znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 207/05-60

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti Ľ. Č. a G. Č., obaja bytom H., ako aj J. O. a Z. O., obaja bytom H., zastúpených advokátom JUDr. D. K., Ž., v ktorej namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v dovolacom konaní vo veci vedenej v prvom stupni na tomto súde pod sp. zn. 4 C 581/00, na verejnom zasadnutí 14. decembra 2005 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žiar   nad Hronom   v dovolacom   konaní vo   veci   vedenej   v prvom stupni na tomto súde pod sp. zn. 4 C 581/00 p o r u š i l   základné právo Ľ. Č., G. Č., J. O. a Z.   O.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Žiar nad Hronom v dovolacom konaní vo veci vedenej na tomto súde   v   prvom   stupni   pod   sp.   zn.   4   C   581/00   p r i k a z u j e   konať   bez   zbytočných prieťahov.

3.   Ľ.   Č.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30   000   Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Žiar   nad   Hronom p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. G. Č.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Žiar   nad   Hronom p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   J.   O.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000   Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Žiar   nad   Hronom p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6.   Z.   O.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000   Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Žiar   nad   Hronom p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Okresný súd Žiar nad Hronom   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Ľ. Č., G. Č., J. O. a Z. O. v sume 17 940 Sk (slovom   sedemnásťtisícdeväťstoštyridsať slovenských   korún)   na   adresu   ich   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   D.   K.,   Ž., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Sťažnosti Ľ. Č., G. Č., J. O. a Z. O. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 207/05-15 zo 17. augusta 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ľ. Č. a G. Č., obaja bytom H., ako aj J. O. a Z. O., obaja bytom H. (ďalej spolu aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. D. K., Ž., v ktorej namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) v dovolacom konaní vo   veci   vedenej   v prvom   stupni   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   4 C 581/00.   Uvedenú sťažnosť z 10. apríla 2005 doplnili sťažovatelia prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu podaním zo 17. mája 2005 doručeným ústavnému súdu 23. mája 2005.

Vo svojich podaniach sťažovatelia uviedli, že 19. mája 2000 podali na okresnom súde (každá rodina samostatne) žaloby o náhradu škody. Po spojení oboch vecí na spoločné konanie rozhodol okresný súd vo veci rozsudkom z 19. októbra 2001. Sťažovatelia podali proti rozsudku odvolanie, ktoré Krajský súd v Banskej Bystrici (ako súd odvolací) odmietol z dôvodu   zmeškania   lehoty   na   podanie   odvolania.   Sťažovatelia   napadli   rozhodnutie odvolacieho súdu dovolaním 4. marca 2002. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   spis   predložený   okresným   súdom   vrátil   s tým,   že   je   potrebné   nariadiť vo veci   znalecké   dokazovanie   znalcom   z odboru   písmoznalectvo   vzhľadom   na   tvrdenia uvedené v dovolaní. Okresný súd uznesením č. k. 4 C 581/00-109 z 25. júla 2002 ustanovil znalca. Sťažovatelia zaplatili v marci 2003 prostredníctvom právneho zástupcu zálohu na trovy znaleckého dokazovania. Okresný súd však podľa nich vo veci bezdôvodne nekoná.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že okresný súd v dovolacom konaní vo veci vedenej v prvom stupni pod sp. zn. 4 C 581/00 porušil   ich   základné právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a aby priznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk (z toho 250 000 Sk spoločne a nerozdielne Ľ. Č. a G. Č. a 250 000 Sk spoločne a nerozdielne J. O. a Z. O.).

Právny   zástupca   sťažovateľov   predložil   ústavnému   súdu   list   sťažovateľov z 12. decembra   2004,   v ktorom   namietajú   nečinnosť   okresného   súdu   v predmetnej   veci a neprimeranú   dobu   konania,   ako   aj   rovnopis   svojho   podania   –   sprievodného   listu z 31. januára 2005, ktorým predložil list sťažovateľov z 12. decembra 2004 okresnému súdu so žiadosťou o zjednanie nápravy.

Okresný súd sa prostredníctvom svojej podpredsedníčky na základe výzvy ústavného súdu z 25. mája 2005 vyjadril k sťažnosti sťažovateľov podaním zo 7. júna 2005, v ktorom sa uvádza:

„Na   základe   úradného   záznamu   zo   dňa   30.   5.   2005   vypracovaného   súdnou tajomníčkou občianskoprávneho oddelenia bolo zistené, že vec pod sp. zn. 4 C 581/00 bola na tunajšom súde rozhodnutá 19. 10. 2001, právoplatne skončená dňa 14. 11. 2001. Až po právoplatnosti rozhodnutia podali navrhovatelia dovolanie a to 7. 3. 2002. Následne bol spis   zaslaný   na   Najvyšší   súd   SR,   odtiaľ   vrátený   za   účelom   nariadenia   znaleckého dokazovania. Až po právoplatnom rozhodnutí o zložení zálohy na znalecké dokazovanie, keďže navrhovatelia sa voči nemu odvolali, bol dňa 5. 9. 2003 spis zaslaný znalkyni na znalecké dokazovanie. Znalkyňa však doposiaľ znalecký posudok nevypracovala, pričom zákonný sudca spočiatku urgoval jeho vypracovanie a neskôr žiadal vrátenie celého spisu práve   z dôvodu,   aby   nedošlo   k prieťahom   v konaní,   pričom   ani   po   viacnásobnom telefonickom   urgovaní   vrátenia   spisu,   znalkyňa   spis   nevrátila   a zákonný   sudca   zvažuje podanie sťažnosti na Komoru znalcov a tlmočníkov. Naposledy bol spis urgovaný 6. 3. 2005, 30. 5. 2005.

Ďalšie skutočnosti nie sú známe nakoľko spis je u znalkyni a vyššie uvedené údaje boli vyhodnotené z ručného registra.“

K vyjadreniu   okresného   súdu   zo   7.   júna   2005   bola   pripojená   kópia   úradného záznamu z 30. mája 2005, v ktorom sa uvádza:

„(...) vec 4 C 581/2000 napadla 1. 6. 2000. Vo veci bolo rozhodnuté dňa 19. 10. 2001. Navrhovatelia podali odvolanie, o ktorom odvolaní bolo rozhodnuté dňa 30. 11. 2001 a to tak, že odvolanie bolo odmietnuté. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 11. 2001. Dňa 7. 3. 2002 podali navrhovatelia dovolanie. Spis bol 10. 5. 2005 (správne malo byť 10. 5. 2002, pozn.) zaslaný na Najvyšší súd SR v Bratislave pod č. ZO: 132/2002. Z NS SR bol vrátený 17. 6. 2002 za účelom nariadenia znaleckého dokazovania znalcom z odboru písmoznalectva. Dňa 19. 8. 2002 podali navrhovatelia odvolanie do zloženia zálohy na znalecké dokazovanie.

Dňa 5. 9. 2003 (ZO: 19/03) bol spis zaslaný znalkyni PhDr. R. J., bytom Z.. Doteraz znalecký posudok podaný nebol (spis bol urgovaný naposledy dňa 30. 5. 2005).

Rozpis spôsobu urgovania spisu:

-15. 1. 2004 – urgencia o vrátenie spisu a podanie znaleckého posudku

-13. 4. 2004 – výzva na vrátenie spisu a to pod poriadkovou pokutou

-14. 6. 2004 – výzva na vrátenie spisu

-12. 8. 2004 – žiadosť o vrátenie spisu

-12. 11. 2004 – žiadosť o vrátenie spisu + telefonické urgovanie sudcom

-5. 1. 2005 – žiadosť o vrátenie spisu spolu so znal. posudkom

-6. 3. 2005 – žiadosť o vrátenie spisu + telefonické urgovanie sudcom

-30. 5. 2005 – žiadosť o vrátenie spisu, bez znaleckého posudku.“

Právny   zástupca   podaním   doručeným   23.   septembra   2005   ústavnému   súdu   na základe   jeho   výzvy   vo   vzťahu   k stanovisku   okresného   súdu   uviedol,   že   nevie   posúdiť okresným   súdom   dokladovaný „kontakt“ s označenou   znalkyňou,   pretože   o ňom   nemá vedomosť. Avšak za preukázateľné považuje, že okresný súd uznesením z 25. júla 2002 ustanovil znalca a spisový materiál v uvedenej veci bol znalcovi zaslaný až 5. septembra 2003. Znalecký posudok dosiaľ vyhotovený nebol a pri určenej šesťdesiatdňovej lehote na jeho   vyhotovenie   mal   byť   urobený   už   v novembri   2003.   Pokiaľ   sa   tak   nestalo, „bez akéhokoľvek   iného   vplyvu   mohol   byť   určený   iný   znalec“. Okresný   súd   však   k zmene ustanoveného znalca pristúpil až po podaní ústavnej sťažnosti.

Vo vzťahu k otázke konania verejného ústneho pojednávania v uvedenej veci právny zástupca sťažovateľov uviedol, že na pojednávaní o prijatej sťažnosti trvá.

Okresný súd svoje vyjadrenie v tejto veci doplnil podaním z 23. septembra 2005, v ktorom uviedol: „ (...) ešte ani v čase Vašej žiadosti, dňa 5. septembra 2005 sa tento spis na tunajšom súde nenachádzal ale sa stále nachádzal u pribratej znalkyni JUDr. R. J. Keďže   ani   ďalšie   urgencie   neprimäli   znalkyňu   nielen   k vypracovaniu   posudku   ale   ani napriek výzvam k vráteniu súdneho spisu bez vyhotovenia posudku, vo veci konajúci sudca osobne vycestoval za znalkyňou. Znalkyňu osobne nezastihol ani v zamestnaní, ani doma. Iba   vďaka   jej   manželovi,   v jej   byte,   vo   veľkom   množstve   nevybavených   súdnych   spisov z celého Slovenska predmetný spis našiel a dopravil ho späť na súd.

Na základe týchto skutočností súd podá návrh na vyškrtnutie znalkyne PhDr. R. J. zo zoznamu znalcov SR.“

Právny zástupca sťažovateľov podaním doručeným 20. októbra 2005 ústavnému súdu oznámil,   že   napadnuté   konanie   i naďalej   považuje   za „prieťahové“ a postup   súdu spočívajúci „len v urgencii a telefonátoch od 5. 9. 2003 do dnešného dňa nepovažujeme za dostatočný, keď tento vybavenie veci okrem zmeny znalca mohol zabezpečiť i viacnásobným uložením poriadkovej pokuty“. V závere uviedol, že zotrváva na svojich dosiaľ doručených písomných podaniach v uvedenej veci.

Okresný   súd   ústavnému   súdu   podaním   zo   6.   októbra   2005   oznámil,   že   súhlasí s upustením od konania verejného ústneho pojednávania v uvedenej veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn. 4 C 581/00   z 19.   októbra 2001 zamietol   žalobu sťažovateľov a žalovaným nepriznal nárok na úhradu trov konania. Na základe pokynu vo veci   konajúceho   sudcu   bol   tento   rozsudok   následne   doručený   právnym   zástupcom účastníkov konania a právoplatnosť   nadobudol   14.   novembra   2001.   Sťažovatelia   podali 19. novembra   2001   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   proti   tomuto   rozsudku odvolanie, ktoré bolo uznesením krajského súdu sp. zn. 16 Co 2619/01 z 30. novembra 2001 odmietnuté   a spisový   materiál v uvedenej   veci   bol   okresnému   súdu   vrátený   31. januára 2002. Vo veci konajúci sudca nechal následne pokynom zo 4. februára 2002 rozhodnutie krajského súdu v predmetnej veci doručiť právnym zástupcom účastníkov konania, ako aj odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi konania.

Právny zástupca   sťažovateľov   podal   7.   marca 2002   dovolanie v predmetnej   veci. Zákonný   sudca   úpravou   z 21.   marca   2002   vyzval   sťažovateľov   na   zaplatenie   súdneho poplatku za podané dovolanie. Poplatková povinnosť bola sťažovateľmi splnená 2. apríla 2002.

Vo veci konajúci sudca nechal pokynom z 9. apríla 2002 doručiť podané dovolanie žalovaným a vyhotoviť predkladaciu správu pre najvyšší súd.

Najvyššiemu súdu bol spisový materiál v predmetnej veci doručený 16. mája 2002. Dňa 13.   júna 2002 bol   spis   najvyšším   súdom   vrátený späť bez rozhodnutia   o dovolaní sťažovateľov, pretože rozhodnutie o ňom si vyžadovalo podľa neho ďalšie šetrenie v zmysle § 210 ods. 2 v spojení s § 241 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

Zákonný   sudca   následne   17.   júna   2002   nariadil   výsluch   právneho   zástupcu sťažovateľov na 27. jún 2002. Právny zástupca sťažovateľov podaním doručeným 21. júna 2002 ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom výsluchu z dôvodu čerpania dovolenky. Okresným súdom bol následne určený nový termín výsluchu na 12. júl 2002, na ktorý sa právny zástupca sťažovateľov dostavil a o jeho výsluchu bola vyhotovená zápisnica.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   4   C   581/00-109   z 25.   júla   2002   nariadil   znalecké dokazovanie a na podanie znaleckého posudku v predmetnej veci v lehote 90 dní pribral do konania   znalkyňu   z odboru   písmoznalectvo,   ručné   písmo,   a súčasne   právneho   zástupcu sťažovateľov zaviazal zložiť zálohu na znalecké dokazovanie, ako aj poskytnúť znalkyni potrebnú súčinnosť pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty. Uznesenie bolo následne doručené právnemu zástupcovi sťažovateľov, odporcom i znalkyni.

Právny zástupca proti uzneseniu z 25. júla 2002 podal odvolanie v časti týkajúcej sa výšky požadovanej zálohy na znalecké dokazovanie. Na základe pokynu zákonného sudcu bolo   odvolanie   právneho   zástupcu   sťažovateľov   doručené   žalovaným   a taktiež   bola vyhotovená predkladacia správa pre krajský súd, ktorému bol spis doručený 27. augusta 2002.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   15   Co   2073/02   z 30.   septembra   2002   uznesenie okresného súdu z 25. júla 2002 potvrdil. Spisový materiál v predmetnej veci bol okresnému súdu doručený späť 13. novembra 2002. Pokynom z 13. novembra 2002 nechal vo veci konajúci   sudca   rozhodnutie   krajského   súdu   doručiť   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov i žalovaným a po zložení zálohy na znalecké dokazovanie spis odstúpiť znalkyni.

Okresný súd podaním zo 6. marca 2003 vyzval právneho zástupcu sťažovateľov na zloženie zálohy na znalecké dokazovanie pod hrozbou jej vymáhania. Dňa 3. júna 2003 dal zákonný   sudca   pokyn   na vymáhanie zálohy na znalecké   dokazovanie.   Právny   zástupca sťažovateľov zálohu na znalecké dokazovanie zaplatil 14. augusta 2003. Vo veci konajúci sudca nechal pokynom z 28. augusta 2003 pripojiť doručenku od znalkyne zo zásielky, ktorou   jej   bol   zasielaný   spisový   materiál   v predmetnej   veci   (doručenka   v spise   nebola pripojená).

Okresný súd listom z 11. júla 2005 (doručeným 13. júla 2005) ustanovenú znalkyňu vyzval na predloženie znaleckého posudku v lehote 5 dní pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty.   Uznesením   sp.   zn.   4   C   581/00   z 3.   augusta   2005   okresný   súd   uložil   znalkyni PhDr. R. J. poriadkovú pokutu vo výške 1 000 Sk.

Podľa   úradného   záznamu   spísaného   8.   septembra   2005   bol   spisový   materiál v predmetnej veci osobne prevzatý od ustanovenej znalkyne PhDr. R. J.

Uznesením   č.   k.   4   C   581/00-128   z 12.   septembra   2005   bolo   nariadené   znalecké dokazovanie a na podanie znaleckého posudku v lehote 60 dní okresný súd pribral znalca z odboru písmoznalectvo – Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline. V ten istý   deň   nechal   sudca   pokynom   doručiť   uvedené   uznesenie   právnemu   zástupcovi sťažovateľov, žalovaným, ako aj znalcovi.

Na konci spisového materiálu v predmetnej veci sa nachádzali nezažurnalizované výzvy okresného súdu adresované znalkyni (výzva zo 14. júna 2004, urgencia z 12. augusta 2004), ku ktorým však neboli pripojené doručenky, ktoré by mohli preukázať ich doručenie ustanovenej znalkyni.

Na verejnom zasadnutí ústavného súdu konanom 14. decembra 2005 právny zástupca sťažovateľov uviedol, že trvá na podanej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 15. apríla 2005, a v rámci svojho ďalšieho vyjadrenia poukázal predovšetkým na činnosť okresného súdu po 5. septembri 2003 (t. j. po tom, ako mu najvyšší súd vrátil spis vo veci), keď okresný súd ustanovenému znalcovi zaslal spis až po 14 mesiacoch a k prevzatiu spisu od znalca samotným vo veci konajúcim sudcom došlo až po ďalších 26 mesiacoch. Podľa názoru   právneho   zástupcu   sťažovateľov „len   telefonáty   alebo   písanie,   ktoré   bolo dokladované   okresným   súdom,   je   nedostatočný   postup   okresného   súdu   pre   konanie. Predovšetkým sa mohol určiť iný súdny znalec, resp. mohli sa ukladať pokuty k tomu, aby tento znalec bol činný a aby bol konal.

Vo   vzťahu   k   odvolaniu   podanému   proti   uzneseniu   o ustanovení   znalca   právny zástupca   uviedol,   že   podanie   odvolania   nebolo   podľa   neho   dôvodom   na   to,   aby   spis nemohol   byť   doručený   znalkyni,   a   k omeškaniu   pri   zaplatení   preddavku   na   trovy znaleckého dokazovania došlo podľa neho iba v dôsledku nesúčinnosti okresného súdu, ktorý sťažovateľom napriek ich žiadosti neoznámil číslo svojho účtu.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A)   Predmetom posudzovaného konania je návrh   na začatie dovolacieho konania. Občiansky   súdny   poriadok   okresnému   súdu   zveruje   v rámci   dovolacieho   konania   iba vykonanie   jednoduchých   procesných   úkonov   súvisiacich   s prípravou   konania   pred dovolacím   súdom,   a preto   prípadná   právna alebo skutková   zložitosť   veci   nemohla   mať v tomto štádiu dovolacieho konania vplyv na jeho predĺženie.

B) Zo skutkových zistení ústavného súdu vyplýva, že aj správanie sťažovateľov a ich právneho   zástupcu   prispelo   k spomaleniu   postupu   okresného   súdu   v uvedenom   konaní. O tomto   tvrdení   svedčí   skutočnosť,   že   súdny   poplatok   za   podanie   dovolania   bol sťažovateľmi zaplatený až na základe výzvy okresného súdu, ako aj skutočnosť, že záloha na podanie znaleckého dokazovania bola sťažovateľmi zaplatená až 14. augusta 2003 po urgencii zo strany okresného súdu (aj keď s touto povinnosťou museli byť sťažovatelia ako aj   ich   právny   zástupca   uzrozumení   už   od   doručenia   rozhodnutia   krajského   súdu z 30. septembra 2002).

Sťažovatelia   v predmetnom   konaní   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu využili   aj   svoje   procesné   práva,   keď   právny   zástupca   sťažovateľov   ospravedlnil   svoju neúčasť na výsluchu nariadenom na 27. jún 2000 z dôvodu čerpania dovolenky a napokon aj   podaním   odvolania   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 25.   júla   2002.   Možno   teda konštatovať,   že   v dôsledku   uplatnenia   týchto   práv   sťažovateľmi,   resp.   ich   právnym zástupcom   v preskúmavanom   konaní   došlo   k   predĺženiu   konania   v predmetnej   veci   na okresnom   súde,   čo   však   v súlade   s   doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   nemožno započítať na jeho ťarchu (mutatis mutandis III. ÚS 192/02, III. ÚS 82/05).

Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam však v tomto konaní možno konštatovať, že správanie   sťažovateľov   a ich   právneho   zástupcu   neovplyvnilo   dĺžku   konania   v ich   veci výrazne, teda tak, aby bolo možné pričítať na ich ťarchu stav, v akom sa konanie v súčasnej dobe nachádza.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil, že okresnému súdu bol spisový materiál v uvedenej veci doručený 13.   novembra   2002   spolu   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   15   Co   2073/02 z 30. septembra 2002, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu z 25. júla 2002 v časti,   v ktorej   súd   sťažovateľov   zaviazal   zložiť   preddavok   na   trovy   znaleckého dokazovania.

Po   doručení   spisového   materiálu   v uvedenej   veci   bolo   úlohou   okresného   súdu zabezpečiť   vykonanie   nariadeného   znaleckého   dokazovania.   Zo   spisového   materiálu v predmetnej veci je zrejmé, že okresný súd až do 3. júna 2003 v rámci tohto konania vykonával úkony smerujúce k vymoženiu preddavkov na trovy znaleckého dokazovania, avšak nevyplýva z neho, resp. nemožno z neho zistiť, kedy bol spisový materiál v uvedenej veci   doručený   ustanovenej   znalkyni,   pretože   doručenka   preukazujúca,   že   spis   bol   ňou prevzatý, sa v spise nenachádza.

Keďže   nezaplatenie   preddavku   na   trovy   znaleckého   dokazovania   nemožno považovať vzhľadom na § 141 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku za prekážku ďalšieho postupu súdu pri vykonávaní procesných úkonov smerujúcich k uskutočneniu znaleckého dokazovania, ústavný súd na ťarchu okresného súdu započítal obdobie nečinnosti okresného súdu   v uvedenom   konaní,   ktoré   začalo   v   januári   2003   (pri   určení   začiatku   obdobia nečinnosti   súdu   ústavný   súd   zohľadnil   čas   potrebný   na   doručenie   spisového   materiálu v predmetnej veci znalkyni po jeho vrátení z krajského súdu) a trvalo do 8. septembra 2005, keď vo veci konajúci sudca prevzal osobne spisový materiál v uvedenej veci u znalkyne na byte. Uvedené obdobie nečinnosti trvajúce viac ako dva roky a sedem mesiacov v konaní okresného súdu malo výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Toto obdobie nečinnosti bolo poznačené nečinnosťou znalca a okresný súd zaň nesie plnú   zodpovednosť,   pretože   vo   vzťahu   k ustanovenej   znalkyni   nevyužil   procesné prostriedky,   ktoré   mu zákon   na   zabezpečenie   súčinnosti   účastníkov   konania, ale i osôb zúčastnených na konaní priznáva (prvá písomná výzva bola znalkyni zaslaná 11. júla 2005).

Nečinnosť okresného súdu vo vyššie označenom období bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   v súvislosti   s postupom   súdu   v uvedenom   konaní   pripomína   svoju judikatúru, v ktorej už vyslovil, že všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje (vrátane poriadkových   opatrení   v   zmysle   §   53   Občianskeho   súdneho   poriadku),   aj   vo   vzťahu k súdnemu znalcovi. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie   efektívneho   postupu   znalca   vrátane   správneho,   vecného   a zrozumiteľného vymedzenia jeho úlohy (III. ÚS 111/01).

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako tri roky a osem mesiacov. Z uvedenej doby podstatnú časť v trvaní dvoch rokov a siedmich mesiacov   tvorí   obdobie,   v ktorom   v dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu   dochádzalo k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľov bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nesprávnym   postupom   okresného   súdu   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádzajú   sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 500 000 Sk (z toho 250 000 Sk spoločne a nerozdielne Ľ. Č. a G. Č. a 250 000 Sk spoločne a nerozdielne J. O. a Z. O.), pretože okresný súd „v spore bezdôvodne nekoná po dobu skoro troch rokov, a keď spor trvá už päť rokov“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať   každému   zo sťažovateľov sumu 30 000 Sk (spolu vo výške 120 000 Sk). Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku predmetného konania s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu a dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní (dva roky a sedem mesiacov).

4. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom spolu vo výške 17 940 Sk, ktoré bližšie špecifikovali ako súčet odmeny za štyri úkony právnej služby vrátane režijného paušálu (4 x 1 290 Sk + 4 x 150 Sk), náhrady za stratu času vo výške 11 880 Sk (22 polhodín x 540 Sk) a úhrady cestovného vo výške 300 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení   §   1,   §   11,   §   13   ods.   3,   §   14   ods.   1,   §   15   a   §   16   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovatelia namietajú, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk (za spoločný úkon vykonávaný pri zastupovaní dvoch alebo viacerých   osôb   sa   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   zníži   o 20   %,   t.   j.   na   2   001   Sk) a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

V súlade s týmito ustanoveniami možno podľa ústavného súdu trovy konania vyčísliť ako súčet odmeny za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd, účasť na pojednávaní) vykonané ako spoločné úkony pre štyri osoby (12 x 2 001 Sk = 24 012 Sk) vrátane režijného paušálu (3 x 150 Sk = 450 Sk), náhrady za stratu času (22 polhodín x 250 Sk = 5 500 Sk) a cestovného (300 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy spolu predstavuje 30 262 Sk.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 17 940 Sk neodporuje platným právnym predpisom, a preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2005