znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 207/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. Mgr. I. I., V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Michalovce č. k. 22 Cb/101/2009-755 z 1. júla 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Cob/91/2011-873 z 18. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ing. Mgr. I. I.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2013 doručená sťažnosť Mgr. Ing. Mgr. I. I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. 22 Cb/101/2009-755 z 1. júla 2011 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Cob/91/2011-873 z 18. decembra 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

Predmetom konania pred okresným súdom bolo rozhodovanie o návrhu S. (ďalej len „navrhovateľ“) o určenie, že sťažovateľ (v procesnom postavení odporcu) nie je predsedom predstavenstva spoločnosti T., a. s. Okresný súd návrhu navrhovateľa vyhovel a krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

V   odôvodnení   podanej   sťažnosti   k   napadnutým   rozsudkom   sťažovateľ   uvádza, že „v prejednávanej veci chýba zákonná právomoc súdu na prejednanie veci, súd ako štátny orgán konal v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy, nakoľko mu zákon a to Občiansky súdny poriadok   takéto   oprávnenie   nepriznáva,   čím   súd   nekonal   v   medziach   zákona,   v   jeho rozsahu,   ktorý   má   zákonom   vymedzený,   ale   spôsobom,   ktorý   flagrantne   porušil   jeho postavenie taxatívne vymedzené zákonom...

Je   nepochybné,   že   valné   zhromaždenie   spoločnosti   má   zo   zákona   originálnu a neprenesiteľnú právomoc voliť a odvolávať   predsedu predstavenstva.   Konajúci súd si preto v rozpore so zákonom prisvojil toto právo a týmto prekročil právomoc danú mu zákonom.

Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že súd nebol oprávnený konať a rozhodovať o takomto postavení sťažovateľa, pretože zákonom má zverenú takúto právomoc len valné zhromaždenie spoločnosti.“.

V ďalšej časti sťažovateľ namieta „retroaktivitu v rozhodovaní súdu, bez zákonného oprávnenia“ poukazujúc na skutočnosť, že v čase súdneho konania sťažovateľ zo zákona už nemohol byť a ani nebol predsedom   predstavenstva, preto na strane súdu   existovala procesná prekážka danú vec pojednávať. V tejto súvislosti namieta, že aj keď okresný súd konštatuje   prednesenie   tejto   námietky   sťažovateľom,   ďalej   sa   ňou   nezaoberá   ani   ju nevyhodnocuje,   pričom   súčasne   poukazuje   na   právnu   vetu   vyplývajúcu   z   rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydaného pod sp. zn. 1 Cdo 91/2006. Nadväzne na to sťažovateľ uvádza, že súd „nemohol rozhodovať o tom, či právny vzťah vznikol alebo existoval v minulosti, súd mohol len rozhodnúť či právny vzťah v čase rozhodovania existuje alebo neexistuje. Keďže predloženým dôkazom bolo jasne zo zákona o právnom vzťahu rozhodnuté, súd nemal zákonné oprávnenie sa žalobou zaoberať a preto ju mal ako takú zamietnuť.“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:

„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod č. k. 4 Cob/91/2011 zo dňa 18. 12. 2012 a Okresný súd Michalovce v konaní vedenom pod č. k. 22 Cb/101/2009 zo dňa 1. 7. 2011 porušili základné právo Mgr. Ing. Mgr. I. I... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

2.   Zrušuje   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   18.   12.   2012,   sp.   zn. 4 Cob/91/2011 a Okresného súdu Michalovce zo dňa 1. 7. 2011, sp. zn. 22 Cb/101/2009 a vec vracia v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Košiciach a Okresnému súdu Michalovce na ďalšie konanie.

3. Mgr. Ing. Mgr. I. I., advokátovi, priznáva náhradu trov konania v sume 256,02 €, ktoré je Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Michalovce povinní zaplatiť, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   sťažovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo, v akom   rozsahu   ho   splnomocnená   osoba   zastupuje   (III.   ÚS   311/05).   Ústavný   súd   teda nepovažuje postup sťažovateľa, ktorý v úvode sťažnosti uviedol ako právneho zástupcu samého seba a k sťažnosti priložil o tom splnomocnenie udelené samému sebe ako právne akceptovateľný, avšak vzhľadom na dostatok dôvodov na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil pri svojom ďalšom postupe od odstraňovania tohto nedostatku náležitostí sťažnosti dospejúc k týmto právnym záverom.

Ústavou   daná   právomoc   neumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzať   rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv   a   slobôd,   naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Uvedené   vyplýva   z   princípu   subsidiarity   zakotveného   v   čl.   127   ods.   1   ústavy, obsahom ktorého je pravidlo,   že   sťažovateľ má právo sa   domáhať ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods.   1   ústavy   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

V danom prípade napadnutý rozsudok okresného súdu podliehal revíznej právomoci krajského súdu v konaní o podanom odvolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc. Oprávnenie podať odvolanie sťažovateľ aj skutočne využil a krajský súd rozhodnutie okresného súdu aj preskúmal. Preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu ústavným súdom by preto bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrí do právomoci krajského súdu. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Pokiaľ ide o realizáciu sťažovateľom navrhnutého ústavného prieskumu rozsudku krajského súdu, za podstatné v tomto smere považuje ústavný súd sťažovateľovu námietku, že všeobecné súdy nemali právomoc na prerokovanie jeho veci.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   znenie   §   237   písm.   a)   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pokiaľ sa   rozhodovalo   vo   veci,   ktorá   nepatrí   do   právomoci   súdov.   Namietaný   nedostatok právomoci súdov má pritom podľa sťažovateľa vyplývať z originálnej a neprenesiteľnej právomoci valného zhromaždenia spoločnosti voliť a odvolávať predsedu predstavenstva, pričom do tejto právomoci orgánu oprávneného o tejto otázke podľa § 187 ods. 1 písm. c) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov rozhodovať malo byť rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu zasiahnuté.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu   z   dôvodu   namietaného   nedostatku   právomoci   okresného   súdu   a   krajského   súdu v zmysle § 237 písm. a) OSP nepodal. V okolnostiach prípadu potom podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy namiesto využitia možnosti podať dovolanie proti napadnutému   rozsudku   súčasne   svedčí   o   nevyčerpaní   opravného   prostriedku,   ktorý sťažovateľovi   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytoval a na ktorého   použitie   bol   podľa   osobitných   predpisov   oprávnený.   Uvedené   teda   svedčí o právomoci   všeobecných   súdov   (v   danom   prípade   najvyššieho   súdu)   rozhodovať o prípadnom   porušení   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   namietanom sťažovateľom, čo predchádza právomoci ústavného súdu konať o sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na záver o nedostatku právomoci ústavného súdu na konanie nepovažuje ústavný súd za podstatné zaujímať stanovisko k druhej námietke sťažovateľa týkajúcej sa retroaktivity   v   rozhodovaní   krajského   súdu,   pretože   daná   otázka   by   v   prípade   záveru o nedostatku právomoci všeobecných súdov v danej veci konať nebola právne relevantná. Napokon   ústavný   súd   pripomína,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   ani posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu.

Za daných okolností preto ústavný súd sťažnosť aj v časti smerujúcej proti rozsudku krajského   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013