znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 207/2015-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej   advokátom   Mgr.   Markom   Turočkom,   Račianska   66,   Bratislava,   vo   vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava Vč. k. 6   C   263/2009-152   z 9.   júna   2010,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislaveč. k. 2 Co 276/2010-221   z   24.   októbra   2012   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 4 Cdo 163/2013 z 25. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušeniajej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresnéhosúdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 263/2009-152 z 9. júna 2010 (ďalej aj„rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajskýsúd“) č. k. 2 Co 276/2010-221 z 24. októbra 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“)a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 4 Cdo 163/2013 z 25. februára 2014 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   6   C   263/2009-152   z 9.   júna   2010   zamietol   návrhsťažovateľky na určenie vlastníckeho práva k bytu a nebytovému priestoru, ktoré sú presnešpecifikované   v žalobe,   ako   aj návrh   na   určenie   neplatnosti   dobrovoľnej   dražby   týchtonehnuteľností. Krajský súd v odvolacom konaní svojím rozsudkom č. k. 2 Co 276/2009-221z 24. októbra 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil a najvyšší súd dovolanie podanésťažovateľkou sčasti odmietol a proti jednému z účastníkov dovolacie konanie zastavil.

V sťažnosti sťažovateľka opisuje podstatné skutkové okolnosti svojho prípadu a ichvlastné   právne   posúdenie,   z ktorých   predovšetkým   vyplýva,   že   zmluvu   o úverez 26. júna 2008, ktorého sa stala ručiteľkou a vo vzťahu ku ktorej poskytla aj zabezpečeniev sťažnosti   označenými   nehnuteľnosťami,   je   potrebné   považovať   za   simulovaný   právnyúkon, pretože sa ním „mal zastrieť iný právny úkon a to reúver, resp. vyrovnávací úver... ktorým   sa   mal   dosiahnuť   zánik   skoršieho   úveru“. Tento   skorší   úver   mal   byť   podľa sťažovateľky spotrebiteľským úverom zabezpečeným zabezpečovacím prevodom práva s tým, že   zmena   právnej   úpravy „bola   s najväčšou   pravdepodobnosťou   impulzom   na   strane žalovanej v 1. rade, aby prehodnotila vlastné podmienky dovtedy uzatváraných úverových zmlúv a súčasne dovtedy uplatňované mechanizmy zábezpek (predovšetkým zabezpečovací prevod   práv),   nakoľko   dovtedy   uplatňované   spôsoby   uspokojovania   svojich   nárokov (predpokladá sa dojednanie zabezpečovacieho prevodu práva ako tzv. prepadného zálohu) by sa mohli stať právne neudržateľné...

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   celú   transakciu   reúverovania...   uzavretím   novej zmluvy   o   úvere...   dojednal   jej   syn ⬛⬛⬛⬛ pod   nátlakom   a   zo   strachu,   že neschopnosťou splácať úver... pripraví svoju matku o byt. V dôsledku vlastnej neskúsenosti a naivity, pristúpil na podmienky žalovanej v 1./ rade a predložil sťažovateľke na podpis všetky doklady, ktoré boli potrebné pre uzavretie zmluvy o úvere č. 2., ako aj zmluvy o zriadení záložného práva a mandátnej zmluvy. Vzhľadom na to, že už v tom čase druhotne platobne neschopná spoločnosť L.I.C. GROUP, s.r.o. by nebola schopná splácať úver..., pri ktorom   bolí   dokonca   vyššie   splátky   než   pri   prvom   úvere   (so   splácaním   ktorého   bola sťažovateľka   vtom   čase   v   omeškaní),   nemala   žalovaná   v   1.   rade,   podľa   presvedčenia sťažovateľky,   žiaden   záujem   o   reálne   vyplatenie   akýchkoľvek   finančných   prostriedkov novému dlžníkovi.“.

Sťažovateľka   v zásade   namieta   právne   závery   všeobecných   súdov   na   všetkýchstupňoch, na ktorých bola jej vec prerokovaná. Okresný súd mal odmietnuť vykonať ňounavrhované dôkazy, ktorými sa „malo preukázať, že sťažovateľka v skutočnosti úverové prostriedky zo zmluvy o úvere č. 1 žalovanej v 1. rade nikdy nevrátila (návrh sťažovateľky na vykonanie písmoznaleckého dokazovania na preukázanie pravosti podpisu sťažovateľky na príjmovom pokladničnom doklade (bez uvedenia čísla) zo dňa 26.6.2008, znejúceho na sumu   36.513,31   EUR,   resp.   1.100.000,-   Sk).   Okresný   súd   v   tomto   prípade   celkom nepodložene   a   úplne   svojvoľne   konštatuje,   že   právny   zástupca   sťažovateľky   síce   žiadal vykonať   znalecké   dokazovanie   znalcom   z   odboru   grafológia,   či   podpis   na   uvedenom príjmovom pokladničnom doklade je vlastným podpisom sťažovateľky, avšak okresný súd tento návrh zamietol z dôvodu,   že nielen sťažovateľka, ale ani žiaden z účastníkov (!) nespochybnil   v   konaní   autenticitu   podpisov.“. Namieta   tiež   svojvoľné   vyhodnotenie svedeckej   výpovede   syna   sťažovateľky   okresným   súdom,   ktoré   podľa   nej   má   znaky „účelového   hodnotenia...   v neprospech   sťažovateľky“.   Sťažovateľka   obdobne   namieta   ajprávne závery krajského súdu, že v konaní „nijakým spôsobom nepreukázala, že by zmluva o úvere č. 2 bola simulovaným právnym úkonom“, a že tak neuniesla dôkazné bremeno a jejkonštatovanie zostalo „v rovine tvrdení“. Poukazuje pritom na rozpor záverov krajskéhosúdu so závermi okresného súdu, keď krajský súd konštatuje, že zmluva o úvere nemalaza cieľ   splatiť   skorší   úver a uvedené   dáva   do   súvisu   s postupom   krajského   súdu,   ktorýz rovnakých   dôvodov   ako   okresný   súd   nepovažoval   za   potrebné   doplniť   dokazovanieo zisťovanie pravosti podpisu sťažovateľky na ňou namietanom príjmovom doklade. Nadväzne na uvedené a po uvedení dôvodov neprípustnosti dovolania podanéhonajvyššiemu   súdu   (ako   boli   konštatované   v uznesení   najvyššieho   súdu)   sťažovateľkavo vzťahu k ňou namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   prezentuje   názor,   že   rozsudok   okresného   súdu   vykazuje   znaky   absolútnejsvojvôle, keď jeho závery z vykonanej svedeckej výpovede vôbec nevyplývajú. S odkazomna judikatúru ústavného súdu sťažovateľka poukazuje na to, že rozhodnutia súdov musia byťkonzistentné   a presvedčivé   a jeho   argumenty   musia   príslušný   záver   súdu   podporovať.Odmieta aj výklad najvyššieho súdu, podľa ktorého nedodržaním postupu ustanoveného§ 118   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   nedošlo   k zásahudo označených základných práv. Napokon nesúhlasí ani so spôsobom vyhodnotenia jehonámietky o porušení práva na verejné vyhlásenie rozsudku odvolacieho súdu najvyššímsúdom poukazujúc ako na znenie § 156 ods. 3 a § 214 ods. 3 OSP, tak aj na súvisiacujudikatúru ústavného súdu (I. ÚS 252/05).

Návrh   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume   10   000   €   sťažovateľkaodôvodňuje svojím vysokým vekom (76 rokov), v ktorom sa musela zúčastňovať súdnehokonania, v dôsledku ktorého „čelí do dnešného dňa niekoľkým exekučným konaniam, ktoré jej natoľko znížili sumu pravidelne poberaného mesačného dôchodku, že sa ocitla v úplnej chudobe.   Požadovaná   suma   primeraného   zadosťučinenia   predstavuje   podľa   názoru sťažovateľky minimálne odškodnenie materiálnej škody, ako aj nemateriálnej ujmy, ktorá jej za celú dobu trvania súdnych konaní, v rámci ktorých dochádzalo podľa jej presvedčenia k porušovaniu jej základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.“.Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej vydaltakéto rozhodnutie:

„1.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ upravené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   V,   č.   k.   6   C   263/2009-152   zo   dňa   9.6.2010, rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave,   č.   k.   2   Co   276/2010-221   zo   dňa   24.10.2012 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   4   Cdo   163/2013   zo   dňa 25.2.2014 porušené bolo.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č. k. 6 C 263/2009-152 zo dňa 9.6.2010, rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave,   č.   k.   2   Co   276/2010-221   zo   dňa   24.10.2012 a uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   4   Cdo   163/2013   zo   dňa 25.2.2014 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie.

priznáva finančné zadosťučinenie 10.000,- EUR... ktoré je Okresný súd Bratislava V povinný vyplatiť ⬛⬛⬛⬛ do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu. Okresný   súd   Bratislava   V   je   povinný   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy   právneho zastúpenia v sume 284,08 EUR na účet advokáta Mgr. Marka Turočeka...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mupredchádzalo, alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automatickynezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ   môže(mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktorésa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípusubsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v § 53   ods. 1   zákonao ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okreminého aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ   ide   o napadnutý   rozsudok   okresného   súdu,   ústavný   súd   vzhľadom   na   užuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať odvolanieako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok okresnéhosúdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, bolteda predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom. S prihliadnutím na tobolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdepre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 a nasl.ústavy ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípadeprocesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehotasťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahuk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudokEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzusČeská   republika,   sťažnosť   č.   46129/99,   body   51,   53   a   54).   Vzhľadom   na   výsledkydovolacieho prieskumu, v rámci ktorého najvyšší súd dovolanie ako neprípustné odmietol,zostala   ústavnému   súdu   právomoc   posúdiť,   či   právne   závery   napadnutého   rozsudkukrajského súdu možno považovať z ústavných hľadísk za udržateľné.

Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľasiedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) a jeho porovnateľného právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a nietmedzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenienávrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou sťažovateľkiných námietok vo vzťahu k rozsudku krajského súdu je jejnesúhlas s potvrdením právnych záverov okresného súdu ustálených v jej právnej veci akoaj so záverom, že neuniesla dôkazné bremeno týkajúce sa jej tvrdenia o tom, že úverovázmluva z 26. júna 2008, v ktorej vystupuje ako ručiteľka, je simulovaným právnym úkonoma že   krajský   súd   rovnako   ako   okresný   súd   v odvolacom   konaní   odmietol   doplniťdokazovanie   zisťovaním   pravosti   podpisu   sťažovateľky   na   príjmovom   pokladničnomdoklade z 26. júna 2008.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku č. k. 2 Co 276/2010-221   z 24.   októbra   2012   týkajúcej   sa   uvedených   námietok   sťažovateľky   konštatoval,   žeokresný súd vo veci «správne postupoval, keď si v rámci konania o určenie vlastníckeho práva ako predbežnú otázku vyriešil platnosť Zmluvy o úvere zo dňa 26.06.2008 a v súlade so zásadou akcesority aj platnosť Zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 26.06.2008 a následne   aj   Mandátnej   zmluvy.   Správne   súd   prvého   stupňa   v   dôsledku   vykonaného dokazovania vec aj právne posúdil, keď považoval Zmluvu o úvere za platný právny úkon, keď pre jej platnosť sa vyžaduje dohoda o jej podstatných náležitostiach, a to: a) záväzok veriteľa   poskytnúť   na   požiadanie   dlžníka   v   jeho   prospech   peňažné   prostriedky,   ktorý záväzok je obsiahnutý v čl. II. označeného ako „Platobné podmienky úveru“, b) určenie úverového limitu, ktorý limit bol explicitne vo výške 49.790,88 EUR dojednaný, c) záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, ktorý záväzok je obsiahnutý v čl. II označeného ako „Platobné podmienky úveru“. Aj keď z konsenzuálneho charakteru tohto   zmluvného   typu   vyplýva,   že   na   vznik   záväzkového   vzťahu   z   úverovej   zmluvy   sa nevyžaduje   reálne   čerpanie   úveru   dlžníkom,   takéto   čerpanie   úveru   bolo   skutočne, obchodnou   spoločnosťou   L.I.C.   GROUP,   s.r.o.   využité,   čo   vyplýva   z   výdavkového pokladničného dokladu zo dňa 26.06.2008 vystaveného odporcom v 1. rade s vyplatenou sumou vo výške 49.790,88 eur obchodnej spoločnosti L.I.C. GROUP, s.r.o. s podpisom jej konateľa. Ako o platnom právnom úkone možno nepochybne hovoriť aj v prípade Zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 26.06.2008, keď obsahuje označenie zmluvných strán, predmetu   zálohu   a   aj   označenie   pohľadávky,   ktorej   splnenie   záloh   sleduje   (rovnako mandátna zmluva obsahuje všetky náležitosti v zmysle ust. § 566 Obchodného zákonníka a nasl.).   Rovnako   došlo   k   platnému   vzniku   záložného   práva   k   vyššie   uvedeným nehnuteľnostiam,   keď   boli   splnené   obidve   podmienky,   a   to   uzavretá   písomná   zmluva o zriadení   záložného   práva   k   nehnuteľnosti   a   existencia   rozhodnutia   správy   katastra o povolení vkladu záložného práva do katastra nehnuteľností.

Vzhľadom na skutočnosť, že obchodná spoločnosť L.I.C. GROUP, s.r.o. sa dostala do omeškania s vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov v dohodnutých splátkach vo výške 2.531,04 eur mesačne, došlo tak k predčasnej splatnosti celého úveru v zmysle článku II. bodu 6 Zmluvy o úvere č. 82001 a z dôvodu, že pohľadávka - úver so splátkovým kalendárom nebol riadne a včas splnený, odporca v 1. rade ako záložný veriteľ mohol začať výkon   záložného   práva   formou   predaju   zálohu   na   dražbe,   po   ktorej   nadobudol   zhora opísané nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva odporca v 2. rade.

V   súvislosti   s   vyššie   uvedeným   odvolací   súd   považuje   zdôrazniť   nasledovné: Navrhovateľka   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   a   ani   v   podanom   odvolaní nepreukázala, že Zmluva o úvere č. 82001 zo dňa 26.06.2008 je simulovaným právnym úkonom,   tento   právny   úkon   má   všetky   náležitosti   v   zmysle   ust.   §   497   a   nasledujúce Obchodného zákonníka. Ak navrhovateľka uvádza, že Zmluva o úvere č. 82001 zo dňa 26.06.2008 je simulovaným právnym úkonom, nakoľko jej účastníci nemali skutočný záujem na poskytnutí úverových prostriedkov, ale iba na zrušení Zmluvy o úvere č. 60653 zo dňa 06.09.2006, takéto konštatovanie zostalo len v rovine tvrdení, ktoré navrhovateľka nijakým spôsobom   nepreukázala.   Dôkaznú   bremeno   na   preukázanie   skutočnosti,   že   išlo   o   tzv. fiktívny úver s poukazom na § 120 O. s. p. zaťažovalo navrhovateľku, pričom navrhovateľka v danom prípade dôkazné bremeno neuniesla.

Je   nevyhnutné   taktiež   poznamenať,   že   Zmluva   o   úvere   zo   dňa   26.06.2008   je samostatným právnym úkonom nezávislým od Zmluvy o úvere zo dňa 06.09.2006. Obidve zmluvy o úvere neboli viazané na konkrétny účel, boli bezúčelové t j. druhá Zmluva o úvere nemala za cieľ splatiť (nahradiť) prvú Zmluvu o úvere, previazanosť týchto dvoch zmlúv nijakým spôsobom nevyplýva ani z ich obsahu. Obidve zmluvy o úvere boli zároveň na strane dlžníkov uzatvorené rozdielnymi subjektmi, keď v prípade prvej Zmluvy o úvere bola dlžníkom navrhovateľka v 1. rade ako fyzická osoba - spotrebiteľ, zatiaľ čo v prípade druhej Zmluvy   o   úvere   bola   dlžníkom   obchodná   spoločnosť   L.I.C   GROUP,   s.r.o.,   keď   už zo samotnej povahy týchto subjektov vyplýva ich rozdielne postavenie.

Čo   sa   týka   ďalšieho   dokazovania   v   zmysle   návrhu   navrhovateľky,   odvolací   súd poukazuje nato, že v zmysle § 120 O. s. p. súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci zisteného   z   vykonaných   dôkazov,   ako   aj   na   základe   skutočností,   ktoré   neboli   medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Vzhľadom na uvedené súd nie je viazaný dôkaznými návrhmi účastníkov v tom zmysle, že by bol povinný vykonať všetky navrhované dôkazy, ale je oprávnený posúdiť dôkazné návrhy a rozhodnúť o tom, ktorý z týchto dôkazov vykoná. Predovšetkým nevykoná dôkazy, ktoré sú pre vec nerozhodujúce a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu veci (k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy), ako aj dôkazy, ktoré sú zjavne   navrhované   len   preto,   aby   bol   účelovo   predlžovaný   právny   spor.   Odvolací   súd poukazuje na to, že prvostupňový súd pre rozhodnutie vo veci samej v dostatočnej miere zistil   skutkový   stav   veci   a   preto   aj   správne   rozhodol,   keď   nevykonal   navrhovateľkou navrhovaný dôkaz, ktorý bol pre vec nerozhodujúci, a z rovnakých dôvodov ani odvolací súd nemal za potrebné v zmysle § 213 ods. 4 O. s. p. doplniť dokazovanie - zistenie pravosti podpisu navrhovateľky na príjmovom pokladničnom doklade v sume 36.513,31 eur, keď vzhľadom na nezávislosť obidvoch zmlúv o úvere by skúmanie pravosti takéhoto podpisu nemalo vzťah k Zmluve o úvere č. 82001 zo dňa 26.06.2008 a k úveru vo výške 49.790,88 eur, ktorá pohľadávka v tej výške bola zabezpečená záložnou zmluvou a v dôsledku ktorého nedodržania splátkového kalendára sa odporca v 1. rade uspokojil zo predmetu záložnej zmluvy - zálohu.».

Následne   sa   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   vyjadril   aj   k sťažovateľkoupožadovanému   určeniu   neplatnosti   dobrovoľnej   dražby   zotrvávajúc   na   právnom   názoreokresného súdu, že tento návrh nebol uplatnený v prekluzívnej lehote ustanovenej § 21ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v znení neskorších predpisov.Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   sťažovateľka   v odvolaní   neargumentovala „žiadnymi novými skutočnosťami a dôkazmi v zmysle ust. § 205a O. s. p. s ktorými by sa prvostupňový súd riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.

K   námietke   navrhovateľky   uvedenej   v   odvolaní,   že   podala   návrh   na   určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka a nie návrh na určenie   neplatnosti   dobrovoľnej   dražby   podľa   ust.   §   21   zák.   č.   527/2002   Z.   z. o dobrovoľných dražbách, odvolací súd uvádza, že neplatnosť dobrovoľnej dražby môže súd vysloviť   iba   v   občianskom   súdnom   konaní,   ktoré   začalo   podaním   návrhu   na   určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby v zmysle ust. § 21 ods. 2 vyššie citovaného zákona a otázku neplatnosti nemôže súd posudzovať v inom konaní.“.

Ústavný   súd   realizujúc   ústavný   prieskum   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu(v spojení s rozsudkom okresného súdu, ktorý krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil)zistil, že krajský súd pred rozhodnutím o oprávnenosti sťažovateľkou žalovaných nárokovskúmal   najskôr   otázku   platnosti   zmluvy   o úvere   z 26.   júna   2008   a zmluvy   o zriadenízáložného práva z toho istého dňa. Závery týkajúce sa uvedenej predbežnej otázky potomtvorili základ pre jeho rozsudok v merite veci, ktorým bola žaloba sťažovateľky zamietnutá.Oboznámiac   sa   s obsahom   označeného   rozhodnutia   krajského   súdu   dospel   ústavný   súdk názoru, že z hľadiska princípov, ktoré sú imanentnou súčasťou základného práva na súdnuochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je napadnutý rozsudokkrajského súd ústavne udržateľný a pre zásah ústavného súdu do výsledku tohto súdnehokonania niet dostatok dôvodov.

Vo vzťahu ku konkrétnym námietkam sťažovateľky ústavný súd uvádza, že aj keďkrajský   súd   čiastočne   dospel   k odlišnému   právnemu   posúdeniu   niektorých   okolnostíprípadu,   konkrétne,   že   z obsahu   zmluvy   o úvere   z 26.   júna   2008   nevyplýva   žiadne   jejpreviazanie so zmluvou o úvere zo 6. septembra 2006, uvedené nemôže mať za následokporušenie označených práv, pretože platné procesnoprávne predpisy aj v prípade potvrdeniarozhodnutia   prvostupňového   súdu   za   predpokladu   jeho   vecnej   správnosti   umožňujúodvolaciemu   súdu   odlišne   vyhodnotiť   niektoré   čiastkové   právne   otázky   relevantné   prerozhodnutie vo veci samej. Podľa názoru ústavného súdu z obsahu rozsudku okresného súduv danom prípade nevyplýva, že by prvostupňový súd považoval zmluvu o úvere z 26. júna2008 za poskytnutie reúveru, ale len záver, že tento nový úver bol poskytnutý na účely„pokrytia prvého úveru a v tomto smere si účastníci zaplatenie splátok a vyplatenie úveru kompenzovali“.   Záver   krajského   súdu,   že   v danom   prípade   išlo   o dve   odlišné   zmluvyo úvere   uzavreté   medzi   rôznymi   subjektmi,   z ktorých   bolo   pre   právne   posúdenie   vecipodstatné len posúdenie platnosti neskôr uzavretej úverovej zmluvy, však nemohol viesťk inému výsledku napadnutého konania krajského súdu, ako ku ktorému dospel aj okresnýsúd, ktorého rozhodnutie krajský súd meritórne potvrdil.

Podľa názoru ústavného súdu obstoja aj závery krajského súdu, podľa ktorých zostalinámietky   sťažovateľky   týkajúce   sa   zmluvy   o úvere   ako   simulovanom   právnom   úkonev rovine nepodložených tvrdení. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku pretoprimerane poukázal na podstatu § 120 OSP, ktorý účastníkom konania ukladá v konanípovinnosť   preukázať   vznesené   tvrdenia   a prezumuje   aj   následky   neunesenia   dôkaznéhobremena, ktoré sťažovateľku v procesnom postavení navrhovateľky zaťažovalo.

Ako porušenie označených práv nemožno hodnotiť ani rozhodnutie konajúcich súdovnevykonať   sťažovateľkou   navrhované   dôkazy,   pretože   krajský   súd   sa   k   dôvodom   ichnevykonania   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   dostatočne   vyjadril   a jeho   závery   k tejtootázke hodnotí ústavný súd ako ústavne akceptovateľné. Z obsahu predložených súdnychrozhodnutí a ostatných k sťažnosti pripojených dokumentov vzťahujúcich sa na napadnutésúdne konanie sa ani podľa názoru ústavného súdu nejaví ako zjavne nesprávny (a takneudržateľný) záver konajúcich súdov, že vykonanie ďalšieho sťažovateľkou navrhovanéhodokazovania by neviedlo k zisteniu pre prípad podstatných skutočností, ktoré by mohlizvrátiť krajským súdom realizované právne hodnotenie prípadu.

Napadnutý rozsudok krajského súdu preto nevykazuje znaky zjavných omylov akov podstatných skutkových okolnostiach, z ktorých krajský súd pri rozhodovaní vychádzal,tak ani v právnych záveroch z nich vyvodených. Odôvodnenie napadnutého rozsudku jepodľa   názoru   ústavného   súdu zrozumiteľné   a dostatočne   výstižne   objasňuje   závery,ku ktorým   konajúce   všeobecné   súdy   dospeli,   a odpovedá   na   všetky   relevantné   otázkysúvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany. Uvedené   platí   aj   v   prípade,   keď sa vnútornáintencionalita   právnych   úvah   sťažovateľky   uberala   iným   smerom   ako   právny   názorkrajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale totorozhodnutie   krajský   súd   dostatočne   odôvodnil   na   základe   vlastných   myšlienkovýchpostupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomuústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončípodľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom prenamietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02). V tejto súvislosti ústavný súdopätovne pripomína   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   nie   je   opravným   súdomprávnych názorov všeobecných súdov a nie je ani oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedlik rozhodnutiu.   Rovnako   nie   je   oprávnený   výklad   formulovaný   všeobecnými   súdminahrádzať vlastným právnym výkladom (pokiaľ sú účinky napadnutého rozhodnutia ústavneakceptovateľné). Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1ústavy nie je ani posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecnéhosúdu   z hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich   zo   zákonov   a iných   všeobecnezáväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08),ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského súduč. k. 2 Co 276/2009-221 z 24. októbra 2012 k porušeniu sťažovateľkou označených právpodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť nemohlo, a to pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím a označenými právami, čoviedlo ústavný súd k odmietnutiu tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka namieta, že jej dovolanie protirozsudku krajského súdu bolo odmietnuté nedôvodne, pretože procesné pochybenia súdovnižších stupňov spočívajúce najmä v porušení povinností uložených § 118 ods. 2, § 156ods. 3 a § 214 ods. 2 OSP podľa jej názoru zakladali procesnú vadu podľa § 237 písm. f)OSP, teda že namietaným postupom týchto súdov malo dôjsť k odňatiu možnosti účastníkakonať pred súdom.

Najvyšší súd po skonštatovaní, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z § 238ods. 1 až 3 OSP, so zreteľom na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP, ktoré dovolaciemu súduukladá povinnosť vždy skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydanév konaní postihnutom   niektorou   z procesných vád   uvedených v   § 237   OSP, preskúmalobsah   dovolania   a vzhľadom   na   v ňom   zvolenú   argumentáciu   a vytýkané   nedostatky„osobitne skúmal, či v konaní pred odvolacím súdom skutočne došlo k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom a dospel k záveru, že... procesnú vadu podľa § 237 písm. f/ O. s. p. v konaní nezistil“. V záveroch svojho uznesenia k tejto otázke najvyšší súd uviedol: „Dovolací súd nezistil existenciu dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý mal spočívať v nedodržaní procesného postupu súdom vyplývajúceho z ustanovenia § 118 ods. 2 O. s. p., účinného od 15. októbra 2008.

Z obsahu spisu totiž jednoznačne vyplýva, že dňa 9. júna 2009 sa nekonalo žiadne pojednávanie, na ktorom by došlo k namietanému porušeniu a to predovšetkým z dôvodu, že žaloba žalobkyne bola doručená okresnému súdu až 21. júla 2009. Naviac, zo zápisnice z pojednávania   z   31.   marca   2010,   kedy   bolo   vo   veci   uskutočnené   prvé   pojednávanie vyplýva, že konajúca sudkyňa po vykonaní úkonov podľa § 118 ods. 1 O. s. p., prednesení návrhov, vyjadrení právnych zástupcov a vypočutí účastníkov a svedka, vykonala postup podľa § 118 ods. 2 O. s.p., kedy následne prítomní účastníci nenavrhli vykonať vo veci ďalšie dôkazy (por: č. l. 123 p. v.). Pokiaľ v dovolaní dovolateľkou namietané pochybenie malo smerovať do druhého konania na súde prvého stupňa, na ktorom bol vo veci vyhlásený aj rozsudok, uskutočneného 9. júna 2010, dovolací súd dáva do pozornosti ustanovenie § 118 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého ďalší priebeh pojednávania určuje predseda senátu alebo samosudca, pričom zo žiadneho ustanovenia O. s. p. nevyplýva, že by súd postup podľa § 118 ods. 2 O. s. p. bol povinný vykonávať na každom uskutočnenom pojednávaní. Dovolací súd však na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že aj prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom   nediskvalifikuje   účastníka   napr.   v   práve   zúčastniť   sa   pojednávania,   robiť prednesy,   navrhovať   dôkazy,   vyjadrovať   sa   k   vykonaným   dôkazom,   v   práve   na   záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod., čo napokon v prejednávanej veci vyplýva aj z obsahu oboch zápisníc z pojednávaní pred súdom prvého stupňa, keď súd vykonával dokazovanie výsluchmi účastníkov a svedkov, ku ktorým sa účastníci mali právo priebežne vyjadrovať,   rozhodoval   uznesením   aj   o   návrhoch   na   vykonávanie   ďalších   dokazovaní a v závere pojednávania účastníkov vyzval, aby zhrnuli svoje návrhy... Aj prípadné striktné nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 O. s. p. zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorou možno dovolanie v zmysle   §   241   ods.   2   písm.   b/   O.   s.   p.   odôvodniť.   Existencia   tejto   vady   sama   osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Dovolateľka preto neopodstatnene, najmä však v prejednávanej veci tiedovodíie namietala, že nedodržaním procesného postupu v zmysle § 118 ods. 2 O. s. p., jej súd odňal možnosť konať pred súdom.

Postupu, ktorým mal súd odňať žalobkyni možnosť konať pred súdom sa mal potom podľa dovolateľky dopustiť odvolací súd a to v spôsobe oznámenia verejného vyhlásenia rozsudku,   keď   oznámenie   o   vyhlásení   rozsudku   na   úradnej   tabuli   súdu   bolo   vyvesené 18. októbra 2012 (štvrtok) a zvesené 25. októbra 2012 (štvrtok) z dôvodu, že do tejto lehoty pripadli dva dni na sobotu a nedeľu a naviac oznámenie o vyhlásení rozsudku nebolo v elektronickej podobe zverejnené na webovej stránke súdu....

Dovolací súd považuje za potrebné upozorniť na znenie namietaného ustanovenia § 156 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého, vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia   ústneho   pojednávania,   oznámi   miesto   a   čas   verejného   vyhlásenia   rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením a pokiaľ z neho výslovne   nevyplýva,   že   sa   jedná   o päť pracovných   dní,   potrebné   je   ho   chápať   tak,   že oznámenie na úradnej tabuli musí byť zverejnené najmenej päť kalendárnych dní pred vyhlásením rozsudku.

Z   listín   založených   do   súdneho   spisu   vyplýva,   že   na   úradnej   tabuli   súdu   bolo najmenej 5 dní pred dňom vyhlásenia rozsudku oznámené, že rozsudok v danej veci bude vyhlásený   24.   októbra   2012   o   9.00   hod.   Zachovanie   postupu   odvolacím   súdom   pred vyhlásením rozsudku v zmysle § 156 ods. 3 O. s. p. vyplýva z písomných pokynov súdu (predsedu   senátu)   a   ďalších   nadväzujúcich   úkonov   pracovníkov   súdnej   kancelárie zabezpečujúcich ich vykonanie tak, aby bolo zachovanie uvedeného postupu zo súdneho spisu nepochybné.

Nedôvodná bola i námietka dovolateľky, že oznámenie o vyhlásení rozsudku nebolo v elektronickej podobe zverejnené na webovej stránke súdu, ktorú skutočnosť dovolateľka v dovolacom   konaní   preukazovala   výpisom   obsahu   z   úradnej   tabule   Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 2. decembra 2012. Na overenie správnosti tejto námietky dovolací súd vykonal dopyt na Krajský súd v Bratislave, na základe ktorého mu bol poskytnutý výtlačok z úradnej tabule... z ktorého vyplýva, že oznámenie o čase a mieste vyhlásenia rozsudku vo veci sp. zn. 2 Co 276/2010 bolo na webovej stránke súdu zverejnené od 19. októbra 2012 do 25. októbra 2012, spolu s podaním vysvetlenia postupu pri zverejňovaní oznámení o čase a mieste verejného vyhlásenia rozhodnutí súdu...

Postupom   odvolacieho   súdu,   plne   rešpektujúcim   platnú   úpravu   Občianskeho súdneho poriadku, sa preto navrhovateľke neodňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 237   písm. f/   O.   s.   p.   Dovolací   súd   však   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   i   prípadné nezverejnenie oznámenia o vyhlásení rozsudku na webovej stránke súdu za situácie, keď toto oznámenie bolo riadne zverejnené na úradnej tabuli súdu, by bolo možné považovať len ako tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ktorá sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Pokiaľ žalobkyňa v dovolaní namietala porušenie ustanovení o dokazovaní vo vzťahu o   vykonaní   ňou   navrhnutých   dôkazov,   treba   uviesť,   že   podľa   ustálenej   súdnej   praxe nevykonanie   dôkazov   navrhnutých   účastníkom   nie   je   postupom,   ktorým   súd   odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (R 37/1993). Účastníkovi konania totiž zákon ukladá povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky   prostriedky,   ktorými   možno   zistiť   stav   veci,   najmä   výsluch   svedkov,   znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá a § 125 veta prvá O. s. p.). O tom, ktoré z navrhovaných úkazov (prípadne takých, ktoré nie sú navrhované) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie žalobkyňa v danej veci aj využila (nebolo jej odňaté). Nevykonaním žalobkyňou navrhovaného dokazovania nedošlo teda k odňatiu jej možnosti konať pred súdom. Dovolací súd poznamenáva, že v dovolacom konaní   môže   prihliadnuť   k   takýmto   namietaným   nedostatkom   len   vtedy,   ak   je   splnený predpoklad prípustnosti dovolania (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Tvrdenie o neúplnosti vykonaného dokazovania, resp. že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predstavuje dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., t. j., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorou otázkou sa dovolací súd môže zaoberať len v prípade ak je dovolanie   procesné   prípustné.   Dovolací   súd   sa   nezaoberal   ani   námietkou   dovolateľky týkajúcou   sa   doručovania   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   pretože   spôsob   a   dĺžku doručovania poštovej zásielky súd ovplyvniť nemôže, a nemá vplyv na výsledok konania.“

Nadväzne na uvedené najvyšší súd k námietke sťažovateľky, že rozsudok krajskéhosúdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, uviedol, že právne posúdenie vecisúdmi   nižších   stupňov   je   považované   za   relevantný   dovolací   dôvod,   ktorým   možnoodôvodniť   procesné   prípustné   dovolanie,   ale   zároveň   je   zhodne   zastávaný   názor,   ženesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konaniav zmysle   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.,   pretože   nesprávnym   právnym   posúdením   veci   súdúčastníkovi   konania   neznemožňuje   realizáciu   žiadneho   jeho   procesného   oprávnenia.Najvyšší súd v tomto smere poukázal aj na svoju predchádzajúcu relevantnú judikatúrua uzavrel,   že   vzhľadom   na   neprípustnosť   dovolania   k   posúdeniu   správnosti   právnehoposúdenia veci odvolacím súdom nemohol pristúpiť. Neprípustnosť dovolania pritom bránilarovnako aj dovolaciemu prieskumu sťažovateľkou namietaných iných vád konania majúcichza následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože tento dôvod, ak by aj bol daný, sámosebe prípustnosť dovolania nezakladá.

Z ústavným   súdom   uvádzaných   častí   pomerne   obšírneho   odôvodnenia   uznesenianajvyššieho   súdu   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   štandardným   a ústavne   akceptovateľnýmspôsobom   vyrovnal   s   otázkou   prípustnosti   dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu.Zaoberal   sa   pritom   jednotlivými   sťažovateľkinými   námietkami,   podľa   ktorých   malopostupom   krajského   súdu   a   jeho   rozsudkom   dôjsť   k   naplneniu   dovolacieho   dôvoduzakotveného v § 237 písm. f) OSP (t. j. odňatie možnosti účastníka konať pred súdom), resp.k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššiehosúdu dáva dostatočnú odpoveď na argumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa ňou namietanéhoporušenia procesných pravidiel vyplývajúcich z § 118 ods. 2, § 214 ods. 2 a § 156 ods. 3OSP. Závery dovolacieho súdu, podľa ktorých námietky sťažovateľky týkajúce sa postupusúdov   nižšieho   stupňa   a   interpretácie   označených   ustanovení   Občianskeho   súdnehoporiadku nezakladajú vadu spočívajúcu v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom,posudzuje ústavný súd ako zhodné s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu, na ktorúnajvyšší súd aj poukázal a v podrobnostiach objasnil.

Ústavný   súd   navyše   pripomína,   že   samotná   otázka   posúdenia   podmienok   preuskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania je vecouzákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktorév zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva nasúdnu ochranu, nemôže v konečnom dôsledku viesť k záveru o porušení označených právsťažovateľky. Pre neprípustnosť dovolania nemal najvyšší súd ani právomoc preskúmavaťdôvodnosť dovolania z hľadiska naplnenia dovolacích dôvodov svedčiacich o existencii inejvady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b)OSP] alebo jej nesprávneho právneho posúdenia [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP].

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje znakyarbitrárnosti, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel,a súčasne   nezistil   existenciu   iných   skutočností   svedčiacich   o   tom,   že   by   bolo   možnépovažovať toto uznesenie za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súduk záveru, že najvyšší súd sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy ani právo na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruneporušil, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015