znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 206/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   T.,   toho   času   vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom JUDr. T. B., P., pre namietané porušenie jeho základných práv zaručených čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 5 ods. 3 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 209/2008 spočívajúcom v opomenutí predložiť   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   dovolanie   z 12.   januára   2009   proti uzneseniu Krajského súdu Trenčín č. k. 2 Tos 64/2008-374 z 11. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2009 doručená   sťažnosť   M.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 T   209/2008,   spočívajúcom v opomenutí predložiť Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) dovolanie z 12. januára 2009 proti uzneseniu Krajského súdu Trenčín (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Tos 64/2008-374 z 11. novembra 2008.

Sťažovateľ   je   väzobne   trestne   stíhaný   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde pod sp. zn. 2 T 209/2008 pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona.

Obžalobu v tejto veci podal prokurátor okresnému súdu 10. septembra 2008. Okresný súd   uznesením   č.   k.   2 T   209/2008-361   zo   14.   októbra   2008   rozhodol   o ďalšom   trvaní sťažovateľovej väzby v rámci konania pred súdom (po podaní obžaloby) v zmysle § 244 ods. 5 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení platnom a účinnom do 31. januára 2005 s tým, že v sťažovateľovom prípade pretrváva dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Sťažovateľ napadol označené rozhodnutie okresného súdu sťažnosťou, ktorú krajský súd uznesením č. k. 2 Tos 64/2008-374 z 11. novembra 2008 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Sťažovateľ podal 13. januára 2009 prostredníctvom okresného súdu proti uzneseniu krajského súdu č. k. 2 Tos 64/2008-374 z 11. novembra 2008 dovolanie (písomné podanie z 12. januára 2009).

V sťažnosti   podanej ústavnému súdu sťažovateľ poukazuje na ustanovenie § 376 Trestného poriadku, podľa ktorého predseda senátu súdu prvého stupňa doručí rovnopis dovolania ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté, s upozornením,   že   sa   môžu   k   dovolaniu   vyjadriť,   pričom   na   to   určí   primeranú   lehotu, najviac však 30 dní; rovnopis dovolania podaného ministrom spravodlivosti sa doručí vždy aj generálnemu prokurátorovi. Len čo lehota na podanie dovolania všetkým oprávneným osobám   uplynula   a   uplynula   aj   určená   primeraná   lehota   na   vyjadrenie   sa   k   dovolaniu, predloží spisy dovolaciemu súdu.

Sťažovateľ tvrdí,   že okresný súd nepostupoval v súlade s citovaným ustanovením Trestného   poriadku.   Napriek   tomu,   že   dovolanie   mu   bolo   doručené   13.   januára   2009, do podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nevykonal   zákonom   ustanovené   úkony   (§   376 Trestného poriadku) a nepredložil podané dovolanie dovolaciemu súdu.

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu mu bolo odopreté právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom súdnej ochrany (pred dovolacím súdom). O dôvodnosti podaného dovolania môže rozhodnúť v zmysle § 384 a nasledujúcich Trestného poriadku len dovolací súd. Aj keby bol predseda senátu prvostupňového súdu presvedčený, že podané dovolanie nie je dôvodné, je povinný v zmysle § 376 Trestného poriadku predložiť ho na rozhodnutie dovolaciemu súdu, k čomu v danom prípade nedošlo a okresný súd po dobu takmer   piatich   mesiacov   vo   veci   nekoná.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   uvádza: „Je povinnosťou   súdov,   najmä   vo   väzobných   veciach,   konať   urýchlene   a   bez   prieťahov. Prikazuje   im   to   trestný   poriadok   v   §   6,   ale   aj   článok   48   ods.   2   Ústavy   SR.   Právo na urýchlené rozhodnutie zákonnosti väzby treba mať na zreteli tak v prvostupňovom ako aj odvolacom konaní, ale aj v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. Podľa môjho názoru dobu takmer päť mesiacov nemožno v žiadnom prípade považovať za primeranú na tak jednoduchý úkon ako je predloženie veci dovolaciemu súdu a postup súdu za lege artis a bez prieťahov.

Na   nezákonnom   postupe   nemožno   postaviť   také   závažné   rozhodnutie,   ako   je rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby. Vzhľadom na pochybenie predsedu senátu Okresného súdu v Považskej Bystrici pri nepredložení dovolania dovolaciemu súdu nemožno považovať za dôvodnú a zákonnú ani moju väzbu.“

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol: „Okresný súd v Považskej Bystrici v konaní 2 T 209/2008 uznesením sp. zn. 2 T   209/2008-361   zo   14. 10. 2008   a   Krajský   súd   v   Trenčíne   v   konaní   2 Tos   64/2008 uznesením sp. zn. 2 Tos 64/2008-374 z 11. 11. 2008 porušili základné právo sťažovateľa zaručené v článku 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR a článku 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tos 64/2008-374 z 11. 11. 2008 sa zrušuje a obvinený M. T. sa ihneď prepúšťa na slobodu.

Okresný   súd   v   Považskej   Bystrici   v   konaní   sp.   zn.   2T   209/2008   nepredložením dovolania z 12. 1. 2009 dovolaciemu súdu porušil základné právo sťažovateľa zaručené v článkoch 17 ods. 2 a 5, 46 ods. 1, 48 ods. 2 Ústavy SR a článku 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

M. T. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 50 000,- € a úhrada trov konania v sume 289,74 € ktoré je povinný zaplatiť Okresný súd v Považskej Bystrici na účet jeho právneho zástupcu JUDr. T. B., P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   55   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   je   dôvodný   predpoklad,   že   došlo k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

Podľa § 55 ods. 4 Trestného poriadku ak súd urobí úkony trestného konania uvedené v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tom sťažovateľa,   hľadí   sa   na   takúto   sťažnosť   pre   nečinnosť   ako   na   vzatú   späť,   ak   tento sťažovateľ   v   priebehu   piatich   pracovných   dní   od   doručenia   oznámenia   nevyhlási,   že na svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.

Podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3 musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak

a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,

b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu.

Podľa § 55 ods. 6 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa odseku 5 sťažnosť nie je prípustná.

Za zásah do svojich základných práv a slobôd označil sťažovateľ postup okresného súdu spočívajúci v jeho opomenutí, resp. nečinnosti v súvislosti s povinnosťou predložiť najvyššiemu súdu jeho dovolanie proti uzneseniu krajského súdu, ktoré sa týka preskúmania prvostupňového rozhodnutia okresného súdu o ďalšom trvaní sťažovateľovej väzby v štádiu konania po podaní obžaloby. Sťažovateľ namieta, že v súvislosti s prípravou prerokovania dovolania   dovolacím   súdom   (§   376   Trestného   poriadku)   došlo   v dôsledku   zavinenia zo strany   okresného   súdu   k prieťahom   v konaní,   k   nezákonnému trvaniu   sťažovateľovej väzby a k odopieraniu súdnej ochrany pred dovolacím súdom.

Vo vzťahu k označenému zásahu však sťažovateľ v rámci procesnej úpravy trestného konania disponuje v zmysle § 55 ods. 3 až ods. 6 Trestného poriadku priamo dostupným a účinným   právnym   prostriedkom   nápravy,   ktorým   sa   môže   priamo   v rámci   konania pred okresným súdom a následne aj pred nadriadeným krajským súdom domáhať ochrany svojich práv. Týmto právnym prostriedkom je sťažnosť pre nečinnosť podľa § 55 Trestného poriadku,   ktorú   možno   uplatniť   v prípade   prieťahov   v konaní   pred   súdom   v súvislosti s vykonaním konkrétnych procesných úkonov súdu pri prerokúvaní trestnej veci vrátane prípadu, „ak je dôvodný predpoklad, že došlo k prieťahom v príprave prejednania veci súdom“.   Nadriadený   súd je pritom   v prípade   uznania opodstatnenosti   sťažnosti   podanej pre nečinnosť oprávnený určiť primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu (§ 55 ods. 5 Trestného poriadku).

Sťažovateľ   síce   k sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   pripojil   kópiu   podania z 15. marca   2009   adresovaného   okresnému   súdu,   ktorým   žiadal   o predloženie   spisu s podaným   dovolaním   najvyššiemu   súdu,   avšak   relevantný   dôkaz   o využití   sťažnosti pre nečinnosť podľa § 55 Trestného poriadku (adresovanej nadriadenému, t. j. krajskému súdu)   ústavnému   súdu   nepredložil.   Pretože   sťažovateľ   nepreukázal   využitie   tohto prostriedku nápravy v posudzovanej veci, ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie je   prípustná   pre   nevyčerpanie   dostupných   a účinných   právnych   prostriedkov   ochrany základných práv a slobôd, a preto rozhodol o jej odmietnutí pre neprípustnosť (§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec uvedeného dôvodu odmietnutia ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov (I. ÚS 66/98). Inými slovami, ak sťažovateľ namietne také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 282/04).

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv uznesením okresného súdu   č.   k.   2 T   209/2008-361   zo   14.   októbra   2008   o ďalšom   trvaní   jeho   väzby,   ako aj následným uznesením krajského súdu č. k. 2 Tos 64/2008-374 z 11. novembra 2008 (druhé z označených rozhodnutí žiadal sťažovateľ zároveň zrušiť, pričom sa domáhal prepustenia z väzby), je daný ďalší z dôvodov odmietnutia sťažnosti pri predbežnom prerokovaní, ktorý spočíva v jej zjavnej neopodstatnenosti kvôli nedostatku priamej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom orgánu verejnej moci, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa (nepredloženie dovolania dovolaciemu súdu), a medzi uvedenou časťou petitu sťažovateľovej sťažnosti.

Prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 376 Trestného poriadku zo strany okresného   súdu   nemohlo   ovplyvniť   obsah,   zákonnosť   a ústavnosť   uznesenia   okresného súdu   č.   k.   2 T   209/2008-361   zo   14.   októbra   2008   a   uznesenia   krajského   súdu   č.   k. 2 Tos   64/2008-374   z 11.   novembra   2008,   pretože   nepredstavuje   procesný   postup   súdu, na základe ktorého boli označené súdne rozhodnutia vydané, ale postup, ktorý po ich vydaní nasleduje.   Pokiaľ   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   k porušeniu   jeho   základných   práv   došlo priamo uvedenými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, mal to z nich, ktoré bolo vydané ako konečné, napadnúť priamo sťažnosťou podanou ústavnému súdu v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy (s náležitým odôvodnením, ktoré v posudzovanej ústavnej sťažnosti vo vzťahu k uvedeným rozhodnutiam absentuje) v lehote dvoch mesiacov od nadobudnutia jeho právoplatnosti (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   účastníka   konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03). V prípade, keď ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví (v rámci prerokovania ústavnej sťažnosti v merite veci) porušenie základného práva zaručeného v tomto článku ústavy   (II.   ÚS   57/01,   III.   ÚS   30/03) alebo odmietne ústavnú sťažnosť pri   predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04, III. ÚS 24/04).

Základné právo na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) taktiež nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) vyplývajúcim z príslušných procesných predpisov (v danom prípade z Trestného poriadku).

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku právoplatné   rozhodnutie   súdu   na   podnet strany alebo na iný podnet napadne minister spravodlivosti z dôvodu uvedeného v § 371.

Podľa § 369 ods. 2 Trestného poriadku právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1

a) generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku,

b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa § 10 ods. 5 časti vety za bodkočiarkou Trestného poriadku odvolacím súdom je krajský súd a najvyšší súd.

Podľa   §   315   Trestného   poriadku   (nazvaného   „Odvolací   súd“)   o   odvolaní   proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špeciálneho súdu rozhoduje najvyšší súd.

V   uvedených   súvislostiach   považoval   ústavný   súd   za   významné,   že   sťažovateľ nepodal dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu o odvolaní napádajúcom prvostupňový rozsudok   okresného   súdu   o veci   samej,   ale   proti   uzneseniu   krajského   súdu   o sťažnosti týkajúcej   sa   prvostupňového   uznesenia   okresného   súdu   o ďalšom   trvaní   jeho   väzby. Z ustanovenia § 369 ods. 2 Trestného poriadku pritom vyplýva oprávnenie generálneho prokurátora a obvineného na podanie dovolania v trestnom konaní iba proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Odvolacím súdom je aj krajský súd (§ 10 ods. 5 Trestného poriadku časť vety za bodkočiarkou). Toto postavenie má však krajský súd v prípadoch, keď rozhoduje o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu (§ 315 Trestného poriadku). V sťažovateľom   označenom   prípade však krajský súd rozhodoval o sťažnosti proti   prvostupňovému   väzobnému   uzneseniu   okresného   súdu   v postavení   nadriadeného orgánu, resp. nadriadeného súdu (§ 192 až § 195 Trestného poriadku).

Sťažovateľ teda podaním dovolania z 12. januára 2009 uplatňoval procesné právo, ktoré mu z ustanovení Trestného poriadku nevyplýva. Za daných okolností procesný postup okresného   súdu,   ktorý   pokračoval   v konaní   smerujúcom   k meritórnemu   prerokovaniu a rozhodnutiu veci (nariadenie hlavného pojednávania na 5. február 2009, 17. marec 2009, 30. apríl 2009, 13. máj 2009 a 18. jún 2009) s tým, že podanie z 12. januára 2009 bude následne   predložené   dovolaciemu   súdu,   má   racionálny   základ   v rešpektovaní   zásady hospodárnosti konania a v požiadavke rozhodnutia o veci samej v primeranej dobe.

S ohľadom na tieto skutočnosti preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup okresného   súdu   v sťažovateľovej   trestnej   veci   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikoval bez ďalšieho ako porušenie označených práv sťažovateľa. Ústavný súd preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti aj v tejto časti.

Z už uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2009