znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 207/2014-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti   R.   V.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Gabrielou   Čechovou,   Advokátska kancelária, Štúrova 7, Košice, pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tpo 56/2013 z 13. decembra 2013 takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 23 Tpo 56/2013 z 13. decembra 2013 p o r u š i l   základné práva R. V. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn. 23   Tpo   56/2013 z 13. decembra 2013   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia R. V.   v sume   284,08 €   (slovom   dvestoosemdesiatštyri   eur   a   osem   centov)   na účet   jeho advokátky JUDr. Gabriely Čechovej, Advokátska kancelária, Štúrova 7, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   207/2014-25 z 18. marca 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť R. V. (ďalej len „sťažovateľ“), v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Tpo 56/2013 z 13. decembra 2013.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 89/2013 zo 17. októbra 2013 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku „pre skutok právne posúdený ako pokračovací trestný čin obzvlášť závažného zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písmeno c), odsek 4 Tr. zákona s poukazom na § 138 písmeno i) Trestného zákona“. Dňa 23.   októbra   2013   podal   sťažovateľ   sťažnosť   proti   uvedenému   rozhodnutiu,   ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 52/2013 z 11. novembra 2013 zamietol.

Dňa   26.   novembra   2013   požiadal   sťažovateľ   o prepustenie   z väzby   Generálnu prokuratúru   Slovenskej   republiky,   ktorá   však   jeho   žiadosti   nevyhovela   z dôvodu,   že „u obvineného... dôvody kolúznej a preventívnej väzby... aj naďalej trvajú“, a vec následne predložila   na   rozhodnutie   okresnému   súdu,   ktorý   uznesením   sp. zn. 0 Tp 107/2013 zo 6. decembra   2013   v prítomnosti   sťažovateľa   aj   jeho   právnej   zástupkyne   predmetnú žiadosť podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol a súčasne podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal písomný sľub sťažovateľa ako náhradu za jeho väzbu, podľa § 80 ods.   1 písm. c) Trestného poriadku neprijal návrh sťažovateľa na nahradenie jeho väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   a podľa   §   81   Trestného   poriadku neprijal   návrh   sťažovateľa   na   nahradenie   jeho   väzby   peňažnou   zárukou   (ďalej   aj „rozhodnutie   o väzbe“).   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o   ktorej krajský súd uznesením sp. zn. 23 Tpo 56/2013 z 13. decembra 2013 rozhodol tak, že ju zamietol, „pretože nie je dôvodná“.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«Porušovanie práva na osobnú slobodu... vidí v tom, že jeho väzobné stíhanie nie je zákonné, väzobnými súdmi neboli rešpektované základné predpoklady na uvalenie väzby ustanovené   Trestným   poriadkom   a   rozhodnutie   o   väzobnom   stíhaní   nevychádzalo zo zákonných skutkových dôvodov...

Rozhodnutia   konajúcich   súdov   sú   nezákonné,   arbitrárne,   svojvoľné, nepreskúmateľné,   súdy   sa   nevysporiadali   so   žiadnymi   námietkami   obvineného   pri   jeho výsluchu pri rozhodovaní o väzbe, so žiadnymi námietkami prednesenými obhajobou, tieto bez racionálneho, zákonného základu tieto nevyhodnotili, čím došlo k porušeniu ústavných práv obvineného... spojené s právom na obhajobu.

Trestnosť činu obvineného R. V. a dôvodnosť väzby dôvodená dôkazmi svedčiacimi v neprospech   iného   obvineného   a   nesvedčiaca   proti   obv.   R.   V.   je   braná   za   základ rozhodovacieho procesu konajúcimi súdmi...

Požiadavka   preskúmania   hmotných   podmienok...   znamená   povinnosť   preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukázaním na kritéria, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu,   námietky obvineného a obhajoby konajúce súdy nielenže nepreskúmali, ale tieto odignorovali, uvedené je zjavné z toho, že aj Krajský súd v Trenčíne svoje uznesenie o vzatí do väzby dôvodil skutočnosťami z inej trestnej veci, a to konkrétne v trestnej veci vedenej po sp. zn. ČVS: PPZ-737/NKA-PZ-VY-2013, kde nielenže neboli vzhliadnuté dôvody väzobného riešenia veci ale bolo vyslovené sudcom pre prípravného konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. Tp 66/2013, zo   dňa   14.   08.   2013,   že   existuje   dôvodné   podozrenie,   že   skutok   nespáchal   obvinený a nevyhovel návrhu na vzatie do väzby v tejto trestnej veci R. V., s ktorého závermi sa NS SR, sp. zn. 2 Tost 27/2013, zo dňa 20. 08. 2013 stotožnil stým, že „absentuje dostatočná presvedčivosť dôvodnosti podozrenia proti R. V. z objednania vraždy M. K., priamy dôkaz produkovaný   nebol   a   nepriame   dôkazy   podľa   súdu,   na   rozdiel   od   názoru   prokurátora, netvoria líniu dostatočnej preukaznosti dôvodnosti trestného stíhania R. V. pre trestný čin, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie...“

Vzhľadom   na   prezumpciu   neviny   judikovaná   prax   a   určujúce   právne   názory vychádzajúce   z   aplikácie   európskeho   práva   považujú   neakceptáciu   prezumpcie   neviny vo veciach, pre ktorého bolo len začaté trestné stíhanie za neprijateľnú pre odôvodňovanie dôvodov   väzobných,   najmä   ak   sa   jedná   o   využívanie   podkladov   z iných   trestných   vecí vedených inými konaniami a spisovými značkami ako samostatné veci.

Obhajoba poukazovala, že týmito skutočnosťami z inej trestnej veci, v ktorej bolo konajúci   súdmi   skonštatované,   že   neboli   dané   dôvody   väzobného   riešenia   trestnej   veci (sp. zn. ČVS: PPZ-737/NKA-PZ-VY-2013) a paradoxne touto trestnou vecou je dôvodená dôvodnosť väzobného riešenia v tejto trestnej veci (sp. zn. ČVS: PPZ-112/NKA-PZ-BA- 2013)...

V   zmysle   trestného   poriadku   konkrétne   skutočnosti,   ako   zákonné   podmienky odôvodňujúce väzbu obvineného podľa § 71 Tr. por. musia byť preukázané nielen pri vzatí obvineného do väzby, ale musia pretrvávať počas celej väzby.

Okresný súd v Trenčíne, pri výsluchu obvineného na základe ním podanej žiadosti o prepustenie   na   slobodu   odignoroval   krátkou   cestou   predložené   svedecké   výpovede obhajobou, ktoré boli výsledkom dokazovania zo dňa 05. 12. 2013 a ktoré nemohli byť súčasťou vyšetrovacieho spisu pre krátkosť času, boli súdu predložené ako dôkazy ktoré rozptyľovali ba až zbavovali obvineného dôvodnosti podozrenia zo spáchaného trestného činu,   a   tým   znižovali   základ   pre   materiálne   posudzovanie   dôvodov   väzby   a   taktiež z hľadiska   procesného   boli   dôkazom   k   zmene   posudzovania   procesného   postavenia obvineného, a to najmä z toho dôvodu, že žiadny zo svedkov obv. R. V. neusvedčoval, nikto ho nepoznal, no paradoxne napriek tejto zjavnej dôkaznej situácií, ktorá bola výsledkom dokazovania nezávislého policajného orgánu, konajúci súd nebral do úvahy a prokurátor prítomný na výsluchu bez akéhokoľvek reálneho zdôvodnenia skonštatoval, že tieto dôkazy usvedčujú   obvineného   z   protiprávneho   konania,   pričom   dôvodnosť   tohto   výroku nezodpovedá obsahu predložených dôkazov, t. j. svedeckých výpovedí, touto námietkou sa konajúce súdy nezaoberali a túto úplne odignorovali...

S namietanými skutočnosťami sa KS Trenčín nezaoberal, pri preskúmaní zákonnosti väzby sa zameral iba na dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu, ktorá nemala oporu   v   predložených   dôkazoch   k   tým   záverom,   ku   ktorým   konajúce   orgány   dospeli, nepreskúmal komplexne procesné a hmotné podmienky uvádzané obhajobou, preto takýto postup je postupom nedôsledným a je porušením základných práv sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR, konajúc tak aj v rozpore s garanciami vyplývajúcimi z čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ktorých súčasťou je aj právo na preskúmanie procesných a hmotných podmienok podstatných pre zákonnosť väzby...»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil:

„Krajský súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tpo/56/2013 z 13. 12. 2013 porušil   základné   práva   R.   V.   v   čl.   17   ods...   2,   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo zaručené v čl. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... Uznesenie Krajského súdu Trenčín, v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tpo/56/2013 zo dňa 13. 12. 2013 sa zrušuje a Krajskému súdu v Trenčíne prikazuje, aby R. V. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

Krajský   súd   Trenčín   je   povinný   zaplatiť   náhradu   trov   konania   v sume   284,08   € na účet právnej zástupkyne... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   Spr   110/14 z 22. apríla 2014   vyjadril   podpredseda   krajského   súdu   JUDr.   Roman   Hargaš,   ktorý prostredníctvom predsedajúceho senátu, ktorý vydal napadnuté uznesenie, JUDr. Františka Kováča, uviedol:

«„... v tomto štádiu trestného konania nie je povinnosťou súdu hodnotiť zadovážené dôkazy v prípravnom konaní, tak ako tomu je na hlavnom pojednávaní pri rozhodovaní vo veci samej, t. j. či sa stal skutok, či tento vykazuje znaky trestného činu a či ho spáchal obvinený. V tomto štádiu rozhodovania súdu o väzbe pri hodnotení dôkazov súdu postačuje záver, že 1) zistené skutočnosti nasvedčujú, že bol spáchaný skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, 2) tento skutok má znaky trestného činu a 3) sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený. Týmito úvahami sa riadil aj senát krajského súdu pri zisťovaní   materiálnej   stránky   veci.   Táto   miera   pravdepodobnosti   bola   u   sťažovateľa dosiahnutá. Senát krajského súdu poukázal na fakty z výpovedí svedkov C. a K., oboznámil sa s výpoveďami ďalších svedkov, predložených obhajobou v rámci konania o sťažnosti a na tieto reagoval tak, že ich nepovažoval za také, ktoré by oslabili dôkaznú situáciu a dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa.

Toto   konštatovanie   zákonnosti   vedeného   trestného   stíhania   malo   potom   vplyv aj na posúdenie   dôvodnosti   väzby obvineného.   Väzba   nie   je trestom,   ale je   výlučne   len procesným opatrením, ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného konania obmedzením jej osobnej slobody. Trestný poriadok podmieňuje možnosť   vzatia   obvineného do   väzby existenciou dôvodnej obavy, vyplývajúcej   z   konania   obvineného   alebo   z   ďalších   konkrétnych   skutočností   vo   vzťahu k niektorej nežiaducej forme správania, označovanej ako dôvod väzby. Výklad zákonných znakov „konkrétnych skutočností“ je predovšetkým vecou súdu, ktorý pri dôkladnej znalosti skutkových okolností a dôkaznej situácii konkrétnej trestnej veci musí posúdiť, či vzatie do väzby je opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel ani pri vynaložení úsilia nemožno dosiahnuť inak. Pre aplikáciu tohto znaku nie sú dané objektívne a nemenné kritériá, ale tieto kritériá treba vždy vyvodiť z povahy konkrétnej a individualizovanej veci,   vrátane osoby obvineného,   jeho osobných pomerov a ďalších znakov upravených v tomto ustanovení. V posudzovanej veci senát krajského súdu i sudca pre prípravné konanie okresného súdu takto postupovali a s existenciou dôvodov väzby sťažovateľa sa dôsledne vysporiadali v odôvodnení už citovaných sťažnosťou napadnutých uznesení.

Senát krajského súdu síce v dôvodoch uznesenia skonštatoval, že si osvojil závery z predchádzajúcich súdnych rozhodnutí o väzbe obvineného, ktoré ani vzhľadom na nové sťažnostné   dôvody   nepovažoval   za   oslabené,   ale   nezostal   len   pri   tomto   konštatovaní a zároveň sa sám zaoberal existenciou konkrétnych skutočností odôvodňujúcich jeho väzbu. Napokon senát krajského súdu výslovne uviedol, že súdy rozhodujúce o väzbe obvineného netvrdia, že by tento participoval na skutku pokusu o vraždu korunného svedka K., ale vo všeobecnosti   na   tento   fakt   poukázal   iba   ako   na   okolnosť   celého   prípadu.   Námietky sťažovateľa preto ani v uvedenom smere nepovažujem za dôvodné.“...

S poukazom na obsah vyššie uvedeného vyjadrenia predsedu senátu a vychádzajúc z obsahu   odôvodnenia   uznesenia   Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   13.   12.   2013, sp. zn. 23 Tpo/56/2013,   ktoré   mám   k   dispozícii,   môžem   vyjadriť   názor,   že   napadnuté rozhodnutie obsahuje poukaz na konkrétne dôkazy vo vyšetrovacom spise, ktorými senát odôvodnil splnenie materiálnej podmienky väzby v zmysle § 71 ods. 1 Tr. por. (dôvodnosť obvinenia), ako aj konkrétne skutočnosti, o ktoré oprel dôvodnú obavu z pokračovania obvineného   v trestnej   činnosti   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Tr.   por.   (poznatky o predchádzajúcej trestnej minulosti sťažovateľa) a konkrétne skutočnosti, odôvodňujúce kolúznu väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. (poznatky o nátlaku na svedka C.). Z uvedených dôvodov nie sú mi známe skutočnosti, ktoré by ma mohli viesť k záveru o dôvodnosti sťažnosti sťažovateľa.

Zároveň   oznamujem,   že   zhodne,   ako   predseda   senátu,   ktorý   vydal   napadnuté rozhodnutie, netrvám na ústnom pojednávaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.»

Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní zo 6. mája 2014 taktiež uviedla, že netrvá na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základných   práv   sťažovateľa   podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tpo 56/2013 z 13. decembra 2013, ktorým podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu sp. zn. 0 Tp 107/2013 zo 6. decembra 2013 o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, „nakoľko dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písmeno b), písmeno c) Trestného poriadku naďalej trvajú“.

Sťažovateľ   ako   v sťažnosti   predloženej   ústavnému   súdu,   tak   aj   v sťažnosti   proti rozhodnutiu   o väzbe   argumentuje,   že   krajský   súd   sa   v napadnutom   uznesení   žiadnym spôsobom   nevysporiadal   s námietkami   ani   s   dôkazmi   predloženými   obhajobou,   ktoré minimálne spochybňujú, ak nie dokonca vylučujú nielen samotné vzatie a ponechávanie sťažovateľa vo väzbe, ale aj dôvodnosť jeho trestného stíhania v predmetnej veci, ktoré je založené na poznatkoch získaných z iných trestných vecí, pričom v priebehu jednej z nich orgány činné v trestnom konaní dospeli k jednoznačnému záveru, že „skutok nespáchal obvinený R. V.“, a v ďalšej veci, v ktorej sťažovateľ vystupuje ako svedok, nedošlo ani len k vzneseniu   obvinenia   proti   konkrétnej   osobe   pre   procesné   pochybenia   policajta. Opodstatnenosť   väzby   sťažovateľa   nemá   oporu   ani   v dosiaľ   vykonanom   dokazovaní výsluchmi svedkov, pretože žiaden z nich sťažovateľa osobne nepoznal ani neusvedčoval.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   pri   námietke   porušenia základných práv sťažovateľov podľa čl. 17 ústavy skúma požiadavky kladené na zákonnosť väzby v zmysle čl. 5 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli   (I.   ÚS   165/02,   II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   177/03,   III.   ÚS   7/00,   I. ÚS   115/07, I. ÚS 187/07).   Z   uvedenej   zásady   vyplýva,   že   každé   porušenie   zákona   v prípade rozhodovania o väzbe zakladá aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru, pričom v súvislosti s otázkou zákonnosti väzby v konaní pred súdom je podľa judikatúry   ústavného   súdu   podstatné,   že   bez   rozhodnutia   všeobecného   súdu   nemožno považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09). V citovaných ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo iniciovať konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (napr. III. ÚS 7/00 a III. ÚS 255/03, pozri aj rozsudok Európskeho súdu pre   ľudské   práva   –   ďalej   len   „ESĽP“   z 21.   decembra   2000   vo veci   Vodeničarov c. Slovenská republika, § 33 – § 36). Ústavný súd zdôraznil aj to, že v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré   sú   potrebné   pre   „zákonnosť“   tejto   väzby   v zmysle   dohovoru,   pričom   požiadavka preskúmania   hmotných   podmienok   znamená   povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace pre a proti   väzbe   a rozhodnúť   s   poukazom   na   kritériá   právne,   či   sú   dané   dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (III. ÚS 79/02).

Aj podľa názoru ESĽP je požiadavka zákonnosti väzby podľa vnútroštátneho zákona („lawfulness“), na ktorú odkazuje čl. 5 ods. 1 dohovoru (pozri pojmy „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a „zákonné“), primárna, avšak nie rozhodujúca. Väzba musí byť navyše v súlade   s účelom   citovaného ustanovenia dohovoru   – zabrániť,   aby bola osoba zbavená slobody svojvoľne – a tiež v súlade s dohovorom vrátane všeobecných princípov obsiahnutých v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky vo veciach Winterwerp v. Holandsko z 24. októbra 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, § 45 a Baranowski v. Poľsko z 28. marca 2000, č. 28358/95, § 51).

Pritom pojem „zákonnosti“ väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru má ten istý význam ako   v odseku   1   tohto   článku.   Otázka,   či   je   väzba   zákonná,   má   byť   vyriešená   nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru, všeobecné zásady v ňom obsiahnuté a účel obmedzení, ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1. V zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok vo veci Brogan and Others v. Anglicko   z 29.   novembra   1988,   séria   A,   č.   154   -   B,   §   65 a už citovaný rozsudok vo veci Jecius v. Litva, § 100).

Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre   a proti   väzbe   a rozhodnúť   s   poukazom na kritériá   právne,   či   sú   dané   dôvody   opodstatňujúce   väzbu,   ako   aj prepustiť   osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. decembra 1979, séria A, č. 34, § 31).

Medzi požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:

-   účinná kontrola   zákonnosti   väzby (rozsudok   ESĽP z 10.   októbra 2000 vo   veci Grauzinis v. Litva, č. 37 975/97),

- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. júna 2002 vo veci Al-Nashif and others v. Bulharsko, č. 50963/99),

-   vzhľadom   na dramatický   vplyv pozbavenia slobody   na základné práva   jedinca konanie   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   musí   v zásade   spĺňať   základné   požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. februára 2001 vo veci Garcia Alva v. Nemecko, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle posledne označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. februára 2002 vo veci Bufferne v. Francúzsko, č. 54367/00),

-   primeraná   súdna   odpoveď   („adequate   judicial   response“;   rozsudok   ESĽP z 10. októbra 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).

Ak proces pozbavenia osobnej slobody v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru kulminuje rozhodnutím súdu, ktoré nariaďuje alebo potvrdzuje pozbavenie osobnej slobody, súdna kontrola   zákonnosti   vyžadovaná   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je inkorporovaná   už   v tomto počiatočnom   súdnom   rozhodnutí   (rozsudok   ESĽP   De Wilde,   Ooms   and   Versyp z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   jeho   posúdenia v danom prípade by preto mala byť otázka, či krajský súd pri preskúmaní a rozhodnutí o sťažnosti sťažovateľa postupoval v súlade s požiadavkami kladenými na „rozhodovanie o zákonnosti   väzby“,   t.   j.   či   rešpektoval   sťažovateľom   nastolené   „právo   podať   návrh na konanie, v ktorom by súd... rozhodol o zákonnosti väzby“.

Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava,   že...   b)   bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti   ktorej   bolo   vznesené   obvinenie.   Odôvodnenie   rozhodnutia   o   väzbe   obsahuje   aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd.

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je   prípustná sťažnosť.

Podľa   §   176   ods.   2   Trestného   poriadku   v   odôvodnení   uznesenia   treba,   ak   to prichádza   podľa   povahy   veci   do   úvahy,   uviesť   najmä   skutočnosti,   ktoré   sa   považujú za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán   spravoval   pri   hodnotení   vykonaných   dôkazov,   ako   aj   právne   úvahy,   na   ktorých základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti.

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúma nadriadený orgán a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia...

Podľa   §   206   ods.   3   Trestného   poriadku   uznesenie   o   vznesení   obvinenia   musí obsahovať   označenie   osoby,   voči   ktorej   sa   vznáša   obvinenie,   opis   skutku   s   uvedením miesta, času, prípadne iných okolností, za ktorých k nemu došlo tak, aby skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom, zákonného pomenovania trestného činu, o ktorý v tomto skutku ide, a to aj s uvedením príslušného ustanovenia Trestného zákona a skutočností, ktoré odôvodňujú vznesenie obvinenia.

Krajský   súd   v relevantnej   časti   odôvodnenia   uznesenia   sp.   zn. 23   Tpo   56/2013 z 13. decembra 2013 uviedol, že „... v predmetnej trestnej veci boli splnené všetky formálne ako aj materiálne náležitosti, podmienky a predpoklady pre vzatie obvineného do väzby a jeho ďalšie ponechanie vo väzbe. V spisovom materiáli sa nachádza dostatok dôkazov, z ktorých vyplýva dôvodnosť trestného stíhania obvineného R. V. a podozrenia, že obvinený spáchal skutky,   pre   ktoré   bolo   začaté   trestné stíhanie   a vznesené voči   nemu obvinenie. V terajšom štádiu konania vychádzajúc najmä z výpovede svedka R. C..., ďalej z výpovede svedka   M.   K...,   nemá   krajský   súd   žiadne   pochybnosti   o dôvodnosti   trestného   stíhania obvineného.   Toto   presvedčenie   nemôže   oslabiť   ani   obhajobou   namietaný   fakt,   že   ďalší svedkovia vypočutí v predmetnej trestnej veci... obvineného R. V. nepoznali...“.

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia ústavný súd zistil, že krajský súd sa dôsledne neriadil   uvedenými   ústavnými   a   zákonnými   požiadavkami   kladenými   na   rozhodovanie o zákonnosti   väzby   sťažovateľa,   pretože   sa   žiadnym   spôsobom   nevyrovnal   s právne relevantnou   argumentáciou   sťažovateľa   uvedenou   v jeho   sťažnosti   proti   rozhodnutiu o väzbe   týkajúcou   sa   iných   (konkrétnych)   trestných   vecí,   v ktorých   tento   vystupoval v procesnom postavení obvineného alebo svedka, a teda žiadnym spôsobom nevyhodnotil vplyv   týchto   konaní   na   ním   prerokúvaný   prípad   v súvislosti   so   zákonnosťou   väzby sťažovateľa   (ako   samostatnej   osoby).   Okrem   toho   ústavný   súd   zistil,   že   odôvodnenie ponechania   sťažovateľa   vo   väzbe   podľa   § 71   ods.   1   písm.   b)   a c)   Trestného   poriadku krajským súdom, ktorý tak urobil výlučne odkazom na „správne závery“ prvostupňových súdov   rozhodujúcich   o väzbe „obvinených“ v ich   predchádzajúcich   rozhodnutiach, je všeobecné a nekonkrétne, a teda   absolútne nepreskúmateľné a nezohľadňujúce princíp prezumpcie neviny, pretože rovnako nedáva jednoznačnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, či je väzba sťažovateľa (ako samostatnej osoby) vzhľadom na výsledky dosiaľ vykonaného dokazovania zákonná, keďže platný právny poriadok obranu krajského súdu spočívajúcu v „zložitosti   objasňovania“ medzi   dôvody   väzby   nezaraďuje.   Spôsob   preskúmania sťažnosti   musí   totiž   súd   rozhodujúci   o sťažnosti   (a teda   aj   o zákonnosti   väzby)   uviesť v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom tento spôsob môže byť ústavne akceptovateľný len vtedy, pokiaľ zodpovedá nielen ústavným, ale aj zákonným požiadavkám. Všetky tieto skutočnosti preto boli základom konštatovania ústavného súdu, že nedostatok odôvodnenia napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   je v príčinnej   súvislosti   s označenými právami sťažovateľa, porušenie ktorých namieta.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyslovil, že krajský súd napadnutým uznesením, pri ktorom bola nedôsledne preskúmaná sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu o väzbe, porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   práv   sťažovateľa   napadnutým uznesením   krajského   súdu,   toto   uznesenie   zrušil   a vec   vrátil   krajskému   súdu   na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu), krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu bude povinný   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   o väzbe   znovu   konať   a rozhodnúť ústavne konformným spôsobom [čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 2 a 3 písm. b) a ods. 6 zákona o ústavnom súde].

Sťažovateľ v petite sťažnosti tiež žiadal, aby ústavný súd nariadil jeho prepustenie z väzby   na   slobodu.   Napriek   vysloveniu   porušenia   označených   práv   sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd vychádzajúc z konkrétnych okolností daného prípadu, ako aj z princípu subsidiarity upraveného čl. 127 ods. 1 ústavy konštatuje, že rozhodovanie o uvedenej požiadavke nepatrí do právomoci ústavného súdu.

III.

Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 284,08 €.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Vychádzajúc   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania v celkovej sume 284,08 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby   (príprava   a prevzatie   veci   a   písomné   vyhotovenie   sťažnosti)   v sume   po 134   € a dva režijné paušály v sume po 8,04 €, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014