoval,   že pri   posúdení zodpovednosti   za   škodu   na   zdraví   vychádzal   zo   záverov   súdu   prvého   stupňa,   a   tým aj z výsledkov znaleckého dokazovania a zo záverov vyšetrovania vykonaného príslušníkmi dopravnej polície. V tejto súvislosti krajský súd dospel k záveru, že za spôsobenú dopravnú nehodu   niesla   zodpovednosť   výlučne   sťažovateľka.   Krajský   súd   zároveň   konštatoval, že správanie   odporcu   v 2.   rade   ako   vodiča   nákladného   motorového   vozidla   pri   vzniku dopravnej   nehody   bolo   správne   a   že   sťažovateľka   ako   cyklistka   pri nedaní   prednosti mu v jazde   sa   tak   stala   náhlou   prekážkou   v jazde.   Zároveň   uviedol,   že ani   okamžitým strhnutím   vozidla   odporcom   v 2.   rade   do   ľavej   strany   nebolo   možné   nehode   zabrániť. Krajský   súd   okrem   toho   uviedol,   že   posudzovanie   skutočnosti,   že   odporca   v 2.   rade sa v priebehu   dopravnej   nehody   mohol   správať   tak   či   onak,   je   len   v teoretickej   rovine a zároveň závislé od toho, ako by na danú situáciu zareagovala sťažovateľka. Ústavný súd sa domnieva,   že   na   základe   uvedeného   niet   pochybností,   že   krajský   súd   sa   zaoberal správaním   a   zodpovednosťou   odporcu   v 2.   rade   za   dopravnú   nehodu,   aj keď výslovne neuviedol, že tým posudzoval prípadné porušenie jeho povinnosti podľa § 15 ods. 1 zákona o premávke. Skutočnosť, že krajský súd posudzovanie tejto okolnosti nepomenoval tak, ako by   si   to   predstavovala   sťažovateľka,   aj   keď   závery   hovoria   jednoznačnou   rečou, ešte nesignalizuje možnosť porušenia označených práv.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky o porušení jej základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   výrokom   rozsudku   krajského   súdu o náhrade trov odvolacieho konania z dôvodu, že došlo k nesprávnej aplikácii § 10 ods. 1 vyhlášky, hoci podľa názoru sťažovateľky mal odvolací súd aplikovať § 11 ods. 1 vyhlášky, pretože podľa jej vyjadrenia predmet sporu nebolo možné vyjadriť v peniazoch, ústavný súd vychádzal zo svojej skoršej judikatúry (II. ÚS 249/07). V rámci nej vyslovil, že v prípade sporov   o náhradu   škody   na   zdraví   v požadovanej   sume   ide   o konania,   pri   ktorých sa účastník   konania   domáha   peňažného   plnenia   v stanovenej   sume,   a že   v prípade vyhovenia jeho žalobe získava právny titul na peňažné plnenie. V tejto súvislosti zároveň ústavný   súd   vyslovil,   že   daný   predmet   sporu   nemožno   zamieňať   so   situáciou,   ktorú predpokladá   § 11 ods.   1   vyhlášky,   keď   nemožno   hodnotu   veci   alebo   práva   vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Vzhľadom na to, že pri   konaniach   o náhradu   škody   na   zdraví   sa   rozhoduje   o práve   na   peňažné   plnenie, pri posudzovaní náhrady trov konania treba vychádzať z § 10 ods. 1 vyhlášky. Ústavný súd už len dodáva, že v súlade s jeho právnym názorom postupoval aj krajský súd v napadnutom rozsudku.

Okrem   uvedeného   sťažovateľka   namietala   aj   skutočnosť,   že   pri   rozhodovaní o náhrade   trov   odvolacieho   konania   krajský   súd   vôbec   nezohľadnil   možnosť   aplikácie § 150 Občianskeho súdneho poriadku, aj keď podľa jej názoru vzhľadom na nepriaznivú životnú   situáciu,   v ktorej   sa   ocitla,   tu   existovali   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa na použitie tohto zákonného ustanovenia.

V tejto súvislosti však ústavný súd uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania   musí   byť   z odôvodnenia   konkrétneho   rozhodnutia   zrejmé,   na   základe   akých právnych   predpisov   súd   rozhodoval   a akými   úvahami   bol   pri   ich   aplikácii   vedený. Samozrejme,   musí   ísť   o právnu   normu,   ktorú   zákon   dovoľuje   na   daný   prípad   použiť. V namietanom prípade bolo v právomoci   a   na posúdení krajského súdu,   akým zákonne konformným spôsobom korešpondujúcim s výsledkom sporu sa postaví k výroku o náhrade trov odvolacieho konania a aké ustanovenia príslušnej právnej normy, teda Občianskeho súdneho poriadku použije. Ústavný súd konštatuje, že odvolací súd rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť 169 045 Sk na účet právneho zástupcu odporcu v 1. rade s odvolaním sa na ustanovenia § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 a § 224 ods. 1, pretože sťažovateľka nemala v konaní úspech. Z uvedeného dôvodu, hoci krajský súd neaplikoval § 150 Občianskeho súdneho poriadku, nemožno jeho závery považovať za jednostranné či obmedzené, pretože vzhľadom na ich odôvodnenosť ich ústavný súd hodnotí ako ústavne akceptovateľné.

Uvedené   konštatovania   považuje   ústavný   súd   za   rozhodujúce   pri   presvedčení, že napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Co 102/06 z 25. septembra 2006 spĺňa parametre   ústavnosti   a zákonnosti,   a teda,   že   ho   treba   pokladať   za   odôvodnený a nearbitrárny, tak ako aj jeho skutkové a právne závery, z čoho plynie jednoznačný záver o zlučiteľnosti   tohto   rozhodnutia   s obsahom základného   práva   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ sťažovateľka na podporu svojich tvrdení o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu   poukázala   na   rozsudok   Okresného   súdu   Humenné   č.   k.   11   C   934/2000-405 z 15. januára   2007,   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   15   Co   293/04 z 29. októbra 2004, či rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 3/2006 z 30. januára 2007 a sp. zn. 1 M Cdo 1/2008 z 23. apríla 2008, ktorými tieto všeobecné súdy v obdobných právnych veciach iných účastníkov konania rozhodli odlišným spôsobom ako krajský súd v sťažovateľkinej   veci,   ústavný   súd   pripomína,   že   nie   je   jeho   úlohou   zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (obdobne I. ÚS 235/07, III. ÚS 26/08).

Prezentovaná   konštatácia   bola   podkladom   záveru   ústavného   súdu,   že   sťažnosť v uvedenej časti je zjavne neopodstatnená.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júla 2008