znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 208/06-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti J. K., B., zastúpeného advokátom   JUDr.   M.   Ď.,   N.,   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 22 Ct 13/2003 na neverejnom zasadnutí 3. novembra 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Ct 13/2003 p o r u š i l základné právo J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22 Ct 13/2003 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania J. K. v sume 6 888 Sk (slovom šesťtisícosemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. M. Ď., N., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti J. K. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 208/06-11   z   21. júna 2006   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť (z 12. mája 2006) J. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. Ď., N., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Ct 13/2003.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu uviedol,   že   sa   žalobou   podanou   pôvodne   Okresnému   súdu   Trenčín   13. decembra 2002 domáhal   proti   správcovi   konkurznej   podstaty   úpadcu   –   S.,   spol.   s   r.   o.,   v konkurze, zaplatenia mzdy. V ten istý deň požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov v konaní. Listom z 28. augusta 2003 Okresný súd Trenčín sťažovateľa upovedomil o postúpení veci Okresnému   súdu   Bratislava I,   ktorý   bol   však   vo   veci   nečinný,   v dôsledku   čoho   podal sťažovateľ   1. februára 2006   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“) sťažnosť na prieťahy v konaní. Ministerstvo postúpilo sťažnosť predsedovi okresného súdu, ktorý v liste sp. zn. Spr. 2036/06 zo 17. marca 2006 uznal jej dôvodnosť, konštatujúc prieťahy v konaní od 30. septembra 2003 (spis týkajúci sa predmetnej veci bol doručený okresnému súdu 29. septembra 2003) do 7. septembra 2005, keď dala zákonná sudkyňa pokyn predložiť vec vyššiemu súdnemu úradníkovi na rozhodnutie o požadovanom oslobodení od súdnych poplatkov, ako aj v období od 7. septembra 2005 do 13. februára 2006, keď bol sťažovateľ uznesením vyzvaný na doplnenie žaloby.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   na   uznesenie   okresného   súdu   z   13. februára 2006   reagoval podaním   z   23. marca 2006,   no   aj   napriek   tomu   je   okresný   súd   v označenom   konaní (vedenom v súčasnosti pod sp. zn. 22 Ct 13/2003) nečinný.

Na základe tejto argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Ct 13/2003, aby   prikázal   okresnému   súdu   konať   v predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov, aby priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 6 888 Sk.

V podaní   z   20. júla 2006   doručenom   ústavnému   súdu   24. júla 2006   sťažovateľ prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   oznámil,   že   súhlasí   s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Na   základe   výziev   ústavného   súdu   zo   17. júla 2006   a   z   18. augusta 2006 sa k sťažnosti   listom   sp.   zn.   Spr. 2036/06   z   31. augusta 2006   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojho predsedu. Vo vyjadrení okresného súdu k sťažnosti sa okrem iného uvádza: „... Z obsahu súdneho spisu sp. zn. 22 Ct 13/2003 vyplýva, že návrh bol podaný navrhovateľom   na   miestne   nepríslušný   Okresný   súd   Trenčín   dňa   13. 12. 2002   a   bol postúpený Okresnému súdu Bratislava I. Návrh bol prijatý tunajším súdom dňa 29. 09. 2003 a vec bola pridelená na rozhodnutie sudcovi tunajšieho súdu JUDr. L. P.

Súdna   tajomníčka   dňa   30. 09. 2003   dala   pokyn   civilnej   kancelárii   na   doručenie vz. 6 O. s. p. navrhovateľovi s tým, aby ho v lehote 15 dní vyplnený vrátil súdu súčasne s pracovnou zmluvou. Spis bol daný do civilnej kancelárie dňa 02. 10. 2003, ale potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov a na   ustanovenie   zástupcu   v   právnej   veci   bolo   vyexpedované   asistentkou   senátu až dňa 30. 03. 2004.   Navrhovateľ   prevzal   výzvu   súdu   dňa   01. 04. 2004   a   vyplnené potvrdenie doručil dňa 08. 04. 2004.

Zákonná   sudkyňa   dňa   07. 09. 2005   dala   pokyn   na   predloženie   veci   vyššiemu súdnemu   úradníkovi   na   rozhodnutie   o   žiadosti   o   oslobodenie   od   zaplatenia   súdnych poplatkov.

K   súdnemu   spisu   bol   pripojený   výpis   z   obchodného   registra   spoločnosti S. spol. s. r. o.   zo   dňa   13. 02. 2006.   Vyšší   súdny   úradník   Mgr.   M.   M.   výzvou   zo dňa 13. 02. 2006 požiadala navrhovateľa o predloženie dokladov na preukázanie rodinných, zárobkových   a   majetkových   pomerov.   Výzva   bola   vypravená   dňa   10. 03. 2006.   Listom zo dňa   13. 02. 2006   adresovaným   a   doručeným   dňa   13. 03. 2006   Krajskému   súdu v Bratislave požiadala o oznámenie stavu konkurzného konania sp. zn. Z-2-1 K 45/93. Uznesením č.   k.   22 Ct 13/2003-36 zo dňa   13. 02. 2006   bol vyzvaný navrhovateľ na opravu a doplnenie návrhu zo dňa 13. 12. 2002 a 05. 05. 2003 (ust. § 42 ods. 3, ust. § 43 ods. 1, 2, 3 a ust. § 79 O. s. p.). Uznesenie navrhovateľ prevzal dňa 15. 03. 2006. Krajský súd v Bratislave listom zo dňa 22. 03. 2006 oznámil, že konanie sp. zn. Z-2-1 K 45/93 bolo skončené   uznesením   zo   dňa   28. 04. 2004.   Navrhovateľ   doručil   súdu   dňa   30. 03. 2006 vyjadrenie s potvrdením o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov. Podanie doplnil listom doručeným súdu dňa 30. 03. 2006. Zákonná sudkyňa dňa 02. 06. 2006 stanovila termín pojednávania na deň 25. 09. 2006, o 9.00 hod. č. dv. 71.

Predvolanie na termín pojednávania bolo vyexpedované dňa 03. 08. 2006. Sťažnosť   sťažovateľa   doručená   Okresnému   súdu   Bratislava   I   cestou   MS SR dňa 06. 03. 2006   bola   pod   Spr. 2036/06   vyhodnotená   ako   dôvodná,   ale   subjektívne zavinenie   zákonnej   sudkyne   zistené   nebolo.   Pristúpil   som   k   sledovaniu   vybavenia predmetnej   veci   pod   Spr. 2036/2006   tak,   aby   nedochádzalo   k   zbytočným   prieťahom v konaní.

S poukazom na uvedený stav pridelených vecí v oddelení zákonnej sudkyne v roku 2003 popri priebežnom mesačnom nápade nových vecí, objektívne nie je a nebolo možné predpokladať vybavovanie vecí bez prieťahov v jednotlivých konaniach. Na túto skutočnosť zákonná sudkyňa v súlade so zák. č. 385/2000 Z. z. v platnom znení, každý kalendárny rok písomne upozornila   vedenie súdu,   ale   vzhľadom   na pretrvávajúci   poddimenzovaný stav sudcov tunajšieho súdu na občianskoprávnom úseku nebolo možné túto situáciu riešiť. Ku konaniu vyššieho súdneho úradníka musím konštatovať, že bol rozvrhom práce pridelený do dvoch súdnych oddelení a vybavoval taktiež neprimerane vysoký počet vecí, čím nebolo možné objektívne konať bez prieťahov.

Na   túto   kritickú   personálnu   situáciu   Okresného   súdu   Bratislava I na občianskoprávnom   úseku   a   to   na   nedostatočný   počet   administratívnych   pracovníkov a sudcov, bolo poukazované nielen ústne na poradách vedenia Krajského súdu v Bratislave, ale aj na poradách s ministrom spravodlivosti SR ako i písomne listami adresovanými MS SR.

Z   dôvodu   pracovnej   preťaženosti   sudkyne,   vyššieho   súdneho   úradníka ako i asistentky   senátu   došlo   k   objektívnemu   prieťahu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 22 Ct 13/2003.

(...) S   poukazom   na   uvedené   si   dovoľujeme   navrhnúť   Váženému   Ústavnému   súdu Slovenskej   republiky,   aby   bola   vzatá   na   vedomie   skutočnosť,   že   súd   konal   v   súlade s platnými   právnymi   predpismi   s   ohľadom   na   množstvo   vecí   vybavovaných   v   oddelení 22 C ako i na právnu náročnosť predmetného súdneho sporu.

V   prípade,   že   ÚS   SR   dospeje   k   záveru,   že   bolo   porušené   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   navrhujeme   aby   ÚS   SR   vzhľadom na uvedené skutočnosti zvážil priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľovi.“

Predseda   okresného   súdu   ústavnému   súdu   zároveň   oznámil,   že   súhlasí z prerokovaním sťažnosti sťažovateľa bez nariadenia ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami,   ako   aj   s obsahom   súdneho   spisu   okresného   súdu   týkajúceho sa posudzovaného konania dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe predložených listín a obsahu kópie spisu okresného súdu vo veci sp. zn. 22 Ct 13/2003.

II.

Obsah uvedeného spisu potvrdzuje podstatné skutkové tvrdenia predsedu okresného súdu   (obsiahnuté   v jeho   vyjadrení   k sťažnosti   z   31. augusta 2006)   ohľadne   priebehu posudzovaného konania. Nad rámec uvedených údajov považuje ústavný súd za potrebné doplniť, že na informatívnom výsluchu konanom na Okresnom súde Trenčín 5. mája 2003 zmenil sťažovateľ petit žaloby. V čase postúpenia veci okresnému súdu uplatňoval nárok na zaplatenie   nevyplatenej   mzdy   za   mesiace   august   a   september   2002   vrátane   úroku z omeškania a zaplatenie odstupného vo výške dvojnásobku svojho priemerného mesačného zárobku s úrokom z omeškania. Žalobu sťažovateľ doplnil aj podaním z 28. marca 2006 doručeným   okresnému   súdu   30. marca 2006   na   základe   výzvy   okresného   súdu na odstránenie nedostatkov návrhu z 13. februára 2006. Zákonná sudkyňa nariadila 2. júna 2006 pojednávanie vo veci na 25. september 2006. Spolu s predvolaním na pojednávanie bol 3. augusta 2006 žalovanému zaslaný rovnopis žaloby (vrátane jej doplnení) s výzvou na vyjadrenie (v lehote 15 dní).

III.

3.1 Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky garantovať právo na prerokovanie veci v primeranej dobe v súlade s čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), je zabezpečiť odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa súdneho rozhodnutia v primeranej dobe (obdobne napr. III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05, III. ÚS 81/05).Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným súdnym rozhodnutím v prejednávanej veci. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecné súdy vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 29/03).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (obdobne napr. III. ÚS 175/04, III. ÚS 229/04).

3.2 Predmetom   posudzovaného   konania   je   žaloba   sťažovateľa,   ktorou   sa   domáha zaplatenia peňažnej pohľadávky z titulu nevyplatenej mzdy a odstupného. Žaloby tohto typu tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   pričom   zo   spisu okresného súdu sp. zn. 22 Ct 13/2003, týkajúceho sa predmetnej veci, nevyplýva žiadna skutočnosť svedčiaca o osobitnej právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Naopak, prípadná skutková   alebo   právna   zložitosť   veci   nemohla   mať   v danom   prípade   vplyv   na   dosiaľ uplynuvšiu   dobu   predmetného   konania,   pretože   okresný   súd   od   postúpenia   veci 29. septembra 2003   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   vykonal   len   prvotné   úkony smerujúce k odstráneniu nedostatkov v podmienkach konania (zabezpečovanie podkladov pre rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov, odstraňovanie nedostatkov   v   zákonom   predpísaných   náležitostiach   návrhu)   a   príprave   prvého pojednávania.   Okresný   súd   teda   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   (17. mája 2006) meritórne vec neprerokovával.

3.3 Správanie sťažovateľa ako účastníka konania sčasti prispelo k predĺženiu doby prerokovania uvedenej veci.

Ústavný súd pripomína, že v sporovom konaní, akým je aj posudzované konanie, nesú účastníci konania (strany sporu) vo výraznej miere zodpovednosť za jeho priebeh a výsledok predovšetkým z hľadiska náležitej formulácie žalobného návrhu, predkladania, resp.   navrhovania   dôkazov   na   podporu   svojich   tvrdení,   rešpektovania   sudcovských a zákonných   lehôt   a ďalšej   procesnej   aktivity   v záujme   ochrany   svojich   práv   a právom chránených záujmov (obdobne napr. IV. ÚS 381/04, III. ÚS 347/04, III. ÚS 11/05).

Sťažovateľova   žaloba   v predmetnej   veci   nespĺňala   všetky   zákonom   predpísané náležitosti   (napr.   pokiaľ   ide   o opis   rozhodujúcich   skutočností,   označenie   dôkazov a formuláciu petitu návrhu) v zmysle § 79 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), v dôsledku čoho bol okresný súd nútený vyzvať sťažovateľa na odstránenie jej nedostatkov (§ 43 ods. 1 OSP), čím tiež dochádzalo k predlžovaniu konania.

Predĺženie konania v dôsledku odstraňovania nedostatkov v zákonom predpísaných náležitostiach návrhu patrí medzi okolnosti, na ktoré ústavný súd prihliada pri posudzovaní tvrdenia žalobcu o porušení jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v súdnom konaní. Na druhej strane ústavný súd opakovane judikoval, že uvedená skutočnosť na strane sťažovateľa majúca vplyv na predĺženie doby konania sama osebe nevylučuje zodpovednosť súdu za zbytočné prieťahy v konaní spôsobené jeho nesprávnym či   neefektívnym   postupom   alebo   dokonca   nečinnosťou   (obdobne   napr.   III. ÚS 193/03, III. ÚS 111/04).

V danom   prípade   navyše   sťažovateľ   poskytol   okresnému   súdu   pri   odstraňovaní nedostatkov v zákonom predpísaných náležitostiach žaloby potrebnú súčinnosť, reagujúc bez zbytočného odkladu na jeho výzvy. Správanie sťažovateľa teda nemožno kvalifikovať ako   príčinu,   ktorá   by   podstatným   spôsobom   prispela   k vzniku   zbytočných   prieťahov v posudzovanom konaní.

Ústavný   súd   preto   skúmal   existenciu   namietaných   zbytočných   prieťahov v označenom   konaní   aj   použitím   ďalšieho   kritéria,   ktorým   bol   postup   okresného   súdu v predmetnej veci.

3.4 Okresný súd bol v posudzovanom konaní nečinný v období od 2. októbra 2003, keď bol civilnej kancelárii okresného súdu predložený spis s pokynom vyzvať sťažovateľa na   doplnenie   jeho   žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   do   30. marca 2004, keď bola   výzva   vypravená   (spolu   takmer   šesť   mesiacov),   v období   od   8.   apríla   2004, keď sťažovateľ doručil okresnému súdu   žiadané podklady ohľadne svojich majetkových a príjmových   pomerov,   do   7. septembra 2005,   keď   zákonná sudkyňa   nariadila   predložiť spis vyššiemu   súdnemu   úradníkovi   na   rozhodnutie   o žiadosti   sťažovateľa   o oslobodenie od súdnych   poplatkov   (viac   ako   šestnásť   mesiacov)   a v období   od   7. septembra 2005 do 13. februára 2006,   keď   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov v zákonom predpísaných náležitostiach žaloby a na opätovné predloženie podkladov o jeho majetkových a príjmových pomeroch (viac ako päť mesiacov).

Uvedené   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   nemožno   odôvodniť   existenciou relevantnej procesnej prekážky brániacej plynulému postupu v konaní.

Ústavný súd dospel k záveru, že v dôsledku týchto období nečinnosti okresného súdu (spolu   dva   roky   a   tri   mesiace),   v   ktorých   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom v posudzovanom konaní, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   (bod   1   výroku nálezu).

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu označeného základného práva garantovaného   ústavou   ústavný   súd   neakceptoval   ako   právne   významnú   argumentáciu okresného súdu ohľadne nadmerného nápadu vecí v súdnom oddelení zákonnej sudkyne a dlhodobo poddimenzovaného personálneho obsadenia okresného súdu.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo   vecí,   v   ktorých   je   nevyhnutné   zabezpečiť   súdne   konanie,   nezbavuje   štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Pretrvávajúci vysoký nápad vecí a v tejto   súvislosti   neprimerané   zaťaženie   sudcov   prípadne   ďalších   osôb   podieľajúcich sa na výkone   súdnej   moci   nemá   povahu   okolností,   ktoré   by   vylučovali   alebo   znižovali zodpovednosť súdu ako nositeľa štátnej moci za rešpektovanie základných práv účastníkov súdneho konania. Tieto okolnosti preto ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť základné právo na prerokovanie veci súdom bez zbytočných prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 17/02, IV. ÚS 208/04). V konaní podľa čl. 127 ústavy, ktorého   predmetom   je   posúdenie   namietaného   porušenia   uvedeného   základného   práva účastníka súdneho konania, ústavný súd neposudzuje prípadnú individuálnu subjektívnu zodpovednosť   sudcov,   prípadne   ďalších   osôb   podieľajúcich   sa   na výkone súdnej   moci, za vznik zbytočných prieťahov.

3.5 Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza (bod 2 výroku nálezu).

3.6 Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o priznanie   finančného   zadosťučinenia vo výške   100 000 Sk   z dôvodu   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   pretrvávajúcim   stavom právnej neistoty v súvislosti s posudzovaným konaním.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť   obnovením   stavu   pred   jeho   porušením   a výrok   ústavného   súdu   deklarujúci toto porušenie nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať   finančné zadosťučinenie   v sume   30 000 Sk,   zohľadňujúc   predmet   a   charakter   posudzovaného konania   (týkajúceho   sa   sťažovateľom   uplatňovaných   mzdových   a ďalších pracovnoprávnych   nárokov),   ako   aj   dobu   posudzovaného   konania   a   dĺžku   zbytočných prieťahov v konaní (dva roky a tri mesiace) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa spôsobenú pretrvávajúcim stavom právnej neistoty (bod 3 výroku nálezu). Vo zvyšnej časti návrhu   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia   nevyhovel   (bod   5   výroku   nálezu), prihliadajúc   ku   skutočnosti,   že   v danom   prípade   bola   dĺžka   konania   ovplyvnená aj sťažovateľovým   postupom   v   konaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   pritom rozsah   a intenzitu   nemajetkovej   ujmy,   ktorá   bola   sťažovateľovi   spôsobená   zbytočnými prieťahmi   v posudzovanom   konaní,   stotožniť   s celkovou   intenzitou   tiesnivej   sociálnej situácie sťažovateľa vyplývajúcej zo straty zamestnania a z narušených rodinných pomerov, pretože   táto   má   hlbšie   príčiny,   za   ktoré   okresný   súd   nenesie   zodpovednosť   (obdobne napr. III. ÚS 15/03).

3.7. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 6 888 Sk pozostávajúcu z náhrady   trov   právneho   zastúpenia   spočívajúcich   v   odmene   právneho   zástupcu   za   dva úkony právnej služby realizované v roku 2006 a v režijnom paušále vrátane dane z pridanej hodnoty, ktorej platiteľom je právny zástupca.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   stanovení   výšky   priznanej   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods.   3   a §   18   ods.   1   a   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) s tým, že predmet konania   pred   ústavným   súdom   o sťažnosti   v zmysle   čl.   127   ústavy   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo   s   hodnotou   predmetu   sporu,   o ktorom   sa   koná   pred   všeobecným   súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu 164 Sk.

V súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z. z. mohol sťažovateľ požadovať náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom za dva úkony právnej   služby   vykonané   v roku   2006   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   vrátane   prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci - sťažnosť), teda [(2 x 2 730 Sk + 2 x 164 Sk) + 19 % DPH], spolu 6 888 Sk.

Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde náhradu trov právneho zastúpenia v uplatnenej výške 6 888 Sk (bod 4 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košiciach 3. novembra 2006