znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 207/03-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka   a zo   sudcov   Eduarda   Báránya a   Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť A. K., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   v   Žiline   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 20 C 1098/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   v   Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1098/96   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   v   Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   C   1098/96 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 70 000 Sk (slovom   sedemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Žiline p o v i n n ý   zaplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Žiline   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia A. K. na účet advokáta JUDr. J. M., Advokátska kancelária, Ž., vo výške 8 800 Sk (slovom   osemtisícosemsto   slovenských   korún)   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

5. Sťažnosti A. K. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2003   doručená   sťažnosť   A.   K.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom   JUDr.   J.   M.,   Advokátska   kancelária,   Ž.,   pre   namietané   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Žiline (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1098/96 o neplatnosť kúpnej zmluvy.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   11.   októbra   1996   podala okresnému súdu žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej 27. novembra 1992. Vec je vedená pod sp. zn. 20 C 1098/96. Od posledného termínu pojednávania 7. júla 1997 je okresný súd nečinný. Kúpna zmluva bola uzavretá medzi sťažovateľkou ako kupujúcou a odporkyňami ako predávajúcimi v 1. rade M. M. a v 2. rade F. Z. a jej predmetom bola nehnuteľnosť - dom č. s. 1323 postavený na zastavanej ploche KN parc. č. 325 a zastavaná plocha KN parc. č. 325 o výmere 191 m2 v kat. úz. Žilina. Podľa názoru sťažovateľky predmetná právna vec nie je skutkovo ani právne zložitá. Od posledného pojednávania uplynulo takmer 6 rokov. Sťažovateľke vyrubil Daňový úrad Žilina daň z príjmov a daň z prevodu nehnuteľnosti. Z titulu neuhradenej dane sa vedie aj výkon rozhodnutia, pričom sťažovateľka je dôchodkyňa. Teda sťažovateľka má záujem na urýchlenom skončení predmetného konania na okresnom súde, pretože od tohto konania bude závisieť aj výsledok v daňovom konaní.

Porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   vidí   sťažovateľka   v tom, že okresný súd spôsobuje svojou nečinnosťou zbytočné prieťahy v konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy, pričom od posledného pojednávania uplynulo už 6 rokov. Okresný súd je od roku 1997 nečinný.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Okresný   súd   v Žiline,   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   v Žiline   pod spis. zn. 20 C 1098/96 porušil právo A. K., aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Okresnému súdu v Žiline v konaní vedenom pod spis.   zn. 20 C 1098/96 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

A. K. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500.000, ktoré je Okresný súd v Žiline povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Zároveň   ukladá   Okresnému   súdu   v Žiline   trovy   právneho   zastúpenia   A.   K. na účet právneho zástupcu..., a to v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 207/03-8 z 25. septembra 2003 bola sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prijatá na ďalšie konanie.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   vyjadril   podaním z 18.   novembra   2003   predseda   okresného   súdu,   v   ktorom   uviedol,   že   predkladá predmetný spis, a súčasne oznámil, že vo veci bol stanovený termín pojednávania na január 2004. Ďalej uviedol, že priebeh konania je zrejmý z predmetného spisu a že v súlade   s ustanovením   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) netrvá na ústnom pojednávaní a súhlasí s upustením od neho.

Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 8. júla 2003 (v sťažnosti) uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní.

Dňa 21. novembra 2003 bol ústavnému súdu doručený spis okresného súdu sp. zn. 20 C 1098/96.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor, podľa   ktorého   v konaní   o   každom   návrhu   pred   ústavným   súdom,   v ktorom navrhovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   (inú   právnu) ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces z toho dôvodu, že všeobecný súd nekonal spôsobom ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najprv vyčerpané všetky právne prostriedky ich ochrany, ktoré sú navrhovateľovi dostupné (I. ÚS 1/97, I. ÚS 49/98).

Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95).

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namietala   okrem   porušenia   čl.   48   ods.   2 ústavy aj porušenie základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len dohovor“), avšak v petite sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodol iba o porušení čl.   48   ods.   2   ústavy,   a   nie   aj   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne   uvedených   v tomto   zákone.   Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   rozhodol   iba o porušení čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy aj v predmetnom prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I.   ÚS   92/97)   relevantnú   pre   rozhodnutie,   ako   aj   právnu   povahu   (charakter)   veci, pričom na základe týchto hľadísk predmetné konanie o neplatnosť kúpnej zmluvy vedené   pod   sp.   zn.   20   C   1098/96   nie   je   možné   hodnotiť   ako   zložitú   vec   ani   po skutkovej stránke a ani po stránke právnej.

Pri kritériu „správanie sťažovateľa“ v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil také   skutočnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   spôsobovaniu   prieťahov   zo   strany sťažovateľky.

Pokiaľ ide o tretie kritérium, a to „postup“ okresného súdu, je potrebné uviesť, že   ústavný   súd   sa   zaoberal   nielen   tvrdeniami   sťažovateľky,   resp.   jej   právneho zástupcu. Ústavný súd sa zaoberal celkovým priebehom konania o neplatnosť kúpnej zmluvy.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   20   C   1098/96   ústavný   súd   zistil,   že   boli vykonané tieto úkony:

Dňa 11. októbra 1996 bola podaná žaloba okresnému súdu.Dňa 4. novembra 1996 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie právneho zástupcu odporkýň.

Dňa 7. novembra 1996 bol daný príkaz kancelárii na pripojenie spisu štátneho notárstva sp. zn. R I 2839/92.

Dňa 7. apríla 1997 bol opätovne žiadaný spis sp. zn. R I 2839/92.Dňa 9. mája 1997 bol vyžiadaný spis Okresného úradu v Žiline, katastrálneho odboru, sp. zn. V 1390/03.

Dňa 20. mája 1997 sa uskutočnilo pojednávanie.Dňa   29.   mája   1997   bol   na   mieste   samom   uskutočnený   výsluch   odporkyne v 1. rade a v 2. rade.

Dňa 16. júna 1997 sa uskutočnilo pojednávanie.Dňa 30. júna 1997 sa uskutočnilo pojednávanie.Dňa 2.   júla 1997   právny   zástupca   sťažovateľky   doplnil   doklady   okresnému súdu.Dňa 3. júla 1997 svedok J. S. doplnil okresnému súdu doklady.Dňa 7. júla 1997 sa uskutočnilo pojednávanie.Dňa   10.   júla   1997   právny   zástupca   sťažovateľky   doložil   okresnému   súdu doklady.

Dňa 29. júla 1997 bola okresnému súdu   doručená žiadosť Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Žilina o zaslanie písomností.

Dňa 15. októbra 1997 zaslal právny zástupca sťažovateľky okresnému súdu listinné dôkazy.

Dňa   6.   apríla   2000   bol   spis   na   základe   zmeny   rozvrhu   práce   určený   na prejednanie do senátu JUDr. P. H.

Dňa 8. novembra 2003 bol nariadený termín pojednávania na 20. január 2004.

Ústavný   súd   teda   zistil,   že   nekonaním   okresného   súdu   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, keď v období od   7. júla 1997 (pojednávanie) do 8. novembra 2003 (vytýčenie termínu pojednávania) sa nekonalo 6 rokov a 4 mesiace.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže k porušeniu základného práva došlo nekonaním okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 20 C 1098/96, ústavný súd mu prikázal konať.

Sťažovateľka   si   uplatnila   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 500   000   Sk.   Svoj   návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia odôvodnila   tak,   že   uplatnenú sumu   považuje za   primeranú s ohľadom   na obdobie nečinnosti okresného súdu a s ohľadom na finančnú situáciu sťažovateľky.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   citovaného   zákona   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľky a vyslovil porušenie jej základného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a prikázal okresnému súdu, ktorý jej právo porušil, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov. Dovŕšením opatrení smerujúcich zo strany ústavného súdu k odstráneniu stavu   právnej   neistoty   bolo   i priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia. Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 70 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenú v peniazoch. Ústavný súd vzal do úvahy predmet sporu a jeho zložitosť a dĺžku jeho trvania. Výšku zadosťučinenia stanovil ústavný súd najmä s ohľadom na zistené obdobie nečinnosti okresného súdu a na   vyššie   uvedené   kritériá   riešenia   zisteného   porušenia   základných   práv,   pričom vychádzal zo spisu okresného súdu.

Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

Právny   zástupca   sťažovateľky   si   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a § 16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky   č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupom sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konaní uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne   alebo   sčasti   uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   bola   sčasti   vo   veci   úspešná,   a preto   bolo   potrebné   rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Podľa   ustanovenia   §   13   ods.   8   citovanej   vyhlášky,   ktoré   upravuje   výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet konania - ochrana základných ľudských práv a slobôd - je v zásade nevyjadriteľný   v peniazoch   a   je   nezameniteľný   s primeraným   finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto   vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.

Ústavný   súd   priznal   odmenu   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   a   to   prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady a napísanie sťažnosti. Podľa takto určených kritérií sú trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci vo výške 8 800 Sk (za jeden úkon 4 270 Sk a režijný paušál 128 Sk), ktoré ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2003