znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 206/05-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   P.,   bytom   N.,   pre   namietané   porušenie   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 61 Cb 171/99 (43 Cob 46/04) z 13. mája 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   M.   P., o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2004 doručená sťažnosť Ing. M. P., bytom N. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 61 Cb 171/99 (43 Cob 46/04) z 13. mája 2004 (ďalej aj „uznesenie z 13. mája 2004“).Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len   „okresný   súd“)   bolo   16.   júla   2003   doručené   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku krajského súdu sp. zn. 43 Cob 54/03 z 30. apríla 2003. Dňa 11. novembra 2003 podal sťažovateľ na okresnom súde žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, o ktorej okresný súd rozhodol uznesením č. k. 61 Cb 171/1999-249 z 8. januára 2004 (ďalej len „uznesenie z 8. januára 2004“), ktorým sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Sťažovateľ   2.   februára   2004   podal   proti   uzneseniu   z 8.   januára   2004   odvolanie. Dňa 17. júna   2004   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 61 Cb 171/99 (43 Cob 46/04) z 13. mája 2004, ktorým uznesenie z 8. januára 2004 potvrdil. V ďalšom texte svojej sťažnosti sťažovateľ poukázal na tie časti odôvodnenia uznesenia z 13.   mája   2004,   s ktorými   nesúhlasí.   Sťažovateľ   podal   19.   júla   2004   proti   uzneseniu z 13. mája 2004 dovolanie.

Podľa sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn. 61 Cb 171/99 (43 Cob 46/04) z 13. mája 2004 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože podľa neho «Nie je pravda, že sťažovateľ svoje majetkové pomery len popísal, ale dôkladne nepodoprel. Sťažovateľ vo svojom odvolaní zo dňa 2. 2. 2004 poukázal najmä na to, že speňaženie nehnuteľného majetku nie je možné od neho požadovať, a keby aj, je to zdĺhavý proces   a nie   je   možné   to   zrealizovať   v rámci   uloženej   lehoty   na   zaplatenie   súdneho poplatku. Sťažovateľ poukázal na to, že majetok nemôže speňažiť vôbec, lebo proti nemu sa vedie niekoľko exekúcií, v dôsledku ktorého má zakázané nakladať so svojím majetkom.

5)Bez   ohľadu   na   to,   či   pokus   sťažovateľa   o získanie   prostriedkov   na   zaplatenie súdneho poplatku je obsahom pojmu „pomery“ účastníka pre účely § 138 ods. 1 O. s. p., súd   opomenul   dokončiť   rezumé,   podľa   ktorého   „navrhovateľ   žiadnym   spôsobom nepreukázal,   že   by   sa   aspoň   pokúsil   o speňaženie   majetku,   prípadne   že   by   existovala akákoľvek snaha navrhovateľa zabezpečiť si prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku. Súd   opomenul,   že   to   nemá   význam,   lebo   a)   exekúcie   mu   zabraňujú   nakladať   s jeho majetkom, preto o jeho speňaženie sa nesmie ani len pokúsiť, b) keby aj, akonáhle by nejaké prostriedky získal, okamžite by podliehali exekúcii a zákazu nakladať s nimi».

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 250 000 Sk, ktoré odôvodnil tým, že uznesením z 13. mája 2004 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti, ďalej preto, že potvrdením uznesenia z 8. januára 2004 je podľa neho „ohrozené dovolacie konanie jeho zastavením“, a napokon preto, že uznesenie z 13. mája 2004 ho priviedlo do psychickej traumy a do pocitu nespravodlivosti, spochybnilo jeho dôveru v súdy a vyvolalo u neho dojem, že súdne orgány nie sú nestranné.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol   ústavnému   súdu,   aby rozhodol, že uznesením z 13. mája 2004 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ďalej aby ústavný súd svojím   rozhodnutím   zrušil   uznesenie   z 13.   mája   2004, vrátil   predmetnú   vec   na   ďalšie konanie krajskému súdu a zároveň priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 250 000 Sk.

Podaním zo 17. augusta 2004 (doručeným 19. augusta 2004) požiadal sťažovateľ ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ v prílohe svojho listu z 8. júla 2005 zaslal uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Obdo 35/2004 z 18. mája 2005, ktorým bolo jeho dovolanie v predmetnej veci podľa § 218 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 243b ods. 4 OSP odmietnuté ako neprípustné.

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   jej   predmetnom   je sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   z 13.   mája   2004,   ktorým   bolo potvrdené   uznesenie okresného   súdu   z 8.   januára 2004,   ktorým   sťažovateľovi   nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov, čím mu, ako z obsahu sťažnosti vyplýva, bola podľa neho odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   236   ods.   1   OSP   možno   dovolaním   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak (...) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (...).

Právna   úprava   občianskeho   súdneho   konania   platná   v čase   rozhodovania   oboch súdov kvalifikuje ich závažné procesné pochybenia (predstavujúce porušenie základných práv účastníkov konania podľa čl. 46 a nasl. ústavy) ako dôvod pre podanie odvolania, ako aj dovolania (podľa § 237 OSP). Tieto riadne a mimoriadne opravné prostriedky umožňujú účastníkom súdneho konania namietať závažné procesné pochybenia, a tým aj porušenie ich základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade sú to všeobecné súdy, ktoré na základe účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľovi sú oprávnené poskytovať ochranu jeho základným procesným právam ako účastníkovi súdneho konania, a nie ústavný súd v konaní o sťažnostiach.

Právomoc Najvyššieho súdu Slovenskej republiky preskúmať postup krajského súdu z hľadiska   sťažovateľom   namietaného   odňatia   možnosti   konať   pred   súdom   vylučuje právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu   v tejto   veci.   Aj   v prípade odmietnutia dovolania sťažovateľa [podľa § 236 ods. 1 OSP v spojení s § 237 písm. f) OSP] pre neprípustnosť, by vzhľadom na právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (odhliadnúc od ostatných okolností prípadu) do úvahy prichádzalo len preskúmanie postupu najvyššieho súdu (pokiaľ ide o porušenie základných práv účastníkov konania podľa čl. 46 a nasl. ústavy), nie však preskúmavanie postupu krajského súdu, ako sa domáhal sťažovateľ.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnej veci rozhodol uznesením sp. zn. 7 Obdo   35/2004   z 18.   mája   2005,   v ktorom   okrem   iného   k dôvodom   namietaným sťažovateľom aj v jeho ústavnej sťažnosti uviedol: „Pod odňatím možnosti konať [§ 237 písm. f) O. s. p.] treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Tzv.   individuálne   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   závisí   od   posúdení a rozhodnutia súdu a jeho účelom je predovšetkým chrániť účastníkov vo zvlášť ťažkých sociálnych   pomeroch.   Nepriznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   dovolateľovi z dôvodu, že žiadnym spôsobom súdu neobjasnil dôvody, pre ktoré nemôže vzhľadom na svoj majetok súdny poplatok v sume 6 000,- Sk zaplatiť, je rozhodnutím v súlade s ust. § 138 O. s. p., lebo vychádzal zo skutočnosti, ktoré oslobodenie neodôvodňovali.

Z uvedených dôvodov v konaní nedošlo k vade uvedenej v § 237 písm. f) O. s. p.“

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom   na   zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   sťažovateľa   bolo   teda bezpredmetné rozhodovať o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2005