znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 206/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., Staničná 48, Vojčice, zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob/149/2009 z 21. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2010 doručená   sťažnosť   M.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob/149/2009 z 21. decembra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil prvostupňový rozsudok   Okresného   súdu   Trebišov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   2   Cb/7/2006 z 27. augusta   2009   vo   výroku   o   povinnosti   sťažovateľa   zaplatiť   navrhovateľovi   sumu 11 733,01 € s prísl.

Krajský   súd   podľa   navrhovateľa   v   konaní   porušil   princípy   kontradiktórnosti a rovnosti   zbraní.   Podľa   neho   sa   všeobecné   súdy   nevysporiadali   s   jeho   tvrdeniami obsiahnutými   v   odvolaní   a   odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   nedalo   odpoveď   na   jeho námietky, že „navrhovateľ, ako aj jeho svedkovia nepreukázali pravdivosť svojich tvrdení žiadnym relevantným spôsobom“. Podľa sťažovateľa okresný súd neúplne zistil skutkový stav a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

Podľa   názoru   sťažovateľa   bolo   napadnutým   rozsudkom   porušené   nielen   jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ale i právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd v konaní o jeho sťažnosti vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky na súdnu   ochranu,   ako   aj   jeho   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom KS KE sp. zn. 2 Cob/149/2009 zo dňa 21. 12. 2009 porušené.

2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušuje uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.: 2 Cob/149/2009 z 21. 12. 2008 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pre JUDr. M. K. v celkovej sume... 303,31 € s DPH..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnený.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na rozhodnutie (petitom), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom (III. ÚS 334/09).

Petit požadovaný sťažovateľom sa však nezhoduje s dôvodmi sťažnosti. Sťažovateľ síce v odôvodnení sťažnosti „namieta porušenie čl. 13 a čl. 17 dohovoru“ krajským súdom, ale na druhej strane v petite sťažnosti už namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nielen krajským, ale aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), a v druhom bode žiada o zrušenie rozhodnutia najvyššieho súdu, pričom vecne porušenie týchto práv v sťažnosti vôbec neodôvodnil a nekonkretizoval (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa nie je teda vôbec zosúladené s jeho návrhom na rozhodnutie.

Ústavný súd konštatuje, že i keď z odôvodnenia návrhu na začatie konania čiastočne vyplýva, akej veci sa týka, kto ho podáva a proti komu smeruje, sťažovateľovo podanie neobsahuje   však   najmä   jasný   a   zrozumiteľný   návrh   rozhodnutia   vo   veci   samej   (petit), ktorého vydania sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzený   presne,   určito   a   zrozumiteľne,   teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť východiskom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   v   uvedenej   veci.   Návrh   na   rozhodnutie v citovanej podobe nie je preto ani vykonateľný.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podaní   sťažovateľa,   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup slúži inštitút   povinného   právneho zastúpenia v   konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   odmietol   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho námietkami   uvedenými   v   odvolaní,   nedostatočne   zistil   skutkový   stav   veci   a   vec   tiež nesprávne právne posúdil a súčasne porušil princípy kontradiktórnosti a rovnosti zbraní, predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým aj stav jeho právnej neistoty. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu nedalo odpoveď na jeho námietku, že „navrhovateľ, ako aj jeho svedkovia nepreukázali pravdivosť svojich tvrdení žiadnym relevantným spôsobom“.

K tomu ústavný súd uvádza, že z textu čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01).

Podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ak sa odvolací súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa v odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu konštatoval, že jeho odôvodnenie je v súlade s citovaným ustanovením § 219 ods. 2 OSP, keďže krajský súd sa v celkom rozsahu stotožnil s odôvodnením, ktoré vykonal okresný súd,   a   to   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   presvedčivé   a   zrozumiteľné   a   vychádza   z rozsiahleho dokazovania. Pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu, krajský súd k nemu nemal žiaden výhrady. Takisto nemal námietky k právnemu posúdeniu veci, keďže prvostupňový súd   založil   svoje   rozhodnutie   najmä   na   tom,   že   u   sťažovateľa   došlo   k   bezdôvodnému obohateniu a získaniu majetkového prospechu plnením navrhovateľa bez právneho dôvodu (§   451   ods.   2   Občianskeho   zákonníka),   a   ani   ďalší   výklad   a   interpretáciu   príslušných ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   Občianskeho   zákonníka   a   Obchodného zákonníka, ktorú všeobecné súdy zvolili v danom prípade, nemožno považovať za arbitrárny alebo   popierajúci   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne konanie. Z citovaných článkov ústavy a dohovoru tiež nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené   súdom   sa   musia   zaoberať   zvlášť   každým   bodom,   ktorý   niektorý   z   účastníkov konania   môže   považovať   za   základný   pre   svoju   argumentáciu   (m.   m.   I.   ÚS   56/01, III. ÚS 185/09).

Aj keď krajský súd neuviedol podrobne ďalšie dôvody, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozhodnutia   prvostupňového   súdu,   vzhľadom   na   vykonané   dokazovanie   v   konaní   pred okresným súdom ústavný súd nevidí žiadny relevantný dôvod na prehodnocovanie záverov rozhodnutí všeobecných súdov.

Podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná súvislosť medzi označenými právami sťažovateľa a postupom krajského súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení označených práv sťažovateľa. Skutočnosť, že sa sťažovateľ   nestotožňuje s   právnym   názorom   krajského   súdu,   nemôže   viesť   k   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.  

Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Cob/149/2009 z 21. decembra 2009 nie je v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (pozri podobne I. ÚS 408/08, IV. ÚS 135/09, I. ÚS 143/09).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2010