znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 206/07-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. E. D., K., zastúpeného advokátkou JUDr. B. N., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 473/05-87 z 20. júna 2006 a postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave pri vybavení podnetu sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 2150/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. E. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2007 doručená sťažnosť RNDr. E. D., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 473/05-87 z 20. júna 2006 a postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) pri vybavení podnetu sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 2150/06.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 10. apríla 2000 podanou   Okresnému   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhal   od   odporcu „vyplatenia jednorazovej odmeny za objav ložísk nerastných surovín“.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   7 C 142/2003-54   z   13. septembra 2005   žalobu zamietol.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolanie,   o   ktorom   rozhodoval krajský súd, ktorý rozsudkom č. k. 5 Co 473/05-87 z 20. júna 2006 prvostupňový rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   uvádza: „S   rozhodnutím   OS   BA   I sa   stotožnil aj Krajský súd   Bratislava   (KS   BA),   ktorý   na   súdnom   pojednávaní   dňa   20. 06. 2006 (sp. zn.: 5 Co 473/05) potvrdil v plnom rozsahu rozhodnutie OS BA I, zo dňa 13. 09. 2005, čím došlo zo strany OS BA I a KS BA k porušeniu ľudských práv voči mojej osobe ako občana tohto štátu pri nerešpektovaní občianskeho zákonníka a Ústavy SR (čl. 12, ods. 2), čo   bolo   konštatované   v odvolaní   navrhovateľa   zo   dňa   7. 11. 2005   čl. II.   Konečným rozhodnutím KS BA ako občan tohto štátu bol som zjavne poškodený. KS BA na súdnom pojednávaní dňa 20. 06. 2006 podľa odvolania zo dňa 07. 11. 2005 sa zaoberal len s tými pasážami,   ktoré   mu   vyhovovali   aj   tie   pri   konečnom   rozhodnutí   boli   zjavne   vysvetlené tendenčne a účelovo.

Argumenty odporcov na súdnom pojednávaní OS BA I, dňa 13. 09. 2005 sa zakladali na polopravdách a nepravdách, ktoré OS BA I, tak aj KS BA pri svojom rozhodnutí nebrali do úvahy. KS BA pri vynesení rozsudku porušil základné princípy etiky práva, keď negoval autorstvo   môjho   objavu   uvedené   v liste   predsedu   bývalého   SGU   a skutočnosť,   že   som ložisko keramických ílov objavil mimo štátom organizovaného prieskumu (viď odvolanie zo dňa 07. 11. 2005) čl. III. tretí odstavec od vrchu.

Som presvedčený, že vo veci 5 Co 473/05 Krajský súd Bratislava porušil ústavný zákon,   konkrétne   ustanovenie   Ústavy   SR,   keď   potvrdil   zamietajúci   rozsudok   Okresného súdu   Bratislava,   sp.   zn.:   7   C   142/2003-54.   Súd   prvého   a druhého   stupňa   danú   vec preskúmal povrchne, a tak nesplnil povinnosť dôsledného a objektívneho uzavretia celého prípadu.“

Následne   sa   sťažovateľ   5. septembra 2006   obrátil   na   generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   s   podnetom   na   podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 473/05-87 z 20. júna 2006.   Krajská   prokuratúra   z   poverenia   generálneho   prokurátora   15. novembra 2006 uvedený   podnet   sťažovateľa   odložila   s odôvodnením,   že   „zákonné   dôvody   na   podanie mimoriadneho   dovolanie   nie   sú   dané“,   pretože   sa   stotožnila   s   právnymi   závermi odvolacieho súdu.

Podľa   názoru   sťažovateľa   takýmto   postupom   krajskej   prokuratúry „ došlo k porušeniu ústavného zákona, konkrétne ustanovenia v čl. 12, ods. 2 Ústavy SR“.

Sťažovateľ preto v závere navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti rozhodol následovným nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa RNDr. E. D., že nikto nesmie byť poškodzovaný, zvýhodňovaný, či znevýhodňovaný upravené v čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Co 473/05-87 a postupom generálnej prokuratúry v Bratislave porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 473/05-87 z 25. 07. 2006 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby vo veci konal.

4. Krajskej prokuratúre v Bratislave prikazuje, aby vec prehodnotila.

5. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie 200.000,- Sk (slovom dvestotisíc slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v Bratislave   povinný   sťažovateľovi   vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).

6. Sťažovateľovi   priznáva   trovy   konania   (právneho   zastúpenia,   zatiaľ   vo   výške 6.296,- Sk, za dva úkony poskytnutých právnych služieb, vr. paušálu, ktoré je súd povinný zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   B.   N.   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V posudzovanom prípade sa sťažovateľ domáha rozhodnutia, ktorým by ústavný súd vyslovil   porušenie   zákazu   diskriminácie   zakotveného   v čl.   12   ods.   2 ústavy   rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 473/05-87 z 20. júna 2006 a postupom krajského súdu v tomto konaní, ako aj postupom krajskej prokuratúry pri vybavení podnetu sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 2150/06.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

V rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   rozsudok krajského súdu č. k. 5 Co 473/05-87 z 20. júna 2006 nadobudol právoplatnosť 3. augusta 2006.

Sťažovateľ   sa   na   ústavný   súd   obrátil   sťažnosťou   z   9. januára 2007   podanou na poštovú prepravu 10. januára 2007, t. j. zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty dvoch mesiacov v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť v časti vzťahujúcej sa na namietaný rozsudok krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy aj postupom   krajskej   prokuratúry   pri   vybavení   podnetu   sťažovateľa   na   podanie mimoriadneho dovolania v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 2150/06.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Článok 12   ods.   2   ústavy   obsahuje   klauzulu   zákazu   diskriminácie,   ktorá   zaručuje subjektívne   právo   každého   nebyť   vo   svojich   právach   a   slobodách   diskriminovaný z dôvodov v tomto ustanovení vymenovaných (III. ÚS 39/01).

Podľa judikatúry ústavného súdu ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má všeobecný, deklaratívny charakter a nie charakter základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia je možné sa dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd uvedených   v ústave   (I. ÚS 17/99).   Inými   slovami   povedané,   k porušeniu   ústavou zakotveného   zákazu   diskriminácie   by   v konkrétnom   prípade   mohlo   dôjsť   len   v priamej spojitosti s porušením konkrétneho základného práva alebo slobody.

Sťažovateľ však   vo   svojej   sťažnosti   namieta porušenie citovaného   článku ústavy bez uvedenej priamej spojitosti s konkrétnym základným právom alebo slobodou.

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie sťažnosti svojím obsahom vôbec nesmeruje k   preukázaniu   skutočností   signalizujúcich   uplatnenie   diskriminačného   postupu   voči sťažovateľovi   v súvislosti   s namietaným   postupom   krajskej   prokuratúry   (pre   úplnosť ústavný   súd   dodáva,   že   to   isté   platí   aj   o namietanom   rozhodnutí   krajského   súdu). Argumentácia   sťažovateľa   sa   obmedzuje   len   na   poukázanie   nesprávnosti   skutkového a právneho posúdenia veci v rámci rozhodovania uvedených orgánov, a to „nesplnením povinnosti dôsledného a objektívneho uzavretia celého prípadu“.

V súvislosti s namietaným postupom krajskej prokuratúry je pre úplnosť potrebné uviesť, že podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, II. ÚS 14/04, I. ÚS 7/04, II. ÚS 407/06).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   podľa   § 25   ods.   2 uvedeného zákona ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2007