znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 208/04-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   augusta   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť Ladislava Schneidera, B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 272/93, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo Ladislava Schneidera na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným súdom Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 272/93 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e, aby v konaní sp. zn. 10 C 272/93 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Ladislavovi   Schneiderovi p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške   40   000   Sk   (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava II p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. S. J., B., vo výške 16 600 Sk (slovom šestnásťtisícšesťsto slovenských korún) na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ladislava Schneidera n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2004 doručená   sťažnosť   Ladislava   Schneidera,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Bratislava II (predtým   Obvodný   súd   Bratislava   2;   ďalej   len   „okresný   súd“   alebo   „obvodný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 272/93.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že   konanie   o vyplatenie   finančných   náhrad   ako nárokov vyplývajúcich z pracovného pomeru, ktoré začalo 7. decembra 1993, nie je ani v súčasnosti po viac ako 10 rokoch právoplatne ukončené a vo veci dosiaľ nebolo vynesené ani jedno meritórne rozhodnutie.

Sťažovateľ v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd

- deklaroval porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   okresným   súdom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 272/93,

- prikázal okresnému súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 272/93 konať bez zbytočných prieťahov,

- priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   200   000   Sk a náhradu trov konania. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil trvajúcim pocitom právnej neistoty.

Ústavný súd 23. júna 2004 sťažnosť sťažovateľa prijal na ďalšie konanie uznesením č. k. III. ÚS 208/04-9.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sudkyňa poverená zastupovaním predsedníčky okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 9. augusta 2004. Po oboznámení s obsahom sťažnosti, ako aj predmetného spisu konštatovala, že vo veci nedochádza k zbytočným prieťahom, preto sťažnosť považuje za nedôvodnú.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   sťažovateľa,   vyjadrenia   sudkyne   poverenej zastupovaním   predsedníčky   okresného   súdu   a   hlavne   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 10 C 272/93 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ podal 7. decembra 1993 ešte obvodnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal voči J. P., B., podnikateľovi, majiteľovi firmy SLOVBUS (ďalej len „odporca“), vyplatenia finančných   náhrad   ako   nárokov   vyplývajúcich   z pracovného   pomeru.   Odporca   ako zamestnávateľ   počas   trvania   pracovného   pomeru,   ktorý   sťažovateľ   s odporcom   uzavrel 1. augusta 1992 na dobu neurčitú, nevyplácal sťažovateľovi dohodnutú mzdu, a to počnúc mesiacom december 1992 až do 2. augusta 1993, keď odporca rozviazal so sťažovateľom pracovný pomer. Žaloba bola na obvodnom súde zaregistrovaná pod sp. zn. 10 C 272/93.

Odporca   svoje   stanovisko   k žalobe   doručil   obvodnému   súdu   9.   februára   1994. Vyjadril sa však iba k vzorovému podpisu sťažovateľa, pričom tvrdil, že podpis uvedený v návrhu nie je podpisom sťažovateľa. K meritu veci sa nevyjadril.

Za účelom overenia uvedenej skutočnosti predvolal obvodný súd 28. februára 1994 sťažovateľa   na   15.   marec   1994.   Keďže   doručenie   predvolania   sťažovateľovi   nebolo vykázané, obvodný súd opätovne stanovil termín a predvolal sťažovateľa na 14. apríl 1994. Do úradného záznamu z tohto dňa obvodný súd zapísal, že prítomný sťažovateľ potvrdil svoj   vlastnoručný   podpis   na   návrhu   a trval   na   podanom   návrhu.   V nadväznosti   na   to obvodný súd 20. apríla 1994 vytýčil pojednávanie vo veci na 16. máj 1994.

Ďalej vo veci konajúci obvodný súd a od decembra 1996 už okresný súd viackrát nariadil   pojednávanie   (16.   mája   1994,   3.   júna   1994,   8.   júla   1994,   10.   októbra   1994, 5. decembra 1994, 30. januára 1995, 20. februára 1995, 20. marca 1995, 24. apríla 1996, 10. júla   1996),   viaceré   pojednávania   odročil   pre   neospravedlnenú   neúčasť   odporcu   aj napriek hrozbe uloženia pokuty a aktívnej súčinnosti s Miestnym oddelením Policajného zboru Bratislava - Ružinov - východ, zabezpečoval listinné dôkazy do spisu (od odporcu ako zamestnávateľa vyžiadal mzdové listy týkajúce sa sťažovateľa a rozpisy zájazdov, od sťažovateľa vyžiadal rozpisy a vyúčtovania zahraničných služobných ciest, od Slovenskej sporiteľne, a. s., správu o vedení vkladných knižiek manželky sťažovateľa, od dotknutých cestovných   kancelárií   vyžiadal   ich   vyjadrenia   k   veci),   vykonal   znalecké   dokazovanie znalcom z odboru mzdy, ktorý vypracoval a odovzdal odborný posudok (11. júla 1997), doručoval znalecký posudok na vyjadrenie účastníkom konania (listom z 25. augusta 1997), čím okresný súd plynulo smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa (rozhodnutiu vo veci).

Listom   zo   17.   decembra   1997   oznámil   sťažovateľ   okresnému   súdu,   že   aj   po oboznámení sa účastníkov so znaleckým posudkom nedošlo medzi nimi k dohode, preto navrhol súdu pokračovať v konaní.

Napriek tomuto oznámeniu a opakovaným žiadostiam sťažovateľa o pokračovanie v konaní okresný súd vo veci ďalej nekonal, a to až do 11. novembra 1999, keď vytýčil pojednávanie na 15. december 1999.

Pojednávania nariadené na 15. december 1999 a 22. marec 2000 boli odročené pre závadu   v doručovaní (nebolo vykázané doručenie predvolania sťažovateľovi).   Dôvodom tohto stavu však bola súdom nesprávne uvedená adresa právneho zástupcu sťažovateľa na predvolaní napriek tomu, že právny zástupca ešte listom z 26. marca 1998 oznámil súdu zmenu sídla jeho advokátskej kancelárie.

Dňa   19.   mája   2000   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   návrh   na   doplnenie dokazovania v konaní. Od tohto obdobia okresný súd ďalej konal, keď posudzoval zmenu návrhu sťažovateľa zo 4. októbra 2000 a doručoval ho odporcovi, sťažovateľovi doručoval návrh na doplnenie dokazovania zo strany odporcu z 5. októbra 2000, vo veci pojednával (31. mája 2000, pojednávania 11. októbra 2000 a 20. decembra 2000 boli odročené pre neprítomnosť   prísediacej,   21.   februára   2001),   uznesením   z 21.   februára   2001   pripustil zmenu petitu na návrh sťažovateľa.

Po   tomto ostatnom   úkone bol okresný   súd   nečinný do   28.   septembra 2001, keď nariadil pojednávanie na 12. december 2001 (bolo odročené podobne ako pojednávanie nariadené na 3. apríl 2002 a 21. jún 2002 pre neúčasť odporcu, predvolanie mu doručovala polícia).

Pojednávanie   konané   4.   septembra   2002   bolo   po   výsluchu   účastníkov   konania odročené za účelom doplnenia znaleckého posudku v zmysle zmeneného petitu žaloby.

Uznesením z 18. septembra 2002 okresný súd uložil ustanovenému znalcovi doplniť svoj znalecký posudok o nový záver z dôvodu pripustenej zmeny petitu.

Na pojednávanie 22. novembra 2002 sa žiadny z účastníkov nedostavil.

Znalec   doplnil   znalecký   posudok   a predložil   ho   súdu   17.   novembra   2002. V nadväznosti   na   to   okresný   súd   doručoval   doplnok   znaleckého   posudku   účastníkom a zisťoval zaplatenie preddavku na znalečné (17. januára 2003).

O znalečnom okresný súd rozhodol uznesením až 23. februára 2004 a až 3. marca 2004 nariadil pojednávanie na 28. apríl 2004 a za tým účelom predvolal účastníkov konania. Z dôvodov   jednak   neospravedlnenej   neúčasti   odporcu,   ako   aj nevykázaného   doručenia predvolania odporcovi bolo odročené pojednávanie 28. apríla 2004, ako aj pojednávania 9. júna   2004   a 9.   júla   2004.   Ostatným   úkonom   okresného   súdu   bolo   nariadenie pojednávania 19. júla 2004 na 8. september 2004.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol, či podal sťažnosť na prieťahy v konaní poverenej zástupkyni predsedníčky okresného súdu. Ústavný súd však v okolnostiach tohto prípadu   považoval   žiadosti   právneho   zástupcu   sťažovateľa   o čo   najskoršie   stanovenie termínu pojednávania doručené okresnému súdu   17.   decembra 1997,   12.   augusta   1998, 21. januára 1999,   4. októbra   1999,   5.   novembra   1999,   20.   júla 2001 a 12.   marca   2002 za dostatočný   prejav   vyjadrenia   nespokojnosti   sťažovateľa   s priebehom   predmetného konania. III.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   jeho   základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   vyslovenia   porušenia   jeho   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prerokovanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritéria,   ktorými   sú   právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. II. ÚS 813/00).

Z hľadiska   prvého   kritéria,   či   išlo   o zložitú   vec   po   právnej   a skutkovej   stránke, ústavný súd konštatuje, že spor o existenciu a výšku nárokov sťažovateľa vyplývajúcich mu z pracovného pomeru je sporom pracovnoprávnym. Súdy majú s takými spormi dlhodobé skúsenosti a právna úprava obsiahnutá v Zákonníku práce je jasná a jej výklad a používanie sú súdnou praxou ustálené. K otázke finančných nárokov súvisiacich s pracovným pomerom (jeho   ukončením)   existuje   množstvo   rozhodnutí   publikovaných   v oficiálnych   zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk. Posudzovaný spor takéhoto druhu na okresnom súde podľa názoru   ústavného   súdu   (ktorý   sa   opiera   o obsah   spisu)   nie   je sporom,   ktorý   by kládol osobitné   nároky   na   dokazovanie   a na   právne   posúdenie   veci.   Ústavný   súd   preto nepovažoval vec právne a fakticky za zložitú.

Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   (v   postavení   žalobcu) v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným   prieťahom.   Z obsahu   vyžiadaného   súdneho   spisu   v tejto   veci   ústavný   súd zistil,   že   sťažovateľ   plnil   súdom   uložené   povinnosti   (predkladanie   listinných   dôkazov) riadne   a včas,   opakovane   písomne   upozornil   okresný   súd   na   svoju   nespokojnosť s pomalosťou konania vo svojej veci.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa,   je   správanie   (postup)   samotného súdu.

Vychádzajúc z predloženej sťažnosti, z obsahu súdneho spisu okresného súdu a zo stanovísk účastníkov konania ústavný súd zistil obdobia úplnej nečinnosti okresného súdu, a to od 17. decembra 1997 do 11. novembra 1999 v rozsahu 23 mesiacov, od 21. februára 2001 do 28. septembra 2001 v rozsahu 7 mesiacov a od 17. januára 2003 do 23. februára 2004 v rozsahu 13 mesiacov.

V danej veci celkovú nečinnosť okresného súdu v trvaní 43 mesiacov (viac než tri a pol roka) bez toho, aby existovala zákonná prekážka takéhoto jeho postupu, podľa názoru ústavného súdu treba považovať za zbytočný prieťah, ktorým došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Pri posudzovaní   tohto   obdobia   ústavný   súd   zobral   do   úvahy   svoju   predošlú   judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď jeho konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka, ústavný súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00).

Súčasťou hodnotenia zbytočných prieťahov v konaní je aj posudzovanie povahy veci. Z hľadiska povahy veci považuje ústavný súd pracovnoprávne spory za spory mimoriadne citlivej povahy, ktoré pripúšťajú chápanie zbytočných prieťahov v prísnejšom meradle, než je   to   pri   iných   súdnych   sporoch,   ktoré   nemajú   súvis   s   existenčnou   otázkou   účastníka (II. ÚS 52/99, II. ÚS 32/02).

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu (IV. ÚS 152/03) v súvislosti s uvedeným bolo už poukázané na to, že pod mimoriadnou pozornosťou súdnych orgánov v konaniach, ktorých   predmetom   sú   pracovnoprávne   spory   (nevyhnutne   sem   patrí   aj   vyplatenie finančných náhrad v súvislosti s rozviazaním pracovného pomeru), nemožno rozumieť len kvantitatívny aspekt aktivity súdu, ale aj jej kvalitatívnu stránku s ohľadom na predmet sporu.

Hoci svoju aktivitu dokumentuje okresný súd v spise veľkým počtom nariadených pojednávaní vo veci (25), zo zápisníc z týchto pojednávaní však vyplýva, že veľká časť z nich sa ihneď odročila z dôvodu absencie odporcu.

Odporca sa mnohých nariadených pojednávaní nezúčastnil, a to aj napriek hrozbe uloženia poriadkovej pokuty zo strany okresného súdu a jeho pokusov o doručenie zásielok orgánmi   polície.   Podľa   názoru   sťažovateľa   však   okresný   súd   nevyužil   voči   odporcovi opatrenia podľa § 52 a § 53 Občianskeho súdneho poriadku. Bolo jeho povinnosťou zvážiť, ktoré   z poriadkových   opatrení   a   postupov,   ktoré   má   k dispozícii,   má   použiť,   tak   aby zabezpečil   postup   v konaní,   pretože   hrozba   pokutou   a doručovanie   zásielok   políciou   sa ukázali byť neúčinnými.

O prieťahoch v súdnom konaní možno hovoriť vtedy, ak súd vôbec nevyužije tie procesné alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale taktiež „rýchlej“   ochrany   práv   účastníkov   súdneho   konania,   prípadne   ak   k ich   použitiu   siahne vtedy, keď je ich skutočný príspevok (účinok) k dosiahnutiu tohto účelu súdneho konania vylúčený, prípadne je značne minimalizovaný (I. ÚS 57/97).

Všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje (vrátane poriadkových opatrení v zmysle § 53 Občianskeho súdneho poriadku). Okresný súd mal možnosť použitím poriadkových opatrení   a aj podnetom   orgánom   činným v trestnom   konaní (§   169b   Trestného   zákona) pôsobiť   na   odporcu   tak,   aby   za   nerešpektovanie   výziev   a predvolaní   niesol   aj zodpovednosť, ktorú podľa príslušných právnych predpisov znášať má. V tomto prípade sa tak nestalo, čo malo za následok vznik prieťahu v konaní.

Vznik zbytočných prieťahov aj v dôsledku konania okresného súdu spočívajúceho v predvolávaní právneho zástupcu na pojednávanie zasielanom na nesprávnu adresu napriek tomu, že v spise bola adresa na doručovanie právnemu zástupcovi správne uvedená, ústavný súd zistil v období od 11. novembra 1999 do 22. marca 2000 (pojednávania nariadené na 15. december 1999 a 22. marec 2000 boli odročené pre uvedenú závadu v doručovaní).

V súvislosti   s vyššie   uvedeným   bral   ústavný   súd   do   úvahy   svoju   doterajšiu judikatúru, podľa ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho konania. „Aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť   porušenie   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol“ (II. ÚS 33/99, podobne II. ÚS 64/99, II. ÚS 67/2001).

Na   základe   uvedených   zistení   a právnych   hodnotení   ústavný   súd   rozhodol,   že okresný súd v spore vedenom pod sp. zn. 10 C 272/93 konal spôsobom, ktorého dôsledkom boli zbytočné prieťahy spolu 47 mesiacov (takmer 4 roky) v súdnom konaní trvajúcom viac než 10 rokov.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote postupom okresného súdu v predmetnom konaní tak, ako ich garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 272/93 konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľ   žiada   primerané finančné   zadosťučinenie,   a to   vo   výške   200   000   Sk. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje trvajúcim pocitom právnej neistoty.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci ústavného súdu. V dôsledku toho bolo potrebné rozhodnúť aj o primeranom finančnom zadosťučinení. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu, na rozsah zbytočných   prieťahov   v jej   rámci, zohľadňujúc   tiež   charakter   súdneho   konania (pracovnoprávny   spor),   možno   sumu   40   000   Sk   považovať   za   primerané   finančné zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Sťažovateľom   požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

V.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy konania jeho právnemu zástupcovi. Právny zástupca sťažovateľa listom z 19. augusta 2004 doručil ústavnému súdu vyčíslenie trov konania vo výške celkom 16 600 Sk, a to za tri úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd – sťažnosť zo 6. mája 2004 a písomné podanie na súd – odpoveď na výzvu 23. júla 2004), zvýšené o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 %, ako aj trikrát režijný paušál á 136 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci, podanie vo veci samej a odpoveď na výzvu 4 534 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 13 602 Sk. Keďže právny zástupca sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty, podľa § 22 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ústavný súd rozhodol o zvýšení uvedenej odmeny o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % na 16 186 Sk, ako aj o priznaní výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3   vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. trikrát 136 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2004