znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 207/06-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti B. P., Ing. V. P. a Ľ. P., všetci bytom B., zastúpených advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, B., v ktorej namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 53/99, na neverejnom zasadnutí 4. januára 2007 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 53/99   p o r u š i l základné právo B. P., Ing. V. P. a Ľ. P. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   30   C   53/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. B. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing. V. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Ľ. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania B. P., Ing.   V.   P.   a Ľ.   P.   v sume   11   576   Sk   (slovom   jedenásťtisícpäťstosedemdesiatšesť slovenských   korún)   na   účet   ich   advokáta   JUDr.   J.   M.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Sťažnosti B. P., Ing. V. P. a Ľ. P. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 207/06-11 z 21. júna 2006 prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť B. P., Ing. V. P. a Ľ. P., všetci bytom B. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, B., v ktorej namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 53/99.

Zo sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že právny predchodca sťažovateľov J. P. (ďalej aj „žalobca“) 10. mája 1999   podal   okresnému   súdu   návrh   na začatie konania o určenie neplatnosti   výpovede   a   o náhradu   mzdy   proti   žalovanému   V.,   š.   p.,   B.   (ďalej   len „žalovaný“). Dňa 7. apríla 2002 žalobca zomrel a v konaní ako jeho právni nástupcovia pokračujú sťažovatelia.

Okresný súd medzitýmnym rozsudkom 11. decembra 2000 určil, že výpoveď daná žalobcovi   je   neplatná   a jeho   pracovný   pomer   u žalovaného   i naďalej   trvá.   Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako súd odvolací rozhodnutie okresného súdu v tejto veci 13. februára 2002 potvrdil. Od tohto dátumu sa podľa sťažovateľov začali v činnosti okresného súdu prejavovať neodôvodnené prieťahy v konaní.

Krajský   súd   doručil   spis   v predmetnej   veci   okresnému   súdu   19.   apríla   2002, právnemu zástupcovi sťažovateľov však rozhodnutie krajského súdu bolo okresným súdom doručené až 10. októbra 2002, t. j. po viac ako šiestich mesiacoch.

Sťažovatelia   podali   30.   júna   2002   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu sťažnosť   na prieťahy   v konaní podpredsedovi   okresného súdu.   Keďže odpoveď   na túto sťažnosť   im   nebola   doručená,   podali 7.   októbra   2002   sťažnosť   aj   na   Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) a krajský súd.

Odpoveď   okresného   súdu   na   túto   sťažnosť   bola   sťažovateľom   doručená   až 17. októbra   2002   a prieťahy   v predmetnom   konaní   v nej   neboli „konštatované“, s odvolaním   sa   na   to,   že   zákonná   sudkyňa   v tejto   veci   pracuje   v súdnom   oddelení s 318 nevybavenými vecami.

Ministerstvo   spravodlivosti   odpovedalo   na   sťažnosť   listom   z 22.   októbra   2002, v ktorom   sťažovateľom   bolo   prisľúbené,   že   vybavovanie   ich   sťažnosti   bude   sledované. Odpoveď krajského súdu bola sťažovateľom doručená 21. októbra 2002 a ďalším listom z 22. októbra 2002 im tento súd oznámil, že ich sťažnosť postúpil predsedovi okresného súdu. Sťažovatelia boli s vybavením svojej sťažnosti okresným súdom nespokojní, a preto 30. decembra 2002 podali ďalšiu sťažnosť na postup zákonnej sudkyne v tejto veci.Listom z 5. marca 2003 krajský súd sťažovateľom oznámil, že ich sťažnosť bola vyhodnotená ako opodstatnená a ďalší plynulý a bezprieťahový stav konania bude priebežne sledovať. Následne im bol na základe uznesenia krajského súdu vrátený aj zaplatený súdny poplatok.

Sťažovatelia   podaním   z 15.   mája   2003   opakovane   podali   sťažnosť   na   prieťahy v konaní, ktorú adresovali krajskému súdu. V konaní v tejto veci podali súčasne námietku zaujatosti   sudcu,   pretože   zákonná   sudkyňa   vo   veci   podľa   nich   preukázateľne   nechcela rozhodnúť.   Krajský   súd   uznesením   zo   16.   júla   2003   rozhodol,   že   zákonná   sudkyňa z prejednania predmetnej veci nie je vylúčená.

Okresný   súd   odpovedal   na   sťažnosť   podaním   z 12.   decembra   2003,   v ktorom sťažovateľom oznámil, že prieťahy v uvedenom konaní neboli zistené a nečinnosť zákonnej sudkyne odôvodnili tým, že táto má 300 nevybavených vecí.

Zákonná   sudkyňa   5.   mája   2004 „čiastočným   rozsudkom“ prerušila   konanie s odôvodnením, že v ňom bude pokračovať až po právoplatnom skončení vo veci návrhu na začatie konania o dedičstve o novoobjavenom majetku vedenom Okresným súdom Banská Bystrica, pričom písomné vyhotovenie tohto rozhodnutia bolo sťažovateľom doručené až 24. septembra 2004, t. j. po takmer piatich mesiacoch. Dedičské konanie vedené Okresným súdom Banská Bystrica a Krajským súdom v Banskej Bystrici bolo právoplatne skončené s tým, že „dedičský súd dedičstvo prejedná, len keď bude preukázané, t. zn. keď rozhodne právomocný orgán (sporový súd), čo patrí do dedičstva po poručiteľovi“.

Z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici je podľa sťažovateľov zrejmé, že prerušenie konania v predmetnej veci bolo právne neodôvodnené a zbytočné. Okresný súd z dôvodu prerušenia konania dosiaľ v tejto veci vôbec nekoná, čím vo veci vznikajú ďalšie prieťahy.

Podaním   z 18.   apríla   2005   sťažovatelia   informovali   okresný   súd   o rozhodnutiach „dedičských súdov“, ktoré v prílohe súdu predložili a súčasne ho požiadali o pokračovanie v konaní a nariadenie pojednávania.

Podaním z 23. januára 2006 sťažovatelia opätovne požiadali okresný súd, aby vo veci konal a nespôsoboval ďalšie prieťahy.

Okresný súd od 18. apríla 2005 až do dňa podania ústavnej sťažnosti, t. j. po dobu 13 mesiacov, nevykonal v tejto veci žiadny právne relevantný úkon, čím neodôvodnene a protiprávne porušuje základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovatelia   sa   dlhodobo   ocitli   v stave   právnej   neistoty,   ktorá   pramení zo skutočnosti, že konanie v tejto pracovnoprávnej veci trvá už od roku 1999, teda už sedem rokov. Konanie je v súčasnosti v štádiu, v ktorom prvostupňový súd rozhoduje o finančných nárokoch sťažovateľov, a teda existuje reálna domnienka, že niektorý z účastníkov konania môže následne v prípade rozhodnutia prvostupňového súdu uplatniť svoje právo na opravný prostriedok.   V predmetnej   veci   je podľa   sťažovateľov potrebné zobrať do   úvahy nielen dĺžku tohto konania, ale i to, k akým právnym skutočnostiam za túto dobu reálne došlo. Predovšetkým, že pôvodný žalobca v tomto konaní zomrel skôr, ako by sa z rozhodnutia súdu dočkal svojej morálnej a finančnej satisfakcie, a ďalšou novou právnou skutočnosťou je   podľa   sťažovateľov   fakt,   že   žalovaný   prešiel   procesom   privatizácie,   v ktorom   jeho majetok kúpila súkromná spoločnosť, čím ich právna neistota dostala ďalší rozmer.

Sťažovatelia sa domáhajú priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 600 000 Sk, ktoré odôvodnili tým, že doterajšie porušovanie nimi označeného základného práva je už pre ich právneho predchodcu - žalobcu neodstrániteľné, pričom ich cieľom nie je náhrada   škody,   ale   ide „o morálne   škody“ vyplývajúce   predovšetkým   z nezákonného postupu žalovaného, ktoré z dôvodu zbytočných prieťahov neboli dosiaľ v plnom rozsahu odstránené v súlade s príslušnými ustanoveniami zákonov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že:

„Základné právo J. P., B. P., Ing. V. P. a Ľ. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 30 C 53/99 porušené bolo.

Okresnému súdu Bratislava III sa prikazuje v konaní sp. zn. 30 C 53/99 konať bez zbytočných prieťahov.

B. P., Ing. V. P. a Ľ. P. sa priznáva spoločne a nerozdielne finančné zadosťučinenie v sume 600.000,- Sk (slovom šesťstotisíc slovenských korún), ktoré Okresný súd Bratislava III je povinný im zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný   súd   Bratislava   III   je   povinný   nahradiť   trovy   právneho   zastúpenia navrhovateľov v sume 11.547,- Sk právnemu zástupcovi JUDr. J. M. na účet, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Právny   zástupca   sťažovateľov   ústavnému   súdu   na   základe   jeho   výzvy   listom zo 16. septembra   2006   oznámil,   že   súhlasí   s upustením   od   konania   verejného   ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Okresný súd podaním sp. zn. Spr. 3748/06 z 9. októbra 2006 prostredníctvom svojho predsedu   ústavnému   súdu   oznámil,   že   súhlasí   s upustením   od   verejného   ústneho pojednávania v predmetnej veci a súčasne uviedol, že v prílohe tohto podania ústavnému súdu   zasiela   stanovisko   zákonnej   sudkyne,   ktoré   si   osvojuje   ako   vyjadrenie   vlastné. Zákonná   sudkyňa   vo   svojom   vyjadrení   v tejto   veci   podrobne   chronologicky   popísala priebeh uvedeného konania a následne uviedla:„K chronologickému sledu opísaniu úkonov súdu iba konštatujem, že z mojej strany nedošlo k akýmkoľvek subjektívne podmieneným prieťahom v konaní. Uvedené opieram jednak o množstvo účelne nariadených úkonov súdu v priebehu trvania súdneho sporu, ktoré samozrejme ovplyvnilo i to, že v priebehu konania došlo k opakovaným návrhom na úpravu žalobných nárokov v časti o zaplatenie peňažných nárokov (ktoré súd postupom podľa § 95 O. s. p. pripustil), že v priebehu konania došlo k prechodu práva na vyplatenie peňažných   nárokov   na   právnych nástupcov   navrhovateľa,   pričom   tento   prechod podlieha   zvláštnemu   režimu právneho   nástupníctva   (§   35   ods.   1   Zák.   práce)   a zrejme   i   k   prechodu   práv a   povinností   vyplývajúcich z pracovnoprávnych   vzťahov   z pôvodného odporcu na iný subjekt (práve túto okolnosť si súd v súčasnosti ozrejmuje). Obdobie od mája 2005 do augusta 2006, kedy nebol z mojej strany vykonaný vo veci žiaden úkon odôvodňujem jednak tým, že v období uvedenom v časti týkajúcej sa chronologického opísania úkonov súdu som bola dočasne pridelená na výkon   funkcie sudcu na Krajskom súde v Bratislave (a teda som nevybavovala prvostupňovú agendu) a tým, že po mojej polročnej neprítomnosti vyvstala potreba konať v každom súdnom spise pridelenom do môjho súdneho oddelenia (...).“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Žalobca doručil 10. mája 1999 okresnému súdu návrh o určenie neplatnosti výpovede a náhrady mzdy smerujúci proti žalovanému, ktorý bol zaevidovaný pod sp. zn. 30 C 53/99.

Pokynom z 20. júla 1999 nechal vo veci konajúci sudca okresného súdu vyzvať žalobcu, aby upresnil žalobný petit v časti náhrady mzdy a majetkovej a nemajetkovej ujmy v lehote 15 dní. Úpravou z 9. septembra 1999 bola žalobcovi zaslaná výzva identického znenia   spolu   s poučením   o zákonných   náležitostiach   návrhu.   Dňa 5.   októbra   1999   bolo okresnému súdu doručené doplnenie návrhu žalobcom. Podľa záznamu z 11. októbra 1999 žalobca zložil na účet súdu súdny poplatok za podaný návrh. Okresný súd žalobcu výzvou z 2. decembra 1999 opätovne požiadal o úpravu jeho žalobného návrhu, tak, aby spĺňal zákonné náležitosti.

Pokynom zo 7. decembra 2000 nechal vo veci konajúci sudca doručiť žalobcov návrh spolu s jeho podaním doručeným 8. decembra 1999 žalovanému, aby sa k nemu vyjadril, nariadil   pojednávanie   na   22.   marca   2000   a taktiež   nechal   zaslať   žalovanému   výzvu na predloženie   viacerých   listinných   dôkazov   týkajúcich   sa   predmetu   konania.   Podaním doručeným 18. februára 2000 žalovaný požiadal o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia. Vyjadrenie žalovaného bolo okresnému súdu doručené 28. februára 2000.

Z dôvodu nekompletnosti senátu bolo pojednávanie konané 22. marca 2000 odročené na 3. máj 2000. Pojednávanie konané 3. mája 2000 bolo po vypočutí účastníkov konania a ich   právnych   zástupcov   odročené   na   26.   jún   2000   s tým,   že   právnym   zástupcom účastníkov konania súd uložil viaceré povinnosti. Právny zástupca žalovaného následne požadované listinné dôkazy okresnému súdu doručil v prílohe svojho podania doručeného okresnému súdu 10. mája 2000. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uložené povinnosti splnil podaním doručeným 22. mája 2000.

Pojednávanie konané 26. júna 2000 bolo po vypočutí zástupcov účastníkov konania a svedka   uznesením   z dôvodu   nekompletnosti   senátu   odročené   na   25.   september   2000 za účelom vykonania ďalšieho dokazovania. Úpravou z 8. septembra 2000 bol daný pokyn na predvolanie navrhovaných svedkov na pojednávanie.

Podaním doručeným 18. septembra 2000 sa k meritu veci vyjadril právny zástupca žalobcu. Žalobca podaním doručeným 20. septembra 2000 upravil petit svojho návrhu.

Pojednávanie 25. septembra 2000 bolo okresným súdom odročené na 18. október 2000   s tým,   že   právny   zástupca   žalovaného   do   spisu   predloží   viaceré   listinné   dôkazy týkajúce sa veci. Z dôvodu neprítomnosti sudcu však bolo pojednávanie napokon preročené na 8. november 2000. Právny zástupca žalovaného povinnosť uloženú mu na pojednávaní splnil podaním doručeným 11. októbra 2000.

Právny zástupca žalovaného podaním doručeným okresnému súdu 27. októbra 2000 požiadal o odročenie pojednávania z 8. novembra 2000 z dôvodu kolízie pojednávaní na iný termín.   Právny   zástupca   žalobcu   doručil   7.   novembra   2000   okresnému   súdu   svoje vyjadrenie k predmetu konania.

Okresným súdom bolo pojednávanie konané 8. novembra 2000 odročené z dôvodu nekompletnosti senátu na 11. december 2000. Na základe pokynu zo 16. novembra 2000 bol právny zástupca žalovaného vyzvaný, aby doložil okresnému súdu viaceré listinné dôkazy týkajúce sa predmetu konania, bola zaslaná výzva Ministerstvu obrany Slovenskej republiky (ďalej   len   „ministerstvo   obrany“)   a právny   zástupca   žalovaného   bol   predvolaný   na nariadené   pojednávanie.   Právny   zástupca   žalovaného   v prílohe   podania   doručeného 17. novembra 2000 doručil okresnému súdu vyžiadané doklady. Právny zástupca žalobcu podaním doručeným okresnému súdu 17. novembra 2000 požiadal okresný súd o úpravu podaného   návrhu.   Ministerstvo   obrany   odpovedalo   na   výzvu   okresného   súdu   podaním doručeným mu 29. novembra 2000. Žalovaný vyžiadané doklady okresnému súdu predložil 1. decembra 2000.

Na pojednávaní konanom 11. decembra 2000 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým určil,   že   výpoveď   daná   žalobcovi   je   neplatná   a pracovný   pomer   žalobcu   trvá.   Dňa 19. februára   2001   bol   daný   pokyn   zákonným   sudcom   na   doručenie   tohto   rozhodnutia účastníkom konania. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal 20. marca 2001 odvolanie proti tomuto rozsudku. K podanému odvolaniu sa žalobca prostredníctvom svojho   právneho   zástupcu   vyjadril   podaním   doručeným   23.   marca   2001.   Pokynom z 9. apríla 2001 nechal zákonný sudca vyzvať právneho zástupcu žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie.

Dňa 24. apríla 2001 bol okresnému súdu doručený návrh právneho zástupcu žalobcu na   nariadenie   predbežného   opatrenia   v predmetnej   veci.   Okresný   súd   následne   výzvou z 30. apríla 2001 právneho zástupcu žalobcu požiadal o predloženie viacerých listinných dôkazov. Žalovaný si svoju poplatkovú povinnosť splnil 7. mája 2001. Požadované listinné dôkazy právny zástupca žalobcu okresnému súdu doručil 14. mája 2001. Uznesením č. k. 30 C   53/99-371   z 5.   júna   2001   okresný   súd   rozhodol   o predbežnom   opatrení   tak,   že žalovaného   zaviazal   poskytovať   žalobcovi   časť   pracovnej   odmeny   mesačne   pozadu, žalovaného zaviazal zaplatiť na účet súdu súdny poplatok a vo zvyšku tento návrh zamietol.Dňa   6.   júla   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   žalovaného   proti uzneseniu z 5. júna 2001. Pokynom z 10. júla 2001 nechal zákonný sudca vyzvať právneho zástupcu žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku a súčasne zaslať podané odvolanie právnemu   zástupcovi   žalobcu   na   vyjadrenie.   Poplatková   povinnosť   bola   žalovaným následne   splnená   24.   júla   2001.   Právny   zástupca   žalovaného sa   k podanému   odvolaniu vyjadril podaním doručeným 7. augusta 2001.

Vo   veci   konajúci   sudca   nechal   pokynom   z 27.   augusta   2001   predložiť   spisový materiál v predmetnej veci krajskému súdu. Dňa 30. augusta 2001 právny zástupca žalobcu urgoval predloženie spisu v dôsledku podaných odvolaní krajskému súdu. Krajskému súdu bol   spis   vo veci   napokon   doručený   7.   septembra   2001.   Zákonný   sudca   krajského súdu pokynom z 15. novembra 2001 nariadil pojednávanie na 13. február 2002 a súčasne zaslal výzvu žalovanému, na ktorú mu bola 31. januára 2002 doručená odpoveď. Krajský súd na pojednávaní 13. februára 2002 rozhodol rozsudkom, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu. Spisový materiál v predmetnej veci bol doručený okresnému súdu 19. apríla 2002.

Podaním   doručeným   22.   apríla   2002   právny   zástupca   žalobcu   okresnému   súdu oznámil,   že   žalobca   7.   apríla   2002   zomrel   a požiadal,   aby   sa   s doručením   rozsudku krajského   súdu   počkalo   do   predloženia   dedičského   oprávnenia   pre   dedičov   od   notára. V prílohe   podania   doručeného   13.   mája   2002   právny   zástupca   zomrelého   žalobcu okresnému   súdu   doručil   potvrdenie   notára,   že   ako   zákonní   dedičia   v predmetnej   veci prichádzajú do úvahy B. P. (manželka) a synovia žalobcu Ing. V. P. a Ľ. P., ako aj že zastupuje v predmetnom konaní Ing. V. P. a žiada súd, aby nariadil pojednávanie v uvedenej veci a rozhodol v dosiaľ nerozhodnutej časti sporu.

Podaním   doručeným   29.   mája   2002   sa   právny   zástupca   vyjadril   k meritu   veci (zosumarizoval v ňom peňažné nároky žalobcu).

Na   základe   pokynu   z 23.   septembra   2002   okresný   súd   rozsudok   krajského   súdu z 13. februára   2002   zaslal   účastníkom   konania   a súčasne   žalovanému   zasielal   aj   jeho podanie   doručené   mu   29.   mája   2002.   Žalovaný   odpovedal   na   výzvu   okresného   súdu z 23. septembra 2002 podaním doručeným 14. novembra 2002.

Úpravou z 10. februára 2003 bol daný pokyn na zaslanie výzvy Okresnému súdu Banská Bystrica (ohľadom skončenia dedičského konania a nárokov v ňom prihlásených). Okresný   súd   Banská   Bystrica   podaním   doručeným   26.   februára   2003   okresnému   súdu oznámil, že dedičské konanie po zomrelom žalobcovi bolo právoplatne skončené 2. júla 2002 a náhrada mzdy od žalovaného nebola „radená“ do dedičstva.

Právny zástupca sa podaním z 25. apríla 2003 vyjadril k stanovisku žalovaného, ktoré bolo súdu doručené 14. novembra 2002. V prílohe podania doručeného okresnému súdu 9. júna 2003 krajský   súd   postúpil   okresnému   súdu   podanie právneho   zástupcu   žalobcu, v ktorom sa sťažoval na prieťahy v konaní a vzniesol v ňom aj námietku zaujatosti. Spisový materiál bol následne predložený 4. júla 2003 krajskému súdu na rozhodnutie o vznesenej námietke   zaujatosti.   Uznesením   č.   k.   5   NcC   29/03-324   zo   16.   júla   2003   krajský   súd rozhodol, že zákonná sudkyňa z prejednania a rozhodnutia predmetnej veci nie je vylúčená. Okresnému súdu bol spis doručený 23. júla 2003. Na základe pokynu zo 4. septembra 2003 bolo   uvedené   uznesenie   doručované   účastníkom   konania   a súčasne   bolo   v tento   deň nariadené aj pojednávanie na 5. november 2003.

Okresný súd pojednávanie 5. novembra 2003 odročil na 19. január 2004 za účelom poskytnutia   časového   priestoru   účastníkom   konania   na   uzavretie   mimosúdnej   dohody. Pojednávanie 19. januára 2004 bolo uznesením okresného súdu odročené na 23. február 2004 s tým, že právny zástupca žalovaného predloží súdu viaceré listinné dôkazy týkajúce sa predmetnej veci.

Podaním   z 19.   januára   2004   právny   zástupca   žalobcov   požiadal   okresný   súd o odsúhlasenie zmenu petitu. Pokynom z 26. januára 2004 okresný súd vyzval žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie.

Podaním   doručeným   29.   januára   2004   sa   vyjadril   k predmetu   konania   právny zástupca   žalovaného.   K tomuto   podaniu   následne   zaujal   stanovisko   právny   zástupca žalobcov podaním doručeným 16. februára 2004. Poplatková povinnosť bola žalobcami splnená 16. februára 2004.

Na   pojednávaní   konanom   23.   februára   2004   okresný   súd   pripustil   rozšírenie žalobného   návrhu   a po   vypočutí   právnych   zástupcov   účastníkov   konania   uznesením pojednávanie   odročil   na   24.   marec   2004,   ktoré   však   bolo   v tento   deň   z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne odročené na 28. apríl 2004.

Právny   zástupca   žalobcov   sa   podaním   doručeným   22.   marca   2004   vyjadril k predmetu konania. Pojednávanie konané 28. apríla 2004 bolo okresným súdom odročené za účelom vyhlásenia rozsudku na 5. máj 2004. Okresný súd na pojednávaní konanom 5. mája 2004 rozhodol rozsudkom.

Podaním doručeným 11. augusta 2004 právny zástupca žalobcov urgoval písomné vyhotovenie rozsudku okresným súdom. Zákonný sudca požiadal 30. júna 2004, 16. júla 2004 a 20. augusta 2004 o predĺženie lehoty na vypracovanie rozsudku až do 31. augusta 2004.

Na   základe   pokynu   z 20.   septembra   2004   bol   predmetný   rozsudok   doručovaný účastníkom   konania.   Podaním   doručeným   12.   mája   2004   právny   zástupca   žalobcov predložil okresnému súdu   listinné dôkazy, ktoré mali súvislosť s predmetným konaním. Žalovaný si 19. novembra 2004 splnil svoju poplatkovú povinnosť v zmysle čiastočného rozsudku z 5. mája 2004.

Podaním z 18. apríla 2005 právny zástupca žalobcov okresnému súdu navrhol, aby pokračoval v prerušenom konaní a vo veci finančných nárokov zomrelého žalobcu rozhodol v zmysle uplatneného návrhu.

Právny   zástupca   žalobcov   podaním   doručeným   23.   januára   2006   okrem   iného požiadal súd o nariadenie pojednávania v predmetnej veci.

Na základe pokynu zo 7. septembra 2006 bola okresným súdom zaslaná výzva Fondu národného majetku Slovenskej republiky a súčasne bola zaslaná výzva Okresnému súdu Banská Bystrica na zapožičanie spisu vedeného pod sp. zn. 24 D 422/04.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy   aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   relevantnú   pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci. Predmetom posudzovaného konania je žaloba o určenie neplatnosti výpovede a náhrady mzdy. Ide o vec, ktorá sa osobitne nelíši od pracovnoprávnych sporov tohto druhu a z vyjadrení sťažovateľov, okresného súdu a ani z   obsahu   predloženého   súdneho   spisu   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorá   by odôvodňovala záver o právnej alebo skutkovej zložitosti veci, ktorá by mala výrazný vplyv na predĺženie predmetného konania.

B.   Pri   hodnotení   druhého   z kritérií   ústavný   súd   v   správaní   sťažovateľov   nezistil žiadne   také   okolnosti,   ktoré   by   mohli   byť pri   jeho   rozhodovaní   zohľadnené   na   ťarchu sťažovateľov   a   v dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť   k   spomaleniu   postupu   súdu v predmetnom konaní.

C. Ďalším   kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

V   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   30   C   53/99   došlo   k úmrtiu   pôvodného   žalobcu (7. apríla 2002), pričom táto skutočnosť bola okresnému súdu oznámená prostredníctvom jeho právneho zástupcu v konaní podaním doručeným 22. apríla 2002, v ktorom súčasne okresný súd požiadal, aby s doručením rozsudku   krajského súdu   počkal do   predloženia oprávnenia   pre   dedičov   od   notára.   V prílohe   podania   doručeného   13.   mája   2002   bolo okresnému súdu doručené potvrdenie notára o zákonných dedičoch, ktorí prichádzajú do úvahy   ako   dedičia   po   zomrelom   žalobcovi   a požiadal   o pokračovanie   v   konaní.   Dňa 26. februára   2003   bola   okresnému   súdu   na   základe   jeho   výzvy   doručená   odpoveď Okresného   súdu   Banská   Bystrica,   z obsahu   ktorej   vyplývalo,   že   dedičské   konanie   po zomrelom žalobcovi bolo právoplatne skončené 2. júla 2002 a dedičmi po zomrelom sú sťažovatelia.

Sťažovatelia sa účastníkmi konania vo veci sp. zn. 30 C 53/99 stali až ich vstupom do konania   (13.   mája   2002)   a od   tohto   dátumu   sú   aj   legitimovaní   na   uplatnenie   svojho ústavného práva na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. III. ÚS 209/03).

Ústavný súd   preskúmal celý   priebeh   konania od   10.   mája 1999   a   konštatuje,   že predmetné konanie bolo už od svojho začiatku   poznačené prieťahmi (prieťahy vznikali predovšetkým   v dôsledku   odročovania   pojednávaní   z dôvodov   na   strane   súdu,   napr. pojednávania konané 22. marca 2000, 26. júna 2000 a 8. novembra 2000 boli odročené pre nekompletnosť senátu, pojednávanie konané 25. septembra 2000 odročené pre neprítomnosť sudcu),   ktoré   však   mohol   v   dôsledku   ústavnej   úpravy   ústavný   súd   konštatovať   až   po 13. máji 2002.

Ústavný súd zistil obdobie nečinnosti okresného súdu, ktoré prispelo k predĺženiu doterajšieho konania v období po 13. máji 2002. Uvedené päťmesačné obdobie nečinnosti okresného súdu začalo 23. septembra 2003, keď zákonný sudca nechal pokynom zaslať rozsudok   krajského   súdu   účastníkom   konania   a trvalo   až   do   10.   februára   2003,   kým zákonný sudca nechal vykonať ďalší jednoduchý procesný úkon – zaslať výzvu Okresnému súdu Banská Bystrica.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   čiastočným   rozsudkom   z 5.   mája   2004,   ktorý nadobudol právoplatnosť 3. novembra 2004, okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný časť uplatneného nároku zaplatiť sťažovateľke – B. P. a vo zvyšnej časti nárokov okresný súd   konanie   prerušil,   a to   až   do   právoplatného   skončenia   dedičského   konania   o novoobjavenom majetku vedenom Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 24 D 422/04.

Právny poriadok   Slovenskej   republiky   však   neumožňuje sporný   nárok zomrelého žalobcu,   o ktorého   existencii   a výške   sa   má   v preskúmavanom   konaní   rozhodnúť, prerokovať ako novoobjavený majetok po žalobcovi v rámci dedičského konania vedeného Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 24 D 422/04. Výsledok konania vedeného Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 24 D 422/04 teda nemôže mať ani žiadny právne relevantný vzťah ku preskúmavanému sporovému konaniu.

Ako vyplýva z uvedeného, v konaní Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 24 D 422/04 nebola riešená otázka, ktorá by mohla mať význam pre rozhodnutie súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   30   C   53/99.   Podľa   ústavného   súdu   teda   neexistovala   ani   žiadna zákonná   prekážka,   pre   ktorú   by   okresný   súd   v predmetnej   veci   nemohol   ďalej   konať a rozhodnúť v uvedenom konaní aj o zostávajúcich nárokoch zomrelého žalobcu, resp. jeho právnych nástupcov – sťažovateľov, po vydaní čiastočného rozsudku z 5. mája 2004.

Z uvedených   dôvodov   preto   ústavný   súd   na   ťarchu   okresného   súdu   započítal   aj obdobie jeho nečinnosti trvajúce od 20. septembra 2004, keď bol zákonným sudcom daný pokyn na doručenie čiastočného rozsudku z 5. mája 2004 účastníkom konania, trvajúce takmer dvadsaťštyri mesiacov, t. j. až do 7. septembra 2006, keď bol daný pokyn zákonným sudcom súdnej kancelárii na zaslanie výzvy v uvedenom konaní.

Nečinnosť okresného súdu   v označených obdobiach, bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá (odkedy sa sťažovatelia stali jeho účastníkmi) už viac ako štyri roky a sedem mesiacov. Z uvedenej doby   podstatnú   časť   (takmer   dva   roky   a päť   mesiacov)   tvoria   obdobia,   v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

S ohľadom na uvedené skutočnosti nemožno dobu predmetného konania vedeného okresným   súdom   považovať za   ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu k základnému   právu podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   uvedené   práva sťažovateľov boli porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

2. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   spoločne   a nerozdielne vo   výške   600   000   Sk,   ktoré   odôvodnili   tým,   že doterajšie   porušovanie   nimi   označeného   základného   práva   je   už   pre   ich   právneho predchodcu žalobcu - neodstrániteľné, pričom ich cieľom nie je náhrada škody, ale ide „o morálne škody“ vyplývajúce predovšetkým z nezákonného postupu žalovaného, ktoré z dôvodu   zbytočných   prieťahov   neboli   dosiaľ   v plnom   rozsahu   odstránené   v súlade s príslušnými ustanoveniami zákonov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľov, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať   každému zo sťažovateľov sumu 40 000 Sk (spolu vo výške 120 000 Sk). Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku predmetného konania s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu, dĺžku   zbytočných   prieťahov   (dva   roky   a päť mesiacov),   ako   aj správanie sťažovateľov v priebehu   konania.   Vo   zvyšnej   časti   uplatnenému   nároku   sťažovateľov   na   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v návrhu sťažovateľov nevyhovel.

3. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 11 576 Sk, ktoré bližšie špecifikovali ako súčet odmeny   za   úkony   vo   výške   10   920   Sk   (prevzatie   veci   a právna   porada   s klientom, vypracovanie   právneho   rozboru   pre   klienta,   ďalšia   porada   s klientom,   písomné   podanie súdu) vrátane režijného paušálu vo výške 656 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení   §   1,   §   11,   §   13   ods.   3,   §   14,   §   16   ods.   3   a nasl.   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých   sťažovatelia   namietajú,   v zásade   nie   je   oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 2 730 Sk (za spoločný úkon vykonávaný pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, t. j. na 2 184 Sk) a hodnota režijného paušálu je 164 Sk.

Náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom za úkony právnej služby   spočívajúce   vo   vypracovaní   právneho   rozboru   pre   klienta   a   v   ďalšej   porade s klientom, ústavný súd sťažovateľom nepriznal, pretože povaha a náročnosť predmetnej veci potrebu takýchto úkonov právnej služby nesignalizuje a sťažovatelia ani ich právny zástupca v rámci vyčíslenia uplatnenej náhrady trov konania uskutočnenie a opodstatnenosť uvedených úkonov právnej služby žiadnym spôsobom nezdôvodnili ani nepreukázali.

Na základe uvedeného možno teda náhradu trov konania sťažovateľov vyčísliť ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na súd) pre tri osoby vrátane režijného paušálu (6 x 2 184 Sk + 2 x 164 Sk = 13 432 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu činí 13 432 Sk.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 11 576 Sk neodporuje platným právnym predpisom, a preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. januára 2007