znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 207/04-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Jozefa   Mička,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Ľ. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a   2 Ústavy Slovenskej republiky konaním Národného bezpečnostného úradu pri vydávaní vyjadrenia zo   17.   septembra   2003   č.   p.   PB-1512-29/2002-1298   o zrušení   platnosti   vyjadrenia Národného   bezpečnostného   úradu   zo   6.   novembra   2002   č.   p.   PB-1512/2002   a jeho postupom   pri   vykonávaní   bezpečnostnej   previerky   podľa   zákona   č.   241/2001   Z.   z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinného do 30. apríla 2004), a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jozefa Mička   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2004 doručená   sťažnosť   Jozefa   Mička,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., B, ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   konaním   Národného   bezpečnostného úradu pri vydávaní vyjadrenia zo 17. septembra 2003 č. p. PB-1512-29/2002-1298 o zrušení platnosti vyjadrenia Národného bezpečnostného úradu   zo   6. novembra 2002 č. p. PB-1512/2002   (ďalej   len   „vyjadrenie   zo   6.   novembra   2002“)   a jeho   postupom   pri vykonávaní bezpečnostnej previerky podľa zákona č. 241/2001 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinného do 30. apríla 2004; ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“).

Sťažovateľ   v súlade   so   zákonom   č.   73/1998   Z.   z.   o štátnej   službe   príslušníkov Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov vykonával štátnu službu v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru. Ako štátny zamestnanec a osoba navrhovaná   služobným   úradom   na   oboznamovanie   sa   s utajovanými   skutočnosťami   sa podľa ustanovení § 16 a nasledujúcich zákona o ochrane utajovaných skutočností podrobil bezpečnostnej   previerke,   ktorú   v súlade   s citovaným   zákonom   vykonal   Národný bezpečnostný   úrad.   Vykonanie   bezpečnostnej   previerky   a jej   výsledok   tvorili   u neho rozhodujúcu podmienku pre ďalší výkon štátnej služby policajta.

Výsledkom   vykonanej   bezpečnostnej   previerky   bolo   vyjadrenie   zo   6.   novembra 2002, v ktorom podľa § 26 ods. 1. zákona o ochrane utajovaných skutočností sa uvádza, že sťažovateľ sa môže oboznamovať s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia „TAJNÉ.“

Sťažovateľ bol s predmetným vyjadrením oboznámený prostredníctvom príslušného nadriadeného 20. novembra 2002. V sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že od uvedeného dátumu vykonával svoju   službu zodpovedne,   svedomito   a bez akýchkoľvek   náznakov porušenia služobnej   disciplíny.   Napriek   tomu,   ako   ďalej   uvádza,   vyjadrením   č.   p. PB-1512-29/2002-1298 zo 17. septembra 2003   Národný bezpečnostný úrad podľa § 27 ods. 2 zákona   o   ochrane   utajovaných skutočností rozhodol o zrušení vyjadrenia zo 6. novembra 2002, pretože ho nebolo možné naďalej považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu   v zmysle   §   15   ods.   2   tohto   zákona.   Podľa   sťažovateľa   toto   svoje   rozhodnutie Národný bezpečnostný úrad nijako neodôvodnil.

Porušenie označených práv vidí sťažovateľ v tom, že v okolnostiach prípadu neboli splnené   podmienky   pre   zrušenie   platnosti   predchádzajúceho   platného   vyjadrenia, rozhodnutiu   Národného   bezpečnostného   úradu   nepredchádzalo   uskutočnenie bezpečnostného   pohovoru,   v rámci   ktorého   by   sa   bol   mohol   vyjadriť   k zisteným skutočnostiam. Sťažovateľ poukázal na tú skutočnosť, že Národný bezpečnostný úrad takto postupoval v čase krátko po vydaní svojho prvého kladného vyjadrenia (cca 9 mesiacov) napriek tomu, že malo mať inak pre oblasť ochrany utajovaných skutočností podľa stupňa utajenia   platnosť   5   rokov.   Sťažovateľ   namieta,   že   Národný   bezpečnostný   úrad   jedine oznámením podľa § 27 ods. 2 zákona o ochrane utajovaných skutočností bez konkretizácie niektorého z dôvodov bezpečnostného rizika uvedených v ustanovení § 15 ods. 2 písm. a) (ide tam o taxatívny výpočet šiestich dôvodov), resp. písm. b) cit. zákona (ide o dva dôvody rizika), bez možnosti sťažovateľa vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam pred Národným bezpečnostným úradom zrušil platnosť svojho vyjadrenia vydaného v tom istom roku.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že aj napriek tomu, že jeho profesijný aj osobný život je bezúhonný, bol zamestnancom s výbornou služobnou disciplínou, bol príslušným služobne nadriadeným   viackrát   disciplinárne   odmenený   a nedošlo   u neho   k žiadnemu   porušeniu služobnej disciplíny, ani v oblasti úniku ochrany utajovaných skutočností, musel skončiť výkon štátnej služby policajta.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy   a priznal   mu   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk, ktoré je Slovenská republika v zastúpení Národným bezpečnostným úradom povinná vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

V texte   sťažnosti,   mimo petitu, uvádza   sťažovateľ   aj údajné porušenie   jeho práv podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy. Zásady vyjadrené v uvedených článkoch ústavy vyjadrujú   podstatu   základných   práv   ako   prirodzených   práv   človeka   a majú   univerzálny charakter.   Sú   to   ústavné   direktívy   adresované   predovšetkým   orgánom   pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov (mutatis mutandis I. ÚS 34/96, II. ÚS 123/02). Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť návrhom platí zvlášť pre návrh výroku rozhodnutia (petit). Preto ústavný súd rozhoduje iba o porušení tých práv, ktoré sťažovateľ uvádza v petite, a namietanie porušenia ďalších práv len v texte sťažnosti, mimo petitu, považuje za súčasť sťažovateľovej argumentácie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

III.

Podľa   obsahu   sťažnosti   je   jej   predmetom   tvrdenie   sťažovateľa   o   porušení   jeho základných práv podľa označeného článku ústavy rozhodnutím Národného bezpečnostného úradu č. p. PB-1512-29/2002-1298   zo   17. septembra 2003   o   zrušení vyjadrenia zo 6.   novembra   2002,   na   základe   ktorého   sa   sťažovateľ   mohol   oboznamovať   s utajenými skutočnosťami stupňa „TAJNÉ,“ pretože nie je bezpečnostne spoľahlivou osobou.

Pre rozhodnutie ústavného súdu boli rozhodujúce nasledovné právne úvahy a právne posúdenie predmetu konania:

Podmienky   na   ochranu   utajovaných   skutočností,   práva   a povinnosti   právnických a fyzických osôb pri tejto ochrane, ako aj zodpovednosť za porušenie povinností ustanovuje zákon o ochrane utajovaných skutočností. Na základe tohto zákona bol zriadený Národný bezpečnostný úrad ako ústredný orgán štátnej správy na ochranu utajovaných skutočností a šifrovú   službu.   Týmto   zákonom   je   upravená   aj   pôsobnosť   a zodpovednosť   Národného bezpečnostného   úradu,   ako   aj   ďalších   štátnych   orgánov   vo   vzťahu   k   utajovaným skutočnostiam.

Podľa   §   16   ods.   1   zákona   o ochrane   utajovaných   skutočností   bezpečnostnou previerkou   navrhovanej   osoby   sa   zisťuje,   či   navrhovaná   osoba   spĺňa   predpoklady   na oboznamovanie   sa   s utajovanými   skutočnosťami.   Podľa   ods.   3   citovaného   zákona bezpečnostná   previerka   sa   vykonáva   pred   vznikom   pracovnoprávneho   vzťahu   alebo obdobného   pracovného   vzťahu   alebo   pred   zmenou   pracovného   zaradenia,   ak   sa navrhovaná osoba bude oboznamovať s utajovanými skutočnosťami, a pred skončením platnosti vyjadrenia podľa § 27 ods. 1, ak sa oprávnená osoba bude ďalej   oboznamovať s utajovanými skutočnosťami.

Podľa § 25 ods. 1 uvedeného zákona bezpečnostný pohovor s navrhovanou osobou sa vykoná, ak sa v priebehu bezpečnostnej previerky zistili skutočnosti, ktoré by mohli byť prekážkou   na vydanie   kladného vyjadrenia.   V priebehu bezpečnostného   pohovoru má navrhovaná osoba možnosť vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam.

Podľa § 27 ods. 1 citovaného zákona platnosť vyjadrenia Národného bezpečnostného úradu pre utajované skutočnosti stupňa utajenia „Prísne tajné“ a „Tajné“ je päť rokov a pre stupeň utajenia „Dôverné“ je sedem rokov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takého rozhodnutia, ak zákon neustanovuje inak. Z právomoci súdu   však nesmie byť vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci   konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade so zákonom   ustanovenými   podmienkami,   orgány   súdnej   moci   majú   povinnosť   umožniť každému,   aby   sa   uplatnením   práva   zaručeného   čl.   46   ústavy   stal   účastníkom   súdneho konania (II. ÚS 14/01)  

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   garantovaného   čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy,   treba   konštatovať,   že   sťažovateľ   sa v okolnostiach prípadu vôbec nedomáhal na príslušnom súde alebo na inom štátnom orgáne ochrany svojho označeného práva (túto skutočnosť nepreukázal ani to netvrdí v sťažnosti).

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Z uvedeného   dôvodu   je právomoc ústavného súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy,   keď   nie   je daná právomoc všeobecných súdov (napr. II. ÚS 13/01).

Keďže sťažovateľ namietal, že rozhodnutím Národného bezpečnostného úradu došlo k porušeniu jeho označených základných práv alebo slobôd, a keďže rozhodnutia orgánov verejnej správy týkajúce sa základných práv a slobôd nesmú byť vylúčené z právomoci všeobecných   súdov,   ústavný   súd   bol   nútený   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   pre   nedostatok   svojej   právomoci   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 3 ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti osobitne nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2004