znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 206/2014-62

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti Telefónica Czech Republic, a. s., Za Brumlovkou 266/2, Praha, Česká republika, zastúpenej obchodnou spoločnosťou BBH advokátska kancelária, s. r. o., Gorkého 3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Bak, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva   na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   1 Cob 315/2012-210 z 19. decembra 2012 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Telefónica Czech Republic, a. s., na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd, základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 1 Cob 315/2012-210 z 19. decembra 2012   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   1 Cob 315/2012-210 z 19. decembra 2012   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti Telefónica Czech Republic, a. s., finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia obchodnej   spoločnosti   Telefónica   Czech   Republic,   a.   s.,   v sume   331,12   €   (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet obchodnej spoločnosti BBH advokátska kancelária, s. r. o., Gorkého 3, Bratislava, č. 2628107785/1100 vedený v Tatra banke, a. s., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   206/2014-35 z 18. marca 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Telefónica Czech Republic, a. s., Za Brumlovkou 266/2, Praha, Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“), v časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 315/2012-210 z 19. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), a súčasne vyhovel návrhu sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou doručenou Okresnému súdu Malacky (ďalej   len   „okresný   súd“)   27.   decembra   2011 sa   obchodná   spoločnosť BELL   TRADE, s. r. o.,   Bratislava   (ďalej   aj   „spoločnosť   BELL   TRADE“   alebo „žalobkyňa“),   domáhala proti obchodnej spoločnosti PET-PACK SK, s. r. o., Malacky, ako žalovanej v 1. rade (ďalej len   „spoločnosť   PET-PACK   SK“)   a   sťažovateľke   ako   žalovanej   v 2. rade   spoločne a nerozdielne   zaplatenia   sumy   31 250 000   Kč   s prísl.   z   titulu   ručenia   za vymožiteľnosť postúpenej   pohľadávky   a výlučne proti   sťažovateľke   zaplatenia sumy 3 244 000 000   Kč s prísl.   z   titulu   neuhradenia   odmien   dohodnutých   v zmluvách   označených   ako „Projekt Radnice ONLINE“ a „Smlouva Projekt koncové terminály“ s prílohami.

Vo   vyjadrení   k žalobe   zo   16.   februára   2012   sťažovateľka   namietla „nedostatok právomoci   slovenských   súdov   z dôvodu,   že   nárokov   uplatnených   voči   odporcovi v 1. a 2. rade   sa   nie   je   možné   domôcť   súčasne   a je   potrebné   ich   uplatniť   samostatne, v rôznych konaniach, vždy na súde, v ktorého obvode má konkrétny odporca sídlo“.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   10 Cb 4/2012-166   zo   6.   júna   2012   konanie   proti sťažovateľke zastavil z dôvodu nedostatku právomoci súdov Slovenskej republiky, pretože po   preskúmaní   svojej   právomoci   v zmysle   čl.   24   naradenia   Rady   (ES)   č.   44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie Brusel I“) dospel k záveru, že

„... nárok voči odporcovi v 1. rade a voči odporcovi v 2. rade medzi sebou navzájom nesúvisia tak, aby bolo nutné o nich rozhodnúť spoločne. Faktor blízkeho spojenia v tomto prípade   absentuje,   nakoľko   navrhovateľ   si   voči   odporcovi   v   1.   rade   uplatňuje   nárok na základe   ručenia   za   vymožiteľnosť   pohľadávky,   ktorý   má   vyplývať   z   §   527   ods.   2 Občianskeho zákonníka a voči odporcovi v 2. rade nárok na zmluvné plnenie na základe zmlúv bližšie špecifikovaných v návrhu. Ide o samostatné nároky vyplývajúce z odlišných záväzkoprávnych vzťahov. Pričom súdu nie je z obsahu spisu zrejmý dôvod, na základe ktorého si sumu 31 250 000,- Kč uplatňuje navrhovateľ solidárne aj od odporcu v 2. rade. ktorý za vymožiteľnosť pohľadávky navrhovateľa nijakým spôsobom neručí. Po preskúmaní veci súd zistil, že si nevie založiť právomoc podľa žiadneho iného ustanovenia nariadenia a musí konanie voči odporcovi v 2. rade zastaviť. Samostatnými rozhodnutiami vo veci nároku   voči   odporcovi   v   1.   rade   a   vo   veci   nároku   voči   odporcovi   v   2.   rade   nepríde k vydaniu nezlučiteľných rozsudkov, ktoré by nemohli popri sebe obstáť...

Z dôvodu nedostatku právomoci konajúceho súdu, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko   v   danom   prípade   ide   o   taký   nedostatok   podmienok   konania,   ktorý   nemožno odstrániť. Súd preto navrhovateľa odkazuje s právnym nárokom voči odporcovi v 2. rade na súd mieste a vecne príslušný v Českej republike.“.

Po podaní odvolania žalobkyňou krajský súd uznesením č. k. 1 Cob 315/2012-210 z 19. decembra 2012 uvedené uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   došlo k porušeniu   jej   základného   práva   na   zákonného   sudcu   (t.   j.   súdov   Českej   republiky) zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože tento súd úplne ignoroval, resp. nesprávne podal výklad príslušných ustanovení nariadenia Brusel I vzťahujúcich sa na založenie právomoci súdov Slovenskej republiky konať o predmetnej žalobe podanej žalobkyňou. Základným predpokladom vydania takéhoto druhu rozhodnutia je správny výklad práva Európskej únie, ktorý rozvíja hlavne judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). Na ten účel sa sťažovateľka v priebehu celého súdneho konania odvolávala na rozsudky Súdneho   dvora   vydané   vo   veciach   C-103/05   Reisch   Montage   AG   proti   Kiesel Baumaschinen Handels GmbH z 13. júla 2006, C-98/06 Freeport plc proti Olle Arnoldsson z 11.   októbra   2007,   C-145/10   Eva   Maria   Painer   proti   Standard   Verlags   GmbH   a iným z 1. decembra 2011 a C-616/10 Solvay SA proti Honeywell Fluorine Products Europe BV a iným z 12. júla 2012, v ktorých okrem iného „opakovane zdôraznil, že článok 6 ods. 1 Nariadenia   Brusel   I nemožno   vykladať   takým   spôsobom,   aby   jeho   uplatnenie   umožnilo žalobcovi podať žalobu smerujúcu proti viacerým žalovaným s jediným cieľom – odňať niektorého   z nich   súdu   štátu,   v ktorom   má   bydlisko“.   Sťažovateľka   považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu za arbitrárne, pretože tento pri svojom rozhodovaní citovanú judikatúru Súdneho dvora vôbec nezohľadnil a ani žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo na ňu neprihliadal. Sťažovateľka zároveň poukazuje na to, že „je i zo všeobecného hľadiska neakceptovateľný taký výklad článku 6 ods. 1 Nariadenia Brusel I, ktorý by umožňoval dvom spriazneným subjektom (osobami personálne prepojenými v dobe postúpenia fiktívnej pohľadávky, pozn.) so sídlom v inom členskom štáte ako členský štát, kde má svoje sídlo údajný dlžník, účelovo založiť príslušnosť súdu v inom členskom štáte, ako je členský štát, kde má sídlo žalovaný (údajný dlžník), tým, že si čisto účelovo postúpia údajnú pohľadávku a následne   žalobca   (postupník)   podá   spoločnú   žalobu   proti   údajnému   dlžníkovi a postupcovi na súde, kde má postupca sídlo. Takýmto účelovým konaním by si údajní veritelia mohli neobmedzene vyberať medzi členskými štátmi, kde sa im javí ich údajný nárok   najlepšie   vymožiteľný   a kde   sa   žalovaný   nemôže   adekvátne   brániť,   bez   ohľadu na všeobecné pravidlo   o právomoci   súdov   podľa   sídla   žalovaného   na   základe   článku 2 Nariadenia Brusel I.“.

Sťažovateľka   v sťažnosti   poukázala   na   konkrétnu   judikatúru   ústavného   súdu (I. ÚS 243/07, III. ÚS 311/07, I. ÚS 327/2010), z ktorej vyplýva, že požiadavka riadneho odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   je   jedným   zo   základných   atribútov   spravodlivého procesu. Podľa jej názoru záver krajského súdu o úzkej súvislosti žalobkyňou uplatnených nárokov nielenže nie je riadne odôvodnený, ale je aj v zjavnom rozpore s obsahom dôkazov nachádzajúcich   sa   v spise,   čo   v spojení   s už   uvedeným   nedostatkom   právomoci   súdov Slovenskej republiky konať o predmetnej žalobe podanej žalobkyňou zakladá aj porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru týmto súdom.

Sťažovateľka   vo   veci   samej   navrhla   vydať   rozhodnutie,   ktorým   by   ústavný   súd vyslovil, že krajský súd uznesením č. k. 1 Cob 315/2012-210 z 19. decembra 2012 porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec vrátil   tomuto   súdu   na   ďalšie   konanie   a súčasne   by   sťažovateľke   priznal   finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   Spr   3209/14 zo 14. apríla 2014 vyjadril predseda krajského súdu, v ktorom okrem iného uviedol: „Ako   vyplýva   z odôvodnenia   uznesenia   odvolacieho   súdu,   vyslovil   v   ňom   názor, že podľa čl. 6 bod 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a s poukazom na rozhodnutie vo veci C- 98/06 Freeport Plc c/a Olle Arnoldsson zo dňa 11. 10. 2007 je daná právomoc súdov Slovenskej republiky konať aj proti žalovanému v 2. rade, keďže nároky žalobcu proti obom žalovaným navzájom súvisia. Ako uviedla predsedníčka senátu 1 Cob JUDr. Michalková, tento názor odvolacieho súdu je bližšie zdôvodnený v predmetnom uznesení odvolacieho súdu   a   keďže   odvolací   súd   postupoval   v   súlade   s   uvedeným   nariadením,   neboli   týmto rozhodnutím   porušené   základné   práva   a   slobody   žalovaného   v   2.   rade   vyplývajúce z Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   Listiny   základných   práv   a slobôd a Ústavy Slovenskej republiky.

Súčasne   Vám   oznamujem,   že   Krajský   súd   v Bratislave...   netrvá   na   ústnom prerokovaní veci pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 29. apríla 2014 taktiež uviedol, že netrvá na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a   uplatňovanie ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutie   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   zároveň   by   mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných   súdov   je   najčastejšie   daná   rozporom   súvislostí   ich   právnych   argumentov a skutkových   okolností   prerokovávaných   prípadov   s   pravidlami   formálnej   logiky   alebo absenciou   jasných   a   zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Okrem   toho   však   arbitrárnosť   rozhodnutia   všeobecného   súdu   môže   vyplývať aj z ústavne   nekonformného   výkladu   ustanovení   právnych   predpisov   aplikovaných na prerokúvaný   skutkový   prípad.   Právomoc   ústavného   súdu   konštatovať   porušenie základného práva účastníka konania na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných   súdov   sa   má   uskutočňovať   v   ústavnom   a   zákonnom   procesnoprávnom a hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavujú   predovšetkým   princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl.50 ústavy) a jemu porovnateľného práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   dohovoru   je   potrebné   posudzovať   spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom   na   ich   postavenie   ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom na povinnosť   Slovenskej   republiky   rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce z medzinárodných   zmlúv   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (pozri napr. III. ÚS 79/02)   zahŕňa   zároveň   požiadavku   rešpektovania   procesných   garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Otázku, či konanie rešpektovalo princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP so zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok.

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu   presvedčivo   a   správne vyhodnotiť dôkazy   a svoje rozhodnutia   náležite   odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 OSP, m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia   (§   157   ods.   2   OSP)   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).

Všeobecný   súd   by   mal   vo   svojej   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   dbať   tiež   na   to,   aby   premisy   zvolené   v   rozhodnutí,   rovnako   ako   závery, ku ktorým   na   základe   týchto   premís   dospel,   boli   pre   širšiu   právnickú   (ale   aj   laickú) verejnosť   prijateľné,   racionálne,   ale   v   neposlednom   rade   aj   spravodlivé   a   presvedčivé. Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z   toho,   že   práve   tieto   súdy   majú   poskytovať v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola zabezpečená spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   (§   1   OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV. ÚS 77/02,   III. ÚS 63/06, III. ÚS 127/2010) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   takých   medzinárodných   zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   už   konštatoval   (III. ÚS 341/07, III. ÚS 212/2011),   že   nevyhnutnou   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   súdov   zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód   absolútnu   prednosť,   pričom   jednotlivé   uplatnené   metódy   by   sa   mali   navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Uvedené   princípy   boli   východiskom   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o námietke sťažovateľky týkajúcej sa porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu,   ktorým   zrušil   uznesenie okresného   súdu   č.   k.   10 Cb 4/2012-166 zo 6.   júna 2012 o zastavení konania vedeného proti sťažovateľke a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:„Rozsudkom Okresného súdu Malacky zo dňa 04. 05. 2010 č. k. 5 C/86/10-85 bolo určené, že navrhovateľ je vlastníkom tejto pohľadávky dlžníka, ktorým je odporca v 2. rade, ktorý pohľadávku vo výške 3.244.000.000,- Kč neuhradil. Navrhovateľ na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej dňa 08. 01. 2009 nadobudol od odporcu v 1. rade ako postupcu pohľadávku proti odporcovi v 2. rade. Podľa ust. § 527 ods. 2 Obč. zákonníka odporca v 1. rade ako postupca ručí za vymožiteľnosť postúpenej pohľadávky do výšky prijatej odplaty spolu s úrokmi teda vo výške 31.250.000,- Kč. Teda nároky voči odporcom súvisia,   keď   vychádzajú   z   rovnakých   skutkových   a   právnych   okolností,   závisia od pohľadávky zo zmlúv Projekt Radnice ONLINE a táto súvislosť je daná aj minimálne tým, že odporca v 1. rade ručí navrhovateľovi za vymožiteľnosť postúpenej pohľadávky, ktorú má navrhovateľ proti odporcovi v 2. rade...

V konaní účastníci poukazovali na rozsudky Súdneho dvora a odvolací súd poukazuje na   rozhodnutie   vo   veci   C-98/06   Freeport   Plc   proti   Ollemu   Arnoldssonovi   zo   dňa 11. 10. 2007, podľa záverov ktorého tento článok 6 bod 1 nariadenia je potrebné vykladať tak, že skutočnosť, že žaloby podané proti viacerým žalovaným majú rôzne právne základy, nie je prekážkou pre použitie tohto ustanovenia a tento článok sa použije, ak žaloby podané proti rôznym žalovaným sú spojené od ich podania, to znamená, ak je tu záujem na ich spoločnom   preskúmaní   a   rozhodnutí,   čím   by   sa   predišlo   tak   možnosti   nezlučiteľných rozsudkov vydaných v samostatných konaniach bez toho, aby bolo okrem iného nevyhnutné jasne uviesť, že žaloby neboli podané iba s jediným cieľom vyňať jedného zo žalovaných z právomoci súdu členského štátu, kde má svoje bydlisko.

Je   zrejmé,   že   osobitná   právomoc   upravená   v   čl.   6   bod   1   nariadenia   v   prípade plurality   žalovaných   umožňuje,   aby   žalovaný   účastník   (odporca)   mohol   byť   žalovaný na súde   ktoréhokoľvek   zo   žalovaných   pod   podmienkou,   že   nároky   sú   navzájom   tak súvisiace,   že   je   o   nich   vhodnejšie   konať   a   rozhodnúť   spoločne   a   predísť   tak   vydaniu nezlučiteľných rozsudkov v samostatných konaniach.

Z doposiaľ predložených dokladov v konaní je nepochybné, že nároky navrhovateľa proti obom odporcom súvisia tak s poukazom na predložené zmluvy ako aj s poukazom na právoplatný   rozsudok   Okresného   súdu   Malacky   sp.   zn.   5 C 85/10   a   teda   je   daná právomoc slovenských súdov konať aj proti odporcovi v 2. rade. Podľa názoru odvolacieho súdu neprichádza do úvahy vo vzťahu k odporcovi v 2. rade použitie čl. 6 bod 2 nariadenia, pretože ručiteľom je odporca v 1. rade, ktorý podľa návrhu má byť zaviazaný spoločne a nerozdielne s odporcom v 2. rade.“

Keďže   predloženú   sťažnosť   je   nutné posúdiť   v širších   súvislostiach,   ústavný súd sa oboznámil   aj   so   súvisiacim rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   5 C 86/2010-85 zo 4. mája 2010, ktorým tento na základe návrhu podaného spoločnosťou PET-PACK SK určil,   že «žalovaný   BELL   TRADE   s.   r.   o.   je   vlastníkom   pohľadávky   dlžníka   ČESKÝ TELEKOM   a. s.   IČ: 601 93 336   Česká   republika,   v súčasnosti   Telefónica   O2   Czech Republic a. s. Česká republika, zo zmlúv Projekt Radnice ONLINE a Smlouva „Projekt koncové   terminály“   spolu   s jej   prílohami   č.   1,   č.   2,   č.   3,   č.   4   uzavretými   dňa 27. decembra 2002 medzi zmluvnými stranami RVI a. s. IČ: 25 52 29 31 Česká republika a ČESKÝ TELEKOM a. s. IČ: 601 93 336». Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že okresný súd vychádzal z takto zisteného skutkového stavu veci:«Ešte   v   novembri   roku   2001   Úrad   pre   verejné   informačné   systémy   ČR   v   rámci riešenia   komunikačnej   infraštruktúry   verejnej   správy   zvolal   rokovanie,   na   ktorom   sa zúčastnili spoločnosti RVI a. s. a ČESKÝ TELECOM a. s., a spoločnosť RVI a. s. v rámci realizácie   komunikačnej   infraštruktúry   verejnej   správy   predstavila   projekt   Radnice ONLINE.   Na   základe   výzvy   spoločnosti   ČESKÝ   TELECOM   a.   s.   zo   dňa   17.   05.   2002 na predloženie zmlúv v rámci riešenia komunikačnej infraštruktúry verejnej správy uzavrela spoločnosť RVI a. s. so spoločnosťou IBM Česká republika spol. s r. o. dňa 29. 05. 2002 zmluvu o dielo, na základe ktorej sa spoločnosť IBM Česká republika, spol. s r.o. zaviazala dodať spoločnosti RVI a. s. informačný systém Radnice ONLINE a tiež zabezpečiť licencie k využívaniu   aplikačného   vybavenia   systému,   ako   aj   licencie   k   využívaniu   softwarovej platformy,   a   to   na   základe   samostatných   licenčných   zmlúv.   Rovnako   sa   spoločnosť zaviazala touto zmluvou poskytnúť hardwarové platformy a služby nevyhnutné k realizácii systému Radnice ONLINE a to do 90 dní od podpisu tejto zmluvy.

Spoločnosť ČESKÝ TELECOM a. s. dňa 19. 12. 2002 prejednala v transformačnej komisii   a predbežne   odsúhlasila   dátumy   podpisu   zmlúv,   ako   aj   ich   realizáciu,   a   to zmluvu od   01.   02.   2003   „GOVERNMENT   &   RADNICE   ONLINE“,   zmluvu   „PORTAL RVINET.COM“,   zmluvu   „POWER   CARD“   -   čipová   karta   zaměstnanců   veřejné   správy a územní samosprávy od 01. 07. 2003 a zmluvu „POWER CARD“ – čipová karta pojištěnce ČR od 01. 01. 2004, pričom o týchto krokoch bolo informované aj Ministerstvo informatiky ČR ako aj spoločnosť IBM Česká republika, s. r. o. Listom zo dňa 27. 12. 2002 ČESKÝ TELECOM a. s. akceptoval návrhy zmlúv predložených spoločnosťou RVI a. s. v prípade projektov   RVI   MUNICIPAL1TY   RADNICE   ONLINE   a   KONCOVÉ   TERMINÁLY.   Išlo konkrétne   o   zmluvu   „Projekt   Radnice   ONLINE“   a   zmluvu   „Smlouva   Projekt   koncové terminály“ spolu s prílohami č. 1, 2, 3 a 4, ktoré tvorili licenčné zmluvy, tak ako boli označené v zmluve „Smlouva Projekt koncové terminály“. Tento akceptačný list podpísal Geirge Jankovic, výkonný viceprezident spoločnosti ČESKÝ TELECOM a. s. Vzhľadom k tomu, že spoločnosť RVI a. s. nesplnila svoje záväzky voči spoločnosti IBM Česká republika s. r. o., nariadil Okresný súd pre Prahu I uznesením 33 Nc 6730/2003 dňa 28. 03. 2003 exekúciu na vymoženie pohľadávky vo výške 14 949 297,90 Kč s prísl., čo predstavovalo cenu za dielo, ktorú sa zaviazala spoločnosť RVI a. s. zaplatiť spoločnosti IBM   Česká   republika   s.   r.   o.   v súvislosti   s   dodaním   diela,   na   ktoré   sa   RVI   zaviazalo spoločnosti ČESKÝ TELECOM a. s. na základe zmlúv predložených spoločnosti ČESKÝ TELECOM   a.   s.   a   akceptovaných   spoločnosťou   ČESKÝ   TELECOM   a.   s.   listom zo dňa 27. 12. 2002. Na základe exekúcie došlo dňa 05. 10. 2004 k udeleniu príklepu súdneho exekútora JUDr. Kataríny Maisnerovej na predaj podniku povinného spoločnosti RVI a. s. v prospech vydražiteľa Česká letecká společnost, s. r. o. Na základe Zmluvy o predaji podniku Česká letecká společnost, s. r. o. odpredala podnik   RVI   a.   s.,   ktorý   nadobudla   v exekúcii,   spoločnosti   SELSINGEN   SERVICES LIMITED so sídlom Cyprus, a táto zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 02. 12. 2008 postúpila spoločnosti PET-PACK SK s. r. o. pohľadávku, ktorá spoločnosti RVI a. s. vznikla v súvislosti s porušením zmlúv zo strany ČESKÉHO TELECOMU a. s. uzavretých medzi RVI a. s. a ČESKÝ TELECOM a. s. uzavretých dňa 27. 12. 2002.

Spoločnosť PET-PACK SK s. r. o. na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky dňa 08. 01. 2009 postúpila spoločnosti BELL TRADE s. r. o. pohľadávku, ktorá spoločnosti RVI a. s., vznikla v súvislosti s porušením zmlúv zo strany ČESKÉHO TELECOMU a. s. uzavretých medzi RVI a. s. a ČESKÝ TELECOM a. s. uzavretých dňa 27. 12. 2002. Listom z 25. 05. 2009 vyzvala spoločnosť PET-PACK SK s. r. o. spoločnosť BELL TRADE s. r. o. na plnenie zo Zmluvy o postúpení pohľadávky, avšak táto v oznámení zo dňa 25. 06. 2009 odmietla plnenie poskytnúť z dôvodu, že nie je vlastníkom pohľadávky, pretože zmluvy, na základe ktorých malo dôjsť k vzniku pohľadávky, neboli riadne uzavreté, a preto ich porušením nemohla vzniknúť pohľadávka.»

Okresný   súd   uvedeným   rozsudkom   v   celom   rozsahu   vyhovel   určovacej   žalobe spoločnosti PET PACK-SK, keď po prejudiciálnom posúdení otázky platnosti uvedených zmlúv a stotožnení sa s touto spoločnosťou predloženým stanoviskom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uverejneným v časopise Zo súdnej praxe č. 4/1996 na s. 75 – 79 (ďalej len „stanovisko“), podľa ktorého „... zásadne síce platí, že možnosť žaloby na plnenie spravidla vylučuje právny záujem na žalobe určovacej; tento predpoklad však nemožno chápať všeobecne. Ak žalobca môže preukázať, že má právny záujem   na   tom,   aby   rozhodnutím   súdu   bolo   určené   určité   právo   alebo   právny   pomer napriek   tomu,   že   by   mohol   žalovať   priamo   na   plnenie,   nemožno   mu   určovaciu   žalobu odoprieť.“, dospel k záveru, že „v danej veci je daný naliehavý právny záujem žalobcu na určovacej žalobe“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedený   rozsudok   okresného   súdu   nadobudol právoplatnosť 4. mája 2010 (t. j. v deň jeho vydania), keďže účastníci konania nevyužili možnosť   podať   proti   nemu   odvolanie   v zmysle   poučenia   nachádzajúceho   sa   na   s. 12 predmetného rozsudku; sťažovateľka účastníčkou predmetného konania nebola a okresný súd vo vzťahu k nej nevykonal ani žiadne procesné úkony.

Po oboznámení sa aj so stanoviskom najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že toto sa netýkalo identického prípadu, ale riešilo prípustnosť určovacej žaloby pred podaním žaloby   o   plnenie   v súvislosti   s navrhovateľkou   uplatňovanou   zodpovednosťou   za   vady zistené   po   uzavretí   kúpnej   zmluvy,   predmetom   ktorej   bol   rodinný   dom   a   záhrada. Najvyšší súd   v ňom   uviedol,   že „tak   náuka   ako   i súčasná   (ale   i minulá)   súdna   prax pripúšťajú   možnosť   domáhať   sa   určenia,   že   právny   úkon   bol   urobený   platne   alebo   aj určenia, či konkrétnym právnym úkonom kupujúceho došlo či nedošlo k zrušeniu zmluvy a pod.“,   pričom   pripustil,   že „naliehaný   právny   záujem   na   určení   môže   byť   daný i v prípade, kedy by bolo možno žalovať na plnenie, ak sa určovacou žalobou vytvorí pevný právny   základ   pre právne vzťahy účastníkov a predíde   sa tak prípadne ďalším sporom o plnenie,   pretože   sa účastníci   určovaciemu   rozsudku   dobrovoľne   podrobia   a dôsledky vyvodia bez ďalšieho donucovania“.

Pre účely komplexného posúdenia danej veci si ústavný súd ako dôkazový materiál vyžiadal   spis okresného   súdu   sp.   zn.   10 Cb 4/2012,   z obsahu   ktorého   zistil,   že v okolnostiach   daného   prípadu   nastala   presne   opačná   situácia.   V dôsledku   nezaplatenia dohodnutej   odplaty   spoločnosťou   BELL   TRADE   si   síce   spoločnosť   PET-PACK   SK na okresnom súde vymohla určenie, že spoločnosť BELL TRADE je vlastníkom postúpenej pohľadávky,   avšak   táto   ani   napriek   existencii   právoplatného   rozsudku   okresného   súdu dohodnutú odplatu spoločnosti PET-PACK SK dobrovoľne nezaplatila, ale paradoxne sama podala   žalobu proti   spoločnosti   PET-PACK   SK   a sťažovateľke odôvodnenú   existenciou „navzájom súvisiacich nárokov“ z titulu ručiteľského záväzku, tak ako to vyplýva z I. časti odôvodnenia   tohto   nálezu.   Uvedené   konanie,   resp.   v jeho   priebehu   vydané   uznesenie krajského súdu č. k. 1 Cob 315/2012-210 z 19. decembra 2012, je predmetom posudzovania ústavného   súdu v súvislosti   s námietkou   porušenia   základného   práva   sťažovateľky na spravodlivý súdny proces.

Bez toho, aby ústavný súd uvádzal konkrétne výhrady k rozsudku okresného súdu č. k. 5 C 86/2010-85 zo 4. mája 2010, konštatuje len to, že v tak skutkovo komplikovanej veci je predovšetkým vecou odbornej zdatnosti zákonného sudcu vzhľadom na predmet a obsah predloženej určovacej žaloby posúdiť, či je táto prípustná a či sú splnené všetky procesné podmienky na konanie o nej.

Preskúmaním   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   ako   aj   (ním   zrušeného) uznesenia okresného súdu č. k. 10 Cb 4/2012-166 zo 6. júna 2012 ústavný súd zistil, že oba tieto   súdy   ako   jedinú,   spornú   a podstatnú   riešili   otázku   vzájomnej   súvislosti   nárokov uplatňovaných   spoločnosťou   BELL   TRADE   proti   spoločnosti   PET-PACK   SK a sťažovateľke, zodpovedanie ktorej bolo podľa ich názoru rozhodujúce pre ne/založenie súdnej právomoci v zmysle čl. 6 ods. 1 nariadenia Brusel I, pričom vychádzali z rovnakej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa výkladu citovaného článku nariadenia Brusel I.

Kým   okresný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   dospel   k názoru,   že „...   nárok   voči odporcovi v 1. rade a voči odporcovi v 2. rade medzi sebou navzájom nesúvisia tak, aby bolo   nutné   o   nich   rozhodnúť   spoločne“,   a teda „...   si   nevie   založiť   právomoc   podľa žiadneho iného ustanovenia nariadenia a musí konanie voči odporcovi v 2. rade zastaviť“, krajský súd vychádzajúc z rozsudku okresného súdu č. k. 5 C 86/2010-85 zo 4. mája 2010, ako   aj   zo   znenia   ustanovenia   §   527   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   konštatoval,   že „... nároky voči odporcom   súvisia,   keď   vychádzajú   z rovnakých   skutkových a   právnych okolností, závisia od pohľadávky zo zmlúv Projekt Radnice ONLINE a táto súvislosť je daná aj minimálne tým, že odporca v 1. rade ručí navrhovateľovi za vymožiteľnosť postúpenej pohľadávky, ktorú má navrhovateľ proti odporcovi v 2. rade“.

Podľa názoru ústavného súdu je predložená sťažnosť opodstatnená.

Sťažovateľka   totiž   v priebehu   konania   pred   všeobecnými   súdmi viackrát poukazovala na to, že každá zo zmluvných strán Zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej 8. januára 2009 (ďalej aj „zmluva o postúpení pohľadávky“), t. j. spoločnosť PET-PACK SK ako postupca aj spoločnosť BELL TRADE ako postupník, konala prostredníctvom tých istých konateľov – Ing. Andreja Smolku a Petra Uhera, pričom čl. IV uvedenej zmluvy nazvaný „Odplata“ stanovoval,   že „Pohľadávku   uvedenú   v článku   II   tejto   zmluvy so všetkým príslušenstvom postupuje postupca postupníkovi za odplatu, ktorá predstavuje sumu   31 250 000   Kč...   a je   splatná   do   30   dní   od   písomnej   výzvy   postupcu“, a článok v uvedenej   zmluve   nazvaný „Zodpovednosť“ stanovoval,   že „Postupca   zodpovedá za existenciu pohľadávky uvedenej v článku II tejto zmluvy až do výšky odplaty dohodnutej za jej postúpenie. Postupca nezodpovedá za vymožiteľnosť pohľadávky.“.

Podľa prvej vety § 527 ods. 2 Občianskeho zákonníka za vymožiteľnosť postúpenej pohľadávky   postupca   ručí   do   výšky   prijatej   odplaty   spolu   s úrokmi,   len   keď   sa na   to postupníkovi písomne zaviazal.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd prisvedčil názoru sťažovateľky, že napadnuté rozhodnutie   krajského   súdu   je arbitrárne.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   arbitrárnosť   tohto rozhodnutia spočíva v   ústavne nekonformnom výklade a následnej aplikácii ustanovenia § 527   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   na   daný   prípad,   keď   z obsahu   súdneho   spisu jednoznačne   vyplýva,   že   zmluvné   strany   si   výslovne   vylúčili   akékoľvek   ručenie za vymožiteľnosť   postúpenej   pohľadávky.   Z tohto   dôvodu   nemožno   na   daný   prípad aplikovať ani čl. 6 ods. 2 nariadenia Brusel I.

Okrem toho ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je aj zjavne   neodôvodnené.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   ústavne   neakceptovateľný   taký postup krajského súdu, keď sa pri svojom rozhodovaní absolútne nevysporiadal s právne relevantnou   argumentáciou   sťažovateľky   spôsobilou   spochybniť   samotnú   existenciu spoločnosťou   BELL   TRADE   uplatňovaného   nároku,   a   tým   aj   založenie   právomoci všeobecných   súdov   Slovenskej   republiky   podľa   čl. 6   ods. 1   nariadenia Brusel I na prerokovanie predloženej žaloby.

Ako z obsahu spisu sp. zn. 10 Cb 4/2012 vyplýva, sťažovateľka v priebehu konania pred všeobecnými súdmi poukazovala na skutočnosť, že už žalobkyňou tvrdené uzatvorenie zmlúv medzi obchodnými   spoločnosťami RVI,   a. s.,   Praha, Česká   republika   (ďalej   len „spoločnosť   RVI“),   a   ČESKÝ   TELEKOM,   a. s.,   Praha,   Česká   republika   (ďalej   len „spoločnosť ČESKÝ TELEKOM“), ktoré sa v rámci založenia aliancie POWER CARD dohodli   (v   budúcnosti)   uzavrieť   súbor   zmlúv   špecifikovaných   v projekte   „Radnice ONLINE“   a v   projekte   „Koncové   terminály“,   je sporné,   pretože   dosiaľ   vôbec   nie   je preukázaná ani len akceptácia návrhov týchto zmlúv (o uzavretí budúcej zmluvy) zo strany spoločnosti ČESKÝ TELEKOM, a. s., ako ani to, že tejto spoločnosti bolo spoločnosťou RVI reálne poskytnuté nejaké plnenie, za ktoré by jej vznikol nárok za zaplatenie určitej peňažnej   sumy.   Preukázateľné   je   len   to,   že   z dôvodu   neschopnosti   spoločnosti   RVI (ako sprostredkovateľa,   resp.   subdodávateľa)   splniť   si   svoj   záväzok   zo   zmluvy   o dielo z 29. mája   2002   voči   obchodnej   spoločnosti   IBM   Česká   republika,   spol.   s r.   o.,   Česká republika, bola proti spoločnosti RVI 28. marca 2003 nariadená exekúcia, v rámci ktorej súdna exekútorka „nezákonne predala podnik RVI tretím osobám, za čo bola aj trestne stíhaná   a uznaná   vinnou“. Postupníctvo   tejto „fiktívnej“ pohľadávky   podrobne   opisuje rozsudok   okresného   súdu   č. k.   5 C 86/2010-85   zo   4.   mája   2010,   v ktorom   však   nie   je ani zmienka   o tom,   že   v   Českej   republike   bol   uznesením   Mestského   súdu   v Prahe sp. zn. 59 K 44/2004 z 10. decembra 2004 na majetok spoločnosti RVI vyhlásený konkurz.

Podľa   výpisu   spoločnosti   RVI   z Obchodného   registra   Českej   republiky,   ktorý   je verejne   prístupný   na   internetovej   stránke   prevádzkovanej   Ministerstvom   spravodlivosti Českej republiky, predmetné konkurzné konanie dosiaľ nie je ukončené.

Nariadenie Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní pritom (okrem iného) vo svojom čl. 40 ods. 1 ukladá správcovi dlžníka povinnosť informovať o vyhlásení   konkurzu   známych   veriteľov,   ktorí   majú   zvyčajné   miesto   pobytu,   trvalé bydlisko alebo registrované sídlo v iných členských štátoch.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozsudok   okresného   súdu   nemožno   považovať za „základ“, na ktorom by mal krajský súd založiť svoje rozhodnutie. Len vysporiadaním sa s už uvedenými skutočnosťami v rámci skúmania založenia súdnej právomoci ako jednej z procesných   podmienok   konania   možno   totiž   predísť   tomu,   aby   boli   v samostatných konaniach   vedených   v   dvoch   členských   štátoch   Európskej   únie   vydané   nezlučiteľné rozsudky,   čo   je   napokon   jedným   z cieľov   nariadenia   Brusel   I,   ktoré   sa   ako   Slovenská republika, tak aj Česká republika zaviazali pristúpením k tejto zmluve dodržiavať.

V tomto smere je preto ústavne súladný názor okresného súdu, že „... si nevie založiť právomoc podľa žiadneho iného ustanovenia nariadenia a musí konanie voči odporcovi v 2. rade   zastaviť“,   hoci   k nemu   dospel   inými   myšlienkovými   postupmi   (t. j. skúmaním vzájomnej   súvislosti   žalobných   nárokov)   ako ústavný   súd,   podľa   názoru   ktorého   ak v konaní pred všeobecnými súdmi nebola zo strany žalobkyne preukázaná ani len existencia samotnej pohľadávky, a teda ani nároku, ktorý si voči sťažovateľke (ako osobe s bydliskom na území iného členského štátu Európskej únie) uplatňuje, stáva sa skúmanie vzájomnej súvislosti   žalobných   nárokov   v zmysle   čl.   6   ods.   1   nariadenia   Brusel   I bezpredmetným a predčasným.   Všeobecný   súd   sa   prioritne   musí   vysporiadať   zo   splnením   základnej podmienky   konania,   a to   právomocou   súdov   Slovenskej   republiky,   až následné rozhodovanie sa môže týkať posudzovania zodpovednosti sťažovateľky za škodu.

Uvedené zistenia ústavného súdu zakladajúce arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu preto viedli ústavný súd k záveru, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené   čl. 6   ods.   1   dohovoru   a v spojení   s nimi   aj   základné   právo   sťažovateľky na zákonného sudcu zaručené čl. 48 ods. 1 ústavy, preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že rozsudky Súdneho dvora vydané vo veciach   C-103/05   Reisch   Montage   AG   proti   Kiesel   Baumaschinen   Handels   GmbH z 13. júla 2006, C-98/06 Freeport plc proti Olle Arnoldsson z 11. októbra 2007, C-145/10 Eva Maria Painer proti Standard Verlags GmbH a iným z 1. decembra 2011 a C-616/10 Solvay SA proti Honeywell Fluorine Products Europe BV a iným z 12. júla 2012, na ktoré sa v priebehu konania pred všeobecnými súdmi odvolávala sťažovateľka a z ktorých tieto súdy   aj   vychádzali,   ani v jednom   prípade   (vzhľadom   na   prejudiciálne   otázky   nastolené vnútroštátnymi súdmi členských štátov Európskej únie vo vzťahu k predmetu pred nimi prebiehajúcich   konaní)   neriešili   identickú   problematiku   ako   v prípade   posudzovanej sťažnosti, a preto vzhľadom na už uvedené závery nebola v konaní pred všeobecnými súdmi potrebná ani ich aplikácia.

Vo všeobecnosti však možno uviesť, že ak by všeobecné súdy vo veci s cudzím prvkom   nevedeli   jednotne/jednoznačne   založiť   svoju   právomoc   podľa   príslušných ustanovení   nariadenia   Brusel   I, boli   by   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou povinné predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru v zmysle čl. 267 (predtým čl. 234) Zmluvy   o založení   Európskej   únie,   v opačnom   prípade   odmietnutie   predloženia takejto otázky   odôvodniť   niektorou   z výnimiek   uvedenou   Súdnym   dvorom   v rozsudku vo veci   C-283/81 CILFIT   proti ministerstvu zdravotníctva zo 6. októbra 1982. Takouto právomocou   totiž   ústavný   súd   nedisponuje (porovnaj   aj nálezy   Ústavného   súdu   Českej republiky   sp.   zn.   II.   ÚS   1009/08   z 8.   januára   2009   a   sp.   zn.   II.   ÚS   2504/10 z 11. septembra 2012).

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako porušujúce označené práva   sťažovateľky, bolo namieste toto rozhodnutie podľa   čl.   127 ods. 2 ústavy (a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, ako to vyplýva z druhého bodu výroku tohto nálezu, pričom v ďalšom konaní je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 100 000 €, ktoré odôvodnila tým, že jej bola spôsobená „značná právna neistota“, ktorá „sa prejavuje predovšetkým v tom, že konajúce súdy pri svojom rozhodovaní popreli základné   zásady   súdneho   konania,   keď   sa   dopustili   denegatio   iustitiae   a zjavne   konali v rozpore so zásadou iura novit curia. Protiprávny stav pritom naďalej trvá.“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v danom   prípade   predstavuje   samotné   vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľky v spojení s poskytnutím priestoru krajskému súdu na reparáciu ústavným súdom zistených nedostatkov posudzovaného konania dostatočnú satisfakciu, preto sťažovateľke požadované finančné zadosťučinenie ústavný súd nepriznal (bol 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľky   si   v podaní   z   29.   apríla 2014   vyčíslil   trovy   konania sumou   564 093,16   € a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (prevzatie a príprava zastupovania, podanie sťažnosti) a dva režijné paušály plus 20 % DPH, pričom za určovacie kritérium považoval „hodnotu sporu“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Ústavný súd priznal trovy konania za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažností) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny za jeden   úkon   právnej   služby   predstavuje   sumu   130,16   €   a   základná   sadzba   paušálnej náhrady   výdavkov   (tzv.   režijný   paušál)   sumu   7,81   €,   teda   v   danom   prípade   odmena a režijný paušál za dva úkony právnej služby predstavuje sumu 275,94 €. Ústavným súdom priznanú odmenu a náhradu hotových výdavkov bolo potrebné podľa § 18 ods. 3 vyhlášky zvýšiť o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %, t. j. o sumu 55,18 €. Z uvedených dôvodov ústavný   súd   zaviazal   krajský   súd   zaplatiť   sťažovateľke   v súvislosti   s jej   právnym zastúpením náhradu trov konania v celkovej sume 331,12 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom zrušení.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2014