znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 206/2011-12

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 3. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti I., a. s. v likvidácii, K., zastúpenej advokátom JUDr. T. P., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 130/2008 v súvislosti s rozhodovaním o námietke zaujatosti voči predsedníčke senátu a členom senátu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   I.,   a.   s.   v likvidácii, o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2011 doručená sťažnosť spoločnosti I., a. s. v likvidácii, K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. T. P., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 130/2008 v súvislosti s rozhodovaním o námietke zaujatosti voči predsedníčke senátu a členom senátu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného tvrdila:«Na   Okresnom   súde   Košice   II   bolo   vedené   konanie   o   našom   návrhu   o   určenie neúčinnosti dohody o vyporiadaní BSM medzi bývalými manželmi U. voči našej spoločnosti pod číslom 13 C 31/2006, v ktorom súd našu žalobu zamietol. V dôsledku nášho odvolania vec prejednáva Krajský súd v Košiciach najprv pod číslom 11 Co 106/2007, neskôr 11 Co 110/2008   a   naposledy   pod   č.   11   Co   130/2010,   ktorý   potvrdil   I.   stupňový   rozsudok. Rozsudok odvolacieho súdu bol Najvyšším súdom SR zrušený.

V tomto konaní odvolací senát sa dopustil niektorých chýb, ktoré v našej spoločnosti vzbudili podozrenie z jeho zaujatosti proti nám ako žalobcovi, a preto sme dňa 27. 04. 2009 podali námietku zaujatosti sudcov senátu 11 Co a žiadali sme, aby sudcovia tohto senátu boli vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod   sp.   zn.   11   Co   130/2010   (prečíslované   konanie   11   Co   110/2008,   predtým   ešte 11 Co 106/2007 ). Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 18. 08. 2010 sp. zn 1 Nc 32/2010 rozhodol o našej námietke zaujatosti tak, že nevylúčil sudcov Krajského súdu v Košiciach JUDr. A. Č., JUDr. J. Č. a JUDr. Ľ. K. z prejednávania a rozhodovania veci.

Proti uvedenému Uzneseniu sme podali dovolanie a navrhovali sme, aby dovolací súd   napadnuté   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   zrušil   a   vrátil   vec   na   ďalšie   konanie. Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. 1 Cdo V 8/2010 Uznesením zo dňa 20. 01. 2011 konanie o dovolaní   zastavil.   Z   dôvodov tohto   rozhodnutia   je   zistiteľné,   že k zastaveniu   konania o dovolaní došlo z dôvodu, že „na rozhodnutie o dovolaní proti takémuto rozhodnutiu nie je daná   funkčná   príslušnosť   Najvyššieho   súdu   SR,   ale   ani   iného   súdu“.   Máme   za   to,   že uvedeným rozhodnutím boli porušené naše základné práva a slobody a to základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Najvyšší súd SR, ako to uvádza v dôvodoch uznesenia, predovšetkým skúmal, či v danej veci sú splnené podmienky, za ktorých môže konať podľa §-u 103 Občianskeho súdneho poriadku. Nezapodieval sa však okolnosťami   zakotvenými   v   §-e   237   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   predovšetkým dôvodmi uvedenými pod písmenami f a g tohto ustanovenia, teda či účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a či rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, iba že namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Prejednávanie a rozhodovanie o našej veci senátom v pôvodnom nami namietanom zložení neposkytuje záruku objektívneho a spravodlivého postupu a rozhodnutia, preto sa domáhame jeho zmeny.»

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   proti   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 11 Co 110/2008 z 15. apríla 2009 podala dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   5   Cdo   300/2009 zo 4. marca 2010 tak, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V tejto súvislosti sťažovateľka vytýkala rozhodnutiu krajského súdu viaceré nedostatky,   napríklad   to,   že   krajský   súd   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania,   že o námietke zaujatosti z 27. apríla 2009 bolo rozhodnuté až po uplynutí 16 mesiacov, že označený rozsudok krajského súdu je potrebné považovať za nepreskúmateľný, že nie je zrejmé, ako mohol okresný súd 7. mája 2008 vedieť novú spisovú značku konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 11 Co 110/2008, keď dovtedy bolo konanie vedené pod sp. zn. 11   Co   106/2007,   ako   aj   to,   že „zo   strany   Krajského   súdu   v Košiciach   neboli   splnené taxatívne   uvedené   podmienky   na   prerušenie   konania   vyplývajúce   s   §-u   109   a násl. Občianskeho súdneho poriadku...“.

Sťažovateľka ďalej dodala: „Prehlasujeme, že sme využili všetky právne prostriedky na nápravu vo veci. Posledné rozhodnutie súdu bolo uznesenie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn.   1   Cdo   V   8/210   zo   dňa   20.01.2011,   ktorým   bolo   konanie   o   našom   dovolaní zastavené.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 130/2008 (vec Okresného   súdu   Košice   II   sp.   zn.   13   C   31/2006)   porušil   právo   spoločnosti   I.   a.   s. v likvidácii na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Sudcovia Krajského súdu v Košiciach JUDr. A. Č. - predsedníčka senátu, JUDr. J. Č. a JUDr. Ľ. K. - členovia senátu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na uvedenom súde pod sp. zn. 11 Co 130/2010 (veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 13 C 31/200).

3. Spoločnosti I. a. s. v likvidácii priznáva finančné zadosťučinenie v sume 12 000,- EUR (slovom dvanásťtisíc EUR), ktoré mu je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Spoločnosti I. a. s. v likvidácii priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume, aká bude vyčíslená, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet jej advokáta do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na rozhodnutie (petitom), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich   základných   práv   a   slobôd   sú   zastúpené   advokátom   (III.   ÚS   334/09, III. ÚS 206/2010).

Podľa ústavného súdu sa petit sťažnosti nezhoduje s jej dôvodmi. Sťažovateľka síce v odôvodnení sťažnosti uviedla, že namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Cdo V 8/2010   z 20.   januára   2011,   ale   v petite   sťažnosti   toto   rozhodnutie   vôbec neoznačila, respektíve nenamietala.

Namiesto   toho   sťažovateľka   v petite   sťažnosti   namietala   konanie a postup   senátu krajského   súdu   vo   veci   sp.   zn.   11   Co   130/2008   pre   jeho   neobjektívnosť,   ktorá   bola dôvodom podanej námietky zaujatosti. Tou sa zaoberal najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Nc 32/2010   z 18.   augusta   2010,   keď   rozhodol   o nevylúčení   predsedníčky   senátu   a členov senátu   odvolacieho   súdu   z prejednávania   a rozhodovania   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 11 Co 130/2008. Proti tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo V 8/2010 z 20. januára 2011. Porušenie svojich práv videla sťažovateľka práve v prijatí tohto rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré, ako už ústavný súd uviedol, v petite sťažnosti nenamietala.

Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na rozhodnutie (petitom); (III. ÚS 334/09), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých fyzické osoby sú zastúpené advokátom (III. ÚS 206/2010).

Ústavný súd je toho názoru, že odôvodnenie sťažnosti sťažovateľky nie je vôbec zosúladené s jej návrhom na rozhodnutie, ktorý vymedzuje predmet konania pred ústavným súdom. Sťažovateľkino podanie neobsahuje najmä jasný a zrozumiteľný petit, ktorý tvorí východisko pre rozhodnutie ústavného súdu.

Okrem   toho   sťažovateľka   v bode   2   petitu   sťažnosti   žiadala   ústavný   súd,   aby rozhodol,   že   predsedníčka   senátu   a členovia   senátu   krajského   súdu   sú   vylúčení z prejednávania   a rozhodovania   vo   veci   vedenej   na   tamojšom   súde   pod   sp.   zn. 11 Co 130/2010.   Ústavný   súd   pripomína,   že   predmetná   požiadavka   sťažovateľky nekorešponduje s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde, ktoré upravuje spôsoby   rozhodovania   ústavného   súdu   v prípadoch,   ak   vyhovie   sťažnosti   (zrušenie napadnutého rozhodnutia, príkaz na konanie vo veci, vrátenie veci na ďalšie konanie, zákaz pokračovať v porušovaní práv a príkaz na obnovenie stavu pred porušením práv).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   sťažovateľkou   predložený   návrh   na   rozhodnutie v citovanej podobe nie je z uvedených dôvodov vykonateľný.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z podania   sťažovateľky,   nie   je   povinný   odstraňovať   ex   offo (z úradnej   povinnosti).   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 206/2010).

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky už na jej predbežnom prerokovaní podľa § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2011