znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 208/03-24

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo   sudcov   Eduarda   Báránya   a Ľubomíra   Dobríka   na   neverejnom   zasadnutí 3. decembra 2003 prerokoval prijatú sťažnosť RNDr. E. D., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. B. N., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prerokovanie jeho záležitosti   v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 C 142/03 (predtým pod sp. zn. 7 Nc 3/00) a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 142/03 (predtým pod sp. zn. 7 Nc 3/00)   p o r u š i l   základné právo RNDr. E. D., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a základné   právo   na   prerokovanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   142/03 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. RNDr. E. D.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré   mu je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   zaplatiť trovy právneho zastúpenia RNDr. E. D. v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských   korún)   na   účet   advokátky   JUDr.   B.   N.,   Advokátska   kancelária,   K., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti RNDr. E. D. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 208/03-8 z 25. septembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej   len „zákon   o ústavnom   súde“)   sťažnosť RNDr.   E.   D.,   bytom   K.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   B.   N.,   Advokátska   kancelária,   K., namietajúcu   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní o zaplatenie jednorazovej finančnej odmeny najprv vedenom pod sp. zn. 7 Nc 3/00 a následne (od 27. augusta 2003) vedenom pod sp. zn. 7 C 142/03 na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal,   aby   ústavný   súd   okrem   vyslovenia porušenia   označených   práv   prikázal   okresnému   súdu   v predmetnej   veci   konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 525 000 Sk.

V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadril okresný súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou, vyjadrením č. Spr. 3362/03 z 12. novembra 2003.   K dôvodnosti   ústavnej   sťažnosti   okresný   súd   uviedol:   „Ako   to   vyplýva z priebehu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7 C 142/03 (predtým sp. zn. 7 Nc 3/2000), došlo k prieťahom v predmetnom konaní a to od 14. 4. 2000 do 8. 8. 2001 a v období od 10. 9. 2001 do 7. 12. 2002. S poukazom na uvedené si   dovoľujeme   navrhnúť   váženému   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   aby v prípade, že sťažnosti sťažovateľa vyhovie, v časti týkajúcej sa priznania primeraného finančného zadosťučinenia, si Vás dovoľujem požiadať, aby bola   vzatá na vedomie skutočnosť, že zákonná sudkyňa vybavuje v oddelení 7 C (cca   412) vysoký počet pridelených vecí, ako aj agendu 18 C (cca 100 pracovných vecí od roku 1993 do roku 1997 s dňom nápadu a k dnešnému dňu má v oddelení 18 C 9 nevybavených vecí) a veci   z oddelenia   8   C   s rokom   nápadu   1989   -   1999   v počte   95   vecí.   Oddelenie 7 C bolo   od roku 1995 špecializované na pracovné veci. Pri takomto pracovnom zaťažení náročnými právnymi vecami bol objektívny dôvod, že sudkyňa sa nemohla pravidelne venovať podaniu, ktoré naviac nemalo riadne náležitosti a bolo zapísané v oddelení Nc (neúplné návrhy). Z uvedeného dôvodu žiadam sťažnosť sťažovateľa v časti   týkajúcej   sa   primeraného   finančného   zadosťučinenia   zamietnuť,   pretože aj   navrhovateľ   nekvalifikovanými   podaniami   prispel   k predĺženiu   predmetného konania.“

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa   s ich   stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   písomných   podaní   účastníkov   a obsahu dotknutého súdneho spisu.II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z vyjadrenia   účastníka konania   a z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci:

Sťažovateľ podal 14. apríla 2000 okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal zaplatenia jednorazovej finančnej odmeny 1 000 000 Sk za objavenie dvoch ložísk výhradných nerastných surovín (vec bola vedená pod sp. zn. 7 Nc 3/00).

Okresný súd 20. augusta 2001 vyzval sťažovateľa na odstránenie vád žaloby. Sťažovateľ 10. septembra 2001 doplnil žalobu.

Okresný súd 12. februára 2003 oznámil sťažovateľovi, že jeho žalobu postúpil Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako vecne príslušnému súdu (žaloba bola doručená krajskému súdu 17. marca 2003).

Krajský   súd   nesúhlasil   s postúpením   veci   a   9.   mája   2003   predložil   vec Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len „najvyšší súd“)   na rozhodnutie o vecnej príslušnosti.

Najvyšší súd uznesením č. k. Ndob 256/03-17 z 9. júna 2003 rozhodol, že na prejednanie   veci   je   príslušný   okresný   súd,   lebo   v danej   veci   ide   o rozhodovanie o vyplatenie odmeny (uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 16. júla 2003 a bolo doručené prostredníctvom krajského súdu účastníkom konania v dňoch 15. a 16. júla 2003).

Krajský súd 22. augusta 2003 doručil predmetný súdny spis okresnému súdu na ďalšie konanie.

Podľa úradného záznamu z 27. augusta 2003 vec bola pod sp. zn. 7 C 142/03 opätovne pridelená sudkyni.

Uznesením okresného súdu č. k. 7 C 142/03-22 z 23. septembra 2003 (ktoré sa v spise nachádzalo len v rukopise) bol sťažovateľ oslobodený od platenia súdnych poplatkov.

Vo veci konajúca sudkyňa dala 31. októbra 2003 pokyn súdnej kancelárii na doručenie žaloby a jej doplnenia na vyjadrenie žalovanému, ako aj pokyn na doručenie uznesenia najvyššieho súdu účastníkom konania.

Dňa 13. októbra 2003 bol žalovaný vyzvaný, aby sa vyjadril k žalobe.Súdny   spis   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   142/03   bol   18.   novembra   2003 predložený ústavnému súdu.III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou,   ústavný   súd   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   tieto   práva   alebo   slobody porušil, vo veci konal.

Podľa   odseku   3   citovaného   článku   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   ustanovenia   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná.

2.   V petite   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   žiadal   vysloviť   porušenie   vyššie označených základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázať   okresnému   súdu   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a priznať   mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 525 000 Sk.

Okresný súd vo svojom vyššie citovanom vyjadrení priznal prieťahy v konaní v období od 14. apríla 2000 do 8. augusta 2001 a v období od 10. septembra 2001 do 7. decembra 2002.

Sťažovateľ   podal   opakovane   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   v zmysle príslušných   ustanovení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, no tieto neviedli k náprave.

3.   Ústavný súd si   pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie   veci   v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu týchto   práv   nemožno   vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods.   2 ústavy, resp.   právo na prerokovanie veci v primeranej lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   2   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

3.1. Ústavný súd konštatuje, že predmetom posúdenia je konanie okresného súdu o zaplatenie jednorazovej odmeny, ktoré sa začalo 14. apríla 2000 a nie je doteraz skončené, keď vôbec prvým úkonom, ktorý je možné považovať za relevantný (okrem výzvy sťažovateľovi z 20. augusta 2001 na doplnenie žaloby), bolo predloženie žaloby 13. novembra 2003 žalovanému na vyjadrenie. Inými slovami, ústavný súd konštatuje, že v danej veci k prvému úkonu smerujúcemu k odstráneniu stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   sťažovateľ   ako   účastník   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným účelom   práva   zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   a dohovoru   (pozri   napr. I. ÚS 41/02), dochádza až po vyše troch rokoch a siedmich mesiacoch od nápadu veci sťažovateľa na okresný súd.

Ústavný súd zo skutočností uvádzaných okresným súdom ani z obsahu spisu (v danom štádiu konania) nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver takej zložitosti posudzovanej veci, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší priebeh.

3.2. Pokiaľ ide o „správanie“ sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom.

Doplnenie žaloby 10. septembra 2001 na výzvu okresného súdu z 20. augusta 2001 nebolo takým správaním sťažovateľa (trvalo 21 dní), ktoré mohlo (v doterajšom priebehu konania) negatívne ovplyvniť jeho dĺžku, no najmä postup okresného súdu v tomto konaní.

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na všetky okolnosti prípadu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie v predmetnej veci trvá už vyše 3 rokov a 7 mesiacov, nie je doteraz skončené a doposiaľ nebolo vytýčené ani jedno pojednávanie. Ústavný súd tiež konštatuje, že za celé uvedené obdobie vykonal okresný súd len 2 relevantné úkony (výzva sťažovateľovi na odstránenie vád žaloby a výzva žalovanému na zaujatie stanoviska k žalobe) smerujúce k rozhodnutiu vo veci samej.V predmetnom konaní zistil ústavný súd nečinnosť okresného súdu v období od nápadu veci (14. apríl 2000) do výzvy sťažovateľovi na odstránenie vád žaloby (20. august 2001) v trvaní 16 mesiacov a v období od 10. septembra 2001 (doplnenie žaloby   sťažovateľom)   do   10.   februára   2003   (oznámenie   sťažovateľovi   o postúpení veci   krajskému   súdu),   t.   j.   v trvaní   17   mesiacov,   pričom   túto   nečinnosť   (prieťahy v konaní)   vo   svojom   už   vyššie   citovanom   vyjadrení   k opodstatnenosti   sťažnosti okresný súd nepopieral. Táto nečinnosť v trvaní 33 mesiacov (2 roky a 8 mesiacov) rozhodujúcou mierou ovplyvnila celkovú doterajšiu dĺžku konania, ktoré trvá už vyše 3 rokov a 7 mesiacov.

Taktiež   zisťovanie   vecnej   príslušnosti   súdu   vyvolané   okresným   súdom a trvajúce vyše 5 mesiacov vzhľadom na dôvod rozhodnutia najvyššieho súdu o vecnej príslušnosti   okresného   súdu   na   prejednanie   predmetnej   veci   (v   danej   veci   ide o vyplatenie   odmeny)   nekvalifikuje   ústavný   súd   ako   postup   súdu   smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej.

Ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu v predmetnom konaní bol   charakterizovaný   jeho   nečinnosťou   v trvaní   33   mesiacov   a nesmeroval k zabezpečovaniu   relevantných   skutočností   nevyhnutných   na   rozhodnutie   vo   veci samej   (napr.   vyše   5-mesačné   zisťovanie   vecnej   príslušnosti,   nevytýčenie   žiadneho pojednávania,   vykonanie   len   dvoch   už   vyššie   uvedených   úkonov   smerujúcich k rozhodnutiu vo veci samej) a bol teda v zmysle už vyššie uvedeného konaním, ktoré nevykazovalo znaky plynulého a efektívneho konania, teda bol konaním, ktorým došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov garantovaného v čl.   48 ods.   2   ústavy   a aj základného práva garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania (činnosti) súdov, ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci.   K zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným nekonaním   príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníka   súdneho   konania,   teda   k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. II. ÚS 64/99, I. ÚS 98/99, I. ÚS 10/98).

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   ústavný   súd   vyslovil,   že   okresný   súd v predmetnom   konaní porušil   právo   sťažovateľa, aby sa   jeho vec prerokovala   bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 tohto rozhodnutia.

4.   Vzhľadom   na   doterajší   priebeh   konania   v predmetnej   veci   a skutočnosť, že ani po uplynutí vyše troch rokov a 7 mesiacov od podania žaloby okresný súd ešte meritórne nerozhodol, považoval ústavný súd za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods.   3 písm. a) zákona o ústavnom   súde prikázať okresnému súdu konať v súlade s   príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcimi   priebeh konania tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch.   Podľa   ods.   5   citovaného ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia, orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu   porušil,   je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   525   000   Sk   z dôvodu,   že   sa   „doposiaľ   neúspešne a s prieťahmi   vyše   troch   rokov   domáha   na   všeobecnom   súde   zaplatenia   čiastky 1,000.000,-   Sk   titulom   odmeny   za   mimoriadne   významný   objav   nemalého priemyselného   významu   pre   Slovenskú   republiku.   Ako   autor   tohto   objavu, v okolnostiach   daného   prípadu   vidí   nemajetkovú   ujmu   v pocitoch   neistoty,   krivdy a úzkosti,   keďže   všeobecný   súd   za   tak   dlhú   a neprimeranú   dobu   nerozhodol   a ani plynulo nekonal v spore, ktorého predmetom je čiastka odmeny, ktorá vyjadruje jeho celoživotné snaženie a ohodnotenie, v prospech celej spoločnosti... Pre sťažovateľa, ako   objaviteľa   významných   ložísk   výhradných   nerastných   surovín   na   východnom Slovensku,   ktorý   je   t.   č.   v dôchodkovom   veku,   bolo   by   samotné   rozhodnutie všeobecného súdu tiež výsledkom náležitého ocenenia... Aj napriek tomu sťažovateľ s ohľadom   na   svoj   pokročilý   vek   verí,   že   dosiahne   spravodlivý   proces.   Preto   má sťažovateľ   za   to,   že   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   by   bolo   prípadne stanovené   ústavným   súdom,   ako   náhrada   nemajetkovej   ujmy,   znamenalo   pre sťažovateľa   aspoň   čiastočné   deklarovanie   zadosťučinenia   za   porušenie   jeho   práv, nakoľko   príkaz,   alebo   pokyn   všeobecného   súdu   na   urýchlené   konanie   nemôže sťažovateľa jednoznačne uspokojiť po všetkých jeho doterajších márnych pokusoch o zjednanie nápravy“.

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr.   I.   ÚS   15/02).   Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde   a s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zakladajúce   namietané   porušenie označeného práva, ako aj na predmet sporu v napadnutom občianskoprávnom súdnom konaní   uznal   podľa   zásad   spravodlivosti   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk.

Ústavný súd vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   vysokom   počte   vybavovaných   vecí zákonnou sudkyňou, čo bolo podľa neho objektívnou príčinou, ktorá mala spôsobiť prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu   (napr.   II.   ÚS   48/96,   II.   ÚS   18/98,   II.   ÚS   52/99)   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný   súd   z dôvodov   uvedených   v III.   časti   bode   3.2.   („správanie sťažovateľa“) odôvodnenia tohto rozhodnutia neakceptoval (neprihliadal naň) tvrdenie okresného   súdu   o vplyve   nedostatkov   (vád)   žaloby   na   dĺžku   a priebeh   sťažnosťou napadnutého konania.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   požiadal   o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom vo výške 8 796 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľa   vychádzal   z ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   podľa ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne   alebo   sčasti   uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   dôvodné   aplikovať ustanovenie § 36 ods. 2 citovaného zákona, a preto trovy právneho zastúpenia priznal podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytnutie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“)

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak predmet sporu nie je   oceniteľný   peniazmi,   odmena   za   jeden   úkon   právnej   služby   je   jedna   tretina výpočtového základu.

Predmet konania - ochrana základných ľudských práv a slobôd - je v zásade nevyjadriteľný   v   peniazoch   a   je   nezameniteľný   s   primeraným   finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (III. ÚS 29/03, III. ÚS 34/03).

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 8 796 Sk neodporuje citovaným predpisom.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2003 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 270 Sk a hodnota režijného paušálu 128 Sk.

Na základe uvedeného priznal ústavný súd náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré uložil uhradiť okresnému súdu.

Z vyššie uvedených   dôvodov   ústavný súd rozhodol   tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 3. decembra 2003