znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 206/2015-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti CENTINE, s. r. o., Záhradnícka 14, Bratislava,zastúpenej spoločnosťou TORA Legal, s. r. o., Laurinská 18, Bratislava, v mene ktorej konáadvokátka a konateľka Mgr. Alexandra Čižmáriková, vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 2 Obdo/16/2012 z 30. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti CENTINE, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2014doručená sťažnosť spoločnosti CENTINE, s. r. o., Záhradnícka 14, Bratislava (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušeniepráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo/16/2012 z 30. januára 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa je účastníčkoukonania   o zaplatenie   istiny   s príslušenstvom   z titulu   náhrady   škody,   ktoré   je   vedenéOkresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 26 Cb/201/2003 protiodporcovi   Centrálnemu   depozitáru   cenných   papierov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„žalovaný“   alebo   aj   „dovolateľ“).   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   26   Cb/201/2003-439z 27. júna 2011 nároku   sťažovateľky vyhovel. Sťažovateľka vytýkala v žalobe porušeniezákonných povinností žalovaného, ktorý nezamedzil prevod akcií žalobkyne na záložnéhoveriteľa a spôsobil jej tak škodu, výšku ktorej stanovila na základe odborného posudku,ktorý   predložila   súdu.   Okresný   súd   rozhodol   v súlade   so   záväzným   právnym   názoromKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý krajský súd vyslovil v uznesenío odvolaní č. k. 3 Cob/218/2009-315 z 9. júna 2010.

Proti   uvedenému   rozsudku   podal   včas   odvolanie   žalovaný,   ktorý   namietalnevykonanie nápravy porušenia jeho práva, neúplne zistenie skutkového stavu, opomenutievykonania viacerých podstatných dôkazov, tiež skutočnosť, že nebola splnená podmienka napriznanie   náhrady   škody,   a to   vznik   škody.   Ďalej   namietal,   že   súd   sa   nezaoberal   jehonámietkami, neprihliadol na jeho návrh na vypracovanie znaleckého posudku, nezaoberal saposúdením liberačných dôvodov a tiež aj priznanú výšku náhrady trov konania. Odvolacísúd rozsudkom č. k. 3 Cob/414/2011-485 zo 14. decembra 2011 rozhodnutie prvého stupňapotvrdil ako vecne správne.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal   žalovaný dovolanie v zákonnej lehote,ktoré odôvodnil tým, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 237písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Dovolací   súd   uznesenímsp. zn. 2 Obdo/16/2012 z 30. januára 2014 zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu,ako aj súdu prvého stupňa a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka namieta postup a rozhodnutie najvyššieho súdu a považuje odôvodnenienapadnutého   uznesenia   za „nelogické,   abstrahujúce   od   procesných   súvislostí   konania, suplujúce prejav vôle účastníka konania, zmätočné, jednostranné, v rozpore s procesným právom a konštantnou judikatúrou, a teda arbitrárne“. Odôvodnenie arbitrárnosti uvádzasťažovateľka   vo   vzťahu   k dvom   vadám   konania   identifikovaným   najvyšším   súdom   aspočívajúcim v tom, že súdy nižších stupňov dostatočne neodôvodnili podmienky vznikunároku na náhradu škody a že nevykonali navrhnutý dôkaz, resp. neuviedli dôvody, prečonavrhnuté dokazovanie nebolo vykonané.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   argumentuje   proti   výhrade   o nedostatočnom   zdôvodnenívzniku   nároku   na   náhradu   škody,   k   čomu   ďalej   uvádza,   že „je   zrejmé   že   napadnuté uznesenie formalisticky, v rozpore so skutočným stavom bezdôvodne ukladá súdom nižšieho stupňa povinnosť odôvodniť predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody, pričom sa tieto   súdy   v   skutočnosti   každým   jednotlivým   predpokladom   zaoberali   a   odôvodnili   ho vo väzbe na ustanovenia právnych predpisov ako i vykonané dokazovanie spôsobom, ktorý podľa   vyššie   citovaného   nálezu   ÚS   SR   zodpovedá   požiadavke   pre   realizáciu   práva na spravodlivý   súdny   proces.   Strohé   konštatovanie   dovolacieho   súdu   o   nedostatku v odôvodnení rozhodnutí nižších stupňov nepravdivo a v príkrom rozpore s odôvodnením uznesenia   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   3   Cob   218/09-315   uvádza,   že   toto rozhodnutie vyslovilo právny názor iba čo sa týka jedného predpokladu vzniku nároku na náhradu   škody.   Ako   je   zrejmé   citácie   uvedeného   uznesenia   Krajského   súdu,   ide o tvrdenie   dovolacieho   súdu,   ktoré   je   preukázateľne   v   priamom   rozpore   so   skutočným stavom   a textáciou   dotknutého   rozhodnutia,   a   ktoré   navyše   vytvára   procesnú nejednoznačnosť,   zmätočnosť   a   rozporuplnosť   v   záväznosti   právnych   názorov   pre prvostupňový súd po zrušení rozhodnutí a vrátení veci na konanie na prvý stupeň (v časti čo je   vlastne   konštatované   ako   preukázané).   Tak   nebezpečne   vytvára   právnu   a   aplikačnú neistotu nielen pre súdy nižších stupňov ale najmä pre účastníkov konania, keď v rozpore s jazykovým, logickým a jednoznačným odôvodnením právoplatného uznesenia Krajského súdu sp. zn 3Cob 218/09-315 vo veci predpokladov vzniku nároku na náhradu   škody, nepravdivo uvádza, že toto rozhodnutie konštatuje len jeden predpoklad vzniku nároku na náhradu škody a pritom jednoznačne konštatuje v závere splnenie troch predpokladov. Sám   dovolací   súd   v   napadnutom   uznesení   tak   nerešpektuje   požiadavku na odôvodnenie súdnych rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., hoci za to kritizuje súdy nižších stupňov. Isto je napadnuté uznesenie gramaticky, štylisticky a lexikálne správne, avšak   Sťažovateľ   má   z   vyššie   uvedených   dôvodov   za   to,   že   z   hľadiska   jeho   obsahu   je napadnuté   uznesenie   v   rozpore   s   procesnou   situáciou,   odôvodnené   formálne,   stručne, jednostranne a nelogicky vzhľadom na obsah odôvodnení rozhodnutí súdov nižšieho stupňa a priebeh konaní.“.

K námietke dovolacieho súdu o nevykonaní znaleckého dokazovania sťažovateľkauvádza:

«V zmysle § 127 ods. 4 O. s. p. namiesto posudku znalca možno použiť potvrdenie alebo odborné vyjadrenie príslušného orgánu, o správnosti ktorých nemá súd pochybnosti. Prvostupňový súd tak použil odborné vyjadrenie spracované vo forme znaleckého posudku vypracovaného spoločnosťou INTERAUDIT Trenčín spol. s r.o. zo dňa 03.04.2002 pod   číslom Ako   uviedol   prvostupňový   súd   „Tento   posudok   je   vypracovaný znaleckou   organizáciou   riadne   zapísanou   v   zozname   znalcov   v   odvetví   oceňovanie a hodnotenie   podnikov.   Znalecká   organizácia   zvolila   kombinovanú   metódu   hodnotenia spoločnosti   emitenta   TOPOS   Továrniky   a.   s.,   ktorá   zohľadňuje   majetkovú   ako   aj podnikateľskú metódu. V znaleckom posudku zohľadnila majetkové a nemajetkové výhody pre   majiteľa   oceňovaného   podielu   ako   aj   jeho   vplyv   na   riadenie   podniku   a   možnosť speňaženia podielu, keď ocenenie zahŕňa aj zrážku 15 %. Žalovaný namietol objektívnosť znaleckého posudku, ale túto svoju námietku nijak nepreukázal ani nenavrhol v tomto smere akýkoľvek   dôkaz.   Súd   má   za   to,   že   znalecká   organizácia   pri   vypracovaní   znaleckého posudku postupovala v zmysle príslušných právnych predpisov a z toho dôvodu, ako aj z dôvodu   hospodárnosti   a   rýchlosti   súdneho   konania,   akceptoval   spomínaná   znalecký posudok ako objektívny listinný dôkaz preukazujúci výšku škody na strane záložcu. Z tohto dôvodu súd považuje výšku hodnoty akcií a teda aj výšku škody za dostatočne zistenú a preukázanú.“

Je   teda   zrejmé,   že   súd   nemal   pochybnosti   o   správnosti   záverov   predloženého znaleckého posudku a postupoval v súlade s § 127 ods. 4 O. s. p. a teda tento použil namiesto posudku znalca, ktorého v zmysle § 127 ods. 1 O. s. p. neustanovil.»

Sťažovateľka ďalej dodáva, že žalovaný po poučení súdom v zmysle § 120 ods. 1 a 4OSP   nedeklaroval   žiaden   návrh   na   dokazovanie,   a preto   tvrdí,   že   dovolací   súd „tak v napadnutom   uznesení   abstrahujúc   od   vyjadrenia   samotného   účastníka   konania,   ba dokonca v priamom rozpore s ním, identifikoval údajný návrh na dokazovanie, a nelogicky, arbitrárne   konštatoval   zmätočnosť   rozhodnutí   súdov   nižších   stupňov   pokiaľ   sa   tieto vyčerpávajúcim spôsobom v odôvodnení nevysporiadali s de facto nečinnosťou a procesnou nezodpovednosťou   účastníka   konania.   Napadnuté   uznesenie   je   tak   absolútne   nelogické pokiaľ   za   účastníka   konania   identifikuje   návrh   na   doplnenie   dokazovania,   ktorý   on konštatoval   po   zákonom   poučení,   že   nemá   a   navyše   ukladá   súdom   nižšieho   stupňa   sa s takýmto neexistujúcim návrhom vyčerpávajúco vysporiadať. Dovolací súd ďalej v rozpore so   svojou   konštatnou   judikatúrou   konštatoval   dôvod   zmätočnosti   rozhodnutia   tam,   kde jednoznačne   v   predchádzajúcich   rozhodnutiach   judikoval,   že   ide   prípadne   o   inú   vadu konania, ktorá ale sama osebe prípustnosť dovolania nezkladá. V rozpore s jestvujúcou judikatúrou nachádza dôvod prípustnosti dovolania v zmysle §237 písm. f) O. s. p. tam, kde ho konštantne judikatúra aj Najvyššieho súdu SR odmieta a konštatuje iba vo výnimočných prípadoch dôvod dovolania podľa §241 ods. 2 písm. b) O. s. p. Najvyšší súd SR ústavne nekonformne aplikoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku z hľadiska prípustnosti dovolania a nad rámec svojej prieskumnej činnosti za účastníka konania identifikoval jeho návrh na dokazovanie a v rámci iracionálneho zdôvodnenia uložil súdom nižšieho stupňa, aby sa s takýmto návrhom vysporiadali.“.

Vzhľadom na skutočnosti uvádzané v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavnýsúd po prerokovaní jej sťažnosti takto rozhodol:

„Základné   právo   Sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo/16/2012 zo dňa 30. januára 2014 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo/16/2012 zo dňa 30. januára   2014   zrušuje   a   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vrátane DPH na účet jeho právneho zástupcu, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

Podaním   z 30.   júna   2014   sťažovateľka   doplnila   svoju   sťažnosť   o   ďalšie   listinnédôkazy, ktoré majú svedčiť v jej prospech.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebosťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môžeústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súdodmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možnopovažovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutímpríslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohtoústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách(napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05). V sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením   najvyššieho   súdusp. zn. 2 Obdo/16/2012 z 30. januára 2014.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 30. januára 2014, ktorým zrušiluznesenie krajského súdu č. k. 3 Cob/414/2011-485 zo 14. decembra 2011 a uznesenieokresného súdu č. k. 26 Cb/201/2003-439 z 27. júna 2011 a vec vrátil okresnému súduna ďalšie konanie, k dôvodom svojho rozhodnutia uviedol:

„Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.).   Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   v   opravnom   konaní   však   nemá   odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci   význam   pre   rozhodnutie   o   odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné na doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacom konám'   (II.   ÚS   78/05).   Avšak   aj   odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   musí účastníkov konania jednoznačne presvedčiť o správnosti záverov súdu a rovnako v prípade kontroly správnosti rozhodnutia musí odôvodnenie rozsudku slúžiť na objasnenie dôvodov konkrétneho rozhodnutia súdu.

Vychádzajúc z vyššie uvedených aspektov, dospel dovolací súd k záveru, že právo žalovaného na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v danom prípade porušené bolo. Súd prvého stupňa totiž napadnutým rozhodnutím priznal žalobcovi žalovaný nárok titulom náhrady   škody   podľa   ust.   §   89   zákona   o   cenných   papieroch   v   spojení   s   ust.   §   373 Obchodného zákonníka. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa však nie je dostatočne zrejmé ako boli v konaní preukázané základné predpoklady zodpovednosti za škodu, t. j. vznik   škody   a   jej   výška,   príčinná   súvislosť   (kauzálny   nexus)   medzi   vznikom   škody a porušením   povinnosti   a   existencia   okolností   vylučujúcich   zodpovednosť.   Uvedený nedostatok   neodstránil   ani   odvolací   súd   v   napadnutom   rozhodnutí,   keď   sa   obmedzil na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a k dovolateľom namietaným skutočnostiam neprihliadol s tým, že súd prvého stupňa rozhodol v súlade so zákonom, keď sa riadil v zmysle § 226 O. s. p. právnym názorom odvolacieho súdu v jeho skoršom zrušujúcom rozhodnutí. Opomenul pritom, že právny názor bol vyslovený len v jednom predpoklade zodpovednosti za škodu, a to k otázke porušenia právnej povinnosti.

Z obsahu spisu je ďalej zrejmé, že žalovaný v priebehu konania navrhol vykonať dokazovanie   nariadením   znaleckého   dokazovania,   pretože   znalecký   posudok   predložený žalobcom považoval za nereálny a neobjektívny, nakoľko pri jeho vypracovaní boli použité náhradné   metódy   určovania   hodnoty   spoločnosti,   a   tým   aj   hodnoty   akcií,   ktoré   sú spochybniteľné. Znalec pri stanovení hodnoty spoločnosti vychádzal z predpokladaného vývoja spoločnosti v horizonte piatich rokov, pričom ukazovatele vývoja boli nastavené ideálne. Naplánoval neustály a ideálny rast spoločnosti, pričom nezobral do úvahy možné riziko   podnikania.   Súd   prvého   stupňa   nevykonal   dokazovanie   znaleckým   posudkom navrhnuté dovolateľom a neuviedol dôvod prečo takýto dôkaz nevykonal. Odvolací súd rovnako neuviedol, prečo nebolo v prvostupňovom konaní vykonané dovolateľom navrhnuté dokazovanie,   čím   fakticky   prevzal   vady   rozsudku   súdu   prvého   stupňa.   Dovolací   súd v súvislosti   s   uvedeným   návrhom   dovolateľa   poukazuje   na   skutočnosť,   že   odkázanie odvolacieho súdu na poučenie podľa § 120 ods. 1 a ods. 4 O. s. p., ktoré bolo vykonané súdom prvého stupňa na pojednávaní dňa 21. apríla 2009 nie je dostačujúce a správne, pretože rozsudok súdu prvého stupňa bol uznesením odvolacieho súdu zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí o veci na pojednávaní 27. júna 2011 súd prvého stupňa nanovo poučil účastníkov podľa § 120 ods. 1 a 4 O. s. p. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je možné uzavrieť, že na dôkazy navrhnuté do ostatného vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, sa neprihliada. Bolo preto povinnosťou súdu náležité sa vysporiadať s návrhom dovolateľa zo dňa 3. marca 2011, kedy tento navrhol   vykonať   kontraposudok,   resp.   doplnenie   dokazovania   vypracovaním   nového znaleckého posudku. Keďže bolo doplnenie dokazovania riadne navrhnuté dovolateľom, súd v prípade jeho nevykonania mal jasne uviesť, prečo takýto návrh neakceptoval a takto navrhnutý dôkaz nevykonal. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 44/2011, podľa ktorého nestačí, aby všeobecný súd na   argument   účastníka   konania   iba   formálne   zareagoval,   ale   musí   sa   sním   vyrovnať dostatočne a v prípade, ak tento argument odmietne, musí dostatočným spôsobom uviesť, prečo ho považuje za nesprávny, t. j. musí ho vyvrátiť. Rovnaké stanovisko v obdobných prípadoch   zaujal   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý   konštatoval,   že   pojem spravodlivého procesu vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý poskytol stručné dôvody pre svoje rozhodnutie, či už tým, že do neho včlenil dôvody uvedené nižším súdom alebo inak, sa skutočne zaoberal podstatnými otázkami, ktoré mu boli predložené na posúdenie a aby bez ďalšieho jednoducho neprevzal závery, ku ktorým dospel nižší súd (Helle c. Fínsko v rozhodnutí   zo   dňa   19.   decembra   1997,   Tatishvili   c.   Rusko   v   rozhodnutí   zo   dňa 22. februára 2007, Hirvisaari c. Fínsko v rozhodnutí zo dňa 27. septembra 2010). Keď sa konajúci   súd   rozhodujúci   o   opravnom   prostriedku   sťažovateľa   nevysporiada   správne relevantnou   argumentáciou   sťažovateľa   adekvátne   a   preskúmateľné   alebo   nekonštatuje irelevantnosť   jeho   právnej   argumentácie,   poruší   základné   právo   na   súdnu   ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 44/2011).

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí absentuje vyčerpávajúca   právna   argumentácia,   ktorá   by   sa   týkala   nevykonania   dovolateľom navrhnutého nariadenia znaleckého dokazovania ako aj v napadnutom rozhodnutí nie je tiež dostatočne odôvodnené preukázanie už uvedených základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a nároku na zaplatenie úroku z omeškania. Súd prvého stupňa a aj odvolací súd sa tak vo svojich rozhodnutiach dostatočne nevysporiadali so skutočnosťou, ktorá má pre konanie rozhodujúci význam, a to v otázke naplnenia predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa ust. § 89 zákona o cenných papieroch v spojení s ust. § 373 Obchodného zákonníka, a preto nespĺňajú kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Tieto rozhodnutia sú z tohto dôvodu nepreskúmateľné a zjavne neodôvodnené, čím došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O. s. p. dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu i rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2, ods. 3 O. s. p.).“

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a k nej pripojenými listinnými dôkazmikonštatuje, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí vysvetlil, z akého dôvodu dospel k záveru,že   základné   predpoklady   vzniku   zodpovednosti   za   škodu   neboli   v konaní   dostatočnepreukázané.   Pokiaľ   všeobecné   súdy   rozhodli   o tom,   že   sťažovateľke   vznikla   škoda,z odôvodnenia ich rozhodnutí nevyplýva posúdenie všetkých skutočností, ktoré mohli maťvplyv   na   vznik   reálnej   škody   a príčinnú   súvislosť   medzi   vznikom   škody   a porušenímpovinnosti.

Podmienkou   vzniku   zodpovednostného   právneho   vzťahu   medzi   subjektomporušujúcim   právnu   povinnosť   je   okrem   porušenia   tejto   povinnosti   a   vzniku   škody   ajpríčinná   súvislosť   (kauzálny   nexus)   medzi   konaním,   resp.   opomenutím   a   vzniknutouškodou. Vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom   škody musí byť bezprostredný.Existencia   príčinnej   súvislosti   musí   byť   v   každom   konkrétnom   prípade   bezpečnepreukázaná, nemožno ju len predpokladať, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia,dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom procese,zaťažuje   v   zásade   toho   účastníka,   ktorého   tvrdenie   má   byť   preukázané.   Tvrdenie,   žeprvostupňový súd sa pri posúdení vzniku zodpovednosti za škodu riadil v zmysle § 226 OSPskorším zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu, nie je namieste, keďže právny názor bolvyslovený   len   v jednom   predpoklade   zodpovednosti   za   škodu,   a to   v otázke   porušeniaprávnej povinnosti.

Názor   najvyššieho   súdu,   že   sa   všeobecné   súdy   dostatočne   nevysporiadaliso skutočnosťou, ktorá má pre rozhodnutie o tom, či boli naplnené predpoklady pre vznikškody rozhodujúci význam, a to v otázke naplnenia predpokladov vzniku zodpovednostiza škodu podľa ustanovenia § 89 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v zneníneskorších predpisov v spojení s § 373 Obchodného zákonníka, a preto nespĺňajú kritériáodôvodnenia rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 OSP, nepovažuje ústavný súd za nelogickýani arbitrárny.

Pre stanovenie výšky preukázanej škody bolo tiež dôležité posúdenie hodnoty akciísťažovateľky.   Najvyšší   súd   konštatoval   iba   formálnu   reakciu   všeobecných   súdovna nevykonanie dokazovania znaleckým posudkom navrhnutým dovolateľom. Dovolací súdnepovažoval za dostačujúci odkaz odvolacieho súdu na poučenie podľa § 120 ods. 1 a 4OSP. Podľa jeho názoru bolo doplnenie dokazovania riadne navrhnuté dovolateľom, a pretosa mal odvolací súd s týmto návrhom riadne vysporiadať. Ústavný súd ani v tejto častiodôvodnenia   najvyššieho   súdu   neregistruje   známky   nelogickosti,   arbitrárnosti   čizmätočnosti.

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   polemika   sťažovateľky   s právnym   a skutkovýmnázorom   najvyššieho   súdu   stavia   ústavný   súd   do   pozície   bežnej   prieskumnej   inštancievšeobecného súdnictva, ktorý by podľa jej názoru mal vec opätovne posúdiť a stotožniť sas jej skutkovým a právnym posúdením veci.

Úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti nie je rozvíjať, prípadne potvrdzovaťsprávnosť právneho záveru najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastnýchzásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániťzákladné práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí najvyššiehosúdu nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá by mala alebo mohla mať za následok porušenieoznačených práv sťažovateľky.

K sťažovateľkou namietaným dôvodom prípustnosti dovolania ústavný súd uvádza,že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniťdovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, niedo   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou animimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Najvyšší   súd   ústavne   konformným   spôsobom   odôvodnil,   prečo   považuje   podanédovolanie   za   procesne   prípustné,   pričom   argumentáciu   sťažovateľky   odôvodňujúcuporušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   ústavný   súd   vyhodnotil   akonedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšiekonanie   zistiť   spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   namietanýmporušením označených práv.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdusvojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasils interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   moholnahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takétonedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenúpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd k veci ešte dodáva, že namietaným uznesením najvyššieho súdu sanerozhodlo meritórne o uplatnenom nároku sťažovateľky, súdne konanie sa vrátilo do štádiaprvostupňového konania na okresnom súde, ktorý bude v súlade s názorom dovolaciehosúdu vykonávať ďalšie dôkazy na dostatočné zistenie skutkového stavu. K vykonávaniudôkazov sa sťažovateľka bude môcť v konaní vyjadriť za tých istých podmienok ako druhýúčastník konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015