znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 206/2016-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, pre namietané porušenie jehozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikyrozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 To 132/2014 zo 16. decembra 2014v spojenís rozsudkomOkresnéhosúduBratislava V sp. zn. 6 T 93/2013zo 16. októbra 2014 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 30/2015z 28. mája 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola19. januára 2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietanéporušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. 3 To 132/2014 zo 16. decembra 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súduBratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 93/2013 zo 16. októbra 2014 a uznesenímKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 30/2015 z 28. mája 2015 (ďalej aj „napadnutérozhodnutia“). Sťažnosť bola doplnená podaniami z 27. januára 2016 a 29. januára 2016.Posledným podaním sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutýmirozhodnutiami uznaný vinným zo spáchania zločinu lúpeže. Podanou sťažnosťou napádaprocesné pochybenia (neprítomnosť advokáta pri výsluchu v predprípravnom konaní),vyhodnotenie skutkového stavu v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, tak istoaj právnu kvalifikáciu skutku a nestotožňuje sa so závermi krajského súdu týkajúcimi sazrušenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Nt 1/2015 z 23. februára 2015 (ním bolapovolená obnova konania v trestnej veci sťažovateľa). Na podporu svojich tvrdenípoukazuje na zásadné skutočnosti, ktoré menia„celú vec“, a to na videozáznam z miestaspáchania skutku, ktorý bol podľa sťažovateľa nesprávne vyhodnotený a preukazujeminimálne nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku, a tak isto na výpovede poškodeného,ktorý ich mal podľa názoru sťažovateľa neustále meniť v závažných faktoch. Sťažovateľk sťažnosti prikladá aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd) sp. zn. 3 Tdo 69/2015 z 9. decembra 2015 (ďalej len „rozhodnutienajvyššieho súdu“), ktorým bolo dovolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn.6 T 93/2013 zo 16. októbra 2014 v spojení s rozsudkom krajského súdu 3 To 132/2014zo 16. decembra 2014 odmietnuté. Rozhodnutie najvyššieho súdu však sťažnosťounenapáda. Týka sa rozhodnutia vo veci samej, nie vo veci obnovy konania.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd sťažnosť preskúmala o výsledku ho písomne vyrozumel.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Skôr, ako ústavný súd podrobnejšie uvedie svoje úvahy, ktoré ho viedlik odmietnutiu sťažnosti, považuje za potrebné poukázať na nedostatky jej náležitostí, ktorévyplývajú predovšetkým z absencie kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že uplatnenie jeho právomocí jeviazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až nazákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania,pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia,ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sasťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne, určitoa zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takýmspôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci(III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na obsah § 20 ods. 1 a 4a § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde, podľa ktorých musí byť z návrhu zrejmé,akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sanavrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Ústavný súd je pritomnávrhom na začatie konania viazaný, okrem prípadov výslovne uvedených v zákoneo ústavnom súde. Okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí návrh obsahovaťaj označenie základného práva alebo slobody, ktoré sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušilo.

Ústavný súd konštatuje, že predložená sťažnosť neobsahuje náležitosti vyžadované§ 20 a § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože v ňom absentuje označenie základnýchpráv a slobôd, ktoré mali byť uznesením okresného súdu a uznesením krajského súduporušené a sťažnosť neobsahuje ani dostatočne určitý návrh, ako má vo veci ústavný súdrozhodnúť (t. j. petit sťažnosti), ktorý by mal byť základom pre rozhodnutie ústavného súduvo veci samej.

Z dôvodu absencie právneho zastúpenia sťažovateľa a jeho žiadosti o ustanovenieprávneho zástupcu však ústavný súd neprihliadal len na uvedené formálne nedostatkysťažnosti, ale zameral sa aj na preskúmanie jej dôvodov a celkového obsahu, ktoréspočívajú v nespokojnosti sťažovateľa s výsledkom konania v jeho trestnej veci predoznačenými všeobecnými súdmi. V tejto súvislosti prihliadal predovšetkým na možnosťporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

1. Pokiaľ ide o ústavný prieskum napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ústavnýsúd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého jepravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavnýmsúdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárnezodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebomedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).

V sťažovateľovej kauze mal pred zásahom do základných práv a slobôd okresnýmsúdom právomoc poskytnúť právnu ochranu krajský súd, ktorý konal o riadnom opravnomprostriedku. Právo podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu pritom sťažovateľvyužil. Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorýpoukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy, a to krajský súd ako súd odvolací (obdobne III. ÚS 135/04,IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľav tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomocina jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o sťažovateľom navrhovaný prieskum rozsudku a uznesenia krajskéhosúdu, ústavný súd musí zdôrazniť, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti naďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámeniaopatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sapočíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti akopodanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnostipo uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanietejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 19. januára 2016 namietaporušenie svojich práv podľa ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 132/2014zo 16. decembra 2014 a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 30/2015 z 28. mája 2015.Proti napadnutým rozhodnutiam zákon ďalší riadny opravný prostriedok nepripúšťal.

Podľa koncepcie prvej časti siedmej hlavy štvrtého dielu (t. j. právoplatnostia vykonateľnosti rozhodnutí) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení účinnomv čase rozhodovania krajského súdu o napadnutých rozhodnutiach, rozsudok/uznesenie jeprávoplatné, ak zákon proti nemu nepripúšťa odvolanie/sťažnosť.

Keďže sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu 19. januára 2016, je zrejmé, žetak učinil dávno po uplynutí ustanovenej zákonnej dvojmesačnej lehoty (§ 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde). Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanúoneskorene.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bezpredmetné rozhodovaťo sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,ako aj o ďalších jeho nárokoch uvedených v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2016