znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 206/06-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   B.,   toho   času   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného   advokátom   JUDr.   S.   J.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   jeho   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   zaručeného   v čl.   13   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. XV Pz 546/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2006 doručená sťažnosť (z 5. mája 2006) M. B., toho času vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., v ktorej namietal porušenie svojho práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní o podnete   sťažovateľa   na   podanie   sťažnosti   pre   porušenie   zákona   podľa   §   266   a nasl. Trestného poriadku [zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov platný a účinný do 31. decembra 2005 – ďalej len „Trestný poriadok“] vedenom pod sp. zn. XV Pz 546/05.

Z obsahu sťažnosti a príloh, ktoré k nej sťažovateľ pripojil vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 6/03 z 20. novembra 2003 uznaný vinným z pokusu trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1 k § 219 ods. 1 Trestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb. trestný zákon v znení neskorších predpisov platný a účinný do 31. decembra 2005 – ďalej len „Trestný zákon“), za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní dvanásť rokov. Proti predmetnému rozhodnutiu podali   v zákonom   stanovenej   lehote   odvolanie   sťažovateľ   aj   poškodený. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 To 21/2004 zo 17. augusta 2004 bol prvostupňový rozsudok krajského súdu zrušený vo výroku o treste v zmysle § 258 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku a sťažovateľ bol podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov. Podľa § 39a ods. 3   Trestného   zákona   bol   sťažovateľ   pre   výkon   uloženého   trestu   zaradený   do II. nápravnovýchovnej skupiny. Odvolanie poškodeného podľa § 256 Trestného poriadku odvolací súd zamietol.

Sťažovateľ sa podnetom z 13. júla 2005 obrátil na generálnu prokuratúru s návrhom na podanie sťažnosti pre porušenie zákona v zmysle § 266 a nasl. Trestného poriadku. Generálna prokuratúra listom   z 18.   júla 2005   č.   k. XV   Pz 546/05-14   potvrdila   prijatie podania sťažovateľa a následne prípismi z 21. augusta 2005 a z 12. októbra 2005 oznámila sťažovateľovi predĺženie lehoty na vybavenie podnetu vzhľadom na potrebu zadováženia spisu krajského súdu sp. zn. 1 T 6/03. Listom z 20. februára 2006 č. k. XV Pz 546/05-39 bol sťažovateľ vyrozumený o spôsobe vybavenie podnetu spočívajúcom v jeho odložení s tým, že   návrhu   na   podanie   sťažnosti   pre   porušenie   zákona   v sťažovateľovej   trestnej   veci generálnym prokurátorom nemožno vyhovieť.

Sťažovateľ s poukazom na znenie § 266 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého: „...Proti   právoplatnému   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   bol   porušený   zákon,   ako   i   proti právoplatnému   rozhodnutiu   súdu,   ktoré   bolo   urobené   na   podklade   chybného   postupu konania, podá na podnet generálny prokurátor alebo minister spravodlivosti na najvyššom súde   sťažnosť   pre   porušenie   zákona   (...)   Porušením   zákona   alebo   chybným   postupom konania sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.“, namieta, že zákonom č. 457/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom   konaní súdnom   (Trestný   poriadok)   v znení neskorších   predpisov   a o   zmene a doplnení niektorých zákonov, bola odstránená fakultatívnosť (možnosť) podania sťažnosti pre porušenie zákona príslušnými orgánmi (generálny prokurátor, minister spravodlivosti) a bola nahradená povinnosťou podať tento mimoriadny opravný prostriedok v prípade, ak právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, alebo ak bolo urobené na podklade chybného postupu konania.

Sťažovateľ poukazujúc na čl. 13 dohovoru namieta, že jeho znenie zaväzuje štát nielen k zakotveniu účinného právneho prostriedku nápravy vo vzťahu k porušeniu práv priznaných dohovorom v právnom poriadku, ale aj k aplikácii príslušných právnych noriem upravujúcich   také   opravné   prostriedky „...zákonne   súladným   spôsobom...“ zo   strany štátnych orgánov.

Sťažovateľ tvrdí, že jeho podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona z 13. júla 2005   obsahuje   argumentáciu   v   rozsahu   deviatich   strán,   pričom „...sťažovateľ   v   ňom poukázal okrem iného na nasledovné právne skutočnosti:

-   nesprávnosť   právnej   kvalifikácie   skutku   sťažovateľa   ako   pokus   tr.   činu   vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák., a nedôvodnosť zmeny tejto kvalifikácie z tr. činu ublíženia na zdraví podľa § 221 Tr. zák.;

- naplnenie zákonných znakov nutnej obrany s poukázaním na výpovede svedkov, identifikácia   útočníka,   odôvodnenie   intenzity   potrebnej   na   odvrátenie   útoku,   následky prípadnej kvalifikácie obrany sťažovateľa ako putatívnej;

- neexistencia úmyslu sťažovateľa a nenaplnenie subjektívnej stránky trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1 k § 219 ods. 1 Tr. zák - objektívne zistený afekt hnevu (Prof. PhDr. A. H., CSc., 15.10.2002);

- zmenšená príčetnosť sťažovateľa v dôsledku afektu hnevu;

-   neprimeraná   prísnosť   trestu   -   neaplikácia   ustanovení   §   40   ods.   2   Tr.   zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody z dôvodu existencie výnimočných okolností prípadu;

-   osobitné   okolnosti   prípadu   spôsobené   medializáciou   kauzy,   postojom   NR   SR aktívna účasť predsedu politickej strany - Doc. JUDr. R. F., CSc.;“.

Sťažovateľ namieta, že oznámenie generálnej prokuratúry z 20. februára 2006 č. k. XV   Pz   546/05-39   v   rozsahu   polstránkového   listu   nie   je   možné   považovať   za   riadne vybavenie   jeho   podnetu.   Zastáva   stanovisko,   že   obsahom   práva   na   účinný   prostriedok nápravy je aj právo na také odôvodnenie zamietavého stanoviska generálnej prokuratúry pokiaľ ide o podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpoveď   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   právom   na podanie účinného prostriedku nápravy.

Podľa   sťažovateľa   «...Generálna prokuratúra vo svojom prípise   bez akéhokoľvek skutkového   alebo   právneho   odôvodnenia   konštatuje,   že   rozhodnutím   NS   SR   sp.   zn. 2 To 21/04 zo dňa 17. 08. 2004 nebol porušený zákon. S poukázaním na „odôvodnenie“ predmetného rozhodnutia som toho názoru, že nie je možné preukázať zákonnosť postupu generálnej prokuratúry pri vybavení podnetu sťažovateľa. Z obsahu podnetu sťažovateľa adresovaného generálnej prokuratúre je zrejmé, že sa domáha zrušenia rozhodnutia NS SR sp. zn. 2 To 21/04 zo dňa 17. 08. 2004, ktorým bol porušený zákon a ktorým bol dotknutý na svojich právach garantovaných v čl. 5, 6 a 7 Dohovoru».

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol : „Základné právo sťažovateľa, a to právo na účinný prostriedok nápravy v zmysle Čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Generálnej prokuratúry SR v konaní sp. zn. XV Pz 546/05.

Podľa § 56 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu, Ústavný súd vracia vec vedenú pod sp. zn. XV Pz 546/05 Generálnej prokuratúre SR na ďalšie konanie a prikazuje jej, aby v predmetnej veci konala v súlade so zák. č. 141/1961 Zb.

Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu priznáva sa sťažovateľovi   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   splatná   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa (...).“

II.

2.1. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.2.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   k porušeniu   jeho   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy zaručeného   v čl.   13   dohovoru   malo   dôjsť postupom   generálnej   prokuratúry   v súvislosti s preskúmaním jeho podnetu z 13. júla 2005, ktorým sa domáhal podania sťažnosti pre porušenie zákona generálnym prokurátorom proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 21/2004 zo 17. augusta 2004 v jeho trestnej veci.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 6/03 z 20. novembra 2003 uznaný vinným z pokusu trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1 k § 219 ods. 1 Trestného zákona, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní dvanásť rokov.

V súlade   s čl.   2   Protokolu   č.   7   k dohovoru   priznáva právny   poriadok   Slovenskej republiky sťažovateľovi právo dať preskúmať výrok o vine alebo treste súdom vyššieho stupňa využitím riadneho opravného prostriedku v trestnom konaní pred súdom (odvolania).

Podľa § 254 ods. 1 Trestného poriadku sa prieskumná právomoc odvolacieho súdu vzťahovala na zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým mohol sťažovateľ podať odvolanie [proti všetkým výrokom, ktoré sa sťažovateľa priamo dotýkali - § 246 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku], ako aj na správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, vrátane nedostatkov, ktoré neboli odvolaním vytýkané.

Sťažovateľ svoje právo podať odvolanie využil. Súd rozhodujúci o sťažovateľovom odvolaní (o veci rozhodoval najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 21/2004) bol súdom   s plnou   jurisdikciou.   V jeho   právomoci   bolo   posúdenie   všetkých   skutkových   aj právnych otázok daného prípadu relevantných vo vzťahu k výrokom rozsudku krajského súdu   o vine   aj   treste,   ako   aj   posúdenie   otázok   procesného   charakteru   vo   vzťahu k zákonnosti,   resp.   ústavnosti   konania,   ktoré   vydaniu   prvostupňového   rozsudku predchádzalo.

2.3. Z obsahu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 21/2004 zo 17. augusta 2004 (v odôvodnení ktorého sú uvedené sťažovateľove odvolacie námietky proti prvostupňovému rozsudku   krajského   súdu   z 20.   novembra   2003)   a z obsahu   sťažovateľovho   podnetu generálnej prokuratúre na podanie sťažnosti pre porušenie zákona z 13. júla 2005 vyplýva, že argumentácia sťažovateľa v podnete z 13. júla 2005, na základe ktorej chcel dosiahnuť podanie sťažnosti pre porušenie zákona generálnym prokurátorom, bola vo svojej podstatnej časti predmetom odvolacieho konania v trestnej veci sťažovateľa pred najvyšším súdom.

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 21/2004 zo 17. augusta   2004 dospel   ústavný súd k záveru, že tento sa s argumentáciou   sťažovateľa ohľadne   právnej   kvalifikácie   skutku,   prekročenia   podmienok   nutnej   obrany, podmienok trestnej zodpovednosti sťažovateľa z hľadiska príčetnosti, prísnosti uloženého trestu, ako aj spravodlivosti   a nestrannosti   konania pred   súdom   prvého   stupňa vysporiadal   dôsledným a ústavne   korektným   spôsobom.   Odôvodnenie   označeného   rozsudku   najvyššieho   súdu poskytlo   sťažovateľovi   pomerne   detailnú   odpoveď   na   jeho   argumentáciu   k podstatným skutkovým a právnym okolnostiam prípadu. Zo záverov najvyššieho súdu, týkajúcich sa posúdenia   otázky   viny   sťažovateľa   a uloženia   trestu,   nevyplýva   jednostrannosť,   ani interpretácia   vykonaných   dôkazov   odporujúca   zásadám   formálnej   logiky,   alebo   taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

2.4.   Sťažovateľ nesúhlasiac so   skutkovými a právnymi závermi   najvyššieho   súdu v rozsudku   sp.   zn. 2   To   21/2004 zo   17. augusta   2004   o jeho odvolaní využil možnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 266 ods. 1 Trestného poriadku a podnetom z 13. júla 2005 požiadal generálneho prokurátora, aby uplatnil svoje oprávnenie a zároveň povinnosť podať proti právoplatnému súdnemu rozhodnutiu v trestnej veci mimoriadny opravný prostriedok –   sťažnosť   pre   porušenie   zákona,   pre   podstatné   pochybenie,   ktoré   mohlo   ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Podstatné   pochybenie   zakladajúce   porušenie   zákona   zo   strany   najvyššieho   súdu namietal   sťažovateľ   na   základe   argumentácie   obdobnej   v odvolacom   konaní,   doplnenej prirodzene o polemiku s argumentáciou najvyššieho súdu v odôvodnení rozsudku sp. zn. 2 To 21/2004 zo 17. augusta 2004.

Prokurátor generálnej prokuratúry v liste č. k. XV Pz 546/05 – 39 z 20. februára 2006 právnemu zástupcovi sťažovateľa oznámil : „S poukazom na môj prípis z 12. 10. 2005 a Váš podnet z 13. 07. 2005 vo veci odsúdenia M. B. Vám oznamujem, že som preskúmal obsah trestného spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 T 6/03.

Vášmu návrhu, aby generálny prokurátor SR podal proti rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 To 21/04 zo 17. 08. 2004 sťažnosť pre porušenie zákona nie je možné vyhovieť. Citovaným   rozsudkom   nebol   porušený   zákon   a   Najvyšší   súd   SR   v   písomne vypracovanom rozhodnutí 2 To 21/04 zo 17. 08. 2004 náležite zdôvodnil svoje rozhodnutie. Zdôvodnenie a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je potrebné rešpektovať. Z týchto dôvodov Váš podnet poslaný v mene odsúdeného M. B. odkladám s tým, že týmto opatrením nie sú dotknuté žiadne práva M. B. ako odsúdeného.“

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   tvrdí,   že   generálna   prokuratúra   mala   vo   svojom upovedomení   o spôsobe   vybavenia   podnetu   sťažovateľa   z 13.   júla   2005   uviesť „...také odôvodnenie   zamietavého   stanoviska   (...)   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpoveď   na všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s právom   na   podanie   účinného prostriedku nápravy.“ Generálna prokuratúra však vo svojom liste z 20. februára 2006 „...bez akéhokoľvek skutkového alebo právneho odôvodnenia...“ konštatuje, že rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   To   21/2004   zo   17.   augusta   2004   nebol   porušený   zákon, v dôsledku čoho „...nie je možné preukázať zákonnosť...“ jej postupu, v čom vidí sťažovateľ porušenie svojho práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

2.5. Právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) integrálnou súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany. Vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania spravodlivosti a predstavuje korelát práva strany v súdnom konaní prednášať návrhy a argumenty, zabezpečujúci účinné uplatnenie práva na opravné prostriedky, ako aj kontrolu toho, či výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Ako   súčasť   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   sa   však   týka   rozhodnutia   súdu rozhodujúceho o právach občianskej povahy alebo o opodstatnenosti trestného obvinenia osoby, ktorá je účastníkom konania pred súdom.

Generálny prokurátor nie je v trestnom konaní v štádiu po podaní obžaloby orgánom rozhodujúcim o opodstatnenosti „trestného obvinenia“ osoby, proti ktorej sa trestné stíhanie vedie.   Nemá   postavenie   súdneho   orgánu   a jeho   rozhodnutie   o tom,   či   využije   svoje oprávnenie podať sťažnosť pre porušenie zákona, nie je súdnym rozhodnutím v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nevzťahujú sa naň preto požiadavky vyplývajúce z práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré vyvodila judikatúra ESĽP z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

O opodstatnenosti „trestného obvinenia“ sťažovateľa v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (o obžalobe) rozhodoval nezávislý a nestranný súd. V súlade s čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 k dohovoru   mal   sťažovateľ   právo   na   preskúmanie   výroku   o   vine   alebo   treste   súdom vyššieho stupňa. Toto svoje právo využil podaním odvolania, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 To 21/2004 zo 17. augusta 2004 zaoberajúc sa tak skutkovými ako aj   právnymi   argumentmi   sťažovateľa,   na   základe   ktorých   namietal   zákonnosť a odôvodnenosť   výrokov   rozsudku   súdu   prvého   stupňa.   Podľa   názoru   ústavného   súdu poskytlo   odôvodnenie   označeného   rozsudku   najvyššieho   súdu   sťažovateľovi   adekvátnu súdnu   odpoveď   na   jeho   argumentáciu   k podstatným   skutkovým   a právnym   okolnostiam prípadu.

Samotné   konanie   pred   najvyšším   súdom   na   základe   odvolania   sťažovateľa predstavovalo   preto   naplnenie   požiadavky   vyplývajúcej   z čl.   13   dohovoru mať   účinné právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom   pokiaľ   ide   o rozhodovanie   o jeho obvinení z trestného činu v predmetnej trestnej veci.

Za daných okolností nemohol postup generálnej prokuratúry, predovšetkým jej list č. k. XV Pz 546/05 – 39 z 20. februára 2006, v ktorom svoj záver o zákonnosti odvolacieho rozsudku   najvyššieho   súdu   zo   17.   augusta   2004,   napadnutého   sťažovateľom   z dôvodov obdobných   jeho   argumentácii   v odvolacom   konaní,   odôvodnila   poukazom   na   samotný obsah odôvodnenia tohto rozhodnutia, predstavovať porušenie práva sťažovateľa na účinný prostriedok nápravy v jeho trestnej veci v zmysle čl. 13 dohovoru.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 21. júna 2006