znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 207/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júla 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   P.   K.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   S., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 40 Cb 65/96 z 19. júla 2000, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 40 Cb 65/96 z 5. februára 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 180/07 z 19. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára 2008 doručená sťažnosť a 1. februára 2008 doplnenie sťažnosti Ing. P. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 40 Cb 65/96 z 19. júla 2000, uznesením krajského súdu sp. zn. 40 Cb 65/96 z 5. februára 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 180/07 z 19. septembra 2007.

Zo sťažnosti, z jej doplnenia a príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 18. júla 1996 na krajskom súde žalobu o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia žalovaného. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 40 Cb 65/96. Krajský súd rozsudkom z 8. júna 1999 žalobu   zamietol.   Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   sťažovateľ   podal   v zákonnej   lehote odvolanie. Najvyšší súd ako odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu potvrdil. Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ 6. júna 2000 podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu dovolanie, ktoré podaním z 5. decembra 2000 doplnil o ďalšiu argumentáciu.   Krajský   súd   následne   vyzval   sťažovateľa,   aby   doplnil   do   súdneho   spisu originál plnej moci a zaplatil súdny poplatok za podané dovolanie. Výzva bola doručená právnemu zástupcovi sťažovateľa 22. júna 2000. Vzhľadom na skutočnosť, že v určenej lehote   nebol   zaplatený   súdny   poplatok   za   podané   dovolanie,   krajský   súd   uznesením sp. zn. 40 Cb 65/96 z 19. júla 2000 konanie o dovolaní zastavil.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   jeho   právny   zástupca   ho   neinformoval   ani   o výzve na zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podané   dovolanie   a následne   ani o vydaní   uznesenia krajského   súdu   o zastavení   dovolacieho   konania.   O týchto   skutočnostiach   sa   sťažovateľ dozvedel až 13. novembra 2006 počas nahliadnutia do súdneho spisu za účelom zistenia stavu konania. V zákonnom stanovenej lehote sťažovateľ 23. novembra 2006 podal návrh na odpustenie zmeškanej lehoty, s ktorým súčasne spojil aj zmeškaný úkon, t. j. v kolkoch zaplatil   súdny   poplatok.   Sťažovateľ   súčasne   24.   novembra   2006   podal   proti   uzneseniu krajského   súdu   o zastavení   dovolacieho   konania   odvolanie.   Krajský   súd   uznesením sp. zn. 40   Cb   65/96   z 5.   februára   2007   rozhodol,   že   neodpúšťa   zmeškanie   lehoty na zaplatenie   súdneho   poplatku.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Obo   180/07 z 19. septembra   2007   odvolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   o zastavení konania   o dovolaní   odmietol   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   odvolanie   bolo   podané oneskorene.

Podľa sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn. 40 Cb 65/96 z 19. júla 2000, ktorým   zastavil   konanie   o dovolaní   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku,   uznesením krajského súdu sp. zn. 40 Cb 65/96 z 5. februára 2007, ktorým rozhodol, že neodpúšťa zmeškanie   lehoty   na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   ako   aj   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Obo 180/07 z 19. septembra 2007, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu   krajského   súdu   o zastavení   konania   o dovolaní,   boli   porušené   jeho   práva zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   krajský   súd   „nedoručením   mi   výzvy   na   zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie, resp. jej doručením len právnemu zástupcovi, o ktorého splnomocnení   mal   dokonca   pochybnosti,   vydaním   uznesenia   o zastavení   predmetného konania   o dovolaní   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku,   následne   vydaním   uznesenia, ktorým   nedošlo   k odpusteniu   zmeškanej   lehoty   na   zaplatenie   predmetného   poplatku,   sa dotknutý súd dopustil porušenia zákona a v konečnom dôsledku porušenia môjho práva na prístup k súdu, garantovaného mi jednak Ústavou SR, ale aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Uvedený postup Krajského súdu non lege artis však v rámci preskúmavacieho konania na základe odvolania proti uzneseniu Krajského súdu potvrdil takisto Najvyšší súd SR.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že označenými   uzneseniami   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   boli   porušené   jeho   práva zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, v čl. 36 ods. 1 listiny a v čl. 6. ods. 1 dohovoru, zrušil napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu, vec   vrátil   krajskému   súdu   na ďalšie konanie a prikázal krajskému súdu zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6   ods. 1 dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   ústavný   súd   vychádzal   z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods.   1 ústavy. Toto   už citované ustanovenie limituje hranice právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach,   a to   tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je príslušný na preskúmanie napadnutých uznesení krajského súdu, pretože preskúmanie   týchto   rozhodnutí   patrí   v prvom   rade   do   právomoci   všeobecného   súdu (v danom prípade najvyššieho súdu rozhodujúceho v rámci odvolacieho konania). Ústavný súd   zistil,   že   v namietanej   veci   sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 40 Cb 65/96 z 19. júla 2000 odvolanie, o ktorom najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 3 Obo 180/07 z 19. septembra 2007 rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľa odmietol. Rovnako ústavný súd nie je príslušný ani na preskúmanie uznesenia krajského súdu sp. zn. 40 Cb 65/96 z 5. februára 2007, ktorým neodpustil zmeškanie lehoty na zaplatenie súdneho poplatku,   keďže   sťažovateľ   proti   uvedenému   uzneseniu   mohol   podať   odvolanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. V časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 180/07 z 19. septembra 2007, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú sťažnosť.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05).

Podľa sťažovateľa najvyšší súd porušil jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď odmietol jeho odvolanie ako oneskorene podané.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Podľa § 204 ods. 1 1. veta O.s.p. odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Napadnuté uznesenie bolo zástupcovi žalobcu v súlade s ust. § 49 O.s.p., ktorého zastúpenie   pre   dovolacie   konanie   pri   podaní   návrhu   (dovolania),   nespochybňuje   ani žalobca,   doručené   17.1.2001,   čo   vyplýva z návratky   doručovanej zásielky.   Proti   tomuto uzneseniu   žalobca   podal   odvolanie   dňa   24.11.2006,   ktorému   podaniu   tak,   ako   vyplýva z obsahu spisu, nepredchádzalo žiadne oznámenie súdu o zmene v osobe právneho zástupcu žalobcu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal odvolanie žalobcu podľa § 212 ods. 1 a §   214   ods.   2   písm.   a/   O.s.p.   bez   nariadenia   pojednávania,   pričom   dospel   k záveru,   že odvolanie bolo podané oneskorene. Posledným dňom lehoty bol 1. február 2001.“

Pokiaľ ide tvrdenie sťažovateľa, že doručením výzvy na zaplatenie súdneho poplatku za   podané   dovolanie   len   jeho   právnemu   zástupcovi   bez   toho,   aby   krajský   súd   doručil súčasne výzvu aj sťažovateľovi bolo porušené jeho základné právo na spravodlivý súdny proces, predovšetkým právo na prístup k súdu, toto tvrdenie ústavný súd neakceptoval.

Podľa   §   10   ods.   4   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o súdnych poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v znení   účinnom   v čase   rozhodnutia krajského   súdu   o zastavení   konania   o dovolaní,   ak sa   poplatok   zaplatí   do   konca   lehoty na odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenia poplatku, súd prvého stupňa toto uznesenie zruší.

Na základe uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ mohol odvrátiť nepriaznivý stav, ktorý   pre   neho   vyplynul   z uznesenia   krajského   súdu   o zastavení   dovolacieho   konania pre nezaplatenie   súdneho   poplatku   tak,   že   mohol   zaplatiť   súdny   poplatok   v lehote na podanie odvolania proti predmetnému uzneseniu, potom čo bolo uznesenie doručené jeho právnemu   zástupcovi.   V tejto   situácii   nemožno   prisvedčiť   sťažovateľovi,   že   postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Bolo vecou právneho zástupcu, aby o uznesení o zastavení konania o dovolaní, ktoré mu bolo riadne doručené, sťažovateľa vyrozumel.   Pokiaľ   sťažovateľ   nemal   vedomosť   o   zastavení   konania   o dovolaní pre nezaplatenie súdneho poplatku, nestalo sa tak v dôsledku nesprávneho postupu súdu, ale jeho právneho zástupcu.

Rovnako ústavný súd neakceptoval tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd uznesenie o zastavaní   konania   doručil   len   jeho   právnemu   zástupcovi,   pričom   splnomocnenie na zastupovanie pre právneho zástupcu nemal doložené v spise písomným splnomocnením. Z obsahu sťažnosti a jej príloh jednoznačne vyplýva, že dovolanie bolo podané právnym zástupcom sťažovateľa. Následne boli urobené vo veci právnym zástupcom ďalšie úkony, pričom   sťažovateľ   až   do   zastavenia   konania   o dovolaní   uznesením   krajského   súdu neoznámil súdu odvolanie plnej moci pre právneho zástupcu. Na základe uvedeného krajský súd   nepostupoval   v rozpore   so   zákonom,   keď   doručil   uznesenie   o zastavení   konania o dovolaní len právnemu zástupcovi.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   označených   základných   práv   sťažovateľa uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorý   odmietol   odvolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu krajského   súdu   o zastavení   konania   o dovolaní,   takéto   porušenie   ústavný   súd   nezistil. Uznesenie   najvyššieho   súdu   je   riadne   a náležite   odôvodnené.   Ústavný   súd   nezistil skutočnosti, z ktorých by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné,   resp. neudržateľné   a ktoré   by   súčasne   mali za následok porušenie namietaných práv sťažovateľa.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   namietajúcej porušenie označených   základných   práv   sťažovateľa   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Obo 180/07 z 19. septembra 2007 odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júla 2008