znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 206/2012-12

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 9. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupmi   a   rozsudkami   Krajského   súdu   v   Trenčíne sp. zn. z 21. decembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 S/53/2010 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. decembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf/12/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2012 doručená sťažnosť obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a rozsudkami Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z   21.   decembra   2010   v   konaní vedenom pod sp. zn. 13 S/53/2010 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 14. decembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf/12/2011.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„Krajský súd v Trenčíne, č. k. 13 S/53/2010-20 zo dňa 21. 12. 2010 rozsudkom rozhodol   o   žiadosti   navrhovateľa   o   zrušení   rozhodnutia   žalovaného   číslo   1/226/10943- 84327/2010/990529-r zo dňa 29. 07. 2010 zamietnutím.

Krajský súd... preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, a bez pojednávania dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom, a preto žalobu zamietol.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal žiadajúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na nové rozhodnutie. Namietal nesprávne a neúplne zistený skutkový stav, a tak vyniesol rozhodnutie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a platným právnym poriadkom. Navrhovateľ   nemohol   a   stále   nemôže   využívať   predmetnú   nehnuteľnosť   z   dôvodov,   že žalobca mu svojim konaním zamedzil využívanie predmetnej nehnuteľnosti na podnikateľské účely a to tým, že navrhovateľ sa nemá žiadny prístup k svojej nehnuteľnosti.

Táto skutočnosť vyplýva aj s výpisu z Katastra nehnuteľností ako aj z geometrického plánu. Je pravdou, že predmetom dane je nehnuteľnosť, a navrhovateľ je daňovník, ktorý má   z   vlastníctva   nehnuteľnosti   daňovú   povinnosť,   ale   navrhovateľ   danú   nehnuteľnosť nemôže riadne užívať na podnikateľské účely, nakoľko nemá riadny prístup k nehnuteľnosti tak   pre   seba   ako   aj   svojich   obchodných   partnerov.   Z   vyššie   uvedeného   dôvodu   bol navrhovateľ nútený ukončiť svoju podnikateľskú činnosť. O nemožnosti prístupu k svojej nehnuteľnosti je M. informované, ale do dnešného dňa sa navrhovateľ nedomohol vo veci nápravy. Z vyššie uvedených dôvodov považoval navrhovateľ za dôvodné v jeho prípade aplikovať právny inštitút zmiernenia tvrdosti zákona a príslušného VZN M.

Odvolací súd rozsudkom zo dňa 14. 12. 2011 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku.

Podľa   vyjadrenia   odvolacieho   súdu   neexistujú   žiadne   nové   právne   relevantné tvrdenia   a   dôkazy,   ktoré   by   mohli   ovplyvniť   vecnú   správnosť   napadnutého   rozsudku krajského súdu.

Podľa   názoru   navrhovateľ   sú   rozhodnutia   súdov   v   rozpore   s   dobrými   mravmi, nakoľko je tu zjavná podpora v porušovaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti ku ktorej bol v minulosti (v čase začiatku podnikania navrhovateľa) riadny a bezproblémový prístup. Táto   skutočnosť   sa   začala   meniť   až   neskôr,   kedy   začalo   mesto   záhadným   spôsobom odpredávať okolité pozemky, pričom navrhovateľ nedostal ponuku na odkúpenie prístupovej cesty k svojej nehnuteľnosti, ktorú využíval k podnikateľským účelom a zároveň za ňu platí aj daň ako podnikateľský subjekt.

Znemožnením   prístupovej   cesty   k   nehnuteľnosti   bol   nútený   ukončiť   svoju podnikateľskú činnosť a tým sa len zvyšujú jeho straty.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že „1. Základné právo P., s. r. o. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods.1 Ústavy... v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy... a čl. 36 ods. 1 Listiny... rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 12. 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf/12/2011 porušené bolo.

2.   Postupom   Najvyššieho   súdu   SR,   Krajského   súdu   v   Trenčíne   bolo   porušené základné právo sťažovateľa, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy..., a to rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 12. 2011, č. k. 6 Sžf/12/2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21. 12. 2010, č. k. 13 S/53/2010-20.

3.   Postupom   Najvyššieho   súdu   SR   a   Krajského   súdu   v   Trenčíne   boli   porušené základné práva sťažovateľa,   podľa čl. 1, čl.   46 ods.   1 Ústavy... a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny..., a to rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.12.2011, č. k. 6Sžf/12/2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21. 12. 2010, č. k. 13 S/53/2010-20.

4 Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 12. 2011, č. k. 6 Sžf/12/2011 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21. 12. 2010, č. k. 13 S/53/2010-20 sa zrušuje a vec sa vracia správnemu orgánu na nové rozhodnutie.

5. P., s. r. o. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu označených základných práv postupom a rozhodnutím krajského súdu

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   predmetnou   sťažnosťou   najprv   napadla postup a rozhodnutie krajského súdu z 21. decembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 S/53/2010. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie krajského súdu, keďže proti nemu bol prípustný (v rámci správneho súdnictva) opravný prostriedok, ktorý bol v konaní   o   predmetnej   veci   aj   sťažovateľkou   využitý,   a   o   jej   odvolaní   proti   rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom zo 14. decembra 201 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf/12/2011.

Z   toho   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   (obdobne I. ÚS 485/2010).

2. K namietanému porušeniu označených základných práv postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu zo 14. decembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf/12/2011, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, a považuje ho za nesprávne a „v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko je tu zjavná podpora v porušovaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti ku ktorej bol v minulosti (v čase začiatku podnikania navrhovateľa) riadny a bezproblémový prístup“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   v   dôsledku   konania   žalovaného   správneho   orgánu,   najmä „znemožnením prístupovej cesty k nehnuteľnosti bol nútený ukončiť svoju podnikateľskú činnosť a tým sa len zvyšujú jeho straty“.

Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nie je ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti súčasťou systému všeobecných súdov a kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných   súdov   a   nepoužívajú sa   na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

V   zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   vzájomnej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, alebo ak nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorej by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. II. ÚS 21/02, I. ÚS 91/03, II. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry viackrát vyslovil, že obsahom základného práva   na   súdnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v   systéme   všeobecného   súdnictva,   preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľka, a tak preberať na   seba   ústavnú   zodpovednosť   všeobecných   súdov   za   ochranu   zákonnosti   podľa   §   1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ak sa táto ochrana poskytla bez porušenia ústavnoprocesných   princípov   ustanovených   v   čl.   46   až   čl.   50   ústavy,   ktorých   ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti   zaoberal   najprv   otázkou,   či   obsah   napádaného   uznesenia   najvyššieho   súdu opodstatňuje možnosť prijatia sťažnosti na ďalšie konanie a či účinky výkonu právomoci najvyššieho   súdu   sú   zlučiteľné   s   ústavnými   limitmi   vyplývajúcimi   zo   sťažovateľkou označených základných práv.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   námietok   sťažovateľky   a   odôvodnenia   rozsudku najvyššieho   súdu   konštatuje,   že   najvyšší   súd   konal   a   rozhodoval   o   jej   odvolaní   proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu v rámci správneho súdnictva podľa piatej časti druhej   hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   v   tomto   konaní   v   celom   rozsahu   iba pokračoval v realizácii základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   v   prípade   sťažovateľky   mohlo   ísť   o   odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie jej základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľky. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov najvyššieho súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho   konania,   ktoré   pre   neho   skončilo   nepriaznivým   výsledkom,   čo   však   nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov. Sťažovateľke teda nebol odopretý prístup k súdu, a ako prvostupňový súd, tak aj najvyšší súd sa jej vecou podrobne zaoberali.

Je tiež potrebné zdôrazniť, že zmyslom čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť to, aby sa ústavný   súd   stal   prieskumnou   inštanciou   proti   rozhodnutiam   všeobecných   súdov v správnom súdnictve. Podľa názoru ústavného súdu by bolo negáciou zmyslu čl. 46 ods. 1 ústavy, ak by si ústavný súd pod zámienkou povinnosti zistiť, či všeobecné súdy náležite preskúmali zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, vyhradil právomoc preskúmavať výsledok ich konania, pokiaľ ide o zisťovanie a vyhodnocovanie skutkového stavu, výklad v okolnostiach   prípadu   aplikovaných   právnych   noriem   z iných   než ústavných   princípov alebo   ich   aplikáciu.   Plnohodnotný   súdny   prieskum   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy z hľadiska ich súladu so zákonmi je podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zverený všeobecným súdom v rámci rozhodovania v správnom súdnictve, teda nie ústavnému súdu (obdobne napr. IV. ÚS 378/08).

Podľa ústavného súdu posúdenie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje a odôvodneniu právneho názoru najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku sa nedá vyčítať svojvoľnosť. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená tiež právo na to, „aby bol účastník konania pred všeobecným súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v   súlade   s   jeho   požiadavkami,   resp.   s   jeho právnymi názormi“.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku zo 14. decembra 2011 v konaní vedenom pod sp.   zn.   6   Sžf/12/2011,   ktorým   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   z   21.   decembra   2010 v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   S/53/2010   (preskúmavajúce   konanie   žalovaného Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a M. pri vyrubovaní dane z nehnuteľnosti za rok 2010 v sume 301,68 €) okrem opísania dôvodov rozsudku krajského súdu, ktorými zamietol   žalobu   sťažovateľky,   jej   odvolacích   námietok,   ktoré   sú   takmer   totožné   s námietkami   uvedenými   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,   uviedol,   že   z podkladov administratívneho spisu je zrejmé, že pri „vyrubení dane správca dane akceptoval údaje žalobcu, ktoré ako daňový subjekt uviedol v daňovom priznaní k dani z nehnuteľnosti v roku 2009, keď mu bola vyrubená daň za „ostatné stavby“ v celkovej sume 281,91 €. Na základe   uvedeného   daňového   priznania   správca   dane   vydal   hore   označený   platobný výmer, ktorým vyrubil žalobcovi daň z nehnuteľnosti na zdaňovacie obdobie roku 2010 v sume 301,68 €, a to daň zo stavieb za druh „ostatné stavby“. Rozdiel vo výške vyrubenej dane vznikol z dôvodu zmeny ročnej sadzby dane pre kategóriu „ostatné stavby“ určenej vo VZN pre rok 2010 v čl. 4 bode 5 písm. g) v sume 0,80 € (predtým 0,764 €).

Najvyšší súd sa pritom v zmysle § 219 ods. 2 OSP stotožnil aj s právnymi závermi krajského súdu pri vyrubovaní dane z nehnuteľnosti, ktorý uviedol, že „Správne orgány pri vyrubení uvedenej dane vychádzali z ustanovení zákona č. 582/2004 Z. z. (§ 9 ods. 1, § 10 ods. 1 písm. g/, § 12 ods. 2, § 18 ods. 2, § 19 ods. 1 veta prvá, § 20), zo Všeobecného záväzného nariadenia M... o miestnych daniach (čl. 4 bod 5 písm. g/ a bod 6), pričom postupovali podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov“.

Ústavný súd konštatuje, že vyslovený právny názor najvyššieho súdu v odôvodnení napadnutého   rozhodnutia   je   dostatočne   zrozumiteľný   a   odôvodnený,   nemá   znaky svojvoľnosti a arbitrárnosti a je tiež ústavne akceptovateľný. Najvyšší súd v danom prípade nedospel   k   záveru   o   existencii   takých   okolností,   ktoré   by   odôvodňovali   zrušenie rozhodnutia krajského súdu, resp. správneho rozhodnutia (nesprávne zistený skutkový stav), a aj ústavný súd je toho názoru, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP) a nevykazuje znaky arbitrárnosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Sťažovateľka   sa   v   petite   sťažnosti   domáhala   aj   vyslovenia   porušenia   svojho základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   označeným   rozsudkom   najvyššieho   súdu. Ústavný súd však zistil, že sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti však vecne porušenie tohto práva vôbec neodôvodnila a nijako nekonkretizovala, v čom vidí jeho porušenie (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podania   sťažovateľa,   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup slúži inštitút   povinného   právneho zastúpenia v   konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   odmietol   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

4. Sťažovateľka namietala v petite aj porušenie čl. 1 ústavy („Slovenská republika je zvrchovaný   demokratický   a   právny   štát...   uznáva   a   dodržiava   všeobecné   pravidlá medzinárodného práva..., ktorými je viazaná...“) postupom krajského súdu a najvyššieho súdu.   Túto   časť   sťažnosti   musel   ústavný   súd   odmietnuť   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti,   keďže   ustanovenia   čl.   1   ods.   1   a 2   ústavy   sú   súčasťou   základných princípov   ústavy,   vzhľadom   na   čo   nemôžu   plniť   poslanie   priamo   aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach (I. ÚS 176/07) o porušení základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave ústavy (m. m. II. ÚS 821/00, I. ÚS 485/2010) a navyše sťažnosť ani v tomto smere nie je vecne vôbec odôvodnená.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tiež ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. mája 2012