znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 207/09-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť N. P., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 364/2008 a jeho rozsudkom z 9. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 1. júna 2009 doručená   sťažnosť   N.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1,   čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   postupom   Krajského súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 364/2008 a jeho rozsudkom z 9. marca 2009.

Sťažovateľka uviedla, že v úvode sťažnosti Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“)   rozsudkom   sp.   zn. 26 C/78/2004   z 23.   júna 2008 zamietol   jej   žalobu „o určenie, že odporca   pri   skončení   pracovného   pomeru   výpoveďou   zo   dňa   3.   11.   2003   neuplatnil zásadu   rovnakého   zaobchádzania“.   Krajský   súd   rozsudkom   sp. zn.   5 Co 364/2008 z 9. marca 2009 rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

V súvislosti   s podmienkami   konania   poukázala   sťažovateľka   okrem   iného   na   to, že v odvolaní požiadala krajský súd, aby prerušil konanie a predložil vec Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ďalej aj „Súdny dvor ES“), aby odpovedal na predbežnú otázku, či „zaväzuje zásada rovnakého zaobchádzania, ktorá je ustanovená v článku 13 Zmluvy o založení ES a v článku 3 ods. 1 bod c) Smernice 2000/78/ES, ktorá zakazuje akékoľvek nerovnaké zaobchádzanie na základe veku pri prepúšťaní národného sudcu, aby neuplatnil vnútroštátnu judikatúru, podľa ktorej súd pri prepúšťaní nepreskúmava výber konkrétneho nadbytočného zamestnanca“.

V odvolaní sťažovateľka na podporu svojich tvrdení uviedla množstvo rozhodnutí Súdneho   dvoru   ES,   v ktorých   viackrát   konštatoval,   že   právnické   osoby   pri   prepúšťaní svojich   zamestnancov   postupovali   diskriminačne,   čo   uvádza   aj   v sťažnosti   adresovanej ústavnému súdu.

Sťažovateľka   preto   vyslovila názor,   že   krajský   súd sa   pri   posúdení rozhodujúcej právnej otázky či predložiť,   alebo nepredložiť túto prejudiciálnu otázku na rozhodnutie Súdneho dvoru ES dopustil interpretačnej svojvôle a pochybil najmä v tom, že jej nedal odpoveď na základné argumenty uvedené „v odvolaní a jeho závery sú arbitrálne“.

Súčasťou tvrdenia sťažovateľky je i názor, že z dôvodu rozdielnej praxe všeobecných súdov   v Slovenskej   republike,   podľa   ktorej „nepreskúmavajú   výber   konkrétneho zamestnanca, ktorý bol prepustený“, s rozdielnou judikatúrou Európskeho súdneho dvora „pri   priznávaní   procesných   záruk   k rovnosti   zaobchádzania   pri   prepúšťaní   v rámci spoločenstva...“ krajský súd „mal priamo aplikovať procesné záruky ustanovené v článku 3 ods.   1   bod   c)   Smernice   2000/78/ES   ktorou   sa   ustanovuje   všeobecný   rámec   rovnakého zaobchádzania   v   zamestnaní   a   zárobkovej   činnosti   a   preskúmať   výber   konkrétneho nadbytočného zamestnanca...“.

Ďalej sťažovateľka zdôraznila, že krajský súd jej dal odpoveď na jej argumenty, že v jej   prípade   došlo   zo   strany   zamestnávateľa   jednoznačne   aspoň   k nepriamej diskriminácii, pretože, ako to vyplývalo z výpovedí svedkov, „na naše oddelenie prišli mladí pracovníci až neskôr, z uvedeného dôvodu mali títo menej skúsenosti, pričom starší zaškoľovali mladších pracovníkov a napriek tomu boli prepustené staršie pracovníčky. Táto skutočnosť   bola   potvrdená   aj   zoznamom   prijatých   pracovníkov   k   odporcovi   pred organizačnou zmenou, ktorý sa nachádza v spise. Zo zoznamu vyplýva, že k 1. 7. 2003 odporca prijal niekoľko desiatok pracovníkov...“.

Krajský súd sa predmetným dôkazom vôbec nezaoberal a tento ani nevyhodnotil.

Takisto   sťažovateľka   v odôvodnení   sťažnosti   tvrdí,   že   krajský   súd   porušil jej základné   právo   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy.   Toto   základné   právo „nebyť   odňatý zákonnému sudcovi“ je právom, ktoré ústava „priznáva na území SR bez ohľadu na to, či ide o sudcu vykonávajúci súdnu moc na Slovensku, alebo či ide o sudcu medzinárodného súdneho orgánu, ku ktorému sa občanom Slovenskej republiky zaručuje prístup na základe medzinárodnej zmluvy, ktorá má povahu prameňa práva podľa čl. 7 ods. 2, 4 a 5 alebo podľa čl. 154c ústavy“.

Sťažovateľka tiež ďalej uviedla, že „vo veci som vyčerpala všetky dostupné opravné prostriedky ktoré dovoľuje využiť právny poriadok Slovenskej republiky, preto niet iného súdu, ktorý by chránil moje základné práva...

Dovolanie v tomto prípade nemožno považovať za opravný prostriedok dostatočne istý nielen teoreticky ale aj prakticky, nakoľko nespĺňa požiadavku dostupnosti a efektivity a to aj vzhľadom na judikatúru Najvyššieho súdu SR...

V obdobnom prípade najvyšší súd vylúčil dovolanie ako prostriedok nápravy... Krajský súd nevydal uznesenie o zmietnutí návrhu na predloženie predbežnej otázky ESD a nepripustil opravný prostriedok ani proti konečnému rozhodnutiu...

Účastníkovi   konania   nepatrí   žiaden   účinný   prostriedok   nápravy   na   vnútroštátnej úrovni,   uplatniteľný   v   zmysle   konštantnej   judikatúry   pred   všeobecným   súdom,   preto je v tomto prípade založená právomoc ústavného súdu SR...“.

Sťažovateľka na základe toho navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„... ústavný   súd   začína   konanie   o   porušení   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie a o porušení iných práv konanie prerušuje...

a   v   zmysle   čl.   234   Zmluvy   o   založení   Európskeho   spoločenstva   predkladá   vec Európskemu súdnemu dvoru v Luxemburgu so žiadosťou o rozhodnutie o predbežnej otázke vo   veci   výkladu   Zmluvy   s   cieľom   riešiť   problém   zlučiteľnosti   národného   opatrenia a pravidiel práva Spoločenstva s tým, aby Európsky súdny dvor odpovedal na nasledujúcu predbežnú otázku:

104) Zaväzuje zásada rovnakého zaobchádzania, ktorá je ustanovená v článku 13 Zmluvy o založení ES a v článku 3 ods. 1 bod c) Smernice 2000/78/ES, ktorá zakazuje akékoľvek   nerovnaké   zaobchádzanie   na   základe   veku   pri   prepúšťaní   národného   sudcu, aby neuplatnil   vnútroštátnu   judikatúru,   podľa   ktorej   súd   pri   prepúšťaní   nepreskúmava výber konkrétneho nadbytočného zamestnanca.

105) V prípade ak súd tento návrh zamietne navrhujem aby ústavný súd vydal tento Nález 106) Krajský   súd   v   Košiciach   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Co/364/2008-414   porušil   základné   právo   sťažovateľky   N.   P.   na   súdnu   ochranu a spravodlivé súdne konanie (the right to a fair trial) podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť   majetok a   užívať   majetok   bez   diskriminácie   ktoré je upravené v   čl.   20   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy upravené v článku 13 Dohovoru.

107) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke N. P. primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000,- Eur ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo slobôd upravených   buď v ústave,   alebo v medzinárodnej   zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti   sú   upravené   v zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   a skúmal, či   neexistujú   dôvody   na jej   odmietnutie   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   predloženie   prejudiciálnej   otázky Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky   a   podrobnosti   o   súdnej   a   inej   právnej   ochrane   ustanoví   zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa   čl. 48   ods. 1   prvej   vety   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému sudcovi.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že ústavný súd by mal v tejto veci zaujať názor k obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   s osobitným   zreteľom   na povinnosť/možnosť všeobecného súdu podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „zmluva“) predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES.

Podľa   čl. 234   zmluvy   Súdny   dvor   ES   má   právomoc   vydať   rozhodnutie o predbežných otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu tejto zmluvy,

b) platnosti a výkladu aktov orgánov spoločenstiev a Európskej centrálnej banky,

c) výkladu štatútov orgánov zriadených aktom Rady, ak to tak tieto štatúty ustanovia.Ak   je takáto   otázka   predložená   niektorému   súdu   alebo tribunálu členského   štátu a tento súd alebo tribunál usúdi, že rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnutné na vydanie rozhodnutia, môže požiadať Súdny dvor ES, aby o nej vydal rozhodnutie.

Ak je takáto otázka predložená v priebehu súdneho konania na súde alebo tribunále členského   štátu,   proti   ktorého   rozhodnutiu   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok   podľa vnútroštátneho práva, tento súd alebo tribunál postúpi vec Súdnemu dvoru ES.

Treba   uviesť,   že   ústavný   súd   sa   v doterajšej   svojej   judikatúre   ešte   výslovne nevyjadril, či považuje za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj to, aby všeobecný súd predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES, podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, judikatúry Súdneho dvora ES a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Odpoveď   na   túto   otázku   nevyplýva   ani   z uznesenia   ústavného   súdu   sp. zn. III. ÚS 151/07, ktoré uzavrelo len to, že predloženie prejudiciálnej otázky by tak či onak nemohlo   viesť   k užitočnému   výsledku   v konaní   pred   Súdnym   dvorom   ES,   lebo   podľa názoru senátu v tejto veci by Súdny dvor ES odmietol uznať svoju právomoc.

Pri skúmaní, či v konkrétnej veci sa účastník môže spoliehať, že má ústavne chránené právo na to, aby vnútroštátny súd predložil Súdnemu dvoru ES prejudiciálnu otázku podľa čl. 234 zmluvy, treba zohľadniť viacero právne významných skutočností.

Pre úvahy ústavného súdu treba vziať na zreteľ čl. 234 zmluvy, judikatúru Súdneho dvora ES k tomuto článku, judikatúru ústavného súdu k obsahu základného práva na súdnu ochranu a v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy aj Občiansky súdny poriadok a judikatúru k jeho príslušným ustanoveniam.

Vnútroštátny súd je podľa § 1 OSP povinný zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Súd   dosahuje   tento   základný   a aj   ústavne vymedzený   cieľ   (čl. 46   ods. 1   ústavy) v postupe pred   ním   využívajúc pritom   rozmanité procesné   prostriedky.   Takýmto   procesným   úkonom   vnútroštátneho   súdu   je   prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, ak súd rozhodol, že požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie   o predbežnej   otázke   podľa   medzinárodnej   zmluvy   (najmä   podľa   čl. 234 zmluvy). Z uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že zákonná úprava predpokladá, že súd bude na poskytnutie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov   účastníkov   niekedy   potrebovať   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   výklad   práva Európskeho   spoločenstva   (ďalej   len   „spoločenstvo“)   podávaný   Súdnym   dvorom   ES v konaní o prejudiciálnej otázke.

V tejto súvislosti   však   ústavný   súd musí pripomenúť, že   účastník konania podľa zákonnej   úpravy   nemá   nárok   na   to,   aby   vnútroštátny   súd   prerušil   konanie   a predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES. Takýto postup však môže navrhnúť a môže ho ovplyvniť   prípadným   odvolaním   sa   proti   uzneseniu,   ktorým   sa   o návrhu   na   prerušenie konania z dôvodu predloženia/nepredloženia prejudiciálnej otázky vyhovelo/nevyhovelo.

Ústavný   súd   sa   viackrát   vo   svojej   stabilizovanej   judikatúre   vyjadril   k výkladu a aplikácii   práva   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ktoré   sú   od   1. mája   2004   (vstup Slovenskej   republiky   do   Európskej   únie)   z   hľadiska   výkladu   práva   spoločenstva považované za vnútroštátne súdy.

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení   nemožno   obmedziť   základné   právo na súdnu ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (pozri IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

Z tohto vyplýva právo účastníka konania, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad   aplikovanej   právnej   normy   majúcej   základ   v   právnom   poriadku   Slovenskej republiky vrátane medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré sú súčasťou jej právneho poriadku (IV. ÚS 77/02).

Podľa záverov tejto judikatúry účastník konania má teda právo na to, aby každý spor alebo iná   právna   vec   pred   vnútroštátnym   súdom   sa   rozhodovala   na   základe   správneho a adekvátneho   právneho   základu.   Súčasťou   takého   právneho   základu   však   po   vstupe Slovenskej   republiky   do   Európskej   únie   je   aj   výklad   práva   spoločenstva   podľa   čl. 234 zmluvy Súdnym   dvorom   ES   v konaní o prejudiciálnej   otázke.   V takom   prípade   je však výklad   práva   spoločenstva   v rozsudku   Súdneho   dvora   ES   súčasťou   právneho   základu rozhodovania vo veci samej.

Povinnosť   vnútroštátneho   súdu   predložiť   prejudiciálnu   otázku   ako   ústavne chránený obsah základného práva na súdnu ochranu

Podľa   už   citovaného   čl. 234   ods. 3   zmluvy   ak   je   predbežná   otázka   predložená niektorému   súdu   alebo   tribunálu   členského   štátu   a tento   súd   alebo   tribunál   usúdi, že rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnutné na vydanie rozhodnutia, môže požiadať Súdny dvor ES, aby o nej vydal rozhodnutie.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES podľa čl. 234 zmluvy platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok (výnimkou z povahy veci je návrh na obnovu konania).

Skúmanie, či ide o súd, proti ktorého rozhodnutiu už nie je prípustný žiaden opravný prostriedok, treba vykonať s ohľadom na konkrétny spor alebo inú právnu vec rešpektujúc platný   Občiansky   súdny   poriadok,   jeho   systém   opravných   prostriedkov   a súčasne aj judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“)   riešiacu prípustnosť opravných prostriedkov, najmä dovolania.

Z dosiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   podľa   platného   právneho   poriadku   Slovenskej republiky je súdom poslednej inštancie najvyšší súd alebo ústavný súd.

Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) OSP zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.Zákonný sudca a nesprávne obsadený súd v konaní, v ktorom bol súd povinný predložiť prejudiciálnu otázku

V uvedených súvislostiach a v okolnostiach konkrétnej veci predloženej ústavnému súdu   treba   vyriešiť   otázku,   či   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu sp. zn.   5 Co   364/2008 z 9. marca 2009 v   tejto   veci   bolo,   alebo   nebolo   prípustné   dovolanie   ako   mimoriadny opravný prostriedok.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd mal predložiť Súdnemu dvoru ES prejudiciálnu otázku, a ak tak neurobil, porušil okrem iného jej základné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy.

V súvislosti s nesplnením povinnosti predložiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru ES podľa čl. 234 zmluvy možno spomenúť napr. judikatúru nemeckého Spolkového ústavného súdu, ktorý už dlhodobo uznáva, že Súdny dvor   ES   patrí pod pojem zákonného sudcu v zmysle   čl. 101   ods. 1   druhej   vety   Základného   zákona   Spolkovej   republiky   Nemecko (ďalej   len   „základný   zákon   SRN“). Obdobná   zásada   ako   v základnom   zákone   SRN je zakotvená taktiež vo väčšine ústav členských štátov Európskej únie.

Treba poznamenať, že nie každé porušenie povinnosti predložiť predbežnú otázku je podľa judikatúry nemeckého Spolkového ústavného súdu považované za porušenie garancie zákonného sudcu. Je to tak iba v prípade, ak súd, ktorý predbežnú otázku nepredložil, svoju povinnosť   tak   urobiť   „nerozpoznal“.   Samotná   procesná   vada   (error   in   procedendo) na porušenie   záruky   zákonného   sudcu   nepostačuje   [porovnaj   rozhodnutie   Spolkového ústavného súdu Europarecht (Eur) 1988, str. 190].

Nepredloženie veci Súdnemu dvoru ES v prípadoch, keď je príslušný súd povinný tak urobiť, môže znamenať odňatie zákonnému sudcovi aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v zmysle ktorého má každý právo na to, aby jeho vec bola prejednaná súdom zriadeným na základe   zákona.   Kompetencie   a   príslušnosť   súdu   tak   nielenže   musia   byť   zákonom ustanovené, ale musia byť v praxi taktiež aplikované.

Vychádzajúc   z   judikatúry   ústavného   súdu   o   práve   na   zákonného   sudcu (napr. IV. ÚS 26/04,   IV. ÚS 201/04,   IV. ÚS 161/08), ako   aj judikatúry   najvyššieho   súdu (napr. uznesenie   sp. zn.   4 Cdo 1/98   z   28. januára 1998   –   Zbierka   súdnych   rozhodnutí a stanovísk   najvyššieho   súdu,   rok   1999,   č. 99;   podobne   aj   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Obdo 13/2001 z 18. marca 2002) týkajúcej sa nesprávneho obsadenia súdu tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd nepredĺžením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru ES porušil jeho základné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, mohlo byť podľa názoru ústavného súdu   v okolnostiach   daného prípadu   skutkovým a právnym základom dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

Podľa   § 237   písm. g)   OSP   je   totiž   dovolanie   prípustné,   ak   súd   bol   nesprávne obsadený. Výklad pojmu „nesprávne obsadený súd“ sa podľa judikatúry ústavného súdu, ale aj   najvyššieho   súdu   vzťahuje   rovnako   na   otázku   nezákonného   sudcu,   a ak   vo   veci rozhodoval nezákonný sudca, účastník sa môže za splnenia zákonných predpokladov brániť proti porušeniu tohto jeho práva podaním dovolania.

Dosiaľ   sa   ústavný   súd   a podľa   všetkého   ani   najvyšší   súd   nevyjadrili   k otázke, či nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru ES súdom, proti ktorého rozhodnutiu už nie je prípustný žiadny opravný prostriedok, by mohlo zakladať záver o nezákonnom sudcovi a v nadväznosti na to i záver o nesprávne obsadenom súde.

Ústavný súd je toho názoru, že riešenie tejto otázky primárne patrí do právomoci najvyššieho súdu, čo vyplýva z jeho postavenia v systéme všeobecného súdnictva.

Z citovaného   čl.   127   ústavy   tiež   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   však   ústavný   súd   zistil, že sťažovateľka z rovnakých dôvodov, akými odôvodnila túto ústavnú sťažnosť v danej veci, využila aj dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. OSP a proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 5 Co 364/2008 z 9. marca 2009 podala 30. apríla 2009 dovolanie, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka má v občiansko-súdnom konaní na ochranu svojich základných práv, ktorých porušenie namieta predmetnou sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom, účinné a dostupné právne prostriedky nápravy, ktoré napokon aj využila, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o uplatnených   námietkach porušenia označených základných práv.

Napriek tomu je ústavný súd povinný zaujať stanovisko k tejto otázke z hľadiska čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy, t. j. z hľadiska skúmania právomoci ústavného súdu obmedzenej princípom   subsidiarity.   Prípadná   prípustnosť   dovolania   vo   veci,   ktorú   sťažovateľka predložila   ústavnému   súdu,   by   totiž   vylučovala   právomoc   ústavného   súdu   a sťažnosť by z toho dôvodu bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Účelom   a podstatou   konania   o prejudiciálnej   otázke   je   podľa   stabilizovanej judikatúry   Súdneho   dvora   ES   spolupráca   vnútroštátneho   súdu   so   Súdnym   dvorom   ES pri výklade komunitárneho práva. Konanie podľa čl. 234 zmluvy je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom ES. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne   okolnosti   veci   nevyhnutnosť   rozsudku   o prejudiciálnej   otázke   pre   vydanie rozsudku   vo   veci   samej,   ako   aj   relevantnosť   otázok,   ktoré   položí   Súdnemu   dvoru   ES. V dôsledku toho je Súdny dvor ES v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva spoločenstva (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C-13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).

Z toho však vyplýva, že v rozsahu výkladu práva spoločenstva je zákonným sudcom vo   veci   začatej   pred   vnútroštátnym   súdom   nielen   sudca   určený   rozvrhom   práce   podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré nemožno zásadne obísť, a ak, tak len komunitárnym právom určenými spôsobmi, ktoré vyplývajú z judikatúry Súdneho   dvora   ES,   napríklad   vo   veciach,   v ktorých   sa   uplatní   CILFIT   formula (pozri rozsudok vo veci 283/81 Srl CILFIT a Lanificio di Gavardo SpA proti Ministerstvu zdravotníctva zo 6. októbra 1982).

Ústavný súd pripomína, že ak vnútroštátny sudca nepredloží prejudiciálnu otázku komunitárnemu sudcovi v konkrétnej veci, kde   to bola jeho povinnosť,   nielen možnosť tak urobiť,   potom   v takom   prípade   to   môže   za   istých   okolností   zakladať zodpovednosť členského   štátu   za porušenie   komunitárneho   práva   postupom   a   rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Kobler proti Rakúskej republike, C-224/01).

Ústavný súd je preto toho názoru, že ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom   nepodieľal   svojím   výkladom   práva   spoločenstva   komunitárny   sudca,   hoci   tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti   konania   pred   ním   nesprávne   obsadený   tak,   ako   to   napokon   tvrdí   aj   samotná sťažovateľka uvádzajúc, že vo veci nerozhodoval zákonný sudca.

Takáto   procesná   situácia   je   však   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   podanie dovolania   podľa   § 237   písm. g)   OSP   a prípustnosť   tohto   mimoriadneho   opravného prostriedku vylučuje právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy.

Preto sťažnosť v tomto konaní treba odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   dosiaľ   uvedeného   ústavný   súd   uvádza,   že   na   podporu   záverov   tohto rozhodnutia   možno   spomenúť   aj   úlohu   najvyššieho   súdu   pri   zjednocovaní   judikatúry všeobecných   súdov,   ktorá   spočíva   v ich   usmerňovaní   týkajúcom   sa   toho,   kedy   majú požiadať Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke.

Takýto výklad a závery sú podľa názoru ústavného súdu v plnom súlade s ústavnou a zákonnou zodpovednosťou najvyššieho súdu za zjednocovanie súdnej praxe nižších súdov aj   vo   vzťahu   k ich   povinnosti   predkladať   prejudiciálne   otázky   Súdnemu   dvoru   ES, predovšetkým, ak sú v procesnom postavení, v ktorom sa zásadne proti ich rozhodnutiu vo veci samej vylučuje opravný prostriedok.

V takom   prípade   by   najvyšší   súd   mal   v konaní   o mimoriadnom   opravnom prostriedku usmerniť nižšie súdy tak, aby splnením tejto povinnosti dôsledne zabezpečovali spravodlivú   ochranu   práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania,   a   tak   aj   obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V tejto činnosti by ho nemal v žiadnom prípade suplovať ústavný súd, aj keď treba dodať, že ústavný súd sa môže pri výkone svojich právomocí dostať taktiež do situácie, keď sa aj na neho bude vzťahovať povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku na rozhodnutie Súdnemu dvoru ES (obdobne IV. ÚS 206/08).

Pokiaľ ide o právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka mala toto právo vo svojej dispozícii a aj to využila, keď   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   podala   dovolanie.   Preto   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 13 dohovoru.

Podľa   čl.   13   dohovoru   každý,   koho   práva   a   slobody   priznané týmto dohovorom boli porušené,   musí   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

V ustanovení   §   237   OSP   sú   taxatívne   vypočítané   procesné   vady   konania   takého stupňa závažnosti, pre ktorý je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných vád,   je   dovolanie   prípustné   aj   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   inak   tento   opravný prostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania.

Podľa § 237 písm. g) OSP dovolanie je prípustné ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného   práva   a slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   v označenom   konaní nemohol žiadnym   spôsobom   zasiahnuť do   práva   sťažovateľky vyplývajúceho   z   čl. 14   dohovoru. Z argumentácie uvádzanej sťažovateľkou jednoznačne nevyplýva, že by sa s ňou z dôvodov uvedených v čl. 14 dohovoru zaobchádzalo v napadnutom konaní rozdielne oproti iným osobám v rovnakých situáciách a že takto voči nej v danej veci postupoval krajský súd.Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   z   ktorej   vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   v   časti,   v   ktorej sa sťažovateľka   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho   práva   podľa   čl. 14   dohovoru napadnutým   postupom   krajského   súdu,   nezistil   medzi   týmto   článkom   dohovoru a namietaným porušením tohto práva ústavne relevantnú (priamu) súvislosť.

Po   oboznámení sa   s obsahom rozhodnutia krajského súdu   sp. zn. 5 Co 364/2008 z 9. marca   2009 ústavný   súd   skonštatoval,   že   pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané porušenie   jej   práv   podľa   čl.   13   a   čl.   14   dohovoru,   zo   sťažnosti   nevyplývajú   nijaké skutočnosti,   z ktorých   by   bolo   možné   odvodiť   porušenie   uvedených   práv   postupom, resp. rozsudkom krajského súdu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07) poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patria   aj   označené   práva,   ak   toto   porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva   podľa   čl.   20   ústavy   a práv   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   by   bolo   možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2009